Universum - EU

Po rozdelení Československa v roku 1993 historický výskum na slovenskej a českej strane šiel spravidla svojou vlastnou cestou. Dedičstvo vo forme spoločnej česko-slovenskej histórie trvajúcej takmer 75 rokov však aj napriek rozdeleniu ponúka priestor na spoločný český a slovenský výskum. Ide najmä o témy, ktoré boli v Československu ignorované či priamo dezinterpretované, či už kvôli totalitnému komunistickému režimu, alebo pre citlivosť niektorých tém, týkajúcich sa vzájomného vzťahu českého a slovenského národa. Cieľom projektu, v rámci ktorého predkladaná monografia vznikla, bolo vytvoriť tím slovenských a českých historikov spolupracujúcich na výskume slovenského a českého krajanského hnutia v Spojených štátoch amerických na konci 19. a v prvých dekádach 20. storočia, s akcentom na obdobie spoločného česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918). Predpokladom uvedeného výskumu bolo zhodnotenie súčasného stavu bádania tak na slovenskej, ako aj českej strane a u slovensko-amerických, česko-amerických, ale aj zahraničných autorov. Po zhodnotení dovtedajšieho poznania danej problematiky sme definovali parciálne oblasti výskumu s cieľom analyzovať vzájomný pomer a podiel slovenského a českého krajanského hnutia na národnom živote Čechov a Slovákov do vzniku ich spoločného štátu v roku 1918. Výskum nadväzoval na už realizovaný archívny výskum na slovenskej aj českej strane v archívnych zbierkach slovenských a českých krajanských organizácií v Spojených štátoch amerických.

Dlho ležal malý čierny zošit na písacom stole. Z času na čas som v ňom zalistoval a potom som ho položil na staré miesto. Kedysi mi ho dal otec – vynikajúci etnograf a múzejník. Boli v ňom poznámky z rozprávania starých ľudí, piesne, zapísané zvyky a povery. Zaujímavé čítanie na všetkých stránkach, no mňa priťahovali najviac tie, na ktorých sa hovorilo o strigách a mátohách, o zaklínaní i tajomných silách. Tie mali v sebe čosi magické. Učarovali mi. Onedlho k starému zošitu pribudol nový. Modrý a o poznanie hrubší ako ten prvý. Ale ten som už napĺňal sám. Riadok po riadku som ukladal rozprávanie starého otca – železničiara, ale aj ďalších, čo si ešte spomenuli na príbehy z dlhých zimných večerov v kúdeľných izbách. Keď rozprával starý otec, oči mu žiarili akýmsi zvláštnym ohňom. Spomínal a ja som vtedy zhasil svetlo v izbe tak, ako to bolo kedysi zvykom, otvoril som dvierka na peci a nie uhlie, ale polienka som prikladal. Pukotali v ohni, kvílili a syčali ako čarujúce strigy, ako keď sa zlo so svetom lúči. A poskakujúce tiene v kuchyni mi premietali svet starého otca: drevenice, vyrobených ľudí, ich mozoľnaté dlane, tvrdú, často kostrbatú reč, ktorá zmäkla vari len v piesni a v rozprávkach. Tak, ako aj ľudia. Vedeli sa rozcítiť pri piesni, veď vložili do nej svoje srdce. Do príbehov a rozprávok zas ukryli svoju skúsenosť, svoje poznanie, ale aj nádej, že sa raz ich svet zmení v lepší, spravodlivejší, že bude bez závisti a neprajníctva, bez škodoradosti i ľudskej hlúposti. Závisť, nežičlivosť i ľudskú hlúposť ktosi už dávno nazval najväčším zlom, či strigônstvom, ktoré len múdrosť s odvahou a láskou môžu premôcť. To však všetci nedokázali, ale držali palce odvážnym a múdrym, s ktorými sa v príbehoch i rozprávkach neraz sami stotožnili. Často sme sa so starým otcom rozprávali dlho do noci. Skutočný život sa v rozprávaní prelínal s dávno počutým i vymysleným. Tak akosi jednoducho. Nenásilne. Stierali sa hranice medzi spomienkami a fantáziou. Neraz si k nám prisadol i môj otec a mama, tá s úsmevom, ktorému som naplno porozumel až po rokoch, do tohto rozprávania vnášala vôňu čerstvo pečených šišiek – pankušiek, ako sme ich v Štrbe volali. Minul sa starý otec – môj rozprávkar, minul sa aj môj dobrý otec, ktorý ma viedol k úcte k obyčajným ľuďom a k ich osudom, neraz premietnutým do rozprávkovej podoby. Minuli sa aj ďalší moji rozprávači, no zostali vyrozprávané príbehy a s nimi aj čaro atmosféry nízkych dreveníc, v ktorých sa príbehy rodili. Nuž, začítajte sa do nich a posúďte.

