Pandora strana 4 z 4

Priateľky a neznáme je román o komplikovanom priateľstve dvoch žien, ktoré sa nachádzajú v dvoch veľmi odlišných životných etapách. Elisabeth, úspešná spisovateľka a čerstvá matka, sa po takmer dvadsiatich rokoch strávených v New Yorku snaží prispôsobiť životu v malom meste. Celý deň je sama v dome s malým synom (a väčšinu nocí s ním nespí) a cíti sa nesvoja. Zanedbáva svoju prácu, nekonečné hodiny trávi na facebookovej skupine Brooklynských mamičiek a na instagramovom profile svojej sestry influencerky. Vymieňa si textové správy s najlepšou kamarátkou, s ktorou sa už nestretáva. Do hry vstupuje Sam, študentka posledného ročníka miestnej univerzity, ktorú si Elisabeth najme na opatrovanie. Sam sa ťažko rozhoduje medzi cestou, ktorú si vždy plánovala, a milostným vzplanutím, ktoré ohrozuje jej ambície. Trápia ju dlhy zo študentských pôžičiek a to, čo ju čaká v budúcnosti. V krátkom čase sa zblížia. Keď však Sam nájde nepravdepodobnú spriaznenú dušu v Elisabethinom svokrovi, skutočné rozdiely medzi životmi žien sa kruto odhalia a zrada má ničivé následky. Majstrovské skúmanie materstva, dynamiky moci a privilégií v mnohých podobách, román Priateľky a neznáme odhaľuje, ako môže jediný rok zmeniť beh života.

Po získaní dlhoočakávanej nezávislosti od chradnúceho obra sa mladý gruzínsky štát prepadne do chaosu. Medzi vlhkými múrmi a začarovanými drevenými balkónmi starého mesta Tbilisi sa na konci osemdesiatych rokov stretávajú štyri dievčatá: po slobode túžiaca Dina, inteligentná outsiderka Ira, romantická Nene, neter najmocnejšieho zločinca v meste, a vnímavá Keto. Prvá veľká láska, ktorej je dovolené rozkvitnúť len v tajnosti, narastajúce násilie v uliciach, výpadky elektriny, heroín a rozpoltenosť mladej demokracie v občianskej vojne – ich priateľstvo vzdoruje všetkému, až kým ich neodpustiteľná zrada a tragická smrť definitívne nerozdelia. Stretajú sa až v roku 2019 v Bruseli pri príležitosti veľkej výstavy fotografií ich priateľky. Fotografie ukazujú jej príbeh, ktorý je zároveň príbehom jej krajiny, intímnu retrospektívu, ktorá ich núti zdvihnúