Pectus strana 7 z 7

Autorka ponúka hodnovernú poéziu, jej básne poskytujú možnosť orientovať sa aj v zložitejších súvislostiach. Vo svojom debute tvorí obrazy, ktoré zachycujú niekedy až fantastický priestor mimo slov, to nepomenovateľné, čo sa zvyčajne odohráva v mlčaní. Pomyselnému ja nezáleží na mene, netrápi ho vlastná identita. Nečudo, tá sa rozvíja zakaždým nanovo. Nechýba mu odvaha vykresľovať veci zahalené tajomstvom, snaha dozvedieť sa o sebe viac. Do rozhovoru s alter ego neraz vkĺzne i výčitka, no napriek márnosti, nemožnosti spoznať svoj údel či nedosiahnuteľnosti ideálu sa zdá, že svet je ešte schopný obzrieť sa v zrkadle a objaviť svoje čaro.

Pätnásťročná dcéra chorvátskeho kniežaťa Ljudevita Sajava sa má vydať za Zvonimíra, syna moravského kniežaťa Mojmíra, aby sa tak upevnila jednota Slovanov. Skôr však ako dôjde k sobášu, unesie rozmarné a nezbedné dievča Baldrik, syn fuldského kniežaťa, ktorý sa do nej zaľúbil ako zajatec u jej otca. Zachráni ju práve ten, ktorého jej prisúdili - Zvonimír. U svojej nastávajúcej vzbudí tak nielen vďačnosť, ale aj vášnivú lásku, ktorá neostane neopätovaná. Ich šťastie však netrvá dlho. Zvonimír zahynie v bitke s Avarmi, Slovieni zvíťazia so značnými stratami na životoch... V panoramatickom obraze života na Veľkej Morave v 9. storočí, keď sa tu začalo šíriť kresťanstvo, vystupujú popri postavách, ktoré sú plodom autorskej fikcie, autentické osobnosti, veľkomoravské kniežatá Pribina, Mojmír, Rastislav aj budúci panovník Svätopluk. Z Ponitria a moravsko-slovenského pomedzia sa dej presúva k Jadranu i na dvor franského panovníka. Prvá, dejovo ucelená časť zamýšľanej trilógie - rukopis druhej časti s torzom tretej sa zničil počas vojny - vychádza z pozostalosti desaťročia od svojho vzniku. Do čitateľského povedomia sa takto vracia svojho času plodná, katolícky orientovaná prozaička, dramatička, autorka kníh pre mládež, zbavená neskôr možnosti publikovať.

Niežeby sa literatúra vyhýbala svetu súčasných outsiderov, jednako nebýva bežné, aby antihrdinovia, niekedy z kyberpunkového prostredia, znepokojovali situáciami, keď sa zdanlivo nič nedeje. Dokonca spôsob, akým komunikujú, poukazuje skôr na nonsens mimo nich než na vyprázdnenosť reči. Azda najvýstižnejšie to znázorňuje poviedka Jama, ucelený obraz o spoločenskom bahne. Po prečítaní nejednej poviedky zostáva stopa nutkajúca k zamysleniu, pochopenie, že nad absurdné, drsné i scestné okolnosti sa nedá povzniesť inak než iróniou, zachovaním odstupu od udalostí. Iste, sýty hladnému neverí. Fajčáka, našťastie, neodrádza jeho postoj, v poviedkach tvorí svoju vlastnú pravdu. A že v skutočnosti to nie je až také zlé? Tým horšie pre skutočnosť.

Laurence Tardieu patrí k výrazným a nádejným mladým francúzskym talentom so zmyslom pre dramatický a dynamický dej. Píše jednoduchým a zároveň strhujúcim štýlom, bez zbytočného pátosu, aj keď spracováva pálčivý námet a udiera na citlivú strunu. Tému materstva a straty dieťaťa načrtla už v diele Pred vynesením rozsudku, ale až v próze Nič netrvá večne sa jej podarilo presvedčivejšie konfrontovať svetlé stránky života s tienistými a realistickejšie stvárniť hlavné postavy. Na pohľad skromný odkaz prózy skrýva v sebe geniálnu myšlienku a neklamnú pravdu, že večnosť nespočíva v čase, ale v hĺbke sprevádzanej intenzívnym závratom.

Antológia Ogura hjaku-nin-isšu je najznámejším básnickým dielom stredovekého Japonska. Zostavil ju v r. 1235 básnik, učenec a kaligraf Teika Fudžiwara. Ogura (v súčasnosti Arašijama) je dvetisíc metrov vysoká hora v prefektúre Nagano na ostrove Honšu. Po stáročia bola spájaná s literárnou tradíciou. V ére Heian (794 – 1185) získala epiteton Hora básnikov. Dvorní poeti ospevovali jej krásu a zvečnená zostala práve vďaka tejto antológii, ktorá zahŕňa verše autorov od 7. do 13. storočia. Spomína sa aj v súvislosti s nesmrteľným básnikom – mníchom menom Saigjó, ktorý si svoju prvú pustovňu postavil na jej úpätí. Zdá sa, že mýtická hora Ogura bola po celé generácie inšpiráciou pre mnohých poetov. Autormi veršov v antológii sú cisári, šľachtici, úradníci, mnísi, dvorné dámy, komorné. V básňach sa odráža svojské chápanie prírody, zvykov a medziľudských vzťahov.

Niežeby sa literatúra vyhýbala svetu súčasných outsiderov, jednako nebýva bežné, aby antihrdinovia, niekedy z kyberpunkového prostredia, znepokojovali situáciami, keď sa zdanlivo nič nedeje. Dokonca spôsob, akým komunikujú, poukazuje skôr na nonsens mimo nich než na vyprázdnenosť reči. Azda najvýstižnejšie to znázorňuje poviedka Jama, ucelený obraz o spoločenskom bahne. Po prečítaní nejednej poviedky zostáva stopa nutkajúca k zamysleniu, pochopenie, že nad absurdné, drsné i scestné okolnosti sa nedá povzniesť inak než iróniou, zachovaním odstupu od udalostí. Iste, sýty hladnému neverí. Fajčáka, našťastie, neodrádza jeho postoj, v poviedkach tvorí svoju vlastnú pravdu. A že v skutočnosti to nie je až také zlé? Tým horšie pre skutočnosť.

Peter Karpinský sa predstavuje druhou knihou pre dospelých Nanebonevzatie po dvanástich rokoch od vydania debutu Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov (1997). Autorovi aj čitateľovi sa však oplatilo tak dlho čakať: Nanebonevzatie je vyzretou, koncepčne premyslenou zbierkou próz. V porovnaní s debutom sa v nej prejavuje Karpinského zmysel pre iróniu, do tragických situácií prenikajú komické prvky. Nespochybniteľná kultivovanosť druhej knihy súvisí s erudíciou autora, ktorá sa prejavuje najmä alúzia mi na bibliu, mýty i svetovú literatúru. V jeho poviedkach sa prelínajú a vzájomne súvisia viaceré plány, realita s irealitou, transformovaný mýtus s príbehom zo súčasnosti. Rovnako komplikovaná je sémantika najnovších próz autora, pretože Karpinský vie vytvoriť a do konca textu uchovať tajomstvo. V každodennom prostredí paneláka, nemocnice, novinového stánku, mesta i zapadnutého vidieka sa začnú diať čudné veci, keďže autorove postavy majú často nadpr irodzené schopnosti - niektoré javy (ani nášho života) nie je možné pochopiť. Nanebonevzatie je pútavou, nie však oddychovou knihou, pričom otvorené závery poviedok ponecháva Karpinský na čitateľskú konkretizáciu.