Portugalský inštitút

Obsah: Pri mlyne Civilizácia Dokonalosť José Matias Daždivý deň Eça a jeho cesta k dokonalosti

Francisco Lázaro starší, jeho stolárska dielňa a v nej tajomná miestnosť, od podlahy až po strop plná pokazených klavírov. Francisco Lázaro mladší, tá istá dielňa a sen o maratónskom víťazstve na olympijských hrách v Štokholme. Príbeh viacerých generácií jednej rodiny, ktorý sa spája a rozpletá, po častiach do seba zapadá ako mozaika a plynie spolu s ubiehajúcimi kilometrami na štokholmskom maratóne.

Ako to dopadne, keď sa deti rozhodnúť vziať veci do vlastných rúk? Príbeh zasadený do 80. rokov, keď sa Angola nachádzala pod sovietskym vplyvom, sa odohráva v luandskej štvrti PraiaDoBispo, kde vyrastal aj sám autor. Rozprávačom je malý chlapec bez mena, ktorý býva v štvrti u svojej babky a zaujíma sa o dianie okolo seba. Keď zistí, že štvrť má zmiznúť z povrchu zemského, aby na jej mieste vláda s pomocou Sovietov vybudovala mauzóleum pre prvého angolského prezidenta Agostinha Neta, rozhodne sa aj so svojím kamarátom zvaným 3,14 konať. Vtipný príbeh o naivnom detskom odhodlaní vyriešiť dospelácke problémy, plný skutočných aj neskutočných postáv z rôznych kútov sveta.

Fiktívna lisabonská štvrť je tajomné miesto obývané rozličnými svojráznymi postavičkami. Okrem iných v nej žije aj sedem pánov. Spoznajte sedem príbehov plných irónie, grotesky a humoru (Pán Walser a les, Pán Brecht a úspech, Pán Kraus a politika, atď.) od významného portugalského autora Gonçala M. Tavaresa. Knihu dopĺňajú na prvý pohľad jednoduché, no o to sofistikovanejšie ilustrácie od Rachel Caiano.

Román Posmrtné pamäti Brása Cubasa, ktorý predstavuje míľnik v Machadovej tvorbe, vyšiel v roku 1881 ako prvá časť trilógie, ktorú neskôr doplnili Quincas Borba (1891) a Pán Mrzút (1988). Zosnulý Brás Cubas sa rozhodne skrátiť si dlhé chvíle v záhrobí písaním pamätí, v ktorých čitateľovi predstaví svoj pozemský život od detstva až po starobu a nečakanú smrť. Tou sa však kniha nekončí, ale, naopak, začína. Dielo je ironickou sondou do života brazílskej smotánky.

Na stupnici od 0 po 10, ako ste spokojný so svojím životom? Daniel má plán, niečo ako denník budúcnosti. Občas v ňom urobí pár zmien, ale inak má všetko, čo si predsavzal prácu, domov, rodinu. Daniel je šťastný. Potom sa však stane niečo, s čím vo svojom pláne nepočítal. Portugalsko zasiahne hospodárska kríza a Daniel spolu s tisíckami ďalších ľudí príde o prácu. Akoby toho nebolo dosť, jeho najlepší kamarát skončí vo väzení, manželka s deťmi sa odsťahujú k svokrovcom, rodina príde o dom a Daniel si prejde doslova peklom. Napriek tomu sa nevzdáva, verí, že ak sa bude naozaj snažiť, všetko sa vráti do starých koľají. No keď mu kamarát Xavier medzi rečou spomenie priemerný index šťastia, Daniel začne pátrať po tom, akú hodnotu má jeho vlastné šťastie. Román Priemerný index šťastia nie je žiadnym návodom k šťastiu ani motivačnou literatúrou. Je to realistický pohľad do duše Daniela, ktorý zvádza boj s tým, po čom túži a čo ovplyvniť nedokáže, a ktorý sa vo fiktívnom rozhovore s kamarátom Almodóvarom zamýšľa nad tým, akú nádej prenechávame budúcim generáciám.

