Veda, vydavateľstvo SAV strana 41 z 54

Publikácia predstavuje ďalší vedecký výstup z dlhodobého systematického výskumu, ktorý sa realizuje na pôde Ústavu politických vied SAV. Autorskému kolektívu sa podarilo podať ucelený pohľad na vznik samostatnej slovenskej štátnosti v roku 1993. Následne niekoľkí autori, vymedzenú problematiku doplnili aj o ďalšie pohľady, napríklad v oblasti zahraničnej politiky, vzťahu médií a politiky, ako aj o širšie filozoficko-politologické úvahy. Pozornosť venovali aj výskumu zániku spoločnej česko-slovenskej štátnosti. Vedecký projekt „Cesta slovenskej politiky k samostatnému štátu (1989 – 1993)“ bol od samého začiatku koncipovaný tak, že jeho výsledky budú využívané tiež v aplikovanej podobe – pre potreby učiteľov základných a stredných škôl. Publikácia prináša mnoho zaujímavých a nových informácií a súvislostí, ktoré môžu zaujať tiež širšiu verejnosť.

Autor publikácie aj po ukončení diplomatickej misie v Budapešti (1990 – 2002) naďalej monitoruje dianie na politicko-spoločenskej scéne u južných susedov, a kladie tristnú otázku: „Kam smeruje dnešné Maďarsko?“ Nazdáva sa, že odpovede na nemiznúci problém Čo je Maďar? musia demokratické štáty sveta hľadať v kontexte doby a najmä riešiť aktuálnejšiu otázku: „Čo svetu ponúka dnes iliberálne Maďarsko?“ Viacnásobný premiér Viktor Orbán mení Maďarsko na nepoznanie. O tom, ako sa mu to darí, je táto kniha. Proces transformácie Maďarska je prinajmenšom príkladom toho, ako demokracia môže seba samú porážať. Možno, že aj autora textov niekto obviní zo zaujatosti – ako biskupa Otta z Freisingu za názory , ktoré vyslovil v 12. storočí.

Dejinami prijímania západných literatúr na Slovensku v čase utvárania modernej slovenskej literatúry v 19. storočí a na prelome 19. a 20. storočia sa zaoberali viacerí literárni a kultúrni historici. Kniha romanistky Jany Truhlářovej sa pokúša zasadiť túto problematiku do internacionálneho rámca, poukázať na hlbšie súvislosti literárnych vzťahov, a tým prispieť k obohateniu domáceho pohľadu. Zameriava sa na komplikovanú slovenskú recepciu troch významných francúzskych spisovateľov druhej polovice 19. storočia, Gustava Flauberta (1821 – 1880), Émila Zolu (1840 – 1902) a Guy de Maupassanta (1850 – 1893), ktorí pôsobili na európsky literárny vývin v čase utvárajúcej sa modernej slovenskej literatúry, a tak sa s ich literárnymi názormi a koncepciami domáci literáti a kritici nevyhnutne vyrovnávali. V tomto duchu sa na osi Východ/Západ odohrával aj proces prijímania vzorov a ozrejmovania si vlastnej budúcej orientácie v rámci slovenskej literatúry a kritiky. Jednotlivé kapitoly monografie nie sú zoradené chronologicky, ale ako prvému sa venuje Émilovi Zolovi, pretože v slovenskej kritike sa jeho meno od začiatku ozývalo najhlasnejšie a názory na jeho tvorbu mali najhlbšie dôsledky. Spočiatku sa však ani jeden z troch autorov nedočkal hlbšieho pochopenia.

Práca reflektuje interpretáciu ako vstupnú bránu, ktorá umožňuje prístup k textu. Pritom tu funguje paradoxný základný vzťah diferencie interpretácie od textu, ktorý interpretuje. Kniha sa ďalej zaoberá tým, akú úlohu hrá rozprávanie príbehov v našich životoch a našej kultúre. Jednotlivé kapitoly práce spája téma reprezentácie: naratívnej, reprezentácie v literárnom smere realizmu, reprezentácie mesta v retrodetektívke a reprezentácie aktuálnych problémov spoločnosti v súčasnom detektívnom románe.

