Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 61 z 79

Pozoruhodné dielo jedného z najvýznamnejších svetových prírodovedcov prináša čitateľom nenahraditeľný pohľad na jeho život, vedecké práce i názory. Jeho najväčšou hodnotou je, že tieto informácie sú nanajvýš autentické, nesprostredkované a dávajú skutočne plastický obraz o živote a dobe, v ktorej Darwin žil a pracoval. Niet pochýb, že každý kultúrny národ by mal mať prelo-žené a vydané najvýznamnejšie diela svetových autorov a prípadné vydanie slovenského prekladu Darwinovej autobiografie bude len oneskorenou splátkou dlhu, ktorý slovenská spoločnosť voči tomuto svetovému prírodovedcovi naj-vyššej veľkosti stále má a ktorým sa zároveň splatí dlh aj slovenským čitateľom, ktorí na toto dielo ešte stále len čakajú.

Redaktor-reportér Ján Smolec je skutočnou novinárskou legendou. V tejto knižke čiastočne vypovedá, čo všetko robil, aký osud ho postihol, ako sa s ním vyrovnal a čo si myslí o Slovensku a svete. Nejde o memoáre, lebo tie zvádzajú k sebazbožňovaniu. Často viac zatajujú ako odhaľujú. Smolec napísal rozsiahlu reportáž, aby objektívnejšie zhodnotil svoj novinársky život v období, keď bol zazubadlený, i v období, keď sa nedal zazubadliť. Čitateľ si ho nájde, ohodnotí, posúdi, a najmä sa osobne až intímne zoznámi s týmto v posledných štyridsiatich rokoch jedným z najvýznamnejších slovenských žurnalistov zo spomínanej „smenárskej jedenástky“, ktorá niekoľko rokov viedla slovenskú novinársku ligu.

Román slávneho britského prozaika a esejistu Barmské dni (1934) je zaujímavým príbehom citlivého osamelého úradníčka, životného stroskotanca Johna Floryho, ktorý sa usiluje vykúpiť a vymaniť zo šovinistického prostredia. Jeho súcit s domorodcami sa končí osobnou tragédiou. V románe nenájdeme podrobnejšie informácie o dobovom politickom kontexte. Všetko sa odvíja v malom barmskom skleníku, v jednej z mnohých staníc. Tu skrachovaný pijan stretáva mladú Angličanku, ktorá prišla do Barmy, aby si ulovila muža... Román Barmské dni je plný bolestnej dezilúzie, ktorá rozbíja celistvosť sveta britského impéria i v jeho literárnej rovine, reprezentovanej klasickým realizmom. Je to román o smrti Johna Floryho bez tragického finále, utopeného v bezvýznamnosti nie na konci, lež kdesi zamotane pred ním.

Trýznivá sebaspoveď je zároveň výpoveďou o stave dnešného sveta. Hutne podané obrazy a zovreté výrazovo uvedú čitateľov do prostredia, ktoré je mnohým z nich blízke až nadmieru, vtiera sa pod kožu a nedá pokoj. Nepokojný text je viac-menej generačnou výpoveďou, tých, ktorí dorastali na prelome, ktorý sa prelomom viac zdal, než sa ním stal. Obdobie 90-tych rokov je tu podané zo vzácne nestranného uhla, pretože nad akoukoľvek politickou straníckosťou víťazí a prehráva zároveň samým sebou determinované ľudské telo. Polónyiho text je väčšmi subjektívnou biografiou než románom. Jeho pôsobivosť je však porovnateľná s kvalitnými textami tohto žánra vo svetovej literatúre a svojou otvorenosťou môže, miestami cez šok a zhnusenie, zaujať širšie čitateľské vrstvy. Literárny kritik a básnik I. Balaž poznamenáva: „... Mladý autor prejavil pozorovací talent, schopnosť nenásilne spriadať niť svojho príbehu, často i s nevšedným, nenásilným humorom, iróniou i sebairóniou...“

