Universum - EU

Po rozdelení Československa v roku 1993 historický výskum na slovenskej a českej strane šiel spravidla svojou vlastnou cestou. Dedičstvo vo forme spoločnej česko-slovenskej histórie trvajúcej takmer 75 rokov však aj napriek rozdeleniu ponúka priestor na spoločný český a slovenský výskum. Ide najmä o témy, ktoré boli v Československu ignorované či priamo dezinterpretované, či už kvôli totalitnému komunistickému režimu, alebo pre citlivosť niektorých tém, týkajúcich sa vzájomného vzťahu českého a slovenského národa. Cieľom projektu, v rámci ktorého predkladaná monografia vznikla, bolo vytvoriť tím slovenských a českých historikov spolupracujúcich na výskume slovenského a českého krajanského hnutia v Spojených štátoch amerických na konci 19. a v prvých dekádach 20. storočia, s akcentom na obdobie spoločného česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918). Predpokladom uvedeného výskumu bolo zhodnotenie súčasného stavu bádania tak na slovenskej, ako aj českej strane a u slovensko-amerických, česko-amerických, ale aj zahraničných autorov. Po zhodnotení dovtedajšieho poznania danej problematiky sme definovali parciálne oblasti výskumu s cieľom analyzovať vzájomný pomer a podiel slovenského a českého krajanského hnutia na národnom živote Čechov a Slovákov do vzniku ich spoločného štátu v roku 1918. Výskum nadväzoval na už realizovaný archívny výskum na slovenskej aj českej strane v archívnych zbierkach slovenských a českých krajanských organizácií v Spojených štátoch amerických.

Najnovšia monografia z pera Petra Švorca je pokračovaním jeho knihy Štrbské vizitácie a ich aktéri. Od Tolerančného patentu po prvú svetovú vojnu vydanej v roku 2016. Obdobie vzniku Československej republiky prinieslo aj do cirkevného života v Štrbe novú situáciu, keď sa aj predstavitelia evanjelickej cirkvi mohli otvorene prihlásiť k národnej orientácii. Privítali vznik nového štátu i novej Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Ďalšie etapy vývoja náboženského života v obci, vojnové roky a existencia Slovenskej republiky 1939 – 1945, presadenie sa totalitného komunistického režimu, však už neboli príliš prajné. Politický vývoj po roku 1989, začiatky demokratizácie spoločnosti a vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 však vniesli do štrbských pomerov opäť ďalšie pozitívne impulzy. Peter Švorc rozčlenil prácu chronologicky na základe týchto okolností vývoja. V jednotlivých častiach sa nevenuje len záležitostiam obce Štrby a jej náboženským pomerom, ale často zachádza aj do celospoločenského či celocirkevného rámca, čo je určite pozitívnym momentom. Umožňuje tak čitateľovi cez širšie súvislosti lepšie preniknúť do problematiky konkrétneho regiónu, obce či cirkevného zboru. Nezabúda zdôrazniť úlohu jednotlivcov, v tomto prípade štyroch zborových farárov – Cyrila Harmana, Štefana Lacka, Branislava Matejku a Stanislava Baloca. Zároveň sa sústreďuje aj na ďalšie, pre cirkevný zbor podstatné, činnosti, akými boli stavba kostolnej veže, novej fary, zakúpenie zvonov, organizačné veci, seniorátne konventy a pod. Vyše sto rokov štrbského cirkevného zboru predstavuje celý rad udalostí, historických medzníkov väčšou či menšou mierou ovplyvňujúcich náboženský, ale aj spoločenský vývoj v Štrbe a monografická práca sa snaží zachytiť to najpodstatnejšie. Monografická práca Štrbské vizitácie posledných sto rokov (1918 – 2021) je napísaná odborne na vysokej úrovni, preukazuje sa v nej fundovanosť autora v danej problematike. Kniha vyniká prehľadnosťou v štruktúre a kvalitnou obrazovou prílohou, čo mimoriadne zvyšuje jej atraktívnosť. Zásluhou Petra Švorca a jeho dvoch na seba nadväzujúcich knižných publikácií sa zaplnila ďalšia medzera v cirkevnej regionálnej historiografii, ale aj dejinách Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.

