Serafín strana 5 z 8

Téma duchovných cvičení kardinála Martiniho pre kňazov sa zrodila z hlbokej a precítenej skúsenosti každodenného obetovania svojho života v službe pastiera diecézy. Táto skúsenosť je v desiatich zamysleniach konfrontovaná s Božím slovom, predovšetkým v zamysleniach o postavách Mojžiša a Petra. O autorovi

Kniha je vzácnym a pozoruhodným dielom - a to tak svojím obsahom, svojím filozofickým posolstvom, ako aj svojou formou. Autor nám s pozoruhodnou presvedčivosťou predkladá plody svojej dlhoročnej služby chorým. Kiež mnoho čitateľov tejto vzácnej knihy nájde v nej silu k nádeji a kľúč na zvládnutie svojich vlastných trápení!

Táto štúdia nie je filozofická, hoci kráča v stopách personalizmu. Analýza priateľstva medzi Františkom a Klárou nechce predstaviť tento osobitý zážitok iba ako cestu, ktorá odhaľuje pravú tvár človeka, ale najmä ako cestu, v ktorej toto plné uskutočňovanie ľudskosti, ak má byť po teologickej stránke otvorená božskej transcendencii, predstavuje a vyvoláva aj ďalší rozmer, pravú tvár Boha.

Ďalšia knižka poľského biblistu podáva úvod do Evanjelií Marka, Matúša a Lukáša, oboznamuje s ich vznikom, s metódami skúmania, porovnáva tieto synoptické evanjeliá a podáva aj niekoľko exegeticko-teologických komentárov k vybraným textom. Knižka môže byť praktickou pomôckou pre štúdium prvých troch evanjelií. Prof. Hugolin Langkammer (1930) sa venuje exegéze a biblickej teológii. V roku 1946 vstúpil do rehole františkánov a roku 1955 bol vysvätený za kňaza. Študoval vo Vroclave a v Kłodzku (1949 - 1955) a potom v Lubline na Katolíckej univerzite (1955 - 1961), kde získal doktorát teológie. V rokoch 1963 - 1966 študoval biblistiku a orientalistiku na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme. Roku 1967 nastúpil na Katedru Nového zákona na Katolíckej univerzite v Lubline. Prednášal aj na Pápežskej teologickej fakulte vo Vroclave a na Teologickej fakulte Univerzity Opolského, kde bol vedúcim Katedry biblickej homiletiky. Vo vydavateľstve Serafín vyšli jeho knihy Nový zákon o Ježišovom umučení a smrti, kde podrobne analyzuje a vykladá novozákonné texty o utrpení a smrti Ježiša Krista, a Stručný úvod do kníh Starého zákona.

Breviloquium, krátke slovo, ako by znel doslovný preklad, základný kurz dogmatickej teológie, určený Bonaventúrovým študentom ako učebnica, sa prinajmenšom vyrovná veľkej Sume teologickej Tomáša Akvinského. Na rozdiel od nej sa nezaoberá vysporadúvaním sa s inými mienkami, ale uvádza len pozitívne názory. Nie je teda pravda, ako sa bežne tvrdí, že Bonaventúra nezanechal po sebe taký súhrn ako Tomáš vo svojej Sume, keďže jeho vedeckú dráhu prerušilo zvolenie za generálneho ministra - veď ešte aj v tomto úrade veľa prednášal na parížskej Sorbonne -, ale svoje hlavné teologické dedičstvo uložil okrem ďalších spisov aj do tohto logos brevis. Jeho doslova zabudnutie tak v odborných kruhoch, ako aj v samotnom františkánskom ráde - s výnimkou neskorších, často protichodných prúdov medzi menšími bratmi - spôsobilo skôr to, že nevytvoril školu, alebo presnejšie, v ráde sa nenašli jeho pokračovatelia, ktorí by sa mu vyrovnali alebo ho aj prevýšili. Až s Jánom Dunsom Scotom sa františkánska teológia vydala odlišným smerom. Bonaventúra svoj základný kurz rozvádza v siedmich krokoch, do ktorých člení klasickú dogmatickú teológiu: Boh, stvorenie, hriech, vtelené Slovo, milosti Ducha Svätého, sviatosti, posledné veci. Týchto sedem častí sa ďalej rozdeľuje na sedemdesiatdva hláv - vidno, ako je autor verný augustínovským číselným schémam Písma, ktoré je pre neho základom celej teológie, čiže vedy o Bohu. Tento kurz dogmatickej teológie pritom nie je úzko oddelený od ostatných odborov teológie, ale skôr ich zahŕňa či pohlcuje: vieru nemožno oddeliť od mravov; dnešnú fundamentálnu teológiu nájdeme v častiach o hriechu a milosti; cirkevnoprávne a liturgické hľadiská sú premietnuté do náuky o sviatostiach: teológia sa tak javí ako jediná veda, hoci zahŕňa viaceré odbory. V diele je zrejmý ešte jeden moment: vychádzajúc z modelu choroby, lekára a uzdravenia, Bonaventúra rozvíja teológiu dejín spásy. Každá hlava obsahuje najskôr stručnú tézu v štýle katechizmu (tenendum est), ktorú potom obšírne odôvodňuje a objasňuje (ratio ad praedictorum intelligentiam).

