Zum Zum production strana 2 z 3

Jednej noci Sonju navštívi neznámy chlapec, ktorý sa jej však zdá zvláštne povedomý. Espen pochádza z iného sveta a Sonju pozve, aby sa k nemu pridala na jeho ceste späť. Sonja sa ocitá v Nórsku, ktoré je však úplne odlišné od toho dnešného. Je to krajina, ktorá sa skrýva v každom z nás, ak sa necháme unášať fantáziou. Vydajte sa aj vy po polárnej žiare a zažite dobrodružstvá na ďalekom a magickom severe. V prvej knihe Cesta do údolia trolov Sonja objaví celkom nový svet. Jotundalský les je plný magických tvorov - niektoré sa zjavujú iba za tmy, s inými sa môžete porozprávať. Chodenie po hladine jazera tiež nie je nemožné, ak viete ako na to. V lese však číha aj nebezpečenstvo, pred ktorým Sonju chráni Espen a jeho družina. Autorka komiksov Malin Falch (1993) vyrástla v nórskom Trondheime, dnes žije v Osle. Polárna žiara je jej debut. Komiks získal tri prestížne knižné ocenenia v Nórsku a je preložený do 17 jazykov. Knihu odporúčame pre školákov od siedmich rokov.

Hlavnému hrdinovi (volajme ho Fišer) zo dňa na deň zhorí duša a teraz musí skúsiť žiť bez nej. Absurdno-realistický román o tom, ako sa z človeka, ktorý dozrieva, vytráca bližšie nedefinovateľná energia, je rozprávaný cynickým rozprávačom, ktorý neberie vážne skoro nič a najmenej seba samého.  Ukážky: Poznáte to? V noci sa zobudíte a cítite, že niečo horí. „Preboha, horí dom!“ je vaša prvá myšlienka. Lenže všade navôkol je (obvyklé) ticho a (obvyklá) tma. A potom to príde: je noc, temná noc, noc, aká býva len raz za storočie, noc, ktorú zažijete len raz za život. Temno stŕpne noc znocnie o odtieň hlbšie a vy si pomyslíte poviete si ste o tom presvedčení: „To horí moja duša!“ Vypijete asi liter vody, no nepomáha to. Zjete penu na holenie a stále nič. Zadržíte dych na hodinu a pol. Bez účinku… Dnes sa už také veci nevyrábajú. Dnes už nie. Keby som si chcel kúpiť obyčajné zrkadlo, aby som sa do neho pozeral, či nemám na tvári vyrážku alebo či som súci do boja, išiel by som do jedného z tridsiatich piatich obchodov s nábytkom a zrkadlami a vybral by som si také, v ktorom sa najlepšie odrážam. Ale keď chcem zrkadlo, do ktorého keď sa pozriem, neuvidím seba, ale uvidím históriu ľudstva, nevšímam si vyrážku na čele, ale precíznu prácu rezbára, ktorý zhotovil rám, musím zájsť do obchodu, ktorý existuje iba pár minút vznikne tesne predtým, než do neho vstúpite, a zanikne v momente, ako s kúpeným predmetom zahnete za prvý roh. Reklamácia nie je možná, záručný list je vaše vlastné svedomie. Ak by mal pondelok nejakú chuť, chutil by ako kebab. Pravidelne raz do mesiaca si zakážem fastfood a poviem si, že už nikdy to nevložím do úst. No kam inam by som to potom dával? Je ho na svete tak veľa, predsa to musí niekto zjesť. Keby sme ten fastfood tak hromadne a často nekonzumovali, načisto by nás pohltil. Domov je tak ďaleko. A každým ďalším krokom je ďalej a ďalej. Vlastne by som sa tam ani nemal snažiť dôjsť. Mal by som si sadnúť rovno tuto, na lavičku, a počkať do rána. Zajtra možno príde štvrtok aj keď v mojom prípade si ani týmto nemôžem byť istý a všetko sa vyrieši. Vo štvrtok sa vždy všetko vyrieši. Kráčam po ulici major, vietor mám na hlave, dýcham smotanu z lámp, tak už to je, keď je sobotná noc a nič z ľudí ide von. Iba niekoľko krokov som sám, lebo potom sa stane niečo, čo sa akosi nezhoduje s mojou teóriou, že všetci sú predpokladateľní a Ilona je jedna z nich. „Fišer?“ začujem jej hlas za mojím chrbtom. Otočím sa a čakám bodnú ranu do brucha nejakou inou šalátovou vidličkou. No Ilona lebo je to ona, komu patrí hlas, čo ma oslovil nedrží bodnú zbraň ani žiadnu inú. Sama je zbraň. Stojí tam a pozerá na mňa divými očami.

Hlavná hrdinka odmalička trpí pocitom, že do prostredia, v ktorom sa narodila, nezapadá, a namiesto svojich rovesníkov vyhľadáva a pozoruje ženy, ktoré tiež žijú určitým spôsobom nekonvenčne a netypicky. Linka neobyčajne-obyčajných žien sa tiahne celým jej životom detstvom, dospievaním aj ranou dospelosťou, keď sa rozhodne venovať umeniu a presťahovať sa do veľkého mesta. Svet okolo seba vníma veľmi citlivo a pozorne občas s humorom, nadhľadom, až iróniou a občas hystericky a vzťahovačne. Román je aj generačnou výpoveďou o dobe, v ktorej žijeme cudzie predstavy alebo nežijeme vôbec, len sa naháňame za tým, čo nepoznáme, ale niekto to namiesto nás nazval život. O dobe, v ktorej ideály nielen strácame, ale občas si ich ani nevieme vytvoriť. Ukážky: Kým ešte žila prababka, chodili sme k nej s predchodcom Astana, gaštanovo-bielym krížencom jazvečíka a kólie Bobim, cez les nad dedinou a pozerali zhora ľuďom do dvorov, ako trasú hruškami a nadávajú, keď sú na nich hrdzavé škvrny. Prababka bola tá najpraktickejšia žena, akú som poznala vždy mala navarené, aj keď som ju nikdy nevidela variť a nemala chladničku. A tak sme jedli za stolom s gumeným obrusom zemiakové pirohy alebo granadír, a v jeseni aj jablkovú výživu, a občas prišli aj ostatné sesternice a bratranci z druhého a ktoviekoľkého ešte kolena, ktorých bolo toľko, že som ich už nepoznala ani podľa mien, a Bobi mi spod stola olizoval ruky, lebo na nich cítil pražené maslo. Boli to jesene bez zbytočných drám, sĺz aj šialených zmien počasia. Úplne normálne a úplne najkrajšie. Ako všetky veci, ktoré prídu aj odídu bez nášho pričinenia. Neviem, čo také výnimočné na nej bolo dokonca sa mi časom zdalo, že nič, ako všetko, čo dostaneme zadarmo a zvykneme si na to. Viem len, že som si potvrdila, ako je napriek všetkému a všetkým môj svet komplet zaplavený estrogénom, nech robím, čo robím. Žena ma priviedla na tento svet, žena ma vychovala v mantineloch tej najlepšej možnej morálky, žena mi ukázala, že žiť sa dá aj bez prsteňa na ľavom prstenníku a žena ma ovplyvnila pri výbere povolania, aj keď nechtiac. Zvláštne, že prakticky každá z nich ma v tej najmenej vhodnej chvíli opustila. (Takže v tomto sa vôbec neodlišujú od mužov, hoci to často hovoria len o nich.)