PhDr. Milan Štefanko - IRIS strana 2 z 3

Ľudský život je sprevádzaný predstavami, snami a nádejami o svete, aký ho chceme mať. V istom veku však pochopíme, že sa nedá zmeniť podľa nášho želania. Dá sa však v ňom slušne žiť a humorom si ho aspoň trochu skrášľovať. Humor je aj istým druhom výpovede o ľudskosti, ktorá očisťuje dušu človeka. Je prejavom vnútornej slobody spočívajúcej v otvorenom vyjadrení toho, čo si myslíme a čo sa často bojíme nahlas vysloviť. Možno preto, lebo berieme život až príliš vážne. Predkladaná knižka má práve tento zámer.

Dať zbohom Marxovi, zabudnúť na neho? Dá sa to vôbec vzhľadom na to množstvo kníh, ktoré inšpiroval a ktoré boli o ňom napísané? Dá sa to vzhľadom na pozitívnu a negatívnu charizmu jeho ideí? Dá sa to vôbec čo už len vzhľadom na to, akú úlohu v 20. storočí hralo politické hnutie, ktoré do veľkej miery legitimizovalo samo seba odvolávaním sa na jeho dielo? Odpoveď je jednoznačná: áno, dá sa to. Na Marxa naozaj možno zabudnúť. Dnešnému svetu možno rovnako dobre porozumieť, resp. neporozumieť, aj bez odkazov na Marxove diela. Veď si predsa môžeme povedať, že Marx bol mysliteľom 19. storočia a odvtedy sa svet niekoľkokrát radikálne zmenil, a teda používať jeho dielo ako mapu, ktorá nás má zorientovať v modernom svete, by znamenalo skoro to isté, ako orientovať sa v dnešnom Paríži či Londýne podľa máp týchto miest z roku 1867. Ak je dnes čítanie Marxových textov pre niekoho povinnosťou, tak len pre historikov sociálneho a politického myslenia. To, či jeho návrhy na porozumenie modernej spoločnosti budeme akceptovať alebo nie, je koniec koncov viac menej záležitosťou osobného rozhodnutia. Nakoniec, Marx je len jedným z mnohých mysliteľov, ktorí sa pokúsili rozumieť svetu, a motívy, s ktorými pracuje, sa objavovali a objavujú aj v dielach iných autorov, dokonca aj takých, ktorých knihy nie sú súčasťou kánonu dnešných sociálnych vied. Skôr však než sa rozhodneme na Marxa zabudnúť, mali by sme si položiť niekoľko otázok. Prvá otázka by sa mala týkať charakteru súčasnosti, jej povahy, jej hybných síl. Druhá otázka by sa mala orientovať na inventúru intelektuálnych nástrojov, pojmového aparátu, ktorý máme k dispozícii pre pochopenie sveta a doby, v ktorej žijeme. Tretia otázka by mala smerovať k odhadu tendencií budúceho vývoja. Zároveň by sme sa mali pýtať, do akej miery pochopenie minulosti nám môže pomôcť porozumieť súčasným trendom. Keď si položíme aspoň tieto otázky a pri hľadaní odpovedí na ne sa dokážeme zaobísť bez priamych alebo nepriamych referencií na dielo Karla Marxa, tak môžeme na neho kľudne zabudnúť. Ak to však nedokážeme, tak bude lepšie, keď si dielo Karla Marxa, alebo aspoň niektoré jeho rozhodujúce motívy, konkrétne pripomenieme, a to bez ohľadu na to, či s ním budeme súhlasiť, alebo nie.

Filozofické koncepcie, ktoré obvykle súhrnne charakterizujeme ako novokantovstvo, vznikom ako i vrcholom svojho pôsobenia podstatne určovali spôsob filozofického myslenia na väčšine európskych elitných univerzít pred prvou svetovou vojnou. To znamená, že sotva možno plne pochopiť dynamiku vývoja filozofického myslenia v 20. storočí bez priamych alebo nepriamych odkazov na mysliteľov novokantovských škôl. V nich sa predsa všetci učili. Novokantovstvo pozostávalo z niekoľkých prúdov, ktoré spájalo presvedčenie, že dielo Immanuela Kanta musíme pochopiť ako základný referenčný rámec súčasného myslenia. Z troch hlavných línií vývinu novokantovstva psychologickej, transcendentálno-axiologickej a transcendentálno-logickej sú dodnes aktuálne predovšetkým motívy, s ktorými pracovali myslitelia transcendentálno-logickej línie, rozvíjanej predstaviteľmi marburskej školy.