Ježiš Kristus je svojou láskou jedinečným sprievodcom človeka, pretože mu lásku nielen dáva, ale jej umožňuje aj prejaviť sa. Kristus našiel lásku v hĺbke ľudskej duše a tým ju urobil silnou a voviedol do jasného svetla Ducha, kde ju chce nakoniec prijať vo všeobjímajúcej láske. V tejto štúdií sa chceme pokúsiť spolu s Jánom Dunsom Scotom, františkánom a učencom,viac pochopiť a prijať tento neobyčajný život Ježiša Krista.

Autor v tejto knihe čerpá zo svojej bohatej skúsenosti psychológa a liečiteľa duší a spracúva problematiku slobodného života a celibátu na základe zlúčenia psychologického a duchovného hľadiska.

Slovo "Dvanásti" sa v Markovom evajeliu objavuje veľmi často, v pravidelných intervaloch, v siedmich rozličných kontextoch, takmer v každej druhej kapitole. Evanjelista opisuje cestu učeníka, postupne prichádzajúceho k poznaniu Boha, ktorá je akoby lemovaná prítomnosťou Dvanástich. Od okamihu ich povolania až po ich rozpŕchnutie sa v hodine skúšky a Judášovu zradu sa na ich prítomnosť kladie dôraz v každej dôležitej časti evanjelia. Dvanásti apoštoli sprevádzajú Ježiša od prvej udalosti jeho verejného účinkovania až po odsúdenie.

Slunce na obloze jasně svítilo a spousta polního kvítí sklánělo své květy před jeho paprsky. Najednou se nečekaně zablesklo. Děti se podívaly jedno na druhé. Rychle se rozběhly a doufaly, že se domů dostanou ještě před bouřkou.

Možno si myslíš, že teraz, keďže si chorý, nemôžeš pre svet už nič urobiť. Musíš sa nechať obklopiť starostlivosťou druhých, pripadáš si azda ako záťaž pre iných. Ale ak svoju chorobu prijmeš, potom sa môže na mieste, na ktorom teraz si, kúsok tohto sveta stať zdravším a svetlejším. Pochopiť to určite nie je jednoduché. Ale je to presvedčenie ľudstva, že tento svet nemusí byť len aktívne tvorený a formovaný, ale že na tomto svete existuje tiež niečo, čo môže byť len pasívne vytrpené. Len tak to bude premenené. Toto "dotrpenie" je služba pre ľudí. Možno ti zostáva len táto služba. Ale je rovnako dôležitá ako každá aktívna úloha.

Martini sa priznáva, že neraz premýšľal, "že by bolo zaujímavé urobiť duchovné cvičenia a zamýšlať sa spoločne s Pavlom nad jeho apoštolátom a zhodnotiť ho pohľadom, akým ho on zhodnotil v posledných chvíľach svojho pozemského života". Takto vznikla téma duchovných cvičení, ktorých výsledkom je aj táto kniha.

„Keby sa ma opýtali, ktorý zo slávnych učiteľov je mojím najobľúbenejším, bez váhania poviem Bonaventúra, pretože jeho náuka je pevná, istá, posvätná, pokojná a nábožná. Okrem toho niet v nej zvedavosti, pretože nakoľko sa to dá, nemieša cudzie, svetské, dialektické či fyzické náuky, zastierajúc ich teologickými výrazmi, ako to robia mnohí, ale keď sa snaží osvietiť rozum, dbá predovšetkým na svätosť a nábožný cit.“ (Jean Gerson, kancelár Parížskej univerzity, 1363 — 1429)

Anton Pustovník „uvidel kohosi, kto sedel ako on a pracoval, potom vstal od práce a modlil sa a zase si sadol a vyrábal povraz a potom zase vstával modliť sa. Bol to anjel Pána... I počul hlas tohto anjela: Takto konaj a budeš spasený.“ Vo všeobecnosti sa toto pravidlo života považuje za základ toho, ako si mnísi rozdelili čas medzi prácu a modlitbu.

Kniha je vzácnym a pozoruhodným dielom - a to tak svojím obsahom, svojím filozofickým posolstvom, ako aj svojou formou. Autor nám s pozoruhodnou presvedčivosťou predkladá plody svojej dlhoročnej služby chorým. Kiež mnoho čitateľov tejto vzácnej knihy nájde v nej silu k nádeji a kľúč na zvládnutie svojich vlastných trápení!

Anton Pustovník „uvidel kohosi, kto sedel ako on a pracoval, potom vstal od práce a modlil sa a zase si sadol a vyrábal povraz a potom zase vstával modliť sa. Bol to anjel Pána... I počul hlas tohto anjela: Takto konaj a budeš spasený.“ Vo všeobecnosti sa toto pravidlo života považuje za základ toho, ako si mnísi rozdelili čas medzi prácu a modlitbu.