Zum Zum production

Timo zisťuje, že nie všetky zvieratá sa majú tak dobre ako on. Kniha Timo a Poludnica je aj o tom, že keď sa nám v živote deje niečo zlé, neznamená to, že to tak bude navždy a že my sme tí, ktorí to dokážu zmeniť. Timo si chce oddýchnuť od ruchu mesta, a tak sa vydáva na turistiku. Tesne pod vrcholom kopca Poludnica je jaskyňa, v ktorej sa má zvítať s netopierom Štrubikom, aby spolu obdivovali neopísateľnú nočnú oblohu. Timo však cestou natrafí na nových kamarátov, ktorí mu prezradia veci, o ktorých doteraz nikdy nepočul. Tieto zistenia nie sú príjemné, ale v partii kamarátov a na čerstvom vzduchu pri turistike sa dá všetko lepšie zvládnuť. Timo a Poludnica je voľným pokračovaním knihy Timo a hviezdna obloha.

ZOZNÁMTE SA S ĽUĎMI Z HÔR Sonja, medveď Bj?rnar a Lotta sa dostanú k záhadným Ľuďom z hôr. Ich dedina je plná mágie a pohostinných ľudí, avšak Sonja rýchlo vycíti, že Ravdna, ich vodkyňa, skrýva temné tajomstvo. Séria Polárna žiara sa v Nórsku stala ihneď bestsellerom. Získala prestížne knižné ocenenia ako Cenu detskej knihy siete kníhkupectiev Ark, cenu Kniha pre deti a cenu pre komiks Pondus. Jej autorka Malin Falch (1933) vyrástla v Trondheime, v súčasnosti žije v Osle. Vydali sme: Polárna žiara Cesta do údolia trolov – prvý diel Polárna žiara Veštica a Vikingovia – druhý diel Knihu odporúčame pre školákov od siedmich rokov.

Kniha slúži ako pomôcka pri spracovaní emócií, ktoré sa spájajú s úmrtím a stratou blízkej osoby. Ponúka priestor na rozlúčku pozostalého so zosnulým. Ponúka taký dlhý čas, aký každý z nás individuálne potrebuje a vytvára bezpečný priestor na spracovanie tejto témy. Kniha Každý deň k nám chodí život však ponúka aj čosi navyše. Niečo, čo nie je veľmi bežné. Čo s tým prázdnym miestom, ktoré v nás po smútku ostáva? Dokážeme ho znovu niečím naplniť? Je možné prejsť zo smútku a beznádeje zo straty do pokoja, prijatia a vďačnosti? A čo radosť?

Kniha Príbehy z hladného brucha ukazuje deťom lásku k jedlu a k vareniu. Je o spoznávaní nových chutí a jedál a okrem dobrodružného príbehu obsahuje aj recepty, aby si deti mohli spolu s rodičmi doma vyskúšať jedlá, o ktorých Petrovi hudci tak napínavo rozprávali. Keď je Peter hladný, začnú sa mu zjavovať zvláštni tvorovia – hudci z jeho brucha. Hudci ako správni muzikanti precestovali takmer celý svet a na vlastné oči videli a na vlastné jazyky okúsili, že každý kút sveta má svoje tradičné jedlá a suroviny. Malí dobrodruhovia sa tak neraz presvedčili, že jedlo nám nielen plní bruchá, ale môže ľudí aj spájať a prinášať im smiech a lásku. Hudci Petrovi rozprávajú ako v treskúcej zime takmer umrzli v Japonsku, no zachránili ich tajné majstrovstvá v ramene. Nešťastnej neveste, ktorá chcela uzmieriť svoju rodinu s rodinou svojho nastávajúceho, pomohol Žolko, keď navrhol – Mám to! Keď chcete spojiť svoje rodiny, musíte spojiť svoje pirohy! – A tak prispel k vzniku slávnych gruzínskych khinkali. Žolkova nehoda v Kanade, pri ktorej skočil do suda s javorovým sirupom, odštartovala obľúbenosť francúzskeho toastu. A dokonca podarilo sa im zachrániť ľud Etiópie, ktorý sa už niekoľko nocí nevyspal, lebo ich slávny muzikant zložil pieseň o slnku a mesiac sa urazil a nevychádzal. Hudci nelenili a zložili pieseň o mesiaci, navyše pripravili aj obrovskú indžeru, ktorú vystrelili na oblohu – odvtedy sa už v Etiópii vždy strieda deň s nocou. Napokon pomohli aj Petrovi s jeho školským projektom, aby pripravil slovenské tradičné jedlo. Všetci boli prekvapení, že ním bola kaša. A aká dobrá bola! „Keď už boli rezance ponaťahované a nakrájané na krásne rovnaké pásiky, vystúpili na pódium medzi ľudí. Začala sa súťaž o najlepší rezanec! Predbiehali sa vo viacerých kategóriách, napríklad v skoku do misky polievky či v tom, ktorý rezanec sa dokáže natiahnuť najviac bez toho, aby sa pretrhol.“ „O niečom takom som jakživ nepočul,“ komentoval Peter trochu nedôverčivo. „Ako by si aj mohol? Slávne ramenové hry sú nanajvýš tajné. O tom, že také hry existujú, sa síce v Japonsku šušká kde-tu, ale ľudia si napokon aj tak myslia, že je to len legenda.“