Dlho ležal malý čierny zošit na písacom stole. Z času na čas som v ňom zalistoval a potom som ho položil na staré miesto. Kedysi mi ho dal otec – vynikajúci etnograf a múzejník. Boli v ňom poznámky z rozprávania starých ľudí, piesne, zapísané zvyky a povery. Zaujímavé čítanie na všetkých stránkach, no mňa priťahovali najviac tie, na ktorých sa hovorilo o strigách a mátohách, o zaklínaní i tajomných silách. Tie mali v sebe čosi magické. Učarovali mi. Onedlho k starému zošitu pribudol nový. Modrý a o poznanie hrubší ako ten prvý. Ale ten som už napĺňal sám. Riadok po riadku som ukladal rozprávanie starého otca – železničiara, ale aj ďalších, čo si ešte spomenuli na príbehy z dlhých zimných večerov v kúdeľných izbách. Keď rozprával starý otec, oči mu žiarili akýmsi zvláštnym ohňom. Spomínal a ja som vtedy zhasil svetlo v izbe tak, ako to bolo kedysi zvykom, otvoril som dvierka na peci a nie uhlie, ale polienka som prikladal. Pukotali v ohni, kvílili a syčali ako čarujúce strigy, ako keď sa zlo so svetom lúči. A poskakujúce tiene v kuchyni mi premietali svet starého otca: drevenice, vyrobených ľudí, ich mozoľnaté dlane, tvrdú, často kostrbatú reč, ktorá zmäkla vari len v piesni a v rozprávkach. Tak, ako aj ľudia. Vedeli sa rozcítiť pri piesni, veď vložili do nej svoje srdce. Do príbehov a rozprávok zas ukryli svoju skúsenosť, svoje poznanie, ale aj nádej, že sa raz ich svet zmení v lepší, spravodlivejší, že bude bez závisti a neprajníctva, bez škodoradosti i ľudskej hlúposti. Závisť, nežičlivosť i ľudskú hlúposť ktosi už dávno nazval najväčším zlom, či strigônstvom, ktoré len múdrosť s odvahou a láskou môžu premôcť. To však všetci nedokázali, ale držali palce odvážnym a múdrym, s ktorými sa v príbehoch i rozprávkach neraz sami stotožnili. Často sme sa so starým otcom rozprávali dlho do noci. Skutočný život sa v rozprávaní prelínal s dávno počutým i vymysleným. Tak akosi jednoducho. Nenásilne. Stierali sa hranice medzi spomienkami a fantáziou. Neraz si k nám prisadol i môj otec a mama, tá s úsmevom, ktorému som naplno porozumel až po rokoch, do tohto rozprávania vnášala vôňu čerstvo pečených šišiek – pankušiek, ako sme ich v Štrbe volali. Minul sa starý otec – môj rozprávkar, minul sa aj môj dobrý otec, ktorý ma viedol k úcte k obyčajným ľuďom a k ich osudom, neraz premietnutým do rozprávkovej podoby. Minuli sa aj ďalší moji rozprávači, no zostali vyrozprávané príbehy a s nimi aj čaro atmosféry nízkych dreveníc, v ktorých sa príbehy rodili. Nuž, začítajte sa do nich a posúďte.

40 rokov je nepochybne dobou, ktorá sa nedá prehliadnuť ani v živote jednotlivca, ale ani v živote a existencii takej školskej inštitúcie, akou je Stredná odborná škola dopravná v Prešove. Tá začala svoj príbeh písať v roku 1984. Počas štyroch desaťročí, ktorými prechádzala, ju formovali vážne celospoločenské udalosti, nové a meniace sa koncepcie školského vzdelávania, ale aj individuálne príbehy ľudí, ktorí na škole pôsobili a pôsobia v rôznych pre školu potrebných profesiách.

O osirelom kostole na konci sveta a ľuďoch, ktorí s ním boli určitým spôsobom spätí. A o neprávosti, ktorá sa na nich udiala. Na obyčajných ľuďoch, žijúcich v tomto kúte Slovenska svoje obyčajné životy i na mĺkvom svedkovi ich osudov - kostole, ktorý si tu ich predkovia postavili. Čitateľa osloví štylistická ľahkosť textu knihy a schopnosť autora urobiť aj z takejto ťažkej a vážnej témy pútavé čítanie. Aj samotný opis kostola a jeho vnútorného zariadenia dokázal pretransformovať do zrozumiteľnej, aj bežnému človeku prijateľnej podoby, pritom však faktografická presnosť je úplne dodržaná. Čitateľ sa tak nenasilnou formou dozvie, ako tento kostol, ktorý je mimochodom národnou kultúrnou pamiatkou, vyzerá i o najväčšom skvoste jeho interiéru - oltári, ale aj o ďalších súčastiach mobiliáru. Neoceniteľné a v mnohých ohľadoch objaviteľské sú informácie o organe kostola a dvoch zvonoch v priľahlej zvonici.

Ide o základné historicko-jazykovedné slovníkové dielo, vydané prvýkrát v histórii Slovenska, ktoré mapuje základnú slovnú zásobu historického východoslovenského jazyka v rozsahu približne 60.000 slov a slovných spojení na viac ako 1300 stranách (I. a II. diel). Východoslovenský slovník predstavuje slovnú zásobu, excerpovanú zo spisby, vydanej tlačou aj rukopisnej. Zohľadňuje nielen vedome východoslovensky koncipovanú tvorbu, akou sú napr. interné písomnosti vsl. miest (Bardejov pred a po r. 1700), modlitebné a liturgické knihy Zemplína z rokov 1750-1758 či neskorie nábo?enské tlače, učebnice, kalendáre a publicistika. Čerpe rovnako z verejnoprávnych edícií (vyhlášky, štatúty, plagáty, zákony ap.) vsl. miest, stolíc a iných úradov. Aj takých, kde písateľovi nebola dominantou čistota vsl. reči, ale, nakoľko vedel, pridŕžal sa kultúrneho jazyka českých kníh. Aj pri takej snahe totiž vsl. písateľ nie vdžy vedel či chcel odlíšiť nejaké špecifikum svojho rodného slovníka od slovníka knižnej češtiny.

To, že stredná Európa je národnostným konglomerátom, nie je žiadnym objavom, ale faktom, ktorý musí zobrať na vedomie každý, kto chce tomuto regiónu porozumieť. Nacionálna rôznorodosť bola aj v 19. a 20. storočí jednou z hybných síl politických, hospodárskych a spoločenských pohybov. Dávala im dynamiku, ktorá nemala len progresívny charakter, ale neraz sa prejavila ako jeho protipól s regresívnym účinkom. Pritom národy, ktoré tu žili a žijú, hľadali priestor pre svoju plnohodnotnú existenciu. Žiaľ, niektoré z nich neraz aj na úkor druhých, akoby sa obávali, že životný priestor, ktorý majú, im nestačí a nebude stačiť v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti. Tie, ktoré sa ocitli v pozícii utláčaných, však nerezignovali. Pud sebazáchovy, ktorý sa u nich prebudil, ich nútil do aktivít rozmanitého charakteru, nabádal ich hľadať a využívať pomoc všade tam, kde sa ponúkala. A takou inštitúciou, o ktorú sa začali utláčané národy opierať, sa stala cirkev. Cirkev, resp. cirkvi majú v sebe zakódovaný prvok pomoci, opory slabším a všetkým, ktorí to potrebujú. Ale v 19. a 20. storočí už nefungovali ako úplne autonómne inštitúcie. Personálne boli prepojené nielen s príslušníkmi slabších a utláčaných národov strednej Európy, ale aj s príslušníkmi silnejších národov, ktoré v habsburskej monarchii zohrávali úlohu štátotvorných národov. A tak nielen na pôde svetskej moci, ale aj na pôde cirkevných inštitúcií sa stretávali rôzne národné a mocenské záujmy. A konflikty, ktoré z toho vznikali, mali rôznu podobu – aj národnostných sporov. Na druhej strane, cirkev bola od svojho počiatku inštitúciou vytvárajúcou priestor pre vzdelanie nielen bohatých, ale predovšetkým nemajetných vrstiev. Jej predstavitelia – duchovenstvo, kňazská inteligencia, sa stávali tými, v ktorých sa prebúdzalo ako u prvých vedomie tej-ktorej národnej príslušnosti, ale tiež potreby prispieť k povzneseniu svojho národa. Vzťah cirkvi a národného vedomia sa stal v stredoeurópskych podmienkach 19. a prvej polovice 20. storočia neoddeliteľným a obojsmerne fungujúcim javom. V každom prípade sa stal javom veľmi zložitým. A to, tento moment sa stal impulzom pre viacerých historikov stredoeurópskych krajín.