40 rokov je nepochybne dobou, ktorá sa nedá prehliadnuť ani v živote jednotlivca, ale ani v živote a existencii takej školskej inštitúcie, akou je Stredná odborná škola dopravná v Prešove. Tá začala svoj príbeh písať v roku 1984. Počas štyroch desaťročí, ktorými prechádzala, ju formovali vážne celospoločenské udalosti, nové a meniace sa koncepcie školského vzdelávania, ale aj individuálne príbehy ľudí, ktorí na škole pôsobili a pôsobia v rôznych pre školu potrebných profesiách.

O osirelom kostole na konci sveta a ľuďoch, ktorí s ním boli určitým spôsobom spätí. A o neprávosti, ktorá sa na nich udiala. Na obyčajných ľuďoch, žijúcich v tomto kúte Slovenska svoje obyčajné životy i na mĺkvom svedkovi ich osudov - kostole, ktorý si tu ich predkovia postavili. Čitateľa osloví štylistická ľahkosť textu knihy a schopnosť autora urobiť aj z takejto ťažkej a vážnej témy pútavé čítanie. Aj samotný opis kostola a jeho vnútorného zariadenia dokázal pretransformovať do zrozumiteľnej, aj bežnému človeku prijateľnej podoby, pritom však faktografická presnosť je úplne dodržaná. Čitateľ sa tak nenasilnou formou dozvie, ako tento kostol, ktorý je mimochodom národnou kultúrnou pamiatkou, vyzerá i o najväčšom skvoste jeho interiéru - oltári, ale aj o ďalších súčastiach mobiliáru. Neoceniteľné a v mnohých ohľadoch objaviteľské sú informácie o organe kostola a dvoch zvonoch v priľahlej zvonici.

Najnovšia monografia z pera Petra Švorca je pokračovaním jeho knihy Štrbské vizitácie a ich aktéri. Od Tolerančného patentu po prvú svetovú vojnu vydanej v roku 2016. Obdobie vzniku Československej republiky prinieslo aj do cirkevného života v Štrbe novú situáciu, keď sa aj predstavitelia evanjelickej cirkvi mohli otvorene prihlásiť k národnej orientácii. Privítali vznik nového štátu i novej Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Ďalšie etapy vývoja náboženského života v obci, vojnové roky a existencia Slovenskej republiky 1939 – 1945, presadenie sa totalitného komunistického režimu, však už neboli príliš prajné. Politický vývoj po roku 1989, začiatky demokratizácie spoločnosti a vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 však vniesli do štrbských pomerov opäť ďalšie pozitívne impulzy. Peter Švorc rozčlenil prácu chronologicky na základe týchto okolností vývoja. V jednotlivých častiach sa nevenuje len záležitostiam obce Štrby a jej náboženským pomerom, ale často zachádza aj do celospoločenského či celocirkevného rámca, čo je určite pozitívnym momentom. Umožňuje tak čitateľovi cez širšie súvislosti lepšie preniknúť do problematiky konkrétneho regiónu, obce či cirkevného zboru. Nezabúda zdôrazniť úlohu jednotlivcov, v tomto prípade štyroch zborových farárov – Cyrila Harmana, Štefana Lacka, Branislava Matejku a Stanislava Baloca. Zároveň sa sústreďuje aj na ďalšie, pre cirkevný zbor podstatné, činnosti, akými boli stavba kostolnej veže, novej fary, zakúpenie zvonov, organizačné veci, seniorátne konventy a pod. Vyše sto rokov štrbského cirkevného zboru predstavuje celý rad udalostí, historických medzníkov väčšou či menšou mierou ovplyvňujúcich náboženský, ale aj spoločenský vývoj v Štrbe a monografická práca sa snaží zachytiť to najpodstatnejšie. Monografická práca Štrbské vizitácie posledných sto rokov (1918 – 2021) je napísaná odborne na vysokej úrovni, preukazuje sa v nej fundovanosť autora v danej problematike. Kniha vyniká prehľadnosťou v štruktúre a kvalitnou obrazovou prílohou, čo mimoriadne zvyšuje jej atraktívnosť. Zásluhou Petra Švorca a jeho dvoch na seba nadväzujúcich knižných publikácií sa zaplnila ďalšia medzera v cirkevnej regionálnej historiografii, ale aj dejinách Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.

