Trio Publishing strana 12 z 13

Samy, syn indického psychiatra žijúceho vo Viedni, vyrastá so slovenskou matkou neďaleko Bratislavy. Osud je k nesmelému Samymu krutý - jeho život poznamenávajú sklamania a prehry. Pretože má tmavšiu pleť a medzi slovenskými deťmi vyzerá ako rómsky chlapec, od útleho detstva je konfrontovaný s odmietaním a nevraživosťou. Život mu sťažuje najmä Harry, kamarát z detských čias. Keď sa Harry v dospelosti stane vodcom skupiny skínov, Samyho situácia sa dramaticky vyhrotí...

Ďalší príbeh z edície Navždy kamošky. Joja, Soňa a Monika - siedmačky, spolužiačky a priateľky. Táto kniha patrí Monike, je o jej záľube v tanci a samozrejme, že v príbehu nebudú chýbať ani najlepšie kamošky Joja a Soňa.

Dej románu rámcujú roky druhej svetovej vojny v mestečku na severe Slovenska (obyvatelia Liptovského Mikuláša sa v ňom zrejme "nájdu") a súčasnosť. Do svojho rodného mesta prichádza Sára, aby rozhodla o osude domu, v ktorom žili generácie jej predkov, najmä starí rodičia z otcovej strany a rodičia. Tento fakt poslúžil autorke, aby na osude Sárinej rodiny a ich priateľov ukázala, ako valcovali dejiny životy drobných ľudí. Súčasnosť v autorkinom rozprávaní pretínajú fragmenty zo života mestečka a osudov jej obyvateľov z čias druhej svetovej vojny, päťdesiatych rokov i z obdobia uvoľnenia a nádeje v druhej polovici rokov šesťdesiatych. Druhá svetová vojna a politika 1. slovenskej republiky uvoľňuje aj v tomto mestečku vášne. Obeťou rasového prenasledovania sa stanú Sárini starí rodičia a jej otec Imro. Veľmi silnou je v románe scéna smrti Sárinej starej mamy, keď vysilená strachom, neistotou a ukrývaním sa rozhodne dobrovoľne odísť zo života. O niekoľko rokov neskôr sa na podobný čin odhodlá aj Sárina mama, jej nevesta, ktorá svoju svokru vlastne ani nepoznala. Otec Imro, talentovaný maliar (jeho predobrazom bol maliar Ernest Špitz, ale jeho reálny osud je v diele značne pozmenený), zomiera na záhadnú chorobu, ktorej priebeh urýchli doba, ktorá nepraje umelcom, vyhraňujúcim sa proti štátnej estetike socialistického realizmu. A jeho žena Emilka sa nevyrovná s touto stratou a odchádza od svojej nedospelej dcéry do nenávratna. Okrem Sáriných starých rodičov a rodičov sú silne vykreslené osudy Sárinej priateľky Iboje a jej starých rodičov a rodičov. Obdobie znárodňovania, hľadania vnútorného i vonkajšieho nepriateľa vykresľuje autorka s mrazivou autenticitou. Autorka vťahuje čitateľa do osudov svojich postáv s nepozorovanou naliehavosťou, aby si pri čítaní uvedomil, ako sa v nás všetkých zapísali naše súkromné i všeobecné dejiny a ako sa navzájom prelínajú. Miestami ako náhrdelník, niekedy ako obojok.

Autor nás vedie po stopách záhady, akou je tajné uctievanie rádu templárov, ktorého predmetom bola - hlava. Údajne išlo o hlavu Ježiša Krista. Pri obradoch vraj tiež používali ako relikviu odťatú zabalzamovanú hlavu Bafometa. Pri skúmaní tejto záhady sa dostaneme až do starého Egypta, Palestíny i na Britské ostrovy.

Nový súbor veršov Štefana Kuzmu tvorí so zbierkami Blázniví anjeli a Posúvanie hrany ucelený básnický triptych. Zbierka Krehká bublina je pôsobivou výpoveďou o stave sveta a lyrického subjektu v ňom. Autora fascinujú hraničné polohy bytia - krehké rozhranie medzi reálnym a mystickým, medzi životom a smrťou, ale aj uvažovanie o viere a hľadanie večných právd. Pri hľadaní samého seba sa zatúla až k úplným počiatkom kresťanskej kultúry, aby jej trpiteľskú podstatu vzápätí vyvážil krátkym únikom do slnečných a farebných južných krajín. Poetické balansovanie na tenkej hrane medzi realitou a snom skrýva aj celú paletu znepokojivých fenoménov: hnev, existenciu bez pocitu zmysluplnosti, stratenosť vo svete i rezignáciu na jeho pochopenie. Krehká bublina, členená do piatich častí, je aj bilančnou zbierkou: takmer z každej básne dýcha pominuteľnosť či desivé predtuchy konca, rýchlo plynúci čas postupne prevracia veci a udalosti do ich protikladov, aby sa kolobeh mohol zavŕšiť.

Poézia mi dáva svetlo do duše - tak charakterizuje Ondrej Kalamár, autor knižnej publikácie Moje potichu, svoj vzťah k nej. " Písať poéziu je vypúšťať motýle z duše. Len si autor musí dať pozor, aby za motýle nepovažoval aj muchy, komáre či ovady. Kalamár vypúšťal motýle 14 rokov, počas ktorých tvoril zbierku básní, s ktorou bezpochyby dokáže korešpondovať aj čitateľ nezvyknutý na poéziu. Stačí len otvoriť a nechať sa vtiahnuť do prekvapivého sveta týchto básní...