Náuka o vlastných menách je jazykovedná disciplína, ktorá má v jazykovede relatívne samostatné postavenie, predovšetkým vzhľadom na svoj špecifický obsah, prejavujúci sa výrazne aj na formálnej stránke (Blanár). R. Šrámek uvádza, že filologická orientácia onomastiky od pol. 19. storočia bola spočiatku v súlade s pozitivistickou jazykovedou orientovaná silno komparatisticky a etymologicky, až po jej začlenení do jazykovedy v 50. - 70. rokoch 20. storočia sa začala etablovať ako komplexná disciplína. Súčasná (moderná) onomastika, na ktorej rozvoji ako samostatnej jazykovednej disciplíny má veľký podiel, uznaný i v zahraničí (napr. Šrámek), aj slovenská teoretická onomastika (reprezentovaná najmä V. Blanárom), sa orientuje na analýzu jazykovej, ale aj mimojazykovej stránky vlastného mena a jeho fungovaniu v určitej spoločnosti.[1] Začiatky slovenskej onomastiky sú spojené so založením Slovenskej onomastickej komisie V. Blanárom 8. decembra v roku 1964, ktorý sa stal aj jej prvým predsedom (Blanár). So založením tejto Komisie a začiatkom jej organizačnej činnosti je úzko spätý plánovaný onomastický výskum na Slovensku (zber onymického materiálu, zakladanie kartoték, spracúvanie konkrétnej onomastickej tematiky formou monografických prác). Onomastické vedecké bádanie na Slovensku nestagnuje, ale práve naopak, prebúdza a motivuje k novým heuristickým onomastickým výskumom okrem jazykovedcov aj študentov, ktorí si onomastickú problematiku volia často ako tému svojich diplomových, rigoróznych či dizertačných prác. Takéto typy prác často zaraďujú jazykovedné, zemepisné, historické, etnické, ale aj ostatné vzdelávanie pod spoločnú „strechu“ regionálneho výskumu a s ním súvisiaceho regionalizmu, ktorý sa už pevne etabloval v učebných osnovách najmä základných škôl.

Prírodné liečebné kúpele Červený Kláštor – Smerdžonka sú prvým a zatiaľ jediným príkladom obnovy zaniknutých kúpeľov na Slovensku v nových spoločensko-ekonomických podmienkach. Hoci majú bohatú históriu, doteraz o nich nebola napísaná nijaká obsažná publikácia, no fragmentárne texty o prameňoch a kúpeľoch sa objavujú v archívnych zdrojoch, vo vedeckých, odborných a populárnych článkoch, ako aj vo farských a obecných kronikách. Kniha je súhrnom doteraz známych vedomostí o prírodných liečebných kúpeľoch Červený Kláštor – Smerdžonka od prehistórie až po súčasnosť. Chronologicky traktuje podstatné charakteristiky jednotlivých období vývoja kúpeľov v deviatich kapitolách, vrátane výskumu minerálnych vôd. Text sprevádzajú dobové fotografie, ktoré dokumentujú a osvetľujú tému, ako aj sledované fakty. Kniha má ambíciu prispieť do skupiny publikácií o prírodných liečebných kúpeľoch na Slovensku a zároveň rozšíriť poznatky o výnimočnom regióne cestovného ruchu v európskom kontexte.

Zborník Poetika festivity (ed. Peter ZAJAC) autorského kolektívu René Bílik, Zora Prušková, Anton Vydra, Kristína Pavlovičová, Tibor Pichler, Aleksandra Hudymač, Marcela Mikulová, Daniel Domorák, Anna Kobylińska, Adam Bžoch, Fedor Matejov, Pavel Matejovič, Ľubomír Plesník, Dalibor Tureček, Peter Zajac je kolektívnym knižným výstupom výskumnej úlohy Poetika textu a poetika udalosti. Projekt a zborník je vedecky inovatívnym príspevkom k riešeniu problémov novej poetiky. Úvod Petra Zajaca a pätnásť autorských príspevkov je venovaných rozsiahlej škále problémov novej poetiky. Je súčasťou inovatívnej poetiky udalosti, ktorá je kľúčovou súčasťou kultúry prezencie. Otvára veľkú oblasť inštitucionalizovaných a neinštitucionalizovaných foriem sviatkov, slávností, rituálov, ceremónií, a to posvätných, aj profánnych. Je poetikou príliš mnohého, prekračovania, transgresie, a poetikou príliš máloho, spätného návratu, regresie, pričom jeho osobitnou polohou je poetika limbickosti, pozdĺžneho pohybu na hraniciach regresie a transgresie.