Profesor Paul Robert Magocsi patrí k tým americko-kanadským vedcom, ktorých vedecká dráha je dlhodobo spojená s výskumnými aktivitami v strednej a východnej Európe, vrátane Slovenskej republiky. V súčasnosti pôsobí ako profesor na Katedre dejín, Katedre politických vied a je tiež vedúcim katedry ukrajinistických štúdií Torontskej univerzity. Je medzinárodne uznávaným odboníkom pre vedné odbory História východnej a strednej Európy, Nacionalizmus, História Ukrajiny, Slovanská a východoeurópska imigrácia v USA, Karpatorusinistické štúdie. Jeho vedeckú kariéru reprezentuje súpis viac než 700 publikácií z viacerých vedných disciplín – histórie, bibliografie, jazykovedy, kartografie, politických vied. Kniha popredného amerického historika a jedného z najväčších odborníkov na dejiny východných Slovanov univ. profesora P. R. Magocsiho zachytáva v prehľadnej forme dejiny karpatských Rusínov. Tie sú rozložené do 35 kapitol, obohatené o mapy daných historických reálií, náčrty, obrazy i dobové fotografie približujúce svet Rusínov žijúcich severne i južne od hrebeňov Karpát. Kniha je písaná pútavým jazykom a jasne približuje a vysvetľuje peripetie vývoja rusínskeho obyvateľstva až do súčasnosti. Obohatená je o esejistický prehľad literatúry zaoberajúcej sa dejinami karpatských Rusínov.

Odkaz SNP patrí medzi dôležité odkazy našich predkov svojim nasledovníkom vrátane súčasnej generácie. Túto jeho hodnotu a dôležitosť chce vyzdvihnúť aj Slovenský zväz protifašistických bojovníkov i jeho prešovský oblastný výbor. Ten nadviazal spoluprácu s odborníkmi z Vojenského historického ústavu v Bratislave, Prešovskou univerzitou i vydavateľstvom UNIVERSUM, aby v spolupráci s ďalšími odborníkmi, pamätníkmi i príbuznými slovenských, rusínskych i ukrajinských odbojárov pripravili na vydanie zborník s názvom V boji za slobodu. Protifašistický odboj v Prešovskom regióne v rokoch 1939 – 1945. Zborník je akousi skladačkou odborných štúdií od autorov PhDr. Zuzany Tokárovej, PhD., a plk. PhDr. Jozefa Bystrického, CSc., krátkych biografických portrétov východoslovenských odbojárov, príslušníkov partizánskych skupín, vojakov 1. čsl. armádneho zboru i beletrizovaných príbehov z obdobia druhej svetovej vojny. Tie by mali čitateľovi plastickejšie predstaviť život našich predkov vo vojnových rokoch, ich obavy, utrpenie, ale i vôľu žiť v demokratickom a slobodnom svete. Zaradené básne Františka Ruščáka a Milana Fabiána s témou odboja sú nielen umeleckým, ale aj citovým doplnkom predkladanej knižnej publikácie, ktorý, možno sprostredkovane, ale o to intenzívnejšie prenikne do citlivej duše čitateľa. Knihou by sme chceli osloviť najmä mladú generáciu – študentov na stredných školách, ktorí sú dnes zahltení množstvom rozporuplných informácií nielen o druhej svetovej vojne, ale aj o SNP, o slovenskom štáte, holokauste, odboji,..., aby sa dozvedeli, že aj z ich blízkeho okolia, či už v dedine alebo meste, žili ľudia, ktorí neváhali bojovať za pravdu a za ňu obetovať svoj život. A čo je dôležité – aby poznali, že vojna nikdy nebola a ani nikdy nebude romantickým dobrodružstvom, zaujímavým príbehom na filmovom plátne, ktorý sa stratí, len čo opustíme kinosálu alebo vypneme televízor, že vždy bola drámou, ktorá tvrdo a nekompromisne poznačila každého jej účastníka nech sa nachádzal kdekoľvek – na fronte, v zázemí, väzniciach, koncentračných táboroch, že sa nestratila zo života jej aktérov otočením vypínača či stlačením tlačidla „off“ na televíznom ovládači.