DOBRODRUŽSTVO POKRAČUJE Druhý diel Polárnej žiary pokračuje v Jotundalskom lese, do ktorého sa Sonja dostala cez magický portál. Sonja považuje údolie za očarujúce miesto, no začína sa báť hrozby, ktorá ho môže zničiť. Vikingovia bažiaci po pomste sa spoja s vešticou, aby Espenovi a jeho družine zahatali cestu. Sonja sa ocitá vo víre sporu medzi trolmi, Vikingami a záhadnými ľuďmi z hôr. Všetko je inak ako očakávala… Dokonca Espen sa začne obávať, že ju už viac nedokáže ochrániť. „Môže sa mágiu naučiť ktokoľvek?” „Ak ju má vo svojom vnútri, tak áno.“ Veštica a Vikingovia je druhá kniha v sérii Polárna žiara.

Jednej noci Sonju navštívi neznámy chlapec, ktorý sa jej však zdá zvláštne povedomý. Espen pochádza z iného sveta a Sonju pozve, aby sa k nemu pridala na jeho ceste späť. Sonja sa ocitá v Nórsku, ktoré je však úplne odlišné od toho dnešného. Je to krajina, ktorá sa skrýva v každom z nás, ak sa necháme unášať fantáziou. Vydajte sa aj vy po polárnej žiare a zažite dobrodružstvá na ďalekom a magickom severe. V prvej knihe Cesta do údolia trolov Sonja objaví celkom nový svet. Jotundalský les je plný magických tvorov - niektoré sa zjavujú iba za tmy, s inými sa môžete porozprávať. Chodenie po hladine jazera tiež nie je nemožné, ak viete ako na to. V lese však číha aj nebezpečenstvo, pred ktorým Sonju chráni Espen a jeho družina. Autorka komiksov Malin Falch (1993) vyrástla v nórskom Trondheime, dnes žije v Osle. Polárna žiara je jej debut. Komiks získal tri prestížne knižné ocenenia v Nórsku a je preložený do 17 jazykov. Knihu odporúčame pre školákov od siedmich rokov.

Hlavnému hrdinovi (volajme ho Fišer) zo dňa na deň zhorí duša a teraz musí skúsiť žiť bez nej. Absurdno-realistický román o tom, ako sa z človeka, ktorý dozrieva, vytráca bližšie nedefinovateľná energia, je rozprávaný cynickým rozprávačom, ktorý neberie vážne skoro nič a najmenej seba samého.  Ukážky: Poznáte to? V noci sa zobudíte a cítite, že niečo horí. „Preboha, horí dom!“ je vaša prvá myšlienka. Lenže všade navôkol je (obvyklé) ticho a (obvyklá) tma. A potom to príde: je noc, temná noc, noc, aká býva len raz za storočie, noc, ktorú zažijete len raz za život. Temno stŕpne noc znocnie o odtieň hlbšie a vy si pomyslíte poviete si ste o tom presvedčení: „To horí moja duša!“ Vypijete asi liter vody, no nepomáha to. Zjete penu na holenie a stále nič. Zadržíte dych na hodinu a pol. Bez účinku… Dnes sa už také veci nevyrábajú. Dnes už nie. Keby som si chcel kúpiť obyčajné zrkadlo, aby som sa do neho pozeral, či nemám na tvári vyrážku alebo či som súci do boja, išiel by som do jedného z tridsiatich piatich obchodov s nábytkom a zrkadlami a vybral by som si také, v ktorom sa najlepšie odrážam. Ale keď chcem zrkadlo, do ktorého keď sa pozriem, neuvidím seba, ale uvidím históriu ľudstva, nevšímam si vyrážku na čele, ale precíznu prácu rezbára, ktorý zhotovil rám, musím zájsť do obchodu, ktorý existuje iba pár minút vznikne tesne predtým, než do neho vstúpite, a zanikne v momente, ako s kúpeným predmetom zahnete za prvý roh. Reklamácia nie je možná, záručný list je vaše vlastné svedomie. Ak by mal pondelok nejakú chuť, chutil by ako kebab. Pravidelne raz do mesiaca si zakážem fastfood a poviem si, že už nikdy to nevložím do úst. No kam inam by som to potom dával? Je ho na svete tak veľa, predsa to musí niekto zjesť. Keby sme ten fastfood tak hromadne a často nekonzumovali, načisto by nás pohltil. Domov je tak ďaleko. A každým ďalším krokom je ďalej a ďalej. Vlastne by som sa tam ani nemal snažiť dôjsť. Mal by som si sadnúť rovno tuto, na lavičku, a počkať do rána. Zajtra možno príde štvrtok aj keď v mojom prípade si ani týmto nemôžem byť istý a všetko sa vyrieši. Vo štvrtok sa vždy všetko vyrieši. Kráčam po ulici major, vietor mám na hlave, dýcham smotanu z lámp, tak už to je, keď je sobotná noc a nič z ľudí ide von. Iba niekoľko krokov som sám, lebo potom sa stane niečo, čo sa akosi nezhoduje s mojou teóriou, že všetci sú predpokladateľní a Ilona je jedna z nich. „Fišer?“ začujem jej hlas za mojím chrbtom. Otočím sa a čakám bodnú ranu do brucha nejakou inou šalátovou vidličkou. No Ilona lebo je to ona, komu patrí hlas, čo ma oslovil nedrží bodnú zbraň ani žiadnu inú. Sama je zbraň. Stojí tam a pozerá na mňa divými očami.

Dobrodružný príbeh dvoch jedenásťročných chalanov, ktorí trávia letné prázdniny u svojich starých mám, poukazuje na vzťah starých rodičov a vnúčat. Vzťah, ktorý je krásny, ale niekedy aj náročný. Miro by najradšej uprostred horúceho prázdninového leta ležal vo vani alebo sa bicykloval. Tóno by rád len tak vyšiel z bytu, hral sa na počítači alebo si čítal. Ibaže nemôžu. Miro a Tóno prežívajú jedno horúce leto u svojich starých mám. Prázdniny by to mohli byť bezstarostné a slobodné – ale nie sú. Miro je chlapec z mesta a musí byť u babky na dedine. Má povinnosť postarať sa o statok aj o záhradu, lebo babka nemôže chodiť po horúčave. Tóno je z dediny a musí trčať v panelákovom byte u starkej. Starká už trochu zabúda a Tóno ju stráži. Ako si poradia s náročnými a občas aj strašidelnými okolnosťami? A kto z nich nazbiera dostatok odvahy, aby sa vydal na pátranie po rodinnom tajomstve? Knihu odporúčame pre školákov od siedmich rokov.

