Serafín

P. Gereonje nemecký františkánsky kňaz, ktorý sa vo svojej knihe pútavým spôsobom delí o osobnú skúsenosť s Bohom, ktorý ho sprevádzal nie len v jeho duchovnej činnosti ako misionára v Japonsku, ale i cez také chvíle ako bola vojenská služba počas 2. svetovej vojny, či následne zajatecké tábory. Vďaka modlitbe a obetavosti ani extrémne ťažké situácie neboli príčinou k zanevreniu na Boha, ale práve naopak, boli spôsobom, ako tento františkán a mnohí iní cez neho, ešte viac mohli rozpoznať moc Božej milosti a ochrany.

Autor je od roku 1970 knězem františkánského řádu v Novém Meiku v USA. V této knize nabízí své názory a svůj pohled na náboženství, mužskou spiritualitu, duchovní život, motlitbu i používání eneagramu v duchovním vedení.

Doteraz sme si aj my kresťania v ohlasovaní Ježiša Krista viac-menej konkurovali, čím sme — ak sa na to pozeráme z vonkajšej perspektívy — konali v rozpore so svojím svedectvom. Prečo teda nevyužiť epochálnu príležitosť prelomu storočia i tisícročia a nezačať spoločne ohlasovať evanjelium? Prečo by sme nemohli v bratskej svornosti šíriť to, čo z viery v Krista vnímame rovnako a čo je oveľa dôležitejšie než to, čo nás ešte rozdeľuje? Nikto z nás by sa pritom nemusel prehrešiť proti úcte k svojej vlastnej tradícii. Ján Pavol II. v Liste k jubilejnému roku 2000 Tertio millennio adveniente vyjadril želanie, aby sa toto jubileum stalo pre všetkých kresťanov príležitosťou zamerať sa »na toľké veci, ktoré nás spájajú a ktorých je určite viac než tých, ktoré nás rozdeľujú«. Táto kniha chce aspoň sčasti prispieť k uskutočneniu tohto projektu. Pavlov List Rimanom tento účel plní vynikajúcim spôsobom, pretože sa venuje hlavnej línii viery a kresťanského tajomstva. Je ideálnym základom pre »spoločné svedectvo« všetkých veriacich, o ktorom sa v ekumenických kruhoch hovorí čoraz naliehavejšie." (Raniero Cantalamessa)

Táto kniha vznikla na základe prednášok, ktoré mávam už niekoľko rokov pod názvom „filozofická teológia“ na Hochschule für Philosophie v Mníchove. Otázka Boha patrí už od antických čias k najvýznamnejším systematickým oblastiam filozofie. S touto otázkou nevstupuje do filozofie neznáma téma. Filozofia je na základe kontaktu s náboženskou tradíciou a teológiou stimulovaná k rozsiahlejšiemu záberu a k radikálnejším otázkam. Podľa svojej vlastnej štruktúry vyvíja filozofia argumentáciu, ktorej sa nemôže zrieknuť ani teológia, ak nechce „logos“ ako pojem brať naľahko. V tomto zmysle je teda filozofia podnetom pre teológiu. Užitočnosť tejto vzájomnosti dnes akoby na oboch stranách upadla do zabudnutia. Treba sa nad ňou znova zamyslieť a opäť sa ju snažiť oživiť. Práve to sa snaží urobiť táto kniha. (Josef Schmidt)

Dielo Pietra Messu vzniklo na základe jeho dizertačnej práce. Originálnej a špecifickej časti výskumu predchádzajú dve rozsiahle kapitoly: prvá z nich sa týka „otcov“ stredoveku a prezentuje a analyzuje pestrosť a bohatstvo ich odkazov, ďalšia je o „otcoch“ v reformných hnutiach XI. a XII. storočia. Na základe analýzy Františkových spisov a ich porovnávania s textami cirkevných otcov potom dokazuje, že vo Františkových spisoch nachádzame stopy patristickej literatúry (obsiahnutej v tzv. Inocentovom ordináriu, ktoré František používal) a že aj samotný biblický spôsob jeho vyjadrovania vykazuje jasný vplyv spisov cirkevných otcov.

Možno si myslíš, že teraz, keďže si chorý, nemôžeš pre svet už nič urobiť. Musíš sa nechať obklopiť starostlivosťou druhých, pripadáš si azda ako záťaž pre iných. Ale ak svoju chorobu prijmeš, potom sa môže na mieste, na ktorom teraz si, kúsok tohto sveta stať zdravším a svetlejším. Pochopiť to určite nie je jednoduché. Ale je to presvedčenie ľudstva, že tento svet nemusí byť len aktívne tvorený a formovaný, ale že na tomto svete existuje tiež niečo, čo môže byť len pasívne vytrpené. Len tak to bude premenené. Toto "dotrpenie" je služba pre ľudí. Možno ti zostáva len táto služba. Ale je rovnako dôležitá ako každá aktívna úloha.

Láska nie je iba silou, ktorá pôsobí istý čas v čine a v správaní, ale je niečím viac: je skutočnou ľudskou realitou, ktorá je tu a chce vyniknúť. Kde dáva láska človeku jeho skutočnú podobu, tam má človek budúcnosť.

Na pozadí toho, ako František opisuje seba samého ako nevzdelaného a neučeného, počet jeho listov aj ich často hlboký duchovný a teologický obsah pôsobia prekvapujúco. Osoba Františka, ktorá sa nám odkrýva v listoch, je plná kontrastov, ktoré možno po bližšom preskúmaní chápať iba ako jednotu osobnosti.

Anton Pustovník „uvidel kohosi, kto sedel ako on a pracoval, potom vstal od práce a modlil sa a zase si sadol a vyrábal povraz a potom zase vstával modliť sa. Bol to anjel Pána... I počul hlas tohto anjela: Takto konaj a budeš spasený.“ Vo všeobecnosti sa toto pravidlo života považuje za základ toho, ako si mnísi rozdelili čas medzi prácu a modlitbu.

Azda najznámejších žiak Karla Rahnera, emeritný profesor univerzít v Münsteri a Viedni a predstaviteľ praktickej fundamentálnej teológie Johann Baptist Metz (1928), ponúka v tejto knihe výber zo svojich najdôležitejších spisov. "Zoči-voči Osvienčimu si už teológia ako taká - ako reč o Bohu - nemôže uchovávať svoju dejinnú nevinnosť ani tým, že by túto tému jednoducho pracovne zatriedila do oblasti cirkevných dejín, ani svojou zvyčajnou abstraktnou a primerane tomu aj ohromujúcou rečou o dejinnosti človeka (ako o nejakej antropologickej konštante). Cieľom tohto teologického prístupu - "teológie po Osvienčime" - je upozorniť na niečo, čo pri spôsobe, akým sa z kresťanstva stávala teológia, stále častejšie upadalo do zabudnutia: že totiž ani logos kresťanskej teológie nie je jednoducho poznačený len bezsubjektovými a bezdejinnými myšlienkami, ale že je podstatne (nie náhodou sa nebezpečná "spomienka" stala ústrednou kategóriou politickej teológie) ovplyvnený vedomím o nemožnosti potláčať, zabúdať či prípadne idealisticky uchovávať dejiny utrpenia človeka." (Johann Baptist Metz)