Obdobie vzniku a začiatkov vývinu novodobého slovenského národa (1780 – 1848) súviselo so vstupom európskeho tradičného agrárneho spoločenstva koncom 18. storočia do obdobia jeho moderného vývoja spojeného s formovaním národných štátov s občianskou spoločnosťou. Slovami Ľudovíta Štúra začalo definitívne obdobie „národnej rodiny ľudstva – vek národov“, ktoré malo priniesť nový svetový poriadok ustanovovaný po národných, nie dynastických štátoch. Bezpodmienečným krokom k budúcemu autentickému zjednoteniu Európy, nie jej drobeniu bolo však potrebné, aby nevládnuce etnické skupiny – spoločenstvá, Slovákov nevynímajúc, čo najskôr dosiahli vytvorenie vlastných národných štátov. Miroslav Hroch skonštatoval, že príslušníci nevládnucej etnickej skupiny boli charakterizovaní istým stupňom etnickej identity – „t. j. vědomím společného jazyka (příbuzných dialektů), společných či obdobných zvyklostí a společné minulosti“. Od moderného národa sa nevládnuca etnická skupina líšila v tom, že nemala „tradici národní kultury (školství, literatury, politického života atd) ve vlastním spisovném jazyce“, respektívne bola táto tradícia oslabená, alebo pretrhnutá, „chyběl im „národní stát“, netvorili „svébytnou administrativní, resp. politickou jednotku“ a nemali „plnou sociální strukturu“. Kniha Slováci v novom veku národov (1780 – 1848) na viac ako 200 stranách prezentuje začiatky formovania novodobého slovenského národa v podmienkach uhorskej historickej štátnosti. Približuje jednotlivé stránky vzniku a rozvoja moderného národného vývinu Slovákov – ideové podnety a ciele, špecifiká, osvetové a ľudovýchovné, národnoobranné, národnopolitické, sociálno-ekonomické a národnozjednocovacie aktivity i česko-slovenskú jazykovú a literárnu spoluprácu v súvislosti s utváraním moderného národného vedomia Slovákov.