Kniha sa zaoberá výnimočným medzinárodným umeleckým projektom, ktorý sa podarilo uskutočniť v záhradnom meste Hellerau pri Drážďanoch od roku 1909 do 1914, keď ho prerušilo vypuknutie prvej svetovej vojny. Vďaka nemeckým podnikateľom a filantropom, Karlovi Schmidtovi a bratom Wolfovi a Haraldovi Dohrnovcom, sa tam, v novostavbe Festspielhausu, zišli za vynikajúcich ekonomických podmienok učiteľ rytmiky, Émile Jaques-Dalcroze, a scénograf a divadelný reformátor, Adolphe Appia, obidvaja Švajčiari, ďalej svetelný dizajnér a výtvarník, Rus Alexander von Salzmann, nemecký architekt Heinrich Tessenow, tanečníčky a choreografky z rôznych krajín Európy, Nina Gorterová, Suzanne Perrottetová, Annie Becková a nakrátko aj slávna Mary Wigmanová a mnoho ďalších. V Hellerau, a potom aj v Ženeve, vo svojich tanečných vystúpeniach a hudobno-dramatických predstaveniach uskutočnili prvú umeleckú syntézu pohybovej rytmiky, hudby, choreografie, scénografie, drámy a herectva v jeho tanečnej, pantomimickej, speváckej aj činohernej podobe. Niekoľkoročné obdobie tvorby tejto skupiny nadaných ľudí prinieslo neopakovateľné scénické diela, ktoré významne prispeli k formovaniu režijného umenia a k posunu divadelnej estetiky smerom k moderne a avantgarde 20. storočia.

Publikácia "Spojenectvo z núdze: spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas druhej svetovej vojny" prináša najnovšie poznatky o spolupráci, ale aj konfliktoch medzi československými spravodajcami a jednou z najznámejších sabotážnych organizácií z obdobia druhej svetovej vojny - Special Operations Executive. Základy tejto spolupráce boli položené ešte v 30.-tych rokoch 20. storočia, teda nielen pred rozbitím Československej republiky, ale aj pred vznikom samotnej SOE. Vďaka rozsiahlemu výskumu v domácich a zahraničných archívoch autor sleduje vývoj tohto vzťahu a prináša nové hypotézy o dôvodoch zlyhania tejto dôležitej spolupráce, ktorá zásadne ovplyvnila aktivity domácej rezistencie počas druhej svetovej vojny.

Publikácia prináša poznanie našej stredovekej minulosti a vychádza z množstva vzácnych informácií archeologických a historických prameňov. Zámerom knihy je stať sa jedinečným sprievodcom pre odborníkov, ako aj pre laickú verejnosť, ktorá chce poznať dejiny stredovekých hradov na strednom Pohroní, na ktorých členovia autorského kolektívu realizovali rôznorodé výskumné aktivity (archeologický, historický, stavebno-historický, archívny výskum) a na časti z nich dodnes prebieha stavebná obnova. The work of a team of authors brings knowledge of our medieval past and uses the language of archaeological and historical sources. The book aims to become a unique guide for experts as well as the public who want to know the history of medieval castles. The publication provides an elaboration of research results of thirteen selected medieval castles in the Central Hron region where the author's team carried out various research activities (archaeological, historical, architectural-historical, archival research) and part of the castles is still undergoing construction restoration and renovation.

Afirmáciu kultúrnej zmeny v prvej polovici 20. storočia autori a autorky hodnotia a interpretujú „zdola“, na základe kritérií a postupov, ktoré určujú skúmané texty. Berú do úvahy najmä progresívny vektor slovenskej kultúrnej tradície a všímajú si množstvo odlišných a často aj protirečivých dobových predstáv o pohybe „vpred“. Z viacerých strán sa snažia nazrieť na slovenské modernizácie a uchopiť podoby modernizačného naratívu, pre ktorý často vágne definovaná „zmena“ bola ústredným pojmom s mobilizačným potenciálom. Publikácia Zmena v praxi (limity – možnosti – spory) ponúka preto súbor čiastkových autorských interpretácií konfrontujúcich sa s tou istou široko koncipovanou otázkou: ako sa projekt modernej kultúry realizoval v slovenských podmienkach? A tiež: z akých umeleckých a ideových zdrojov čerpal? Bol napokon nástup modernosti naviazaný aj na modernizačné projekty, ktoré nielen v slovenskom prostredí vznikli skoršie? Je možné hľadať produktívne inonárodné analógie a vyhnúť sa izolovanému pohľadu na jednotlivé modernizačné gestá?