Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 60 z 79

Dielo jedného z najoriginálnejších mysliteľov dneška prináša premyslenú ekonomickú alternatívu súčasnému kapitalizmu, ktorý sa potáca v najhlbšej kríze za posledných 80 rokov. Napriek tomu, že niektoré návrhy riešenia odporúčaní autora dnes vyznievajú utopicky a nerealisticky, množstvo jeho názorov, návodov a postrehov je veľmi úspešne uplatniteľných a aplikovateľných aj v dnešnom ekonomickom systéme. Okrem toho dielo prináša brilantnú ekonomicko-politickú analýzu súčasného sveta a jeho sprístupnenie (predovšetkým) odbornej verejnosti zásadným spôsobom oživí spoločensko-vedný diskurz na Slovensku. Na margo knihy N. Chomsky napísal: „Dielo sa zaoberá dominantnými ľudskými záujmami a spôsobmi ľudskej interakcie, hľadá a skúma základné princípy, ktoré by mohli viesť k pretvoreniu súčasnej spoločnosti a ktoré by konštruktívne prispeli k týmto premenám. Je to hodnotný a provokatívny náčrt modelu vedúceho k väčšej miere slobody a spravodlivosti“.

Autorka detskému čitateľovi hravou formou odkrýva tajomstvá abecedy. Krátke prozaické útvary sú venované predmetu či bytosti, ktoré sa začínajú na písmeno sprítomňované v príbehoch. Autorka vníma abecedu ako živý priestor, v ktorom jednotlivé písmená ožívajú. A, paradoxne, nie sú len svojbytné, samostatné, ale na to, aby splnili svoje poslanie, musia so svojimi „kolegami“ – ďalšími písmenkami – aktívne spolupracovať, aby sa vďaka nim mohli ľudia-čitatelia medzi sebou dorozumievať. Táto poetická detská knižočka je navyše umocnená podmanivými kresbami renomovaného ilustrátora Martina Kellenbergera.

Keď mladý, dovtedy takmer neznámy predseda Kráľovského súdu v Bordeaux vydal v roku 1721 Perzské listy, ukázalo sa, že dielo napísal ozajstný majster. Parížania rozchytali niekoľko vydaní a podnikaví vydavatelia pridali ešte zopár napochytro vyrobených napodobenín. A hoci Montesquieu svoj „preklad z perzštiny“ vydal anonymne, stal sa hneď slávnym. Obdobie, v ktorom autor žil, naskrze nebolo také, že by na ňom nebolo čo kritizovať. Lenže útočiť vždy nemožno alebo neradno priamo: musíte hovoriť vážne, a pritom žartovať, váš bič môže šľahať, nie však vážne zraniť. Túto ťažkú úlohu brali na seba cudzokrajní návštevníci, ktorí prišli do Francúzska a opisovali, čo tu videli. Cudzinec si mohol dovoliť povedať všetko, aj to, čo si sami Francúzi len tajne mysleli – a pritom ho nemuseli brať vážne. Tak sa stal orientálny cestovateľ obdobou stredovekých múdrych šašov na kráľovskom dvore. Túto novú formu neobjavil Montesquieu. Mal veľa predchodcov. Forma tu bola, lenže nedokonalá. Montesquieu jej dal švih, ľahkosť a rafinovane presné dávkovanie vážnych úvah a šteklivých poviedok, žánrových obrázkov a háremových dobrodružstiev, vážnych kritík i nenáročných anekdot.

Filozofka, esejistka, prozaička sa zamýšľa nad situáciou moderného človeka prostredníctvom konkrétnych zmyslových vnemov. Na osiach vychýlenej rovnováhy protikladov zvuk-ticho, rýchlosť-pomalosť ukazuje ohrozenie podstaty človeka ako individuálne mysliacej a cítiacej osobnosti. Úzkosť z vnútornej vyprázdnenosti vo svete plnom vecí a problémov prichádza k čitateľom v dokonale zvládnutom, hektickosťou nepokoja presýtenom štýle. Farkašovej najnovšie eseje skôr než zamyslenie prezentujú atmosféru, v ktorej potenciálny tvorca nie je schopný sústrediť sa, pretože je neprestajne vytŕhaný a nesený okolnosťami do povrchného inam. Hoci v textoch prevládajú pocity strachu a nostalgie, svojou kultivovanosťou a emočným nábojom svedčia o možnosti vyvzdorovať si priestor dôkladnejšieho vnímania a prežívania. Na margo esejí Čas na ticho spisovateľ a literárny kritik Miloš Ferko napísal: „Farkašovej eseje nás vťahujú do ticha slov. Ticho tu neznamená prázdnotu, ale uspokojujúci nádych, v ktorom sa rodí myšlienka. Myšlienky sú múdre, preto sa rodia dospelé. Niektoré v zbroji v podobe Atény, iné bezbrannejšie, pripomínajú motýle. Pekné tvory, čo nespievajú, aby sme sa pod nimi mohli započúvať do ticha a nahmatať v ňom šelest a šepot. Len v tichu počuje každý sám seba v neopakovateľnej ozvene. Len v tichu vieme, čo nesmieme. Siahať rukami po krídlach motýlích. Radšej srdcom počúvať ich šepot. Skôr než obrátime stránku. Samozrejme opatrne a... potichu! Nezobuďme, čo by ešte chcelo ztrieť múdrosťou do hĺbky...“

Autorka detskému čitateľovi hravou formou odkrýva tajomstvá abecedy. Krátke prozaické útvary sú venované predmetu či bytosti, ktoré sa začínajú na písmeno sprítomňované v príbehoch. Autorka vníma abecedu ako živý priestor, v ktorom jednotlivé písmená ožívajú. A, paradoxne, nie sú len svojbytné, samostatné, ale na to, aby splnili svoje poslanie, musia so svojimi „kolegami“ – ďalšími písmenkami – aktívne spolupracovať, aby sa vďaka nim mohli ľudia-čitatelia medzi sebou dorozumievať. Táto poetická detská knižočka je navyše umocnená podmanivými kresbami renomovaného ilustrátora Martina Kellenbergera.

Jordan Radičkov (1929 – 2004) patrí k najvýraznejším postavám bulharskej literatúry dvadsiateho storočia. Jeho dielo bolo preložené do dvadsiatich šiestich jazykov. Vo výbere čitateľ nájde majstrovské ukážky dvanástich anekdoticky, satiricky groteskne ladených próz, vychádzajúcich z tradície uvoľneného ľudového rozprávania. Radičkov je majstrom detailu a atmosféry, na neveľkej ploche dokáže čitateľa uchvátiť nepostrehnuteľnými prechodmi medzi nostalgiou, láskavým humorom a satirickými šľahmi.

Autor v najnovšom románe, podobne ako v celom svojom diele, na pozadí dnešného nepokojného sveta s početnými vojnovými ohniskami, bojovným fanatizmom a mnohými rafinovanými podobami zla zdôrazňuje potrebu ľudskosti. Autor na príklade jedného ľudského osudu mladej ženy z Afganistanu vyrozprával napínavý príbeh o osude utečencov, na pozadí takmer idylickej dedinky kdesi v pohraničí. Román vypovedá veľa nielen o stave sveta, ale aj o nás.

Príhody dvoch priateľov, ktorí sa vybrali na vlastnú päsť poznávať Taliansko. Knižka nás zavedie do oblasti Neapola, na Vezuv a do Pompejí. Nechýba trpasličie San Marino, Rimini či vychytené letoviská ako Amalfi, Positano a ostrov Capri s chýrnou Modrou jaskyňou. Ich putovanie bez vopred stanovených trás a termínov má príchuť zvláštneho čara, slobody a prekvapení z neznámeho.

Cartel A na prvý pohľad vyzerá, ako autobiografia. Autor však zachytáva rozličné prostredia, v ktorých sa takmer stráca. A práve táto schopnosť, stratiť sa v téme, ktorá nás pohltila tak, že sme skoro zabudli na seba na skúmame len to pred nami sa hmýriace dianie, jeho detaily a kvalitu , ktorú uchopujeme bez ohľadu na konvenčnú predstavu krásna, sme schopní ukázať ho v plnej šírke všetkých jeho esteticko - neestetických faziet, to je tá hranica, za ktorou sa začína umenie.