Rozpad Rakúsko-Uhorska narušil dovtedajšiu stabilitu východoslovenských mestských komunít, zásadne limitoval možnosti, ale aj postavenie maďarského a pomaďarčeného nemeckého obyvateľstva v mestách, ale aj všetkých, ktorí sa do roku 1918 aktívne podieľali na politike uhorskej vlády a presadzovali jej ciele v lokálnych podmienkach jednotlivých miest, teda aj tých Židov, Nemcov, Slovákov a Rusínov, ktorých nastupujúca československá vládna moc charakterizovala ako maďarónov a nepriateľov československej štátnosti. To bol dôvod, prečo ich v prvých rokoch vyraďovala z verejného života, a to nielen zo štátnej správy, ale aj z pozícií v obecnej administratíve. Židia však aj v prelomových chvíľach boli väčšinovou spoločnosťou vnímaní nielen ako reprezentanti uhorskej štátnosti, ale aj ako príčina biedy sociálne slabého obyvateľstva. To ich robilo zraniteľnými a vystavovalo ich pogromovým náladám a aj útokom nežidovského obyvateľstva. Predkladaná monografia vychádza z aktuálneho poznania uvedenej problematiky, má dve syntetizujúce kapitoly a päť analytických z viacerých oblastí života. Už vzhľadom k absentujúcej pramennej báze nejde ani v nich o vyčerpanie celej problematiky, nakoniec, to ani nie je možné vzhľadom k tematickej rôznorodosti každodenného života, a teda i dejín. Autori sa v knihe pokúsili načrtnúť isté tendencie, ktorými prechádzala židovská komunita, keď sa rozpadla monarchia a vznikol československý štát. Pokúsili sa hľadať odpoveď, ako sa menil vzťah východoslovenských Židov k novému štátu, ako a či vôbec sa s ním stotožnili, resp. do akej miery. Samozrejme, aj to, ako sa v nových podmienkach demokratického Československa formoval ich vzťah k majoritnej spoločnosti a naopak, ako sa menil vzťah majoritnej spoločnosti k nim.

Publikácia sa monotematicky zameriava na vzťah štátu a Katolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1918 – 1948, s osobitným dôrazom na situáciu na Slovensku. Sleduje najmä vzťahy Katolíckej cirkvi na Slovensku s predstaviteľmi centrálnej štátnej moci v Prahe a Bratislave, ako aj s orgánmi vládnej a samosprávnej moci v období existencie Slovenského štátu. Východiskom analýzy je však vždy československý kontext, ktorý umožňuje komplexnejšie uchopenie problematiky. Osobitným prínosom publikácie je dôsledné rozlíšenie dvoch rovnocenných zložiek Katolíckej cirkvi – rímskokatolíckej a gréckokatolíckej. Práca je preto štruktúrovaná do dvoch tematických celkov, ktoré sa venujú vzťahu štátu ku katolíkom latinského a východného obradu. Zatiaľ čo vzťah štátu a Rímskokatolíckej cirkvi bol v historiografii spracovaný už skôr, problematika Gréckokatolíckej cirkvi zostávala dlhodobo na okraji odborného záujmu. Táto monografia ako prvá prináša komplexný pohľad na vzťah štátu a Gréckokatolíckej cirkvi v sledovanom období rokov 1918 – 1948. Publikácia zároveň rozširuje a prehlbuje poznanie vzťahov medzi štátom a Rímskokatolíckou cirkvou najmä v rokoch 1918 – 1945, pričom nadväzuje na doterajší výskum a prináša nové interpretačné pohľady. Autor/ autori kladú dôraz na analýzu postojov hlavných aktérov na oboch stranách vzťahu, čím prispievajú k hlbšiemu pochopeniu dynamiky vzťahov medzi štátnou mocou a cirkevnými štruktúrami v prvej polovici 20. storočia.