V románe Pán Mrzút rozohráva príbeh lásky, nevery a žiarlivosti a inovatívnou formou prináša do brazílskej literatúry tému postavenia ženy v spoločnosti. V centre jeho pozornosti stojí žena, ktorá sa nenechá komandovať, má svoj vlastný názor, čím výrazne narúša spoločenský konzervatívny poriadok. RECENZIE, KRITIKY Prekvapivý príbeh o láske, zrade a ľudských zlyhaniach, ktoré vedú k sebazničeniu. The Guardian zaradil Pána Mrzúta medzi desať najlepších románov o ženskej nevere spolu s Annou Kareninovou a Pani Bovaryovou. Susan Sontagová, horlivá obdivovateľka Machada de Assisa, ho nazvala najväčším spisovateľom, akého kedy stvorila Latinská Amerika, ktorý prekoná aj Borgesa. V roku 2002 kritik Harold Bloom zašiel ešte ďalej, keď povedal, že Machado de Assis je najvýznamnejším literátom tmavej pleti, aký doteraz žil. LARRY ROTHER, THE NEW YORK TIMES On raní, ale aj lieči! Keď som sa neskôr dozvedel, že aj Achillov oštep dokázal vyliečiť ranu, ktorú sám spôsobil, pocítil som nutkanie napísať o tejto téme rozpravu. Dokonca som bral do rúk staré knihy, knihy mŕtve a pochované, otváral som ich, porovnával, skúmal texty a významy a hľadal spoločný pôvod pohanskej veštby a židovskej viery. Nabádal som dokonca aj červy, čo žijú v knihách, aby mi prezradili, čo sa nachádza v textoch, ktoré požierajú. Vážený pane, odvetil mi jeden veľký tučný červ, my nemáme ani tušenia o textoch, ktoré požierame, ani si nevyberáme, čo budeme požierať, ani nepociťujeme nadšenie či znechutenie z toho, čo požierame; my len požierame. Nič viac som od neho nezistil. Všetky ostatné červy akoby sa medzi sebou dohodli, opakovali tú istú pesničku. Možno v tomto taktnom mlčaní o požieraných textoch videli spôsob, ako ešte raz zničiť to, čo už raz bolo zničené.

Román jedného z najvýznamnejších talianskych spisovateľov a obdivovateľa portugalskej kultúry. V knihe sa prelína sen so skutočnosťou a prítomnosť s minulosťou. Rozprávač blúdi ulicami Lisabonu počas horúceho júlového popoludnia, v zákutiach sa stretáva so živými i mŕtvymi a nachádza pritom sám seba. Vyznanie lásky mestu, krajine, jazyku, literatúre, kultúre aj portugalskému básnikovi Fernandovi Pessoovi.

Už ste sa niekedy tak veľmi ponorili do knihy, že ste sa v nej úplne stratili? Presne to sa stalo Vivaldovi Bonfimovi. Keď jeho syn Elias oslávi dvanáste narodeniny, dostane kľúč od podkrovia, v ktorom sa nachádza kompletná knižnica jeho otca. Elias sa prechádza (a občas beží) známymi dielami svetovej literatúry, stretáva sa s pánom Hydom, skamaráti sa s Edwardom Prendickom a vydá sa na misiu za Raskoľnikovom, len aby našiel svojho otca, o ktorom si celé detstvo myslel, že zomrel na infarkt. Zároveň nám poodhalí, ako sa vyvíjajú životy týchto kultových postáv aj po oficiálnom konci knihy. Neodolateľná pozvánka na magickú cestu po svetových klasických dielach od Stevensona až po Dostojevského plná svojských a čudesných postáv. Pocta čítaniu, ktoré patrí k tým najúžasnejším dobrodružstvám. Knižnica je bludisko. Nie je to prvý raz, čo som sa v nejakej stratil. To máme s otcom spoločné. Myslím, že presne toto sa mu stalo. Stratil sa medzi písmenami, dielami, stratil sa medzi všetkými tými príbehmi, ktoré mu prebývali v hlave. Pretože naše telo tvoria príbehy, nie DNA a genetický kód, nie mäso a kosti a koža a mozog. Príbehy.

António Lobo Antunes, jeden z najvýznamnejších súčasných portugalských spisovateľov, nám predkladá výpoveď človeka prinúteného ísť do vojny, ktorej neverí, bojovať za myšlienku, s ktorou sa nestotožňuje. Prežil dva roky v diere na konci sveta, v angolskom vnútrozemí, v kasárňach obohnaných ostnatým drôtom, v pekle bojov. Po návrate domov si nevie nájsť miesto v spoločnosti, ktorej už nerozumie, v krajine, kde sa necíti doma. Antunes nám strhujúcim jazykom rozpráva príbeh o tom, že vojna sa nekončí návratom domov a ten, čo prežil jej hrôzy, si ju v sebe ponesie už navždy. [Antunes] vtesnal svoju dvojročnú skúsenosť do krátkeho intímneho románu, ktorý ma v sebe účinok vybuchujúceho granátu. Prečítajte si Na konci sveta od Antónia Loba Antunesa, a tak ako hlavný protagonista nikdy nezabudnete na halucinačnú zvrátenosť, úpadok a skorumpovanosť nespravodlivej vojny... Kai Maristed, Los Angeles Times Lobo Antunes, akoby posadnutý vystupňovaným Poeom, premieta desivé horúčkovité sny, máloktorý románopisec má jeho bellowovskú schopnosť vidieť do hĺbky a zároveň podrobne a popritom zachytiť svet, zvrátený svet, akoby ho nik iný predtým nezachytil. William Giraldi, The Daily Beast