W Press

Konanie ľudí – a aj dôležité udalosti – hodnotíme najmä podľa toho, ako sa nám javia navonok. Často sa ale rozhodujúce veci dejú v skrytosti, a tak sa o skutočných dilemách a motívoch človeka dozvieme až s odstupom času. Presne o tom je knižný rozhovor Štefana Hríba s Andrejom Kiskom. Bývalý prezident v ňom neobvykle otvorene hovorí o tom, ako si ho chcela kúpiť vládna moc, prečo prišlo k jeho obvineniu, ako to bolo s únosom Vietnamca vládnym špeciálom a čomu musel čeliť pri snahe bývalej moci obsadiť ústavný súd. Ale rovnako priamo hovorí aj o svojich chybách, depresii a sklamaniach. Kniha Môj život prezidenta je prekvapujúco otvoreným oknom do slovenskej reality. Obsah: Kniha rozhovorov Štefana Hríba s Andrejom Kiskom odhaľuje šokujúce pozadie slovenskej politiky v čase vlád Roberta Fica. Exprezident popisuje jeho zápas s predsedom vlády o ústavný súd, svoje videnie únosu vietnamského občana a tiež skutočné dôvody, pre ktoré ho chcela bývalá moc dostať do väzby. Vracia sa tiež k svojmu zlyhaniu pred voľbami a neúspechu svojej novej strany. Andrej Kiska tiež otvorene predstavuje svoj vnútorný svet, vieru aj pády.

Keď sa Pavol Čekan vrátil na Slovensko, bol plný energie, a bol presvedčený, že veci možno meniť. Odvtedy ale prešli 4 roky. Udiala sa vražda, zaplnili sa námestia, uskutočnili sa voľby, odišiel už tretí premiér. Všeličo sa zmenilo, ale vedci znovu zažívali vlády, ktoré ich urážali, finacovanie vedy je znovu sklamaním a spôsob, akým sa tu dodnes diskutuje o očkovaní, je hanebný. Pre toto všetko je dnes Pavol Čekan iný. A zápasí už aj s pochybnosťami, či urobil dobre, keď sa vrátil. Presne o tom otvorene rozpráva v knihe Snívam o inom Slovensku.

Ako sa mohol stať ovad vzorom výchovy k občianstvu? Prečo sú ľudia schopní uveriť aj neuveriteľným veciam? Existujú betónoví ľudia? Čo znamená prepásť najdôležitejšiu chvíľu? Je strácanie času neresť alebo cnosť? Čo je to politická naivita? Čo je to tradícia? Kto sú ľudskí ranní vtáci a prečo Minervina sova rozťahuje svoje krídla až za súmraku? Aké plody môže priniesť vyprahnutá zem? Takéto a podobné otázky si kladie filozof Anton Vydra v knihe, ktorú tvoria jednak krátke texty, ktoré publikoval v časopise .týždeň v rokoch 2020 až 2021, jednak rozsiahlejšia, autobiografická esej s názvom Plody vyprahnutej zeme. Na pozadí osobných dejín i veľkých udalostí transformácie tejto krajiny z komunistickej na demokratickú si všíma jednu z jej vypuklých čŕt: vyprahnutosť, smäd. A výsledkom nemusí byť nevyhnutne iba zúfalý a bezútešný pohľad.

Víno je jeden z najstarších kultúrnych vynálezov ľudstva. Je o niečo mladšie, ako pazúrikové nástroje a o niečo staršie, ako koleso. A hoci nie je najstarším nápojom – o niekoľko tisíc rokov ho predbehlo pivo – patrí rozhodne medzi tie vynálezy, ktoré spôsobili, že sa naši predkovia usadili a z nomádov sa stali poľnohospodármi. Tvorí tak súčasť nášho života vyše 8000 rokov. Pili ho naši neolitickí predkovia, bolo obľúbeným nápojom starovekých národov, vyrábali ho v prvých kresťanských kláštoroch. Dvadsaťsedem historiek knihy podáva príbeh vína od jeho počiatkov v Starovekom Egypte až po dnešnú dobu, kedy sa z neho stala globálna komodita. Jej koniec je venovaný veľkej falšovateľskej afére zo začiatku tohto tisícročia a zamyslením sa nad tým, prečo sú niektoré vína také drahé.

V dvanástich rozhovoroch odhalíte osobný príbeh najznámejšieho slovenského ekumenického kazateľa počas jeho neraz tŕnistej cesty životom. Postupne odkrývame, ako mladý zarytý ateista rozmýšľajúci o samovražde zostal zaskočený večnosťou vďaka láske k mladej pastierke. Táto skúsenosť zasadila smrteľnú ranu jeho materialistickému pohľadu na svet. Potom, ako bol vyhodený zo strednej školy a bezúspešne sa pokúšal dostať na štúdium maľby na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, počúvol radu priateľa a dal si prihlášku na teológiu. Niekde tam začal príbeh „slovenského Tomáša Halíka“, človeka spájajúceho kresťanov všetkých denominácií s agnostikmi a ateistami.

50 receptov na jednoduché a chutné dezerty, ktoré si môžete pripraviť tradičným spôsobom, ale aj v bezlepkovej, bezlaktózovej a vegánskej verzii či bez bieleho cukru. Autorka knihy Adriana a jej manžel Juraj Kemka cez rozhovory so Štefanom Hríbom otvárajú dvere do svojej kuchyne a ponúkajú príjemné čítanie popri pečení.

Kniha pozostáva z množstva krátkych samostatných príbehov. Pivo je jedným z najstarších kultúrnych vynálezov ľudstva. Je rovnako staré ako pazúrikové nástroje a oveľa staršie ako koleso. Tento nápoj je súčasťou nášho života už 13 000 rokov a má svoj podiel na tom, že sme takí akí sme. Pili ho naši neolitickí predkovia, bolo obľúbeným nápojom starovekých národov a varili ho aj v prvých kresťanských kláštoroch. Dvadsať historiek tejto knihy rozpráva príbeh piva – od jeho zrodu až po dnešnú dobu remeselného pivovarníctva a mníchovského Oktoberfestu.

Kniha rozhovorov Michala Oláha a Štefana Hríba s Vladimírom Krčmérym o roku dynamiky vývoja pandémie, prijatých opatreniach a pozemskej ceste, ktorá sa kráti. Táto kniha zachytáva celoročné postrehy a rady Vladimíra Krčméryho, a aj priebeh pandémie od jej prepuknutia cez prvú vlnu na Slovensku až po kulmináciu druhej vlny. Je pokusom o odpoveď, ako zvládnuť pandémiu a hľadať pritom zmysel utrpenia. V závere knihy je reč o pocite, že čas profesorovho pozemského putovania sa kráti. Veríme, že v tomto sa veľmi mýli.

"Počas jesenných rozhovorov s Martinom Mojžišom, z ktorých vznikla táto kniha, som si opakovane uvedomil, ako veľmi je to, čo sa na Slovensku počas 30 rokov reálne dialo, vzdialené od toho, čo si o tom väčšina ľudí myslela a myslí. Nebolo to veselé zistenie. No súčasne som si pri každom preberanom roku pripomenul, že tu stále boli a sú krásni ľudia, ktorí manipuláciu, lož a cynizmus odmietli, hoci ich to stálo postavenie, kariéry a občas aj kredit. Oni sú dnes nádejou Slovenska, a im je táto kniha venovaná." Štefan Hríb "Keď sa rozprávam so Štefanom Hríbom, pomerne často sa smejeme. Keď sme sa rozprávali o 30 rokoch od Novembra, smiali sme sa pomerne zriedkavo. Bolo to 30 rokov slobody a demokracie, len sme s tou slobodou a demokraciou občas narábali dosť zvláštne. Slovensko, zdá sa, vie padať úplne hlboko a vstávať nie úplne vysoko. Ale to sa môže zmeniť. Obidvaja veríme, že je tu dosť slušných ľudí na to, aby sa to zmenilo už čoskoro." Martin Mojžiš

Čo sa musí stať, aby vám Rómovia nesmrdeli a mali ste ich radi? Ako nadchnúť celú dedinu pre spoločné aktivity? Potrebujeme pochopiť včely? Ktoré problémy najviac trápia východné Slovensko? Z akého dôvodu treba chodiť do Osvienčimu? Prečo je tak fajne vo svete tvorivých ľudí? Ako je možné, že Rómovia v Spišskom Hrhove pracujú? Stojí za to padnúť na hubu? Aké "rómske gény" potrebujeme? A prečo najlepší príhovor napíše len sám život? Starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký v 73 hlboko osobných fejtónoch píše o svojej dedine, ale aj o myšlienkach, ktoré ďaleko presahujú hranice chotára obce. Citlivo, no zároveň priamo pomenúva najväčšie problémy spolužitia s Rómami, ale hlavne ukazuje, ako si s nimi vytvoril vrúcny vzťah a dokázal im pomôcť. Práve vzájomná pomoc, pozitívna motivácia, tvorivosť a aktivita sú ústredným motívom fejtónov. Okoreňujú ich príhody zo zahraničných ciest do exotiky či hlbšie zamyslenia nad stavom spoločnosti. Štefan Hríb o knihe: Za jeden z najväčších hriechov od roku 1989 považujem práve narábanie štátu, médií a vlastne väčšiny z nás s rómskou komunitou. Aj preto vydávame túto knihu. Jej autor ukázal, že neexistuje neosobné riešenie rómskeho problému, takže ak si máme navzájom pomôcť, nestačia nám akokoľvek dobre myslené projekty ani eurofondy. Spišský Hrhov je korunný dôkaz, že ak chceme riešiť problém osád, musíme mať nielen dobré nápady, ale aj odvahu k osobnému vzťahu.

Päť rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa dlhodobo venujú životu a dielu Milana Rastislava Štefánika, odkrýva rôzne stránky jeho osobnosti. Dozvedáme sa, ako sa časom menili Štefánikove politické postoje, ako kolísal medzi konzervatívnymi a liberálnymi hodnotami, medzi monarchiou a republikou, vierou a ateizmom. Sledujeme jeho kroky v Prahe, v Paríži, v Ríme a v iných kútoch sveta. Zisťujeme, čím sa zaoberal ako hvezdár, aké pokroky robil vo svojej vedeckej práci a čo všetko k profesii astronóma v tom čase patrilo. Takmer ho vidíme, ako trikrát vystupuje na Mont Blanc, ako sa vydáva na rôzne expedície, ako sa usiluje pozháňať si na to všetko peniaze, ktorých nikdy nemal dosť. Nachádzame ho v nemocniciach, sanatóriách a v kúpeľoch, kde sa lieči po vážnych zdravotných problémoch, najmä so žalúdkom. Počúvame o jeho láskach, o ženách, ktoré miloval a ktoré milovali jeho, o zásnubách a ťaživých rozchodoch, o ideáli ženskej krásy, ktorý sa nie vždy zhodoval s jeho skutočnými vzťahmi. Pozorujeme ho na jeho diplomatických cestách a po vypuknutí prvej svetovej vojny sledujeme aj jeho neuveriteľne rýchly kariérny postup z obyčajného pešiaka na desiatnika, podporučíka a napokon až generála. Vidíme ho na jeho vojenských misiách v Srbsku, neskôr na diplomatických cestách v Rusku, v USA, v Taliansku a v mnohých ďalších krajinách. Náhle sa pred nami odkrýva niekoľko rýchlych rokov, ktoré vyplnilo množstvo zahraničných ciest po celom svete. Nakoniec sa ocitáme pri obrovskom lietadle Caproni, do ktorého štvrtého mája 1919 nastupuje pri talianskom meste Udine a s ktorým už nedoletí do Vajnor. Máme pred sebou trosky, štyroch mŕtvych letcov, skrivenú generálsku šabľu, obhorenú leteckú bundu i rozbitý trup lietadla. Dávam pozor na kroky vyšetrovateľov, no takisto si všímame promptné utváranie mýtu o hrdinovi, ktorý si zaslúži hrob a pamätník, aký patrí iba významným ľuďom. Vstupujeme do útrob Mohyly na Bradle, sledujeme tie úzke priestory, ktoré sú už sto rokov zabetónované a neprístupné. Dívame sa po tomto všetkom do mnohých tvárí Milana Rastislava Štefánika a hľadáme v nich záchytný bod, ktorý najlepšie vystihuje jeho osobnosť. Toto všetko sa k nám dostáva prostredníctvom piatich rozhovorov. Michal Kšiňan, Vojtech Rušin, Bohumila Ferenčuhová, Miloslav Čaplovič a Matúš Valihora rozprávajú pútavo aj o tom, čo sme už mnohí o Štefánikovi vedeli, a ešte viac o tom, čo nás azda aj prekvapí. Milan Rastislav Štefánik nebola osobnosť, ktorú sa dá jednoducho zaškatuľkovať. Nebola to komplikovaná, ale komplexná osobnosť.

Ústrednou postavou desiatich rozhovorov Antona Vydru a Petra Zajaca je slovenský spisovateľ a disident Dominik Tatarka. Okolo jeho osobnosti sa odvíjajú dialógy, ktoré prechádzajú aj k otázkam slovenskej literatúry, výtvarného umenia, politického a tiež občianskeho života. Dominik Tatarka je tmelom, ktorý tieto úvahy drží pokope. Máme ho pred sebou ako syna, ktorý si musel svojho otca doslova celého vymyslieť, pretože ho nepoznal a v rodine zaujať jeho miesto muža, otca a manžela. No je tu aj jeho vzťah k matke a sestrám, od ktorého sa odvíjajú takmer všetky jeho vzťahy k iným ženám: k manželke, priateľkám, k literárnym aj neliterárnym milenkám. Aký typ ženy ho fascinoval a ako si dokázal získavať ich srdcia? Dôležitou časťou rozhovorov je Tatarkov štýl písania a jeho premeny, no takisto vášeň pri prepisovaní vlastných textov. Stretneme sa s Tatarkom ako presvedčeným a presvedčivým komunistom, ktorý rýchlo prichádza na to, že tvoriť v duchu socialistického realizmu nie je nič preňho a že celý komunizmus je slepou uličkou, takže sa rozhodne pre celoživotné disidentstvo a život na okraji spoločnosti. Z Tatarku je naraz človek, ktorému totalitný režim znemožňuje publikovať a jeho meno mizne z učebníc dejín slovenskej literatúry. Jedinou záchranou sa mu zdá byť archív. Tatarka opustil v mladosti Katolícku cirkev, no v starobe sa do nej vrátil. Prečo spravil toto rozhodnutie? Okrem záujmu o spisovateľské remeslo bol Tatarka náruživý obdivovateľ moderného výtvarného umenia. No naozaj prijímal všetko nové, s čím výtvarní umelci prichádzali? Aké diela uprednostňoval a do akých konfliktov s umelcami neváhal vstúpiť a prečo? Medzi základné charakteristiky Tatarkovej osobnosti patrí schopnosť obdarovať iných. Čo preňho znamená dar a ako ho prejavoval svojim blízkym? Tatarka bol entuziasta, ktorý sa vedel vášnivo vrhnúť do vecí, ktoré ho zaujímali, čím sa stal opakom postoja väčšinovej spoločnosti, pre ktorú je typická skôr ľahostajnosť alebo oportunizmus. Bol v tom Tatarka národným hrdinom alebo to bola z jeho strany čisto zámerná póza? Hoci Démon súhlasu nie je ani zďaleka Tatarkovým vrcholným dielom, predsa len je najznámejším z jeho románov. Prečo ho však tak veľmi zaujímali démoni, akí boli tí jeho osobní a čo všetko stálo za popularitou témy o démonoch – súhlasov či nesúhlasov? Poslednou veľkou témou rozhovorov je smrť, s ktorou sa Tatarka konfrontoval po celý život: zomrel mu otec, zomierali priatelia počas partizánskych bojov, zomrela mu matka a on sám sa tiež čoraz viac približoval k poslednej hranici svojho života. Umiera krátko pred Nežnou revolúciou, ktorá by mu priniesla vytúženú slobodu. Kniha desiatich rozhovorov necháva čitateľa spoznať život Dominika Tatarku, no zároveň mu kladie otázky, na ktoré si musí nájsť odpovede čitateľ sám.

Táto kniha je o mesiacoch, v ktorých vznikala predstava o slušnom Slovensku. Štefan Hríb v nej hovorí s Karolínou Farskou a Jurajom Šeligom, sú v nej viaceré silné prejavy z námestí a o slušnosti hovoria aj krásne fotografie Borisa Németha. Na Jána, Martinu a námestia sa nesmie zabudnúť. Rok 2018 najskôr nevyzeral – napriek osmičkovej tradícii veľkých zlomov – príliš zlomovo. Mali v ňom byť jedny komunálne voľby, očakávalo sa niekoľko veľkých korupčných káuz a pád ministra vnútra, naplánované boli útoky na prezidenta Andreja Kisku a aj jeho rozhodnutie viac nekandidovať, ale inak to vyzeralo len na rok veľmi pomalého ústupu Smeru, a teda ďalší rok štátu, uneseného jeho občanom. Lenže zlomy zvyčajne prichádzajú nečakane. Musí byť pre ne pripravená pôda, ale ich podoba a priebeh sa pripraviť ani predpovedať nijako nedajú. Rok 2018 sa zlomil dvakrát – najskôr údesnou vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, a potom fantastickou reakciou mladých ľudí a širokej verejnosti. Organizátori zhromaždení Za slušné Slovensko spolu s desiatkami tisíc ľudí po celej krajine dokázali neuveriteľnú vec. A nehovorím teraz o odstúpení dvoch neodstúpiteľných politikov. Oveľa dôležitejšie je, že odpoveďou na vraždu sa nestal strach, rezignácia či hrubosť, ale odvaha, láska a až hmatateľné rozpomenutie sa námestí na november 1989. Obnovil sa sen o lepšom Slovensku, a bol nasledovaný činmi. Boli to mesiace, v ktorých Slovensko prekonalo samo seba. Boli to dramatické, odhodlané, často dojímavé dni a týždne. Najmä to však bolo obdobie, ktoré zrodilo nádej. Táto kniha je našou poctou Jánovi Kuciakovi, Martine Kušnírovej a ich statočným rodinám. A je aj naším poďakovaním všetkým, ktorí sa odvtedy podieľajú na obnovení nádeje. Lebo práve oni zmenili a ešte zmenia túto krajinu.