Publikácia sa monotematicky zameriava na vzťah štátu a Katolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1918 – 1948, s osobitným dôrazom na situáciu na Slovensku. Sleduje najmä vzťahy Katolíckej cirkvi na Slovensku s predstaviteľmi centrálnej štátnej moci v Prahe a Bratislave, ako aj s orgánmi vládnej a samosprávnej moci v období existencie Slovenského štátu. Východiskom analýzy je však vždy československý kontext, ktorý umožňuje komplexnejšie uchopenie problematiky. Osobitným prínosom publikácie je dôsledné rozlíšenie dvoch rovnocenných zložiek Katolíckej cirkvi – rímskokatolíckej a gréckokatolíckej. Práca je preto štruktúrovaná do dvoch tematických celkov, ktoré sa venujú vzťahu štátu ku katolíkom latinského a východného obradu. Zatiaľ čo vzťah štátu a Rímskokatolíckej cirkvi bol v historiografii spracovaný už skôr, problematika Gréckokatolíckej cirkvi zostávala dlhodobo na okraji odborného záujmu. Táto monografia ako prvá prináša komplexný pohľad na vzťah štátu a Gréckokatolíckej cirkvi v sledovanom období rokov 1918 – 1948. Publikácia zároveň rozširuje a prehlbuje poznanie vzťahov medzi štátom a Rímskokatolíckou cirkvou najmä v rokoch 1918 – 1945, pričom nadväzuje na doterajší výskum a prináša nové interpretačné pohľady. Autor/ autori kladú dôraz na analýzu postojov hlavných aktérov na oboch stranách vzťahu, čím prispievajú k hlbšiemu pochopeniu dynamiky vzťahov medzi štátnou mocou a cirkevnými štruktúrami v prvej polovici 20. storočia.

Kniha Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 - 1939) sa pokúša načrtnúť zložitosti procesu hľadania slovenské ho a rusínskeho etnického priestoru v období medzi dvoma vojnami. Ide o náročnú úlohu, komplikovanú aj tým, že v uvedenom období - a rovnako aj neskôr - sa obyvateľstvo označované ako Rusíni, Rusnáci, Malorusi, Karpatorusi začalo samo ešte len vysporadúvať so základnou otázkou každého národa či každej etnickej skupiny. Touto otázkou bola otázka etnickej príslušnosti. V ich prípade s otázkou, či uvedení obyvatelia sú Rusíni - teda, či sú osobitným, samostatným národom, alebo či sú súčasťou ukrajinského (maloruského) národa. Stanoviť hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi/Ukrajincami sa pokúšali nielen politici, ale predovšetkým bádatelia - jazykovedci, etnografi, historici. Napísali o tom obsiahle práce a my s odstupom času môžeme konštatovať, že i napriek odchýlkam, ktoré sa objavovali medzi rôznymi bádateľmi, bola táto úloha pomerne úspešne riešená, aspoň čo sa týkalo ich historicko-jazykových či historicko-etnografických analýz. Zložitejšie to bolo s uvádzaním získaných poznatkov do vtedajšej reality - politickej, a teda aj mocenskej, ale aj do reality každodenného života jednotlivých ľudí žijúcich na severovýchodnom Slovensku v prvej polovici 20. storočia, do reality, ktorá sa líšila od skutočnosti predchádzajúcich desaťročí a storočí, ktoré bádatelia skúmali a analyzovali. Ich pomerne jednoznačné výsledky etnografického, jazykového i konfesionálneho rozmeru skomplikovalo aktuálne národné povedomie obyvateľstva jednotlivých dedín a celých oblastí severovýchodného Slovenska, neraz a rozchádzajúce so zistenými a vo vedeckej práci sformulovanými názormi.

Cez dejiny jednej prešovskej ulice, písané živým literárnym jazykom, sa dozvie čitateľ o bežnom živote obyvateľov východoslovenského mesta. Kniha určite zaujme aj čitateľov, ktorí Prešov ešte nepoznajú. Vo svojej podstate je jedinečná a zaujímavá. Z pamäti času autor vyberá útržky života a skladá z nich mozaiku historickej podoby, cez ktorú môžeme identifikovať jedinečnosť a neopakovateľnosť letokruhov na strome života daného priestoru. Je písaná životmi prostých ľudí, ich zážitkami, niekedy aj pikantnými a veľkú časť verejnosti - prešovskej verejnosti pri čítaní stránok už len s nostalgiou zaspomína na roky detstva či udalosti.

V strednej Európe zanikla veľká a stáročia existujúca habsburská monarchia. Na jej troskách sa zrodili nové štáty. Pre časť obyvateľov bývalého Rakúsko-Uhorska to bola tragédia, pre ďalších zas nový a nádejný začiatok. Zmenu, ktorá sa udiala v strednej Európe pocítili všetci jej obyvatelia a museli sa s ňou vyrovnať. Citlivejšie to však vnímalo mestské obyvateľstvo. Nie preto, že by sa odohrávajúce udalosti nedotýkali aj vidieka, ale väčšia koncentrácia ľudí vždy ponúkala aj väčší priestor pre ich reflexiu. Historikov a historickú vedu vždy priťahovali hraničné situácie, v ktorých sa ľudia nachádzali. Nielen kvôli samotnému napätiu a dramatickým udalostiam, ktoré človeka vždy fascinovali a stále fascinujú. V tomto prípade je to predovšetkým kvôli poznaniu mechanizmov, ktoré v spoločnosti (v našom prípade mestskej spoločnosti) fungujú v čase radikálnych zmien a v období, ktoré po nich nasleduje. Po kataklizme prichádza konsolidácia a tá mala a má rôzne podoby. Zmeny a konsolidácia sa dotkli všetkých oblastí mestského života. Najviac a najrýchlejšie politických pomerov, ktoré sa odvíjali od ich zmien v celom štáte. Ale pomenili aj mestskú mocenskú štruktúru. V tých nástupníckych štátoch, ktoré tvorili národy bez predchádzajúceho dominantného štátotvorného postavenia v Rakúsko-Uhorsku, sa významné zmeny uskutočnili aj v oblasti vzdelávania, národných kultúr, ale aj spoločenského života v meste. Nové pomery, ktoré vychádzali z povojnovej obnovy determinovanej postavením krajiny v novom versaillskom usporiadaní Európy, zasiahli do ekonomiky štátu a, samozrejme, do hospodárskych pomerov samotných miest, kde sa spravidla sústreďovali výrobné podniky. Menili sa aj vlastnícke vzťahy a cez ne i sociálna štruktúra obyvateľstva. No a v neposlednom rade, veľké štátoprávne zmeny zasiahli aj etnickú skladbu mestského obyvateľstva. V mestách bývalej severnej i východnej časti Uhorska (Slovensko, Podkarpatská Rus, Sedmohradsko) sa v 20. rokoch 20. storočia radikálne menil ich národnostný profil. V malej miere na tom mala zásluhu zvýšená migrácia obyvateľstva – najmä jeho odchod z konkrétneho mesta do iných miest a už aj inej krajiny. V nepomerne väčšej miere to bola skôr štatistická zmena, keď si pri sčítaniach obyvateľstva toto menilo svoju národnosť. Historici stredoeurópskych krajín už dlhšiu dobu intenzívne vzájomne komunikujú, spoznávajúc minulosť vlastnej krajiny, ale aj niekdajšieho spoločného štátneho i ekonomic10 Veľká doba v malom priestore / Große Zeit im kleinen Raum Prešov 2012 kého celku, ktorý popri nespornej rozdielnosti vtlačil všetkým aj mnoho spoločného a determinoval nielen jeho dejiny, ale determinuje aj jeho súčasnosť.