Hlavná hrdinka odmalička trpí pocitom, že do prostredia, v ktorom sa narodila, nezapadá, a namiesto svojich rovesníkov vyhľadáva a pozoruje ženy, ktoré tiež žijú určitým spôsobom nekonvenčne a netypicky. Linka neobyčajne-obyčajných žien sa tiahne celým jej životom detstvom, dospievaním aj ranou dospelosťou, keď sa rozhodne venovať umeniu a presťahovať sa do veľkého mesta. Svet okolo seba vníma veľmi citlivo a pozorne občas s humorom, nadhľadom, až iróniou a občas hystericky a vzťahovačne. Román je aj generačnou výpoveďou o dobe, v ktorej žijeme cudzie predstavy alebo nežijeme vôbec, len sa naháňame za tým, čo nepoznáme, ale niekto to namiesto nás nazval život. O dobe, v ktorej ideály nielen strácame, ale občas si ich ani nevieme vytvoriť. Ukážky: Kým ešte žila prababka, chodili sme k nej s predchodcom Astana, gaštanovo-bielym krížencom jazvečíka a kólie Bobim, cez les nad dedinou a pozerali zhora ľuďom do dvorov, ako trasú hruškami a nadávajú, keď sú na nich hrdzavé škvrny. Prababka bola tá najpraktickejšia žena, akú som poznala vždy mala navarené, aj keď som ju nikdy nevidela variť a nemala chladničku. A tak sme jedli za stolom s gumeným obrusom zemiakové pirohy alebo granadír, a v jeseni aj jablkovú výživu, a občas prišli aj ostatné sesternice a bratranci z druhého a ktoviekoľkého ešte kolena, ktorých bolo toľko, že som ich už nepoznala ani podľa mien, a Bobi mi spod stola olizoval ruky, lebo na nich cítil pražené maslo. Boli to jesene bez zbytočných drám, sĺz aj šialených zmien počasia. Úplne normálne a úplne najkrajšie. Ako všetky veci, ktoré prídu aj odídu bez nášho pričinenia. Neviem, čo také výnimočné na nej bolo dokonca sa mi časom zdalo, že nič, ako všetko, čo dostaneme zadarmo a zvykneme si na to. Viem len, že som si potvrdila, ako je napriek všetkému a všetkým môj svet komplet zaplavený estrogénom, nech robím, čo robím. Žena ma priviedla na tento svet, žena ma vychovala v mantineloch tej najlepšej možnej morálky, žena mi ukázala, že žiť sa dá aj bez prsteňa na ľavom prstenníku a žena ma ovplyvnila pri výbere povolania, aj keď nechtiac. Zvláštne, že prakticky každá z nich ma v tej najmenej vhodnej chvíli opustila. (Takže v tomto sa vôbec neodlišujú od mužov, hoci to často hovoria len o nich.)

{z}matky zmätky sú básne pre mamy, ktoré veľmi trefne a s humorom vykresľujú čím si mamy prechádzajú a čo zažívajú od tehotenstva po prvý deň v škôlke. Kniha je venovaná všetkým super obyčajným mamám, ktoré sú úžasné, len o tom niekedy nevedia. Ak táto kniha zlepší náladu čo i len jednej mame; ak si niektorá z mám vďaka nej uvedomí, že sme na tom s materskou nedokonalosťou a zmätkami rovnako misia bude úspešne splnená, autorka Soňa. Ukážka: Ideály Slobodná a bezdetná stávali ti dupkom vlasy,keď v obchode matka vedľas deckom vlastným zas zápasí.Hádže sa jej ako ryba,výchova tu zjavne chýba. Dnes už tušíš, že chce spať,a ľutuješ chúďa maťpre pohľady pobúrené,lebo všetci lepšie viemevychovávať cudzie detia expresne súkať vety:Niekto je tu rozmaznaný.Prečo? Spýtajte sa mamy. Pred pôrodom: Ach, môj bože!Čo ho doma derú z kože?!Hučí ako malý makak!Dnes už vieš, má asi záchvat.Spratali mu plastelínu,čo sa veľmi nepáči mu. ,,Môj potomok už v dvoch rokoch,keď poprosím, aby zmĺkol,bude tíško ako sochaa ja budem matka roka.,,Teraz stále volá: Mamiiii!Nech už naspäť hračku dá mi! Ideálom už len mávam!Odchádzajú, to sa stáva.