Kniha Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 - 1939) sa pokúša načrtnúť zložitosti procesu hľadania slovenské ho a rusínskeho etnického priestoru v období medzi dvoma vojnami. Ide o náročnú úlohu, komplikovanú aj tým, že v uvedenom období - a rovnako aj neskôr - sa obyvateľstvo označované ako Rusíni, Rusnáci, Malorusi, Karpatorusi začalo samo ešte len vysporadúvať so základnou otázkou každého národa či každej etnickej skupiny. Touto otázkou bola otázka etnickej príslušnosti. V ich prípade s otázkou, či uvedení obyvatelia sú Rusíni - teda, či sú osobitným, samostatným národom, alebo či sú súčasťou ukrajinského (maloruského) národa. Stanoviť hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi/Ukrajincami sa pokúšali nielen politici, ale predovšetkým bádatelia - jazykovedci, etnografi, historici. Napísali o tom obsiahle práce a my s odstupom času môžeme konštatovať, že i napriek odchýlkam, ktoré sa objavovali medzi rôznymi bádateľmi, bola táto úloha pomerne úspešne riešená, aspoň čo sa týkalo ich historicko-jazykových či historicko-etnografických analýz. Zložitejšie to bolo s uvádzaním získaných poznatkov do vtedajšej reality - politickej, a teda aj mocenskej, ale aj do reality každodenného života jednotlivých ľudí žijúcich na severovýchodnom Slovensku v prvej polovici 20. storočia, do reality, ktorá sa líšila od skutočnosti predchádzajúcich desaťročí a storočí, ktoré bádatelia skúmali a analyzovali. Ich pomerne jednoznačné výsledky etnografického, jazykového i konfesionálneho rozmeru skomplikovalo aktuálne národné povedomie obyvateľstva jednotlivých dedín a celých oblastí severovýchodného Slovenska, neraz a rozchádzajúce so zistenými a vo vedeckej práci sformulovanými názormi.

Cez dejiny jednej prešovskej ulice, písané živým literárnym jazykom, sa dozvie čitateľ o bežnom živote obyvateľov východoslovenského mesta. Kniha určite zaujme aj čitateľov, ktorí Prešov ešte nepoznajú. Vo svojej podstate je jedinečná a zaujímavá. Z pamäti času autor vyberá útržky života a skladá z nich mozaiku historickej podoby, cez ktorú môžeme identifikovať jedinečnosť a neopakovateľnosť letokruhov na strome života daného priestoru. Je písaná životmi prostých ľudí, ich zážitkami, niekedy aj pikantnými a veľkú časť verejnosti - prešovskej verejnosti pri čítaní stránok už len s nostalgiou zaspomína na roky detstva či udalosti.

V strednej Európe zanikla veľká a stáročia existujúca habsburská monarchia. Na jej troskách sa zrodili nové štáty. Pre časť obyvateľov bývalého Rakúsko-Uhorska to bola tragédia, pre ďalších zas nový a nádejný začiatok. Zmenu, ktorá sa udiala v strednej Európe pocítili všetci jej obyvatelia a museli sa s ňou vyrovnať. Citlivejšie to však vnímalo mestské obyvateľstvo. Nie preto, že by sa odohrávajúce udalosti nedotýkali aj vidieka, ale väčšia koncentrácia ľudí vždy ponúkala aj väčší priestor pre ich reflexiu. Historikov a historickú vedu vždy priťahovali hraničné situácie, v ktorých sa ľudia nachádzali. Nielen kvôli samotnému napätiu a dramatickým udalostiam, ktoré človeka vždy fascinovali a stále fascinujú. V tomto prípade je to predovšetkým kvôli poznaniu mechanizmov, ktoré v spoločnosti (v našom prípade mestskej spoločnosti) fungujú v čase radikálnych zmien a v období, ktoré po nich nasleduje. Po kataklizme prichádza konsolidácia a tá mala a má rôzne podoby. Zmeny a konsolidácia sa dotkli všetkých oblastí mestského života. Najviac a najrýchlejšie politických pomerov, ktoré sa odvíjali od ich zmien v celom štáte. Ale pomenili aj mestskú mocenskú štruktúru. V tých nástupníckych štátoch, ktoré tvorili národy bez predchádzajúceho dominantného štátotvorného postavenia v Rakúsko-Uhorsku, sa významné zmeny uskutočnili aj v oblasti vzdelávania, národných kultúr, ale aj spoločenského života v meste. Nové pomery, ktoré vychádzali z povojnovej obnovy determinovanej postavením krajiny v novom versaillskom usporiadaní Európy, zasiahli do ekonomiky štátu a, samozrejme, do hospodárskych pomerov samotných miest, kde sa spravidla sústreďovali výrobné podniky. Menili sa aj vlastnícke vzťahy a cez ne i sociálna štruktúra obyvateľstva. No a v neposlednom rade, veľké štátoprávne zmeny zasiahli aj etnickú skladbu mestského obyvateľstva. V mestách bývalej severnej i východnej časti Uhorska (Slovensko, Podkarpatská Rus, Sedmohradsko) sa v 20. rokoch 20. storočia radikálne menil ich národnostný profil. V malej miere na tom mala zásluhu zvýšená migrácia obyvateľstva – najmä jeho odchod z konkrétneho mesta do iných miest a už aj inej krajiny. V nepomerne väčšej miere to bola skôr štatistická zmena, keď si pri sčítaniach obyvateľstva toto menilo svoju národnosť. Historici stredoeurópskych krajín už dlhšiu dobu intenzívne vzájomne komunikujú, spoznávajúc minulosť vlastnej krajiny, ale aj niekdajšieho spoločného štátneho i ekonomic10 Veľká doba v malom priestore / Große Zeit im kleinen Raum Prešov 2012 kého celku, ktorý popri nespornej rozdielnosti vtlačil všetkým aj mnoho spoločného a determinoval nielen jeho dejiny, ale determinuje aj jeho súčasnosť.