Jednou z najnáročnejších oblastí historického výskumu je biografia vybranej osobnosti. Platí to pri každom človeku, bez ohľadu na to, aký význam mal v dejinách. Každá pozícia, v ktorej sa nachádzal, mala a má svoje špecifiká, ktoré historik musí vziať na vedomie a ktoré sa spravidla vyjavia z množstva kvalitných a relevantných informácií zakotvených v rôznych prameňoch. Dôležité osobnosti svetového formátu, ale aj osobnosti celoštátneho či celonárodného významu sú nepochybne vďačným objektom historického výskumu. Zložitejšie je to však pri ľuďoch, ktorí nespadajú do rámca najvýznamnejších historických osobností, no i napriek tomu zohrali svoju úlohu v živote spoločnosti. Spravidla ich pozostalosť je oveľa skromnejšia, ak sa vôbec zachovala, a aj historická pamäť spoločnosti „deravejšia“, nezachytáva všetko, čo by historika zaujímalo a čo by potreboval k rekonštrukcii životného príbehu vybraného človeka. To je aj prípad rusínskeho roľníka, drobného podnikateľa, iniciátora družstevnej myšlienky vo svidníckom regióne, bojovníka proti sociálnej nespravodlivosti a nakoniec aj senátora v Národnom zhromaždení mladej Československej republiky Jurka Laža. Meno Jurka Laža sa nachádza v análoch najvyššieho československého zákonodarného orgánu – Senátu Národného zhromaždenia. Tam interpeláciami upozorňoval na problémy rusínskeho obyvateľstva severovýchodného Slovenska a žiadal vládu i parlament, aby prijali také zákonodarné i vládne rozhodnutia, ktoré by tomuto ťažko skúšanému ľudu aspoň trocha uľahčili jeho existenciu, a to o to viac, že už v závere roku 1918 a začiatkom roku 1919 podporoval začlenenie územia, na ktorom žili, do vznikajúceho Československa. Kniha Od pluhu do senátorského kresla. Jurko Lažo a jeho doba (1867 – 1928) nepodáva vyčerpávajúci obraz o tomto rusínskom roľníkovi a senátorovi, ktorý i napriek tomu, že osobne spoznal vyspelý svet Spojených štátov amerických pred prvou svetovou vojnou, neskôr lákavý svet hlavného mesta Československej republiky a stretával sa s poprednými osobnosťami československej politickej scény, ostal verný svojmu rodnému, no chudobnému kraju, svojim druhom – rusínskym roľníkom, ku ktorým sa nikdy neprestal hlásiť. Lažo k nim bytostne patril a im sa snažil podať pomocnú ruku, aby sa vymanili z biedy sprevádzajúcej ich a ich predkov, ktorý však rozhodne nechcel, aby sprevádzala aj ich potomkov.

Autor s hlbokou znalosťou problematiky približuje čitateľovi "epizódy" v oblasti technológie postupov a organizácie práce v rokoch 1960 - 1990 v stavebníctve a veľmi citlivo a sociálne približuje hrdinov práce, ktorá poskytla prístrešie tisícom ľudí bez strechy nad hlavou.

Sprievodca po historickom Prešove predstavuje zaujímavou a čitateľsky príťažlivou formou kráľovské mesto Prešov v historickom priereze od praveku až po súčasnosť. Plnofarebná kniha ponúka čitateľom slovné i obrazové informácie o najzaujímavejších momentoch prešovských dejín a historických objektoch, ktoré sa zapísali nielen do histórie mesta a Slovenska, ale aj strednej Európy. Fascinujúce sú pohľady do verejnosti neprístupných podzemných priestorov starého mesta, na odievanie stredovekých Prešovčanov, na nádherné gotické obrazy, renesančné budovy i jedinečnú Dvoranu evanjelického kolégia. Publikácia zároveň približuje vývoj mesta ako významného obchodného, kultúrneho a vzdelanostného centra regiónu, ktoré bolo po stáročia miestom stretávania rôznych národností, náboženstiev a kultúrnych vplyvov. Autor venuje pozornosť urbanistickému vývoju Prešova, jeho meštianskej spoločnosti, remeslám, školstvu i náboženskému životu, ktoré formovali charakter mesta a jeho osobitú atmosféru. Čitateľ sa zoznamuje s významnými udalosťami, osobnosťami i každodenným životom obyvateľov v rôznych historických obdobiach, čo umožňuje lepšie pochopiť premeny mesta v širších spoločenských a politických súvislostiach. Kniha je nielen sprievodcom po historických pamiatkach, ale aj pútavým rozprávaním o minulosti Prešova, doplneným množstvom kvalitných fotografií, rekonštrukcií a dobových zobrazení. Vďaka prehľadnému spracovaniu a bohatej obrazovej dokumentácii slúži rovnako dobre návštevníkom mesta, záujemcom o regionálne dejiny i čitateľom, ktorí chcú spoznať výnimočný príbeh jedného z najvýznamnejších historických miest východného Slovenska.

Ing. František Šťastný (1935) patrí medzi autorov literatúry faktu. Je profesiou stavbár, a tak aj knihy, ktorých je autorom, sú v prevažnej miere zo stavbárskeho prostredia. Vychádzajú z jeho životných, hlavne stavbárskych skúseností, resp. aj z výskumov, ktoré pri príprave nejednej publikácie robil, no opäť takých, ktoré sa priamo či sprostredkovane týkali stavieb a stavebníctva, napr. Kostol na konci sveta a odsun Nemcov z horného Spiša, Prešov 2011. No aj v nej sa zaoberal nielen osudmi ľudí, ktorí kostol postavili a ho navštevovali, ale aj osudmi samotného kostola, stavby, ktorá bez ľudí stráca svoj zmysel. Šťastného debutom však bola kniha o jednej prešovskej ulici – o Sabinovskej ulici. A tak aj knihu pomenoval, no opäť s akcentom na stavbárstvo – jej názov znie Sabinovská padla, historky ostali, Prešov 2004. Kniha sa stretla s veľkým záujmom čitateľov a v krátkom čase sa minul celý tisíckusový náklad. Stavbárske epizódy, Prešov 2009, bola ďalšou jeho stavbárskou knihou, na ktorú bezprostredne nadväzuje posledná – s názvom Horúca stolička direktora. Kniha nie je len Šťastného výpoveďou o jeho skúsenostiach, o jeho bohatých zážitkoch, ale je predovšetkým holdom slovenským stavbárom, ktorí dokázali v najrozmanitejších a ťažkých podmienkach vybudovať stavby, ktoré, ak ich človek nezničil, i dnes plnia svoje poslanie. Pre Františka Šťastného je typický jemný humor, drobná irónia – prvky, ktoré jeho príbehy ozvláštňujú, robia ich čitateľsky príťažlivými a to aj vtedy, keď autor podáva zdanlivo čitateľsky nezáživné údaje. Jeho majstrovstvom totiž je premeniť čísla, mená, historické a geografické údaje, stavbárske normy a iné na napínavý rozprávačský príbeh. A to sa udialo aj v tejto knihe. A ešte niečo – vďaka autorovi, vďaka jeho knihe čitateľ – „nestavbár“ aspoň trochu nahliadne do stavbárskeho remesla a porozumie neľahkej, no krásnej stavbárskej profesii.

