Serafín strana 2 z 8

Známy slovenský literárny kritik a spisovateľ Ján Elen Bor (vlastným menom Ernest Žatko, 1907 - 1991) tvoril najprv na Slovensku a potom aj v emigrácii. V texte o Augustínovi, ktorý sa nachádza v prvej autorovej knihe s názvom "Návraty k minulosti", díva sa na Augustína predovšetkým ako na literáta, ktorého "Vyznania" sú aj literárnym dielom. Jeho osobnosť i tvorbu vníma z pohľadu literárneho kritika a spisovateľa, čím nám odkrýva menej zvyčajný prístup i pohľad na túto významnú osobnosť kresťanských dejín.

V línií františkánskeho súladu medzi teóriou a praxou môžeme uvažovať o Scotovej progamovej téze, podľa ktorej teológiu chápe ako praxis. V úvode spisu Ordinatio jednoznačne tvrdí, že o Bohu " nie je možná špekulatívna veda", t.j. poznanie, ktoré si neuchováva podstatný vzťah k vôli, ktorej predkladá božské dobro a volá ju k láskyplnej odpovedi na toto nekonečné dobro.

Musel niesť veľký smútok v srdci a musela sa triasť ruka pisára, ktorý zapísal do prastarých letopisov tieto slová: " Potom prišlo iné pokolenie, ktoré už nepoznalo mocné skutky Jahveho. I robili synovia Izraela, čo bolo zlé v očiach Jahveho, a slúžili baalom a aštarám, chodili za inými bohmi, bohmi okolitých národov, a klaňali sa im. Tu vzbĺkol hnev Jahveho proti nim a vydal synov Izraela do rúk lupičov a okolitých nepriateľov." Bola to doba, ktorá si žiadala mimoriadnych hrdinov, a keby ich nebola našla, všetko by pokryla temnota zabudnutia. Ale či jestvuje doba, ktorá by nepotrebovala hrdinov?

Slovo "Dvanásti" sa v Markovom evajeliu objavuje veľmi často, v pravidelných intervaloch, v siedmich rozličných kontextoch, takmer v každej druhej kapitole. Evanjelista opisuje cestu učeníka, postupne prichádzajúceho k poznaniu Boha, ktorá je akoby lemovaná prítomnosťou Dvanástich. Od okamihu ich povolania až po ich rozpŕchnutie sa v hodine skúšky a Judášovu zradu sa na ich prítomnosť kladie dôraz v každej dôležitej časti evanjelia. Dvanásti apoštoli sprevádzajú Ježiša od prvej udalosti jeho verejného účinkovania až po odsúdenie.

Ukázalo sa, že naše prvé voľby boli hlbokou duchovnou udalosťou, vrcholnou náboženskou skúsenosťou, skúsenosťou premenenia. Vybojovali sme veľkolepé víťazstvo nad nespravodlivosťou, útlakom a zlom. Boli sme tam — ľudia, ktorí ako predmet verejnej politiky boli zámerne jeden od druhého odtrhnutí — a vyhlasovali sme, že ľudské spoločenstvo, priateľstvo, smiech, radosť, láskavosť boli pre nás ako pre jeden národ nemožné. Sme tu, pochádzame z rôznych kmeňov a hovoríme rôznymi jazykmi. Sme z odlišných kultúr a vyznávame absolútne neuveriteľné náboženstvá, ale stávame sa jedným národom. Uveril by niekto niekedy, že je to možné? Len v roku 1989 sa polícia vyhrážala, že použije ostré náboje, aby rozohnala ľudí, ktorí protestovali proti pobrežnému apartheidu. V roku 1989 boli pripravení zabíjať, aby udržali apartheid a pláže len pre belochov. A o pár rokov neskôr bol z nás národ, ktorý si zvolil za prezidenta Nelsona Mandelu. Tento muž, ktorý sa dvadsaťsedem rokov trápil vo väzení a ktorého hanobili ako teroristu, sa nakoniec stal jedným z morálnych vodcov sveta. (Desmond Tutu)

František Xaver Šalda (1867 – 1937) po zanechaní štúdia práva vyštudoval fi lozofi u a prednášal románske literatúry na Karlovej univerzite v Prahe. Pôsobil aj ako literárny kritik, spisovateľ a novinár. Publikoval vo viacerých časopisoch, v ktorých sa venoval otázkam literatúry, umenia, kultúry a politiky. Bol spoluautorom Manifestu Českej moderny (1895) a považuje sa za zakladateľa českej modernej kritiky. Od roku 1925 vydával časopis Tvorba a v rokoch 1928 – 1937 Šaldův zápisník, kde publikoval svoje umeleckokritické eseje. Medzi jeho najznámejšie diela patria Boje o zítřek (prvé vydanie r. 1905) a Duše a dílo (1913).