Zbierka esejí Romana Michelku (2006) je pozoruhodným intelektuálnym počinom, aký na Slovensku už dlho chýbal. Autor v esejach sprítomňuje a tvorivo rozvíja odkaz najvýznamnejších mysliteľov 19. a 20. storočia (Kierkegaarda, Nietzscheho, Dostojevského, Camusa, Sartra, Kafku, Beccketa, Ionesca, Fromma a mnohých iných). Kritický reflektuje najzásadnejšie problémy dneška (hodnotová entropia, problém odcudzenia, problém moci a ovládania, politika superveľmoci a politická dominancia, reflexia kultúry a pod.) a do súčasného filozofického a spoločenského diskurzu zavádza témy, ktorých reflexia v našej spoločnosti zatiaľ absentuje. Hlavným prínosom autora je, že témy nielen reflektuje, ale prináša aj vlastné veľmi zaujímavé a originálne riešenia. Ďalším pozitívom zbierky esejí je, že sú písané veľmi prístupnou (populárnou) formou, takže má šancu osloviť okrem odborníkov, študentov i širokú čitateľskú obec.

Jurinova próza Preťaté ohnivá sa po prvý raz objavila už v roku 1943. K jej opätovnému vydaniu, napriek všetkým jej kvalitám, však nedošlo. Z tohto dôvodu je Jurinovo dielo súčasnému čitateľovi takmer neznáme. Dielko pozostáva z piatich noviel. Typická je nekomplikovaná fabula, popretkávaná mnohorakými prístupmi. Skoky v čase - opakovanie deja z rozličných pohľadov, využitie retrospektívy, filmárskeho strihu, ale aj opakovanie jednotlivých častí textu a použitie priamej a polopriamej reči - obohacujú túto prózu o nezvyčajnú akčnosť. Samozrejmosť tejto literárnej reality je zdôraznená výskytom expresívnych výrazov a zvukových prvkov v texte. Toto Jurinovo dielo radíme medzi hodnotnú prózu medzivojnového obdobia, a aj preto si zaslúžilo reedíciu.

Teatrológ M. Polák patrí k najrenomovanejším slovenským odborníkom v oblasti reflexie dramatických umení. Vedeckými garantmi Krátkych dejín divadla sú ďalší naslovovzatí špecialisti M. Mistrík a A. Maťašík. Ako napísal P. Janík „praktická príručka stručne prezentuje náčrt histórie divadelného umenia od najstarších dôb až po súčasnosť a zároveň vkladá vývoj slovenského divadelníctva do globálneho kontextu. Dielo má dôležité poslanie v procese dotvárania kultúrneho vedomia slovenskej spoločnosti a najmä v generovaní kultúrneho vedomia nastupujúcich generácií“. A. Maťašík zdôrazňuje: „Autor predstavuje divadlo ako syntetické umenie. Na charakteristike jednotlivých období v priebehu dejinného vývinu poukazuje na tendencie, keď sa divadlo usilovalo byť samostatným, svojprávnym umeleckým druhom, ktorý skutočnosť nekopíruje, ale súborom vlastných vyjadrovacích možností usiluje sa vytvárať novú skutočnosť javiska. Z tohto hľadiska vyústenie jeho práce do charakteristiky avantgardných európskych hnutí je logické a správne.“ Krátke dejiny divadla (2004) môžu byť základnou orientáciou v predmete, východiskom pre dôkladnejšie oboznámenie sa s jednotlivými obdobiami a tendenciami, ako aj najvýznamnejšími osobnosťami, vrátane hereckých. Obsah knihy predstavuje nevyhnutný základ, prvú orientáciu, minimum, ktoré by mal zvládnuť každý vážnejší záujemca o činoherné divadelné umenie.

Napriek nesporným kvalitám Laluhových prozaických diel ho považujeme predovšetkým za jedného z najzaujímavejších dramatikov 20. storočia. Reprezentatívny výber z Laholových drám obsahuje jeho ťažiskové hry (Bezvetrie v Zuele, Atentát, Inferno, Škvrny na slnku, Štyri strany sveta). Vydanie je doplnené o edičnú poznámku, kalendárium života, prehľad autorovho diela a doslov, ktorý osvetľuje výber Laholových drám v kontexte jeho tvorby, ako aj postavenie autora v kontexte slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia. Ako poznamenáva literárny kritik L. Čúzy, „vydanie ťažko dostupných textov hier Leopolda Laholu je významným vydavateľským počinom, a preto ho treba len uvítať“.

Hlavný hrdina Rudin je výrazným predsatviteľom takzvaných zbytočných ľudí. Sú to ľudia, ktorých schopnosti sa nemohli uplatniť pre nepriaznivé spoločenské pomery. Hoci mali vešké plány, nemali dosť energie a odbahy, a preto rezignovali.

Politické úvahy

Politické úvahy

Thomas Mann vyhlásil, že keby Dostojevskij nenapísal nič iné iba Legendu o Veľkom Inkvizítorovi, bol by nesmrteľný. Ide o to, že v Legende sa autor zamýšľa nad troma základnými otázkami človeka – chlebom, zázrakom a mocou, ktoré determinujú jeho správanie a nachádzajú originálne riešenia. Tieto otázky (problémy) sú aktuálne aj dnes... Preto treba privítať iniciatívu VSSS, že sa rozhodlo vydať samotnú Legendu a doplniť ju reflexiami súčasných teoretikov literatúry a filozofov. Úvahy Jána Tužinského, Andreja Červeňáka, Miloša Ferka a Romana Michelka poukazujú na rôzne konotácie a recepčné možnosti Legendy. Všetci uvažujú o tom istom, ale využívajú pritom rôzne kultúrne a duchovné inšpirácie – ruské, nemecké, francúzske atď. Preto táto publikácia má predpoklady, aby syntetizovala filozoficko-sakrálne výdobytky ľudstva a pootvorila dvere pre ich možné využitie v budúcnosti.

Kniha obsahuje reprezentatívny výber z poézie Janka Kráľa, talentovaného a erudovaného básnika obdobia štúrovcov a romantizmu, prežívajúceho nešťastný osud svojho národa a presvedčeného o potrebe revolučnej premeny sveta. V nepokojoch, ktoré otriasali Európou okolo roku 1848, vidí príležitosť nielen pre svoj národ, ale pre poľudštenie celého „starého kontinentu“, pre pád starých režimov. Preto chodí po Uhorsku, vyzváňa na dedinských zvonoch, zvolávajúc takto ľudí, a prednáša im romanticky plamenné revolučné výzvy. Výber poézie je „ošperkovaný“ aj hodnotením Kráľových veršov z pera mnohých literátov a kritikov, ktorí tým vzdali hold slovenskému básnikovi svetového formátu.

Politické úvahy

Pamäti II.

Thomas Mann vyhlásil, že keby Dostojevskij nenapísal nič iné iba Legendu o Veľkom Inkvizítorovi, bol by nesmrteľný. Ide o to, že v Legende sa autor zamýšľa nad troma základnými otázkami človeka – chlebom, zázrakom a mocou, ktoré determinujú jeho správanie a nachádzajú originálne riešenia. Tieto otázky (problémy) sú aktuálne aj dnes... Preto treba privítať iniciatívu VSSS, že sa rozhodlo vydať samotnú Legendu a doplniť ju reflexiami súčasných teoretikov literatúry a filozofov. Úvahy Jána Tužinského, Andreja Červeňáka, Miloša Ferka a Romana Michelka poukazujú na rôzne konotácie a recepčné možnosti Legendy. Všetci uvažujú o tom istom, ale využívajú pritom rôzne kultúrne a duchovné inšpirácie – ruské, nemecké, francúzske atď. Preto táto publikácia má predpoklady, aby syntetizovala filozoficko-sakrálne výdobytky ľudstva a pootvorila dvere pre ich možné využitie v budúcnosti.