Fjodor Dostojevskij strana 6 z 10

Jeden z nejslavnějších románů světového písemnictví vyšel poprvé roku 1880. Tento literární epos je po Zločinu a trestu, Idiotovi a Běsech považován za vrchol autorovy tvorby. Obsesivní touha po životě je společným jmenovatelem psychopatických postav, otce Fjodora a bratrů Ivana, Dmitrije, Aljoši. Starý Karamazov, děvkař a opilec, odmítá financovat večírky a alkoholové eskapády svého nejstaršího syna Dmitrije. Ten před svědky přísahá, že otce zabije. Drama o temných vrstvách paměti, o lidském svědomí, vině a trestu. Vedle divadelních představení byli Karamazovi třikráte převedeni na plátno: 1958 americkým a 1969 ruským režisérem, originálním způsobem roku 2008 v česko-polském filmu Petra Zelenky.

Jeden z nejslavnějších románů světového písemnictví vyšel poprvé roku 1880. Tento literární epos je po Zločinu a trestu, Idiotovi a Běsech považován za vrchol autorovy tvorby. Obsesivní touha po životě je společným jmenovatelem psychopatických postav, otce Fjodora a bratrů Ivana, Dmitrije, Aljoši. Starý Karamazov, děvkař a opilec, odmítá financovat večírky a alkoholové eskapády svého nejstaršího syna Dmitrije. Ten před svědky přísahá, že otce zabije. Drama o temných vrstvách paměti, o lidském svědomí, vině a trestu. Vedle divadelních představení byli Karamazovi třikráte převedeni na plátno: 1958 americkým a 1969 ruským režisérem, originálním způsobem roku 2008 v česko-polském filmu Petra Zelenky.

I am a sick person. I am a spiteful person. An unattractive person, too ...In the depths of a cellar in St. Petersburg, a civil servant spews forth a passionate and furious note on the ills of society. The underground man's manifesto reveals his erratic, self-contradictory and even sadistic nature. Yet in Dostoyevsky's most radical and disturbing character, there is the uncomfortable flicker of recognition of the human condition. When the narrator ventures above ground, he attends a dinner with a group of old school friends. It is here, paralysed by his own social awkwardness, that he carries out extraordinary acts and cements his status as a true and original outsider.

Belye Noci / Weisse Nachte

F. M. Dosztojevszkij legismertebb műve A játékos, a szerelem és a játékszenvedély regénye. A főhőst a szerelem sodorja a szerencsejátékhoz, de idővel a játék izgalma feledteti a szerelme iránti vágyat. A történet Roulettenburgban, a kaszinójáról híres fürdővárosban játszódik. Itt egy nemzetközi társaság verődik össze jobb sorsra érdemes, de kiúttalan személyekből, akiknek legfőbb céljuk a pénzszerzés. Bár nem önéletrajzi mű, de Dosztojevszkij maga is gyakori vendég volt a rulett asztalnál. A játékost egy lejáró tartozása miatti pénz- és időzavarban írta meg. A művet korábban a Katona József Színházban is színpadra vitték, többek között Bán János, Básti Juli, Cseh Tamás, Gobbi Hilda és Udvaros Dorottya szereplésével. A játékos Szabó Endre felújított fordításában jelenik meg az Alinea Kiadó Klasszik sorozatában.

Az író első nagy regényének a hőse Raszkolnyikov, nyomorgó pétervári diák úgy érzi, hogy rá nem érvényesek a köznapi erkölcsi törvények, joga van még a gyilkossághoz is. Hideg fővel gondolja végig, hogyan teszi el láb alól Ivanovnát, a kártékony uzsorásasszonyt. Raszkolnyikov úgy véli, hogy a "nem közönséges" (napóleoni típusú) ember joggal követ el bűnt, ha eszméjét másképpen megvalósítani nem tudja. Tettét próbának szánja: valóban olyan nagy-e a lelkiereje, olyan éles-e az értelme, megérdemli-e a szabadságot, uralkodásra született-e vagy a közös emberi sorsok rabszolgájának? A végzetes kísérlet nem sikerül: nemcsak a gonosz vénasszonyt, hanem annak együgyűen jóságos húgát is meg kell ölnie, tehát rosszul számított logikai számításból, a feltámadó lelkiismeretfurdalása pedig nyilvánvalóvá teszi, hogy nem Napóleon típusú érzéketlen világhódító. Az író két lehetőséget villant fel Raszkolnyikov előtt: vagy öngyilkos lesz, mint Szvidrigaljov, aki megmérgezte feleségét, vagy a prostituálttá lett Szonya példájára vállalja a szenvedést, a bűnhődést. A jegyzeteket Bakcsi György és M. Nagy Miklós készítette.

Veľkosť a mnohotvárnosť tvorby, hýrivosť talentu veľkého klasika ruskej literatúry 19. storočia F. M. Dostojevského, autora slávnych románov Zločin a trest, Bratia Karamazovovci, Idiot, Biele noci, Hráč a mnohých iných, netreba slovenskému čitateľovi nijako osobitne zdôrazňovať. O týchto dielach sa zvyčajne hovorí ako o jedinečných eposoch hľadania podstatných právd o človeku. Literárny kritik Alexander Matuška o ňom povedal, že ide o zosobnenú „očistu“. Myslel tým celú tvorbu F. M. Dostojevského, zo všetkých podzemí i výšav, lebo každá, aj tá najnepatrnejšia jeho postava „v citovom a myšlienkovom tranze búcha na brány večnosti“. Dostojevského kratšie prozaické útvary ostávajú neprávom tak trochu v tieni Dostojevského veľkých románov. Týka sa to najmä novely Zápisky z podzemia z roku 1864, ktorú mnohí považujú za azda najproblematickejší spisovateľov výtvor. No práve táto myšlienkovo trýznivá próza patrí medzi významovo najsilnejšie diela ruského klasika a čitateľovi poskytuje jeden z možných kľúčov do zložitostí Dostojevského génia. Poviedka Zlý žart (1862) nie je veľmi epická, lenže koľko nemilosrdných zostupov do „podzemia v duši“ sa v nej odohrá! Nakoniec obe diela, publikované v tejto knihe, jednotnou umeleckou kadenciou sprítomňujú platnosť princípu: že niet závažných drobností v architektonicky skĺbenom diele a že každý jeho epický nerv charakterizuje a zastupuje celok veľkosti.

"Sentimentální román ze vzpomínek snílka", tentokrát v mimořádně zdařilé rozhlasové adaptaci z roku 1966. Scénář a režie Josef Henke, v roli Nastěnky Gabriela Vránová, v roli Snílka Jaroslav Kepka.

Do sveta plného zloby, falše, intríg a nelásky, do sveta mamony, karierizmu a nečestnosti privádza F. M. Dostojevskij svojho hrdinu, knieža Leva Myškina, v ktorom stvárnil svoju predstavu ideálne krásneho človeka. Úprimne, s detskou dôverčivosťou a s ľudskou spontánnosťou otvára srdce každému. Odpoveďou je najčastejšie nezastrený výsmech. Jeho povaha však pôsobí ako magnet, burcuje aj najcynickejších, ale predovšetkým – znepokojuje. Knieža Myškin sa usiluje pochopiť konanie každého človeka. Všetko prežíva spolu s ním. A pretože v ľudskom spolužití prevláda viac zloby a podlosti než dobra, nesie v sebe pocit zodpovednosti a viny za všetky krutosti života. Čoraz hlbšie je vťahovaný do zápasu vášní, až sa nakoniec stáva ich obeťou. Možno ani s jednou svojou postavou nebol Dostojevskij tak hlboko spriaznený nielen vnútorne, ale i vonkajšími prejavmi ako s hrdinom románu Idiot. Levovi Myškinovi, tomuto spojeniu levej sily a myšej plachosti, pripísal aj vlastnú chorobu. Navyše ju spojil so všeobecne prijatou mienkou, že od čudáctva či dokonca duševnej menejcennosti u epileptikov je len krok ku genialite – aspoň v určitej životnej oblasti. Za oblasť geniality zvolil pre svojho hrdinu oblasť z hľadiska ideálu budúcnosti najťažšiu – oblasť ľudskej prirodzenosti, skutočne ľudských vzťahov medzi ľuďmi. V románe sa ozývajú hrdinovia národných eposov, hrdinské piesne a rozprávky, ako aj ozveny zápasov ruskej a svetovej literatúry pri hľadaní ideálov pravdy, dobra a krásy. Idiot, v poradí piate rozsiahle dielo F. M. Dostojevského, sa stalo jedným z najčítanejších diel svetovej literatúry.

Jedna z nejmistrnějších povídek F. M. Dostojevského z roku 1876. Psychologické drama o vzpouře teprve šestnáctileté dívky proti svému o mnoho staršímu manželovi, který ji touží celou vlastnit. Drama s nešťastným koncem o tom, kam také může vést něha a pokušení ovládat osudy jiných lidí. Česko-ruská jazyková verze s lexikálními poznámkami pod čarou.

Možno slnečný lúč, čo náhle vykukol spoza oblaku, znova sa schoval za dažďový mrak a všetko v mojich očiach znova otmavelo; alebo sa možno predo mnou mihla tak nevľúdne a smutne celá perspektíva mojej budúcnosti a ja som sa videl v tej istej situáci i o pätnásť rokov, ostarený, v tej istej izbe, rovnako opustený, s tou istou Matrionou, ktorá vôbec nezmúdrela za všetky tie roky. Ale že by som si pamätal svoju krivdu, Nastenka? Že by som privolal temnú chmáru na tvoje jasné, ničím nerušené šťast ie, že by som trpkou výčitkou privial smútok na tvoje srdce, zranil ho tajnými výčitkami a prinútil clivo tĺcť vo chvíli blaženosti, že by som skrkval čo len jediný z tých nežných kvietkov, ktoré si si vplietla do čiernych kučier, keď si spolu s ním vykročila k oltáru... Ó, nikdy, nikdy! Nech je vždy jasné tvoje nebo, nech je vždy radostný a ničím neskalený tvoj milý úsmev, buď požehnaná za tú minútu blaženosti a šťastia, ktoré si dala inému, opustenému, vďačnému srdcu! Bože môj! Celá minúta bl aženosti! Vari je to málo, hoc aj na celý ľudský život?...

Román Zločin a trest (1866) sa pokladá za jeden z najvyšších vrcholov diela Fiodora Michajloviča Dostojevského, práve on z neho urobil hviezdu veľkej svetovej literatúry. Začal ho písať roku 1865 v zahraničí po smrti manželky a brata Michaila, keď sá m musel splácať veľké dlhy. Zločin a trest prináša príbeh chudobného študenta práva Rodiona Raskoľnikova, ktorý z presvedčenia a po dôkladne príprave zavraždí starú úžerníčku, aby ju olúpil a finančne si zabezpečil štúdium. Do epicentra svojho hlboké ho psychologického skúmania Dostojevskij postavil ľudské indivíduum a rozpoltenosť jeho duše. Presvedčivo aj názorne ukazuje, ako aj silná osobnosť stroskotá pod tlakom sociálnych okolností. Vrah Raskoľnikov morálne týra sám seba, zároveň má ustavičn e za pätami pátrajúcich policajných úradníkov. Postupne sa pod vplyvom prostitútky Sone mení, okrem vesmíru svojho vnútra vníma aj iný svet a vplyv dobovej ruskej spoločnosti na bežných ľudí. Strhujúci román, ktorý prirovnávajú k búrke, čo rozvíchri všetky živly sveta, sa číta ako najchýrnejší bestseller, no vyznačuje sa aj hĺbkou psychologického ponoru, precíznou kompozíciou a brilantným rozprávaním. Ani za vyše sto rokov od svojho vzniku nič nestratil zo svojej naliehavej výpovede.

Ni odnu strast russkie pisateli ne poznali tak gluboko, ni ob odnoj stolko ne pisali, kak ob igre. S Petrovskih vremen karty byli dlja nas i sataninskim privorotom (zapomnilsja v Moskve koldovskoj Brjusov pasjans), i politikoj, i gusarskoj chestju, i uzh

Ni odnu strast russkie pisateli ne poznali tak gluboko, ni ob odnoj stolko ne pisali, kak ob igre. S Petrovskih vremen karty byli dlja nas i sataninskim privorotom (zapomnilsja v Moskve koldovskoj Brjusov pasjans), i politikoj, i gusarskoj chestju, i uzh

Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 - 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na pov rch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: "Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšli enku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, k atolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa. Valerij Kupka Denník spisovateľa vlastne ani nie je Dostojevského denníkom, teda neodzrkadľuje alebo veľmi málo odzrkadľuje Dostojevského vnútorné pocity. Je to rad publicistických článkov, v ktorých jeden človek poúča iných, ako majú žiť a čo majú robiť." L. Šestov

В истории мирового романа Ф.М.Достоевскому принадлежит одно из первых мест. Его творчество обогатило опыт художественного самопознания человечества. Он автор знаменитых романов "Преступление и наказание", "Униженные и оскорбленные", "Идиот", "Братья Карамазовы", "Игрок"... В настоящем издании представлены ранние повести Достоевского: "Белые ночи" и "Неточка Незванова". Если в первом произведении (романе влюбленных) поднимается столь своевременная и сегодня проблема отчужденности личности, то во втором ставится вопрос: изначально ли жестока человеческая натура. Можно смело сказать, что "Белые ночи" и "Неточка Незванова" - самые поэтичные произведения Достоевского.