Táto kniha je o mesiacoch, v ktorých vznikala predstava o slušnom Slovensku. Štefan Hríb v nej hovorí s Karolínou Farskou a Jurajom Šeligom, sú v nej viaceré silné prejavy z námestí a o slušnosti hovoria aj krásne fotografie Borisa Németha. Na Jána, Martinu a námestia sa nesmie zabudnúť. Rok 2018 najskôr nevyzeral - napriek osmičkovej tradícii veľkých zlomov - príliš zlomovo. Mali v ňom byť jedny komunálne voľby, očakávalo sa niekoľko veľkých korupčných káuz a pád ministra vnútra, naplánované boli útoky na prezidenta Andreja Kisku a aj jeho rozhodnutie viac nekandidovať, ale inak to vyzeralo len na rok veľmi pomalého ústupu Smeru, a teda ďalší rok štátu, uneseného jeho občanom. Lenže zlomy zvyčajne prichádzajú nečakane. Musí byť pre ne pripravená pôda, ale ich podoba a priebeh sa pripraviť ani predpovedať nijako nedajú. Rok 2018 sa zlomil dvakrát - najskôr údesnou vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, a potom fantastickou reakciou mladých ľudí a širokej verejnosti. Organizátori zhromaždení Za slušné Slovensko spolu s desiatkami tisíc ľudí po celej krajine dokázali neuveriteľnú vec. A nehovorím teraz o odstúpení dvoch neodstúpiteľných politikov. Oveľa dôležitejšie je, že odpoveďou na vraždu sa nestal strach, rezignácia či hrubosť, ale odvaha, láska a až hmatateľné rozpomenutie sa námestí na november 1989. Obnovil sa sen o lepšom Slovensku, a bol nasledovaný činmi. Boli to mesiace, v ktorých Slovensko prekonalo samo seba. Boli to dramatické, odhodlané, často dojímavé dni a týždne. Najmä to však bolo obdobie, ktoré zrodilo nádej. Táto kniha je našou poctou Jánovi Kuciakovi, Martine Kušnírovej a ich statočným rodinám. A je aj naším poďakovaním všetkým, ktorí sa odvtedy podieľajú na obnovení nádeje. Lebo práve oni zmenili a ešte zmenia túto krajinu.

Ústrednou postavou desiatich rozhovorov Antona Vydru a Petra Zajaca je slovenský spisovateľ a disident Dominik Tatarka. Okolo jeho osobnosti sa odvíjajú dialógy, ktoré prechádzajú aj k otázkam slovenskej literatúry, výtvarného umenia, politického a tiež občianskeho života. Dominik Tatarka je tmelom, ktorý tieto úvahy drží pokope. Máme ho pred sebou ako syna, ktorý si musel svojho otca doslova celého vymyslieť, pretože ho nepoznal a v rodine zaujať jeho miesto muža, otca a manžela. No je tu aj jeho vzťah k matke a sestrám, od ktorého sa odvíjajú takmer všetky jeho vzťahy k iným ženám: k manželke, priateľkám, k literárnym aj neliterárnym milenkám. Aký typ ženy ho fascinoval a ako si dokázal získavať ich srdcia? Dôležitou časťou rozhovorov je Tatarkov štýl písania a jeho premeny, no takisto vášeň pri prepisovaní vlastných textov. Stretneme sa s Tatarkom ako presvedčeným a presvedčivým komunistom, ktorý rýchlo prichádza na to, že tvoriť v duchu socialistického realizmu nie je nič preňho a že celý komunizmus je slepou uličkou, takže sa rozhodne pre celoživotné disidentstvo a život na okraji spoločnosti. Z Tatarku je naraz človek, ktorému totalitný režim znemožňuje publikovať a jeho meno mizne z učebníc dejín slovenskej literatúry. Jedinou záchranou sa mu zdá byť archív. Tatarka opustil v mladosti Katolícku cirkev, no v starobe sa do nej vrátil. Prečo spravil toto rozhodnutie? Okrem záujmu o spisovateľské remeslo bol Tatarka náruživý obdivovateľ moderného výtvarného umenia. No naozaj prijímal všetko nové, s čím výtvarní umelci prichádzali? Aké diela uprednostňoval a do akých konfliktov s umelcami neváhal vstúpiť a prečo? Medzi základné charakteristiky Tatarkovej osobnosti patrí schopnosť obdarovať iných. Čo preňho znamená dar a ako ho prejavoval svojim blízkym? Tatarka bol entuziasta, ktorý sa vedel vášnivo vrhnúť do vecí, ktoré ho zaujímali, čím sa stal opakom postoja väčšinovej spoločnosti, pre ktorú je typická skôr ľahostajnosť alebo oportunizmus. Bol v tom Tatarka národným hrdinom alebo to bola z jeho strany čisto zámerná póza? Hoci Démon súhlasu nie je ani zďaleka Tatarkovým vrcholným dielom, predsa len je najznámejším z jeho románov. Prečo ho však tak veľmi zaujímali démoni, akí boli tí jeho osobní a čo všetko stálo za popularitou témy o démonoch - súhlasov či nesúhlasov? Poslednou veľkou témou rozhovorov je smrť, s ktorou sa Tatarka konfrontoval po celý život: zomrel mu otec, zomierali priatelia počas partizánskych bojov, zomrela mu matka a on sám sa tiež čoraz viac približoval k poslednej hranici svojho života. Umiera krátko pred Nežnou revolúciou, ktorá by mu priniesla vytúženú slobodu. Kniha desiatich rozhovorov necháva čitateľa spoznať život Dominika Tatarku, no zároveň mu kladie otázky, na ktoré si musí nájsť odpovede čitateľ sám.

