Serafín strana 6 z 8

To, čo svätý František vytvoril v Spoletskom údolí, žije zo storočia na storočie v tisícich formách, s tou istou rytierskou, trubadúrskou a hrdinskou svätosťou. Tak ako svätý František vytvoril zo svojho života báseň, aj františkánske dejiny sú básňou bez konca, básňou, ku ktorej každé storočie pridáva svoj vlastný spev, nie klasickej podoby, ale v rôznosti rytierskych básní. (Agostino Gemelli)

Ďalšia knižka poľského biblistu podáva úvod do Evanjelií Marka, Matúša a Lukáša, oboznamuje s ich vznikom, s metódami skúmania, porovnáva tieto synoptické evanjeliá a podáva aj niekoľko exegeticko-teologických komentárov k vybraným textom. Knižka môže byť praktickou pomôckou pre štúdium prvých troch evanjelií. Prof. Hugolin Langkammer (1930) sa venuje exegéze a biblickej teológii. V roku 1946 vstúpil do rehole františkánov a roku 1955 bol vysvätený za kňaza. Študoval vo Vroclave a v Kłodzku (1949 - 1955) a potom v Lubline na Katolíckej univerzite (1955 - 1961), kde získal doktorát teológie. V rokoch 1963 - 1966 študoval biblistiku a orientalistiku na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme. Roku 1967 nastúpil na Katedru Nového zákona na Katolíckej univerzite v Lubline. Prednášal aj na Pápežskej teologickej fakulte vo Vroclave a na Teologickej fakulte Univerzity Opolského, kde bol vedúcim Katedry biblickej homiletiky. Vo vydavateľstve Serafín vyšli jeho knihy Nový zákon o Ježišovom umučení a smrti, kde podrobne analyzuje a vykladá novozákonné texty o utrpení a smrti Ježiša Krista, a Stručný úvod do kníh Starého zákona.

Antonove kázne treba chápať so zreteľom na kultúru začiatku 13.storočia. Neustále sa v tomto diele odvoláva na Písmo a jeho Alegorický a maravoučný výklad uprednostňuje pred výkladom doslovným. Používa výrazové prostriedky, myšlienkové pochody a štruktúru kázne či prednášky bežné vo vtedajšej dobe. Všetko to robí s úmyslom poskytnúť poučenie pre kresťanský ľud.

Spojenie európskej túžby dobývať a misionárskej horlivosti, úplnej dôvery v evanjelium a oddanosti kráľovi malo tragické dôsledky: deštrukciu celej pôvodnej kultúry a životov približne sedemdesiatich miliónov Indiánov, ktorí sa stali najväčšími obeťami kolonizátorských dejín. A navyše takmer desať miliónov afrických otrokov bolo použitých ako ľudské zdroje na doplnenie kolonizačných plánov. Úcta k ich údelu nás dnes zaväzuje prehodnotiť ich dejiny z pohľadu obetí. (Andreas Müller, Františkánske misijné centrum, Bonn) Kolumbus podpisoval svoje listy latinskou formou: "Christum ferens". Z obsahu jeho listov a palubného denníka sa dá ľahko dosvedčiť, že svoje meno chápal tak trochu programovo. To je evidentné aj zo španielskej verzie jeho mena: Cristobal Colón, t. j. "prinášajúci Krista" a "kolonizátor". Jeho palubný denník podáva dôkaz dvojznačnosti, ktorú Kolumbus prijal, keď sa usiloval evanjelizovať a zároveň kolonizovať. Dňa 12. októbra 1492, v deň svojho príchodu do Ameriky, opísal mierumilovnosť a dobrotu Indiánov a privlastnil si ostrov, kde sa vylodil. Hneď na druhý deň po jeho príchode do Nového sveta sa stali evidentnejšími jeho ekonomické záujmy, keď u niektorých Indiánov zbadal v nosoch zlaté krúžky. Otázka dostupnosti zlata a miesta, kde ho hľadať, sa stala každodennou pesničkou jeho palubného denníka. (Horst von der Bey) Na prvom mieste si musíme osvojiť uhol pohľadu obetí. To je otázka spravodlivosti. Americkí Indiáni a Afroameričania neboli nikdy vypočutí. Európska kultúra a cirkvi viedli päť storočí monológ. Teraz je čas vypočuť "druhú stranu" dobytia. Teraz musia dostať šancu hovoriť ľudia, ktorí stáli na plážach, tí, čo hľadeli na cudzie bytosti prichádzajúce na lodiach. (Leonardo Boff)

Kniha o cestě k Bohu, o cestě z osobního pekla hříchu a odcizení se, o cestě směřující k ráji. Kniha pro každého, kdo ví něco o nevyhnutelné potřebě, o nepokoji, a kdo touží najít neutuchající lásku boží.

Na ceste medzi Benátkami a Veronou pozoroval brat Vincent spoločníka, aby mu mohol v potrebnej chvíli povedať slovko, ktoré by ho vytrhlo z vyčerpávajúcich myšlienok. V tomto prípade však mal dôvod na zádumčivosť. Blížili sa totiž k prahu učencov a štúdií. Aj starý žiak Giovanniho di Buccio vedel, aký ťažký oriešok je kázať učeným ľuďom. Brat Vincent pripomenul Bernardínovi, že do Verony ide kázať v mene "toho, od ktorého, pochádza aj veda".

Vstup do nového tisícročia bol doprevádzaný výzvou Svätého Otca : "Zatiahni na hlbinu !" (lk 5,4). Táto výzva je pred každým z nás ako pozvanie k novému objavovaniu evanjelia starého dvetisíc rokov, a predsa stále nového. Výhodou tejto práce je jej výstižnosť a prístupnosť širokému okruhu čitateľov.

„Keby sa ma opýtali, ktorý zo slávnych učiteľov je mojím najobľúbenejším, bez váhania poviem Bonaventúra, pretože jeho náuka je pevná, istá, posvätná, pokojná a nábožná. Okrem toho niet v nej zvedavosti, pretože nakoľko sa to dá, nemieša cudzie, svetské, dialektické či fyzické náuky, zastierajúc ich teologickými výrazmi, ako to robia mnohí, ale keď sa snaží osvietiť rozum, dbá predovšetkým na svätosť a nábožný cit.“ (Jean Gerson, kancelár Parížskej univerzity, 1363 — 1429)

Doteraz sme si aj my kresťania v ohlasovaní Ježiša Krista viac-menej konkurovali, čím sme — ak sa na to pozeráme z vonkajšej perspektívy — konali v rozpore so svojím svedectvom. Prečo teda nevyužiť epochálnu príležitosť prelomu storočia i tisícročia a nezačať spoločne ohlasovať evanjelium? Prečo by sme nemohli v bratskej svornosti šíriť to, čo z viery v Krista vnímame rovnako a čo je oveľa dôležitejšie než to, čo nás ešte rozdeľuje? Nikto z nás by sa pritom nemusel prehrešiť proti úcte k svojej vlastnej tradícii. Ján Pavol II. v Liste k jubilejnému roku 2000 Tertio millennio adveniente vyjadril želanie, aby sa toto jubileum stalo pre všetkých kresťanov príležitosťou zamerať sa »na toľké veci, ktoré nás spájajú a ktorých je určite viac než tých, ktoré nás rozdeľujú«. Táto kniha chce aspoň sčasti prispieť k uskutočneniu tohto projektu. Pavlov List Rimanom tento účel plní vynikajúcim spôsobom, pretože sa venuje hlavnej línii viery a kresťanského tajomstva. Je ideálnym základom pre »spoločné svedectvo« všetkých veriacich, o ktorom sa v ekumenických kruhoch hovorí čoraz naliehavejšie." (Raniero Cantalamessa)

Byla taková tma, že mohla cítit a slyšet jiné lidi, ale neviděla nikoho. "Dnes v noci na nebi určitě nejsou žádné hvězdy," pomyslela si sestra Benedikta, snažíc se spatřit alespoň trochu světla. "Drahý bože, píše se rok 1942!"

V prvom rade je tu pomník, vztýčený kameň pomazaný olejom, ktorý tam zostane. To je nevyvrátiteľná skutočnosť, ku ktorej sa Jakub bude často vracať. Okrem toho spolu s pomníkom je tu spomienka, ktorá v srdci uchováva to, čo videl a počul. A takáto spomienka je úžasnou vnútornou silou. Táto spomienka predstavuje nový interpretačný horizont. Predošlý večer mal Jakub do činenia iba s chabými súradnicami, s krátkymi interpretačnými segmentmi, ktoré mu nedovoľovali voľne dýchať. No po tejto noci sa súradnice rozšírili. Je nádherným zážitkom čítať Jakubov príbeh po udalosti sna. Práve tu začíname chápať, ako verná Božia láska dáva rytmus celému príbehu a ako neustále privádza Jakuba späť k zážitku onej noci. (Carlo Maria Martini)

Láska nie je iba silou, ktorá pôsobí istý čas v čine a v správaní, ale je niečím viac: je skutočnou ľudskou realitou, ktorá je tu a chce vyniknúť. Kde dáva láska človeku jeho skutočnú podobu, tam má človek budúcnosť.

Protest, tak ako ho chápeme dnes, je kritikou, spochybením,odmietnutím globálnej situácie, ktorá sa nám chce vnútiť ako jediná a nemenná.Usiluje sa o zrušnie zaužívaných právnych pomerov či situácií, ktoré sú považované za zlé, aby sa namiesto nich nastolil lepší a pravdivejší poriadok, ktorý by bol vo väčšom súlade s človekom a jeho slobodou.

Témov tejto knihy je základná koncepcia - teológia praxe duchovnej služby. Nejde len o otázku, čo má Cirkev robiť v konkrétnych podmienkach súčastnosti, ale aj o to, čo je jej prvotnou úlohou, odhliadnuc od premenlivosti situácie, vzhľadom na jej vlastné, teologicky reflektované sebachápanie.

Na Tel Abib v regióne Nippur znova zostupuje noc. Ako každý večer, aj teraz sa judskí zajatci zhromažďujú okolo ohňa. Celý deň pracovali na kanáloch tejto rozľahlej nížiny zvlažovanej Eufratom. Teraz sú spolu, ďaleko od svojich strážcov, ďaleko od ľudí „s rečou nejasnou... a brblavým jazykom“ (Iz 33, 19). Je to čas úľavy a spolupatričnosti. Sedia v kruhu a dívajú sa do ohňa. Mlčia. Všetko majú spoločné: únavu, hanbu, nenávisť, nádej. Najmä nádej. Ich život je teraz tragicky zjednodušený – ostáva im len čakať...

Azda najznámejších žiak Karla Rahnera, emeritný profesor univerzít v Münsteri a Viedni a predstaviteľ praktickej fundamentálnej teológie Johann Baptist Metz (1928), ponúka v tejto knihe výber zo svojich najdôležitejších spisov. "Zoči-voči Osvienčimu si už teológia ako taká - ako reč o Bohu - nemôže uchovávať svoju dejinnú nevinnosť ani tým, že by túto tému jednoducho pracovne zatriedila do oblasti cirkevných dejín, ani svojou zvyčajnou abstraktnou a primerane tomu aj ohromujúcou rečou o dejinnosti človeka (ako o nejakej antropologickej konštante). Cieľom tohto teologického prístupu - "teológie po Osvienčime" - je upozorniť na niečo, čo pri spôsobe, akým sa z kresťanstva stávala teológia, stále častejšie upadalo do zabudnutia: že totiž ani logos kresťanskej teológie nie je jednoducho poznačený len bezsubjektovými a bezdejinnými myšlienkami, ale že je podstatne (nie náhodou sa nebezpečná "spomienka" stala ústrednou kategóriou politickej teológie) ovplyvnený vedomím o nemožnosti potláčať, zabúdať či prípadne idealisticky uchovávať dejiny utrpenia človeka." (Johann Baptist Metz)