Autor je profesorom na najprestížnejšej austrálskej univerzite a je zároveň jedným z najoriginálnejších predstaviteľov súčasnej praktickej, respektíve aplikovanej etiky. Podľa odborných kritík je to dokonca autor, ktorý má pravdepodobne najširšie čitateľské zázemie od čias Bertranda Russela. Jeho dielo pokrýva celé spektrum otázok bioetiky, od práv zvierat až po zásadné otázky života a smrti. Táto kniha je súborom jeho najvýznamnejších esejí a štúdií, v ktorých sa zameriava na koncept globálnej etiky, pričom kladie nové provokujúce otázky a hľadá na ne odpovede. Globálna etika v jeho koncepcii musí fungovať na transnacionálnej úrovni a presahovať hranice národných štátov. Na rozdiel od predošlých prác, v tejto sa Singer veľmi podrobne venuje globálnym súvislostiam etiky a ekonomiky, etiky a politiky. Jej vydanie v slovenskom preklade nielenže zaplňuje vážnu medzeru vo vydávaní jeho prác u nás, ale významne prispeje k orientácii slovenského čitateľa v kľúčových otázkach globalizujúceho sa sveta.

Autor je profesorom na najprestížnejšej austrálskej univerzite a je zároveň jedným z najoriginálnejších predstaviteľov súčasnej praktickej, respektíve aplikovanej etiky. Podľa odborných kritík je to dokonca autor, ktorý má pravdepodobne najširšie čitateľské zázemie od čias Bertranda Russela. Jeho dielo pokrýva celé spektrum otázok bioetiky, od práv zvierat až po zásadné otázky života a smrti. Táto kniha je súborom jeho najvýznamnejších esejí a štúdií, v ktorých sa zameriava na koncept globálnej etiky, pričom kladie nové provokujúce otázky a hľadá na ne odpovede. Globálna etika v jeho koncepcii musí fungovať na transnacionálnej úrovni a presahovať hranice národných štátov. Na rozdiel od predošlých prác, v tejto sa Singer veľmi podrobne venuje globálnym súvislostiam etiky a ekonomiky, etiky a politiky. Jej vydanie v slovenskom preklade nielenže zaplňuje vážnu medzeru vo vydávaní jeho prác u nás, ale významne prispeje k orientácii slovenského čitateľa v kľúčových otázkach globalizujúceho sa sveta.

V centre pozornosti jej príbehov stoja väčšinou mladí ľudia a ich pluralistické životné štýly. Ich konanie autorka zobrazuje prostredníctvom súkromného mikrokozmu, ktorý je izolovaný voči vonkajším spoločenským vplyvom. Postavy sa akoby len nechali unášať prúdom životom, sú v neustálom očakávaní čohosi, chcú veriť, že majú ešte čas na rozhodnutia a na uskutočnenie svojich plánov, že nikdy nie je neskoro. Pre ich život je príznačná absencia lásky. Vo vzťahoch, v ktorých sa postavy v danej chvíli nachádzajú, prevláda pocit samoty, odcudzenia aj neschopnosť vzájomnej komunikácie. Judith Hermannová je maliarkou berlínskej secesie, tejto neskutočnej prechodnej doby zámkových atráp a sklenených palácov. Osobitú atmosféru poviedok dokresľuje autorkin špecifický jazyk. Výrazové prostriedky, po ktorých Hermannová siaha, sú jednoduché, osobitnú pozornosť venuje detailným opisom nahusteným v dlhých vetách, v ktorých sa často skrýva istá dávka irónie a lakonickosti, ktorá neraz skĺza do melanchólie.

Dielo nevšednej umeleckej hodnoty, ktorého kvality už dávno preveril čas, obsahuje množstvo povestí, príbehov a geografických postrehov. Kniha podáva farbistý obraz Považia, ba vlastne celého severo- i juhozápadného Slovenska začiatkom 19. storočia. Hoci hlavnými zastávkami počas plavby boli predovšetkým hrady, kaštiele a zámky, prírodné krásy a zvláštnosti kraja, autor pomerne bohato vykreslil aj život na rieke Váh. Je to malebná syntéza minulosti a prítomnosti kraja po oboch brehoch Váhu, ale aj vrchol literárnej činnosti A. Medňanského, ktorý sa tu predstavuje ako autor kultivovaný a hĺbavý, s romantickým citom pre krásu prírody i ako vynikajúci znalec dejín Považia, jeho kultúrnohistorických pamiatok i vtedajších hospodárskych pomerov. Túto stále sviežu a zaujímavú knihu dobre dopĺňajú Fischerove dobové medirytiny. Novým vydaním sa dielo prihovára generáciám čitateľov, pre ktorých bolo doteraz prakticky nedostupné.

