Serafín strana 6 z 8

"Hučí siréna! Všichni dolů do krytu … a modlete se!" Otec Maxmilián však zůstal klidný a odvážný, i když se pod ním otřásala země a obloha planula ohněm. Psalo se 1. září 1939 …

Azda najznámejších žiak Karla Rahnera, emeritný profesor univerzít v Münsteri a Viedni a predstaviteľ praktickej fundamentálnej teológie Johann Baptist Metz (1928), ponúka v tejto knihe výber zo svojich najdôležitejších spisov. "Zoči-voči Osvienčimu si už teológia ako taká - ako reč o Bohu - nemôže uchovávať svoju dejinnú nevinnosť ani tým, že by túto tému jednoducho pracovne zatriedila do oblasti cirkevných dejín, ani svojou zvyčajnou abstraktnou a primerane tomu aj ohromujúcou rečou o dejinnosti človeka (ako o nejakej antropologickej konštante). Cieľom tohto teologického prístupu - "teológie po Osvienčime" - je upozorniť na niečo, čo pri spôsobe, akým sa z kresťanstva stávala teológia, stále častejšie upadalo do zabudnutia: že totiž ani logos kresťanskej teológie nie je jednoducho poznačený len bezsubjektovými a bezdejinnými myšlienkami, ale že je podstatne (nie náhodou sa nebezpečná "spomienka" stala ústrednou kategóriou politickej teológie) ovplyvnený vedomím o nemožnosti potláčať, zabúdať či prípadne idealisticky uchovávať dejiny utrpenia človeka." (Johann Baptist Metz)

I keď spis O primknutí sa k Bohu (De Adhaerendo Deo) sa vždy pripisoval Albertovi Veľkému, mnohí odborníci sa zhodujú v tom, že ho nemohol napísať v jeho konečnej podobe. Svedčia o tom aj myšlienky a implicitné odkazy na autorov, ktorí žili po ňom. Je pravdepodobné, že neskorší anonymný autor prepracoval a rozšíril pôvodný text, ktorý môže pochádzať od Alberta (prvých deväť kapitol). Tento spis sa zaraďuje medzi klasické diela západnej mystiky (a jej tradície via negativa).

To, čo svätý František vytvoril v Spoletskom údolí, žije zo storočia na storočie v tisícich formách, s tou istou rytierskou, trubadúrskou a hrdinskou svätosťou. Tak ako svätý František vytvoril zo svojho života báseň, aj františkánske dejiny sú básňou bez konca, básňou, ku ktorej každé storočie pridáva svoj vlastný spev, nie klasickej podoby, ale v rôznosti rytierskych básní. (Agostino Gemelli)

Spojenie európskej túžby dobývať a misionárskej horlivosti, úplnej dôvery v evanjelium a oddanosti kráľovi malo tragické dôsledky: deštrukciu celej pôvodnej kultúry a životov približne sedemdesiatich miliónov Indiánov, ktorí sa stali najväčšími obeťami kolonizátorských dejín. A navyše takmer desať miliónov afrických otrokov bolo použitých ako ľudské zdroje na doplnenie kolonizačných plánov. Úcta k ich údelu nás dnes zaväzuje prehodnotiť ich dejiny z pohľadu obetí. (Andreas Müller, Františkánske misijné centrum, Bonn) Kolumbus podpisoval svoje listy latinskou formou: "Christum ferens". Z obsahu jeho listov a palubného denníka sa dá ľahko dosvedčiť, že svoje meno chápal tak trochu programovo. To je evidentné aj zo španielskej verzie jeho mena: Cristobal Colón, t. j. "prinášajúci Krista" a "kolonizátor". Jeho palubný denník podáva dôkaz dvojznačnosti, ktorú Kolumbus prijal, keď sa usiloval evanjelizovať a zároveň kolonizovať. Dňa 12. októbra 1492, v deň svojho príchodu do Ameriky, opísal mierumilovnosť a dobrotu Indiánov a privlastnil si ostrov, kde sa vylodil. Hneď na druhý deň po jeho príchode do Nového sveta sa stali evidentnejšími jeho ekonomické záujmy, keď u niektorých Indiánov zbadal v nosoch zlaté krúžky. Otázka dostupnosti zlata a miesta, kde ho hľadať, sa stala každodennou pesničkou jeho palubného denníka. (Horst von der Bey) Na prvom mieste si musíme osvojiť uhol pohľadu obetí. To je otázka spravodlivosti. Americkí Indiáni a Afroameričania neboli nikdy vypočutí. Európska kultúra a cirkvi viedli päť storočí monológ. Teraz je čas vypočuť "druhú stranu" dobytia. Teraz musia dostať šancu hovoriť ľudia, ktorí stáli na plážach, tí, čo hľadeli na cudzie bytosti prichádzajúce na lodiach. (Leonardo Boff)