V roku 2011 vznikla na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave nová Fakulta sociálnych vied, ktorá dostala do vienka okrem iného aj rozvoj poznania v oblasti verejnej politiky. Postupne sa podarilo etablovať erudované vysokoškolské pracovisko, ktoré ako prvé na Slovensku získalo všetky akademické oprávnenia v oblasti univerzitného vzdelávania. Kolektív mladých vedecko-výskumných pracovníkov z tejto fakulty pri príležitosti ostatných volieb do orgánov regionálnej samosprávy na Slovensku v novembri 2017 pripravil pre širokú odbornú i laickú verejnosť súbor pohľadov na jednotlivé elementy v rámci výkonu samosprávy v podmienkach vyšších územných celkov. Vybrali si súbor pohľadov na najčastejšie diskutované témy a prišli s vlastnými pohľadmi na teoretické i praktické súvislosti. Veríme, že tento ich autorský počin sa stretne so záujmom a príspevky vyvolajú predovšetkým odbornú diskusiu o zmysluplnosti súčasnej podoby regionálnej samosprávy na Slovensku.

Učebnica voľne nadväzuje a dopĺňa učebný text, ktorý vznikol na Katedre politológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a vyšiel v roku 2003 vo Vydavateľstve Univerzity Komenského ako vôbec prvá publikácia zaoberajúca sa verejnou politikou určenou pre študentov politológie na slovenských vysokých školách pod názvom Verejná politika. Aktéri a procesy. Za 15 rokov sa poznanie v oblasti verejnej politiky rozvinulo tak v teoretickom ako aj praktickom slova zmysle a v odbore verejná politika máme dnes na Slovensku diplomovaných špecialistov, ktorí našli uplatnenie tak vo verejných, ako aj v súkromných inštitúciách. Verejná politika sa v súčasnosti vyučuje predovšetkým v partnerstve s politológiou alebo verejnou správou takmer na všetkých slovenských vysokých školách univerzitného typu. Väčšina študijného materiálu v oblasti teórie verejnej politiky je však stále v cudzom jazyku, preklady klasických diel v slovenskom jazyku nevychádzajú a domáca produkcia sa stále viac orientuje na čiastkové problémy vládnutia tak na centrálnej, ako aj regionálnej či miestnej úrovni moci.

Príbehy veľkých myšlienok a tých, čo ich tvorili texty prof. Zigu, ktoré vznikali na podnet rozhlasovej redakcie a aj odzneli v rozhlasovej (zvukovej) podobe a ktoré tu čitateľ dostáva v ich pravej, písomnej podobe, aj keď, žiaľ, už len ako filozofický testament autora sú určené najširšiemu publiku, záujemcom o filozofiu i filozofom laikom, hoci majú svoju nespornú výpovednú hodnotu aj pre kolegov profesionálnych filozofov či historikov filozofie. Autor v nich odkrýva historické a kultúrne kontexty, sprevádza nás životnými osudmi mysliteľov, poväčšine dramatickými až tragickými, a prístupnou formou zasväcuje čitateľa do kľúčových filozofických myšlienok od staroveku až po osvietenskú fázu novoveku. Výber jednotlivých postáv zaiste odráža osobné i profesionálne preferencie a zámery prof. Zigu. Jeho práca so slovom a myšlienkou je brilantná a spolu s minucióznou znalosťou konkrétneho historicko-filozofického materiálu je vzorom filozofickej tvorby, hodným nasledovania. Prof. Zigo je filozofický historiograf s absolútnym zmyslom pre zachytenie detailu, čo vôbec neznamená, že by mu unikal celkový pohľad, základná línia. Pri ňom sa však nechce dlho zdržiavať, pretože vie, že práve niektoré detaily sú často to najpodstatnejšie, čo si treba všimnúť a tieto neraz zanedbávané detaily skúma ako fluktuácie, anomálie, modality, deklinácie, deformácie alebo hoci len marginálie či zárodky, tušenia, zlomky, štepy myšlienok...