Jurinova próza Preťaté ohnivá sa po prvý raz objavila už v roku 1943. K jej opätovnému vydaniu, napriek všetkým jej kvalitám, však nedošlo. Z tohto dôvodu je Jurinovo dielo súčasnému čitateľovi takmer neznáme. Dielko pozostáva z piatich noviel. Typická je nekomplikovaná fabula, popretkávaná mnohorakými prístupmi. Skoky v čase - opakovanie deja z rozličných pohľadov, využitie retrospektívy, filmárskeho strihu, ale aj opakovanie jednotlivých častí textu a použitie priamej a polopriamej reči - obohacujú túto prózu o nezvyčajnú akčnosť. Samozrejmosť tejto literárnej reality je zdôraznená výskytom expresívnych výrazov a zvukových prvkov v texte. Toto Jurinovo dielo radíme medzi hodnotnú prózu medzivojnového obdobia, a aj preto si zaslúžilo reedíciu.

Táto Karvašova zbierka sa na knižných pultoch objavila už dvakrát. Prvá verzia uzrela svetlo sveta na začiatku druhej svetovej vojny a neskôr v prepracovanej verzii v roku 1966. Predstavuje tak dobovú ukážku z rokov štyridsiatych a šesťdesiatych. Autor využil formu krátkej poviedky. Príbeh je typický (čo zrejme vyplýva z dobovej "chute" vydať sa novými cestami) svojím intelektuálnym, polemickým nábojom, hoci mu nechýba patričná dynamika. Nie je mu cudzí dokonca ani detektívny nádych s prvkom tajomstva či miestami aj sci-fi. V súvislosti s Karvašom nemožno nespomenúť typický reportážny štýl, ktorý je pre čitateľa obzvlášť pútavý. Vzhľadom na rozdielne spoločensko-politické pozadie sa čitateľ musí vyrovnať s istou výzvou. Ide o primeranú interpretáciu dobových súvislostí tak, aby celé dielko dávalo zmysel. Tento prvok ocení najmä rozhľadený čitateľ.

Poviedky tohto autora dýchajú súčasným Ruskom s jeho protikladmi. Sú fantastické a absurdné, tak ako samotná skutočnosť, ktorú obrazmi robia krajšou bez zjednodušenia. Pelevin triafa presne a tak, že bolí. Je to zďaleka najúspešnejší autor vážne ladenej, nekomerčnej literatúry v Rusku 90-tych rokov. Ako hovorí jeden z jeho vykladačov - "Pelevinove knižky čítajú i tí, čo si inak otvoria nanajvýš telefónny zoznam." Ľahkosť príbehu spája s hĺbkou postrehov, alúzie na klasiku s konceptualizmom 70 a 80-tych rokov dvadsiateho storočia, takže komótne tempo vám zrazu začne udierať do hláv v rytme bubnov rockovej hudby. Hrôzy režimu sú nasvietené cez mikrodetail a obnažené posunutím do existenciálnej polohy číreho prežitia. Účinok jeho próz kotví tiež v schopnosti byť moderný bez efektov znižujúcich zrozumiteľnosť textu. Prístupnosť textu však u Pelevina neznamená triviálnosť. Jeho texty vyzerajú ako ostrovy z klasikov, kde viac je zakryté pod hladinou než sa odokrýva, veď slovom treba šetriť a zahaliť ho cudnosťou, aby aspoň tu zachovaná bola, keď inde jej nieto. Pelevin vo svojich prózach vrství symboly dneška i včerajška a vytvára tak zákutia, ktoré sa len ťažko a nejasne interpretujú, ťažko sa o nich hovorí, pretože sa majú len a jedine čítať.