Román Nezamestnaný mapuje pracovné úspechy, no najmä neúspechy hlavného hrdinu, ktorý si vo svojom živote vyskúšal niekoľko zamestnaní i statusov nezamestnaného. Pri poslednej evidencii na úrade práce si uvedomí, že ak sa nechce odsťahovať, v okolí svojho domova si už nenájde inú prácu než vo výrobe a za minimálnu mzdu. Našťastie má kde bývať a celkovo, jeho nároky na život nie sú veľké. Predčasný odpočinok na dôchodku bez dôchodku však naruší nariadenie vlády, ktoré ho prinúti chodiť na aktivačné práce. Pri zametaní ulíc stretáva ďalších aktivačných pracovníkov, odkrývajú sa pred ním ich životy a príhody. Román vyznieva ako akási paródia na život nezamestnaného, môžeme ho však chápať aj ako realitu, ak si uvedomíme, že na spokojný život nám vlastne stačí málo. Ukážka: ,,Už som spomínal, že som inakší, a naozaj, nikto z našej krčmovej partie nie je nezamestnaný, na druhej strane nikto z nich nič poriadne nevyhral. Ja občas podám tiket, a keď som inakší, mohol by som niečo skásnuť, ale hovno, tiež nič nevyhrám, v tomto som ako ostatní! Niekedy ma hnevá, keď si v krčme zo mňa robia srandu, že som nezamestnaný a zametám ulice, no ja to na sebe nedám znať, ostáva mi už len vydržať a prebojovať sa do dôchodku. Mám z toho trochu obavy, lebo podaktorým mojim známym, ktorí pracovali, sa to nepodarilo, tesne pred dôchodkom umreli. Ale nepozerám sa na to až tak pesimisticky, ako by sa mohlo zdať, hlavne aby sme boli zdraví, čo sa mi ale až tak moc nedarí.,,

Škriatok Zdravý tanier, hlavný hrdina tohto jedlého pracovného zošita, vedie deti, ale častokrát aj ich rodičov k zdravému vzťahu k jedlu, oboznamuje ich s lokálnosťou surovín a motivuje ich k výberu plnohodnotných potravín. Chce, aby sa zaujímali o ich pôvod a aby k stolovaniu pristupovali aj ako k spoločenskej a zážitkovej udalosti. A najmä, aby z jedla mali radosť. 1 Pestrosť Kapitola o tom, aká dôležitá je pestrosť v našom jedálničku a prečo by na našom tanieri mala byť dúha.   2 Zážitok Jedlo by nemalo slúžiť len ako prostriedok na zasýtenie sa, ale aj ako zdroj zážitkov, príjemných chvíľ a socializácie.   3 Všetkými zmyslami Jedlo, to je aj krása z objavovania nových chutí, vôní, tvarov. Kapitola, ktorá povzbudzuje vyskúšať vyskúšať nové suroviny.   4 Nič nie je len tak O pôvode potravín, o tom, aby sme sa zaujímali o to, odkiaľ a aké potraviny si kupujeme.   5 Čítam etikety Kapitola nadväzujúca na pôvod potravín. Bez čítania etikiet to nejde!   6 Zdravý tanier Základné informácie o tom, ako jesť vyvážene.     7 Koľko je dosť Rozloženie nášho celodenného jedálnička tak, aby sme z jedla mali dobrý pocit a aby nám nechýbala energia. 