Environmentálne myslenie sa konštituovalo v 20. storočí a zaznamenalo veľký rozmach predovšetkým v jeho druhej polovici. Vzniklo v rámci reflexie javov, ktoré sa v 60. rokoch minulého storočia začali označovať pojmom ekologickej a neskôr aj environmentálnej krízy. Zhoršovanie stavu životného prostredia upriamilo pozornosť humanitných a spoločenských vied na problematiku, ktorá bola dlho mimo centra ich záujmu, teda dovtedy nereflektované environmentálne predpoklady a aspekty ľudskej kultúry, civilizácie, morálky, práva, ale aj politickej, hospodárskej a sociálnej organizácie spoločnosti. Cieľom tejto práce je teda prispieť k objasneniu toho, aké významy pojem ekologickej či environmentálnej krízy nadobudol v environmentálnom myslení približne za polstoročie jeho používania a identifikovať, ktoré významové aspekty v ňom pretrvávajú z minulosti a ktoré sú nové, špecifické práve pre environmentálne myslenie, ktorého vznik je s pojmom krízy bezprostredne spojený.

Odborná a obsiahla publikácia známeho docenta Katedry teoretickej fyziky, nielen pre všetkých teoretických fyzikov, ktorí dobýjajú svet.

Predkladaná vysokoškolská učebnica vychádza z požiadaviek na nadobudnutie základného prehľadu a súvislostí, ktoré politické systémy a verejná správa v krajinách patriacich do stredoeurópskeho geopriestoru vyžadujú. V tomto kontexte radíme do tejto skupiny Slovenskú republiku, Českú republiku, Maďarsko a Poľskú republiku, krajiny, ktoré predstavujú jedinečný príklad úspešnej medzinárodnej spolupráce už viac ako štvrťstoročie v zoskupení označovanom ako Vyšehradská skupina (označovaná aj ako Vyšehradská štvorka alebo V4). V tomto období, kedy Európska únia prechádza skúškou stability, nadobúda práve toto stredoeurópske zoskupenie na význame, keďže zohráva kľúčovú úlohu pri obnove myšlienok spoločnej Európy, ako príklad súdržnej reprezentácie tohto regiónu v EÚ. Autori: PhDr. Jakub Bardovič, PhD. PhDr. Richard Brix, PhD. Mgr. et Mgr. Ondřej Filipec, Ph.D. Mgr. Michal Garaj, PhD. doc. PhDr. Peter Horváth, PhD. Mgr. Katarína Kukoľová PhDr. Ján Machyniak, PhD. PhDr. Matúš Meluš, PhD. PhDr. Dalibor Mikuš, PhD. JUDr. Bystrík Šramel, PhD. PhDr. Martin Švikruha, PhD. (ed.)

V posledných rokoch vo verejnom diskurze slovenskej spoločnosti silnejú hlasy upozorňujúce na krízu dôvery. Slovenská justícia, polícia či armáda majú jednu z najnižších dôveryhodností spomedzi krajín EÚ. Pozitívne na tom nie je ani vnímaná dôveryhodnosť národnej rady, vlády či politických strán, kde dosahujeme podpriemerné hodnoty v rámci EÚ. Popri nízkej dôvere v inštitúcie možno badať zmeny aj v dôvere medziľudskej. Mnohí autori označujú dnešnú dobu ako postfaktuálnu. Dôveryhodnosť odborných autorít z oblastí, ako zdravotníctvo, financie, politika, diplomacia či náboženstvo, je často spochybňovaná dezinformáciami a neoverenými konšpiračnými teóriami. Na druhej strane často vkladáme dôveru do rúk ľuďom ponúkajúcim príliš jednoduché riešenia na príliš zložité problémy. Pri hľadaní odpovede na otázku, ako dôveru v našej spoločnosti zvýšiť, sa vynára mnoho ďalších otázok, ktoré je nutné zodpovedať ako prvé. Ako je medziľudská a inštitucionálna dôvera formovaná? Prečo sú niektorí z nás dôverčivejší než ostatní? Aký je rozdiel medzi vnímanou dôveryhodnosťou druhej osoby, zámerom dôverovať jej a dôverujúcim správaním? Prečo máme tendenciu dôverovať nám podobným ľuďom a upodozrievať cudzincov? Čo sa deje so spoločnosťou, ak dlhodobo nedôveruje svojim lídrom a inštitúciám? Na tieto a mnohé ďalšie otázky hľadá odpovede autorský kolektív v siedmych kapitolách knihy s názvom Kríza dôvery: Teória a výskum.