Autor prof. PhDr. Peter Švorc, CSc. sa v nej podujal priblížiť dejiny štrbského evanjelického zboru a jeho farárov od konca 18. storočia do vypuknutia Veľkej vojny. A hoci by sa na prvý pohľad mohlo javiť, že autor v knihe spracováva „iba“ regionálnu tému, nie je tomu tak. Ide totiž zároveň o vyrozprávanie príbehu samotnej evanjelickej cirkvi v Uhorsku a priblíženie vzťahu medzi jej ústrednými inštitúciami (biskupskými či seniorátnymi úradmi) a jednotlivými zbormi, jestvujúcimi na okraji dištriktu či mimo centra krajiny. Kľúčovým dobovým prameňom pri rekonštrukcii vyššie uvedenej minulosti sa pre autora stali cirkevné vizitácie, ktoré boli jednou z foriem kontroly farskej, resp. duchovnej správy, uskutočňované spravidla biskupom. Rímskokatolícka cirkev ich začala vykonávať po Tridentskom koncile s cieľom sledovať stav a život vo farnostiach, no v prvom rade získať prehľad o tom, do akej miery jednotlivé farnosti podľahli či úspešne odolávali reformácii. Vďaka premyslenému súboru otázok, na ktoré museli miestni farári dať podrobnú odpoveď, sa zachovali zápisnice – protokoly, z ktorých sa možno dozvedieť množstvo informácií nielen o cirkevnom zbore, ale aj o živote celej dediny. Až v 19. storočí prestali byť vizitácie výlučnou doménou rímskokatolíckej cirkvi a stali sa súčasťou cirkevného života i správy Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku. Celý text knihy veľmi dobre dopĺňajú početné farebné i čiernobiele obrazové ilustrácie (dobové listiny, olejomaľby štrbských farárov, ich rukopisné zápisy, dobové fotografie a pod.). Každá z kapitol obsahuje detailný poznámkový aparát, pričom nechýba prehľadný zoznam použitých prameňov i odbornej literatúry, ako aj obsiahle anglické resumé. Pozitívne hodnotíme celkové grafické spracovanie publikácie i vysokú kvalitu tlače. Na knihe sa vo všeobecnosti odrazili bohaté skúsenosti jej autora pri písaní odborných, ale zároveň aj bežnému čitateľovi zrozumiteľných historických prác, a preto aj jeho najnovšie monografické dielo možno odporučiť každému záujemcovi o slovenské dejiny.

Ide o základné historicko-jazykovedné slovníkové dielo, vydané prvýkrát v histórii Slovenska, ktoré mapuje základnú slovnú zásobu historického východoslovenského jazyka v rozsahu približne 60.000 slov a slovných spojení na viac ako 1300 stranách (I. a II. diel). Východoslovenský slovník predstavuje slovnú zásobu, excerpovanú zo spisby, vydanej tlačou aj rukopisnej. Zohľadňuje nielen vedome východoslovensky koncipovanú tvorbu, akou sú napr. interné písomnosti vsl. miest (Bardejov pred a po r. 1700), modlitebné a liturgické knihy Zemplína z rokov 1750-1758 či neskorie náboenské tlače, učebnice, kalendáre a publicistika. Čerpe rovnako z verejnoprávnych edícií (vyhlášky, štatúty, plagáty, zákony ap.) vsl. miest, stolíc a iných úradov. Aj takých, kde písateľovi nebola dominantou čistota vsl. reči, ale, nakoľko vedel, pridŕžal sa kultúrneho jazyka českých kníh. Aj pri takej snahe totiž vsl. písateľ nie vdžy vedel či chcel odlíšiť nejaké špecifikum svojho rodného slovníka od slovníka knižnej češtiny.

Stredná Európa je regiónom, ktorý fyzická geografia vníma trochu inakšie ako historické a politické vedy. Samozrejme, že sa ich definície nelíšia vo vymedzení jadra strednej Európy, ale v jej veľkosti, v rozsahu. Vyplýva to z prirodzenosti vecí, lebo v histórii je ťažké vytrhnúť časť územia krajiny, ktorá sa nachádza v strednej Európe, a dívať sa naň ako na západnú, severnú, južnú či východnú Európu len preto, že geograficky je to už skutočne tak. Preto sú historici, politológovia i bádatelia v iných spoločenských vedách trochu benevolentnejší k stanoveniu hraníc strednej Európy, a preto sa u nich stredná Európa neraz mení v závislosti od historického vývinu v tomto regióne Európy. Zborník príspevkov venovaných národnostnej problematike v stredoeurópskom priestore v rokoch 1848 až 1938. Sú tu príspevky týkajúce sa najmä Slovenska, Zakarpatskej Ukrajiny, poľských, rakúskych i českých dejín.