Jednou z najnáročnejších oblastí historického výskumu je biografia vybranej osobnosti. Platí to pri každom človeku, bez ohľadu na to, aký význam mal v dejinách. Každá pozícia, v ktorej sa nachádzal, mala a má svoje špecifiká, ktoré historik musí vziať na vedomie a ktoré sa spravidla vyjavia z množstva kvalitných a relevantných informácií zakotvených v rôznych prameňoch. Dôležité osobnosti svetového formátu, ale aj osobnosti celoštátneho či celonárodného významu sú nepochybne vďačným objektom historického výskumu. Zložitejšie je to však pri ľuďoch, ktorí nespadajú do rámca najvýznamnejších historických osobností, no i napriek tomu zohrali svoju úlohu v živote spoločnosti. Spravidla ich pozostalosť je oveľa skromnejšia, ak sa vôbec zachovala, a aj historická pamäť spoločnosti „deravejšia“, nezachytáva všetko, čo by historika zaujímalo a čo by potreboval k rekonštrukcii životného príbehu vybraného človeka. To je aj prípad rusínskeho roľníka, drobného podnikateľa, iniciátora družstevnej myšlienky vo svidníckom regióne, bojovníka proti sociálnej nespravodlivosti a nakoniec aj senátora v Národnom zhromaždení mladej Československej republiky Jurka Laža. Meno Jurka Laža sa nachádza v análoch najvyššieho československého zákonodarného orgánu – Senátu Národného zhromaždenia. Tam interpeláciami upozorňoval na problémy rusínskeho obyvateľstva severovýchodného Slovenska a žiadal vládu i parlament, aby prijali také zákonodarné i vládne rozhodnutia, ktoré by tomuto ťažko skúšanému ľudu aspoň trocha uľahčili jeho existenciu, a to o to viac, že už v závere roku 1918 a začiatkom roku 1919 podporoval začlenenie územia, na ktorom žili, do vznikajúceho Československa. Kniha Od pluhu do senátorského kresla. Jurko Lažo a jeho doba (1867 – 1928) nepodáva vyčerpávajúci obraz o tomto rusínskom roľníkovi a senátorovi, ktorý i napriek tomu, že osobne spoznal vyspelý svet Spojených štátov amerických pred prvou svetovou vojnou, neskôr lákavý svet hlavného mesta Československej republiky a stretával sa s poprednými osobnosťami československej politickej scény, ostal verný svojmu rodnému, no chudobnému kraju, svojim druhom – rusínskym roľníkom, ku ktorým sa nikdy neprestal hlásiť. Lažo k nim bytostne patril a im sa snažil podať pomocnú ruku, aby sa vymanili z biedy sprevádzajúcej ich a ich predkov, ktorý však rozhodne nechcel, aby sprevádzala aj ich potomkov.