„Keby sa ma opýtali, ktorý zo slávnych učiteľov je mojím najobľúbenejším, bez váhania poviem Bonaventúra, pretože jeho náuka je pevná, istá, posvätná, pokojná a nábožná. Okrem toho niet v nej zvedavosti, pretože nakoľko sa to dá, nemieša cudzie, svetské, dialektické či fyzické náuky, zastierajúc ich teologickými výrazmi, ako to robia mnohí, ale keď sa snaží osvietiť rozum, dbá predovšetkým na svätosť a nábožný cit.“ (Jean Gerson, kancelár Parížskej univerzity, 1363 — 1429)

Táto kniha nie je odpoveďou, ale sprievodcom pre tých, ktorí sú v temnote. Je o tom, že život pokračuje ďalej aj napriek temnote, o prežití a využití temných období života na rast. V tom, čo hovorím, nie je nič nové. Pokúsim sa vysloviť nie odpoveď, ale riešenie, ktoré sa nachádza v evanjeliu a v životoch veľkých svätcov, hrdinov a hrdiniek, v životoch obyčajných statočných ľudí, ktorých všetci poznáme. Pre tých, čo zápasia s tajomstvom zla, bolo napísaných už mnoho sprievodcov. Je to téma väčšiny veľkých literárnych diel. V každej generácii sa však táto otázka opäť vracia, každý vek má svoje vlastné temné pozadie, na ktorom sa odohráva boj, k zmyslu ktorého sa treba dopracovať. V každej dobe sa muži, ženy i deti pýtajú nielen: "Prečo?", ale aj: "Ako to urobiť, aby som povstal z temnoty?" O autorovi

V našom ľudskom svete sa už od nepamäti nástojčivo vynárajú otázky, ktoré zvyčajne nazývame ako existenciálne. Čím dlhšie ich skúmame, tým väčšmi narastá potreba odpovedí. Generácie rôznych národov vypracovali na základe prirodzenej filozofie alebo náboženstva svoje riešenia jednej zo základných existenciálnych otázok: otázky smrti. Autor tejto knihy v historickom priereze predstavuje túto otázku a jej riešenie od praveku až po súčastnosť.

V prvom rade je tu pomník, vztýčený kameň pomazaný olejom, ktorý tam zostane. To je nevyvrátiteľná skutočnosť, ku ktorej sa Jakub bude často vracať. Okrem toho spolu s pomníkom je tu spomienka, ktorá v srdci uchováva to, čo videl a počul. A takáto spomienka je úžasnou vnútornou silou. Táto spomienka predstavuje nový interpretačný horizont. Predošlý večer mal Jakub do činenia iba s chabými súradnicami, s krátkymi interpretačnými segmentmi, ktoré mu nedovoľovali voľne dýchať. No po tejto noci sa súradnice rozšírili. Je nádherným zážitkom čítať Jakubov príbeh po udalosti sna. Práve tu začíname chápať, ako verná Božia láska dáva rytmus celému príbehu a ako neustále privádza Jakuba späť k zážitku onej noci. (Carlo Maria Martini)