Dielo Pietra Messu vzniklo na základe jeho dizertačnej práce. Originálnej a špecifickej časti výskumu predchádzajú dve rozsiahle kapitoly: prvá z nich sa týka „otcov“ stredoveku a prezentuje a analyzuje pestrosť a bohatstvo ich odkazov, ďalšia je o „otcoch“ v reformných hnutiach XI. a XII. storočia. Na základe analýzy Františkových spisov a ich porovnávania s textami cirkevných otcov potom dokazuje, že vo Františkových spisoch nachádzame stopy patristickej literatúry (obsiahnutej v tzv. Inocentovom ordináriu, ktoré František používal) a že aj samotný biblický spôsob jeho vyjadrovania vykazuje jasný vplyv spisov cirkevných otcov.

Kresťanská politika musí odpovedať na to, čím v dnešnom svete ľudia žijú. Pred desiatimi rokmi bolo u nás potrebné ešte bojovať o stabilný slobodný politický režim. V programovej eseji, ktorú som v tom čase napísal, som sa pokúsil o reflexiu vtedajše j politiky. Už vtedy som však čoraz zreteľnejšie cítil, že tradičná kresťanská demokracia sa dostala k hraniciam svojich možností. Videl som, ako sa stále viac uzatvára do seba; ako je zahľadená len do vlastného prostredia. Prešlo desaťročie a spoloč nosť sa zmenila ešte viac. Skúsenosť týchto rokov si už žiada novú reflexiu.

Ježiš Kristus je svojou láskou jedinečným sprievodcom človeka, pretože mu lásku nielen dáva, ale jej umožňuje aj prejaviť sa. Kristus našiel lásku v hĺbke ľudskej duše a tým ju urobil silnou a voviedol do jasného svetla Ducha, kde ju chce nakoniec prijať vo všeobjímajúcej láske. V tejto štúdií sa chceme pokúsiť spolu s Jánom Dunsom Scotom, františkánom a učencom,viac pochopiť a prijať tento neobyčajný život Ježiša Krista.

Významný teológ v tomto diele prináš nový prístup k výkladu Vyznania viery a modlitby Otčenáš. Jeho prístup cez teológiu, filozofiu, históriu i umenie je jedinečným spôsobom odkrývania bohatstva a inšpiratívnosti týchto dvoch textov.

Ustanovenie juhoafrickej Komisie pre pravdu a zmierenie bolo priekopníckou medzinárodnou udalosťou. Ešte nikdy predtým žiadna krajina nevykročila od útlaku k demokracii odhalením krutostí, ktoré sa páchali v minulosti, a dosiahnutím zmierenia s bývalými utláčateľmi. V centre tohto výnimočného úsilia o uzdravenie národa stál anglikánsky arcibiskup Desmond Tutu, ktorého prezident Nelson Mandela vymenoval za predsedu Komisie pre pravdu a zmierenie. V knihe Niet budúcnosti bez odpustenia Tutu ponúka svoje úvahy prameniace z hĺbky múdrosti, získanej pri pomoci Južnej Afrike, ktorú previedol cez túto bolestnú skúsenosť. Dokazuje, že skutočné zmierenie nemožno dosiahnuť, keď sa popiera minulosť. Namiesto opakovania fráz o zmierení prezentuje odvážnu spiritualitu nezatvárajúcu si oči pred hrôzami, ktoré človek môže spôsobiť inému človeku, no ponecháva si svoj idealistický pohľad na zmierenie. Tutu čitateľovi ukazuje, ako sa dá postupovať pri budovaní novšieho a ľudskejšieho sveta čestne a súcitne. O autorovi