Kedy ste sa naposledy len tak pozreli hore na hviezdy? Kniha Timo a hviezdna obloha by chcela deťom, ale aj ich rodičom, ukázať, ako príjemne a oslobodzujúco sa môžu cítiť, keď večer zaklonia hlavu smerom dohora.  Hlavným hrdinom knihy je pudlík Timo, ktorý žije v meste ožiarenom lampami. Keď však s rodinou odíde na dovolenku do hôr, onemie od úžasu. Toľko svetielok na oblohe! Práve vtedy ponad smrečinu preletí netopier Štrubik, ktorý sa Tima ujme a spolu objavujú tajomstvá nočnej oblohy. Štrubik Timovi vysvetlí, ako nájsť na oblohe Polárku, kde je Malý a Veľký voz, dokonca aj to, že padajúce hviezdy v skutočnosti nie sú padajúcimi hviezdami. Tima to zaujíma, ale oveľa viac sa mu páči pozerať sa na tú krásu.  Ak deti po prečítaní príbehu o Timovi a Štrubikovi nočná obloha zaujme natoľko, že by sa o jej tajomstvách chceli dozvedieť viac, budeme radi, ak sa kniha stane? podnetom pre ďalšie objavovanie. A tým, ktorí zmýšľajú ako Timo a nebudú potrebovať ďalšie štúdiá, by sme knižkou radi odkázali pozrite sa ve er na hviezdy, stojí to za to.

Tridsiatnik Martin Komínek sa už dlhé roky snaží získať finančnú podporu od Literárneho inštitútu na napísanie svojho Veľkého románu, ako pateticky sám nazýva knihu, na ktorej pracuje. Keď mu jedného dňa Inštitút udelí dotáciu, nedokáže tomu uveriť. Bude schopný skonsolidovať svoje tvorivé schopnosti a má skutočne kapacitu na to, aby napísal plnohodnotné beletristické dielo, ktoré bude mať čo povedať nielen hŕstke jeho najbližších intelektuálnych kamarátov? Záhadné udelenie grantu naruší dennú rutinu jeho ležérneho kaviarenského života. Nielen preto, že musí začať knihu skutočne písať, ale aj preto, že sa nad jeho dotáciou začnú zlietať všetci jeho veritelia, krčmoví kamaráti, chudobní umelci a podvyživení vydavatelia. Veľký román je literárna gangsterka o dejinách slovenskej literatúry a kultúry, ale aj obraz obdobia komunizmu so všetkými jeho konzekvenciami smerom k súčasnosti, dráma medzi generáciou rodičov, ktorá dodnes spomína na normalizáciu ako na staré zlaté časy a generáciou ich detí, ktoré tento režim považujú sa neželané dedičstvo.  Čo tam píšeš? Predstavu, že sa bude vlastnej matke zdôverovať s niečím takým intímnym, ako je jeho literárna tvorba, považuje za vrcholne perverznú. Od skorej puberty mal pocit, že si so svojimi rodičmi nemá čo povedať. Nezdôveroval sa im už dlhé roky, ani keď ešte žil v tomto byte. Rozprávať sa s matkou o čomkoľvek, navyše po tom, čo sa viac ako desať rokov vôbec nevideli, je pre neho absurdné. Hana sa však tvári, akoby odišiel len včera, a vyžaruje zo seba materskú prívetivosť a nehu. Martin nevie, ako má reagovať.  Zameriavam sa na obdobie normalizácie, vykokce.  Hana prikyvuje, akoby rozumela, čo hovorí, sama však slovo normalizácia nikdy  nepoužila, v románoch od Danielle Steelovej ho tiež nečítala a nechápe ani jeho historicko-politologický kontext. Chcel by som napísať knihu, ktorá konečne adekvátne a s patričným dosahom zobrazí zvrátenosť komunistického režimu. Doposiaľ tu nič také nevzniklo. Mali by sme mať knihu, ktorá na celospoločenskej úrovni otvorí diskusiu o tejto dobe a raz a navždy sa vyrovná s jej démonmi, vyklopí Martin nacvičené frázy.  Takto dobre to nesformuloval ani do žiadosti na Literárny inštitút, je prekvapený, ako to z neho pekne vypadlo. Hana si k stolu donesie tanier s pirohmi a prisadne si k nemu. Nie všetko za komunistov bolo zlé. Ľudia, čo chodili do roboty a hľadeli si svojho, sa nemali zle. Boli sociálne istoty.