"Nový zákon nepozná pojem etiky, zdôrazňuje však úlohu premýšľať nad životom a ukázať, ako má vyzerať patričné konanie... Všetky novozákonné spisy sa vzťahujú na určitú situáciu ranokresťanského spoločensztva a nie sú teda systematickou rozpravou o etike, ktorá by sa venovala určitým témam na spôsob traktátu. Etické ponaučenie z nich vyplýva ako konkrétna výzva." (Eduard Lohse) Autor predkladá náčrt novozákonnej etiky v historickom poradí. Začína Ježišovým ohlasovaním, resp. kerygmou raného kresťanstva,potom sa venuje veľkým teologickým svedkom Nového zákona - Pavlovi, synoptickým evanjeliám a jánovským spisom. Napokon sa venuje tzv. neskorým spisom - deuteropavlovským a katolíckym listom a Apokalypse.

Kniha o Františkovi z Assisi. Je zde představován způsobem, který by spojoval dějiny se současností. I když nejde ani tak o dějiny, jako spíše o františkánskou teologii, která vychází z reflexe, to znamená z myšlenkového návratu současného člověka k historické postavě svatého Františka.

V najnovšej knihe zakladateľ komunity v Taizé sústreďuje veľké témy svojich úvah, rozprávaní a osobných udalostí, ale aj stretnutí, ktoré ho nejakým spôsobom vnútorne zasiahli.

"Hučí siréna! Všichni dolů do krytu … a modlete se!" Otec Maxmilián však zůstal klidný a odvážný, i když se pod ním otřásala země a obloha planula ohněm. Psalo se 1. září 1939 …

Čím je pre náboženskú skúsenosť Boh alebo "sväté", to vo filozofii nazývame nepodmieneným. Tvrdiť, že v náboženstve sa stretávame s nepodmieneným, môžeme preto, lebo obsah tohto pojmu sa vzťahuje zjavne na Boha, respektíve: môže sa vzťahovať iba na Boha a na Boha sa musí vzťahovať. V náboženskej skúsenosti sa nepodmienené "stáva" aktívnym a celú našu bytosť uchváti do seba samého. Tento proces spoznávame ako stretnutie. Náboženská skúsenosť je vlastné odkrytie sa nepodmieneného a zároveň je absolútnym, neprekonateľným oslovením našej bytosti. Zmysel náboženskej skúsenosti ukazuje smerom k pojmu láska. To, čo nazývame náboženskou skúsenosťou alebo zakúsením Boha, musí mať vzťah k tomu, čo nazývame "bytím pre druhých", t. j. musí mať vzťah k láske. Takto chápaná náboženská skúsenosť sa dotýka aj sveta medziľudských vzťahov. O autorovi

Táto kniha vznikla na základe prednášok, ktoré mávam už niekoľko rokov pod názvom „filozofická teológia“ na Hochschule für Philosophie v Mníchove. Otázka Boha patrí už od antických čias k najvýznamnejším systematickým oblastiam filozofie. S touto otázkou nevstupuje do filozofie neznáma téma. Filozofia je na základe kontaktu s náboženskou tradíciou a teológiou stimulovaná k rozsiahlejšiemu záberu a k radikálnejším otázkam. Podľa svojej vlastnej štruktúry vyvíja filozofia argumentáciu, ktorej sa nemôže zrieknuť ani teológia, ak nechce „logos“ ako pojem brať naľahko. V tomto zmysle je teda filozofia podnetom pre teológiu. Užitočnosť tejto vzájomnosti dnes akoby na oboch stranách upadla do zabudnutia. Treba sa nad ňou znova zamyslieť a opäť sa ju snažiť oživiť. Práve to sa snaží urobiť táto kniha. (Josef Schmidt)

Slunce na obloze jasně svítilo a spousta polního kvítí sklánělo své květy před jeho paprsky. Najednou se nečekaně zablesklo. Děti se podívaly jedno na druhé. Rychle se rozběhly a doufaly, že se domů dostanou ještě před bouřkou.