Päť rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa dlhodobo venujú životu a dielu Milana Rastislava Štefánika, odkrýva rôzne stránky jeho osobnosti. Dozvedáme sa, ako sa časom menili Štefánikove politické postoje, ako kolísal medzi konzervatívnymi a liberálnymi hodnotami, medzi monarchiou a republikou, vierou a ateizmom. Sledujeme jeho kroky v Prahe, v Paríži, v Ríme a v iných kútoch sveta. Zisťujeme, čím sa zaoberal ako hvezdár, aké pokroky robil vo svojej vedeckej práci a čo všetko k profesii astronóma v tom čase patrilo. Takmer ho vidíme, ako trikrát vystupuje na Mont Blanc, ako sa vydáva na rôzne expedície, ako sa usiluje pozháňať si na to všetko peniaze, ktorých nikdy nemal dosť. Nachádzame ho v nemocniciach, sanatóriách a v kúpeľoch, kde sa lieči po vážnych zdravotných problémoch, najmä so žalúdkom. Počúvame o jeho láskach, o ženách, ktoré miloval a ktoré milovali jeho, o zásnubách a ťaživých rozchodoch, o ideáli ženskej krásy, ktorý sa nie vždy zhodoval s jeho skutočnými vzťahmi. Pozorujeme ho na jeho diplomatických cestách a po vypuknutí prvej svetovej vojny sledujeme aj jeho neuveriteľne rýchly kariérny postup z obyčajného pešiaka na desiatnika, podporučíka a napokon až generála. Vidíme ho na jeho vojenských misiách v Srbsku, neskôr na diplomatických cestách v Rusku, v USA, v Taliansku a v mnohých ďalších krajinách. Náhle sa pred nami odkrýva niekoľko rýchlych rokov, ktoré vyplnilo množstvo zahraničných ciest po celom svete. Nakoniec sa ocitáme pri obrovskom lietadle Caproni, do ktorého štvrtého mája 1919 nastupuje pri talianskom meste Udine a s ktorým už nedoletí do Vajnor. Máme pred sebou trosky, štyroch mŕtvych letcov, skrivenú generálsku šabľu, obhorenú leteckú bundu i rozbitý trup lietadla. Dávam pozor na kroky vyšetrovateľov, no takisto si všímame promptné utváranie mýtu o hrdinovi, ktorý si zaslúži hrob a pamätník, aký patrí iba významným ľuďom. Vstupujeme do útrob Mohyly na Bradle, sledujeme tie úzke priestory, ktoré sú už sto rokov zabetónované a neprístupné. Dívame sa po tomto všetkom do mnohých tvárí Milana Rastislava Štefánika a hľadáme v nich záchytný bod, ktorý najlepšie vystihuje jeho osobnosť. Toto všetko sa k nám dostáva prostredníctvom piatich rozhovorov. Michal Kšiňan, Vojtech Rušin, Bohumila Ferenčuhová, Miloslav Čaplovič a Matúš Valihora rozprávajú pútavo aj o tom, čo sme už mnohí o Štefánikovi vedeli, a ešte viac o tom, čo nás azda aj prekvapí. Milan Rastislav Štefánik nebola osobnosť, ktorú sa dá jednoducho zaškatuľkovať. Nebola to komplikovaná, ale komplexná osobnosť.