Pri príprave knihy Viem zastaviť čas našiel fotograf Juraj Bartoš zabudnutú škatuľu s negatívmi. Väčšinu fotografií v tejto knihe nafotil, vyvolal, film postrihal, uložil a fotografie uvidel až o 40 rokov pri skenovaní na monitore počítača. Keď retušujem fotografie z Obchodnej a pozerám sa do tvárí tých ľudí, tak si neviem vysvetliť, prečo som to niekoľko rokov robil. Kupoval som filmy, chemikálie, celé dni strávil v tmavej komore, bez perspektívy, že to bude mať reálny efekt. Zvláštne. Fotografie okoloidúcich, architektúry, predavačov, výkladov a domácností s chirurgickou presnosťou zachytávajú dobu a ľudí presne takých, akí vtedy boli a ako sa tvárili, keď mali pocit, že sa na nich nikto nepozerá. Fotografie sú prestriedané úryvkami, ktoré vykresľujú vzťah Juraja Bartoša k fotografovaniu. Text knihy je preložený do anglického, nemeckého a japonského jazyka.

Fotograf Timotej Križka zachytil príbehy politických väzňov zo Slovenska. Do knihy vybral svedectvá tých, ktorých pobyt vo väzení nezlomil a napriek neprávosti, ktorá bola na nich spáchaná, si zachovali vnútornú slobodu a pokoj. Ako hovorí jeden zo svedkov: Každý z nás má mať určitý životný názor a za ním stáť za každej situácie. Nie meniť svoje názory vzhľadom k tomu, aby po ekonomickej alebo spoločenskej stránke získal niečo navrch. Tak bude šťastný a spokojný. Pokojní v nepokoji/Light in darkness: Eugénia Vyskočilová, Rudolf Dobiáš, Michal Ivanko, Štefan Ružovič, Michal Vasiľ, Eugen Ján Kočiš, Ján Ďuro, Anton Srholec, Dorota Kravjanská, Jozef Tóth, Imrich Vanta, Imrich Mráz, Ján Chryzostom Korec, Františka Múziková, Ján Zeman, Jozef Mašlej, Akvinas, Ladislav Záborský, Justína, Bernard Pánči, Andrej Konc Kniha je dvojjazyčná SK/EN. *** Človek môže byť fyzicky obmedzený, ale o slobodu ducha, o to nemôže obrať človeka ani väzenie. / A man can be limited physically, but not even prison can rob a man of the freedom of the spirit. Nehanbím sa sám pred sebou. Keby som videl, aj zrkadlo by mi ukázalo, kto som. / I am not ashamed when I look at myself. If I could see, even the mirror would show me who I am. Vyšiel som von ako slepý. Nepoznal som peniaze, nič. Bol som samý vred. Boli veľké ako slepačie vajce. Celý čas som žil pod tlakom nevedomosti. Prišiel som domov a keď ma uvidela manželka, myslela si, že má halucinácie. Deti vyrástli, jedna dcérka mala dvanásť, druhá desať rokov. / When I got out I was like a blind man. I didnt know the currency, nothing. I was covered in ulcers. Ulcers as big as chicken eggs. This whole time I lived under the pressure of ignorance. I came home and when my wife saw me, she thought she was hallucinating. My children grew up, one of my daughters was twelve, the other ten. Tam som mal čas na premýšľanie. Modlil som sa za svojich nepriateľov, nikdy som nepochyboval o tom, že dobro zvíťazí. Naivita? Doteraz som na to nenašiel odpoveď. / In there I had time to think. I prayed for my enemies, I never doubted that good would triumph over evil. Naiveté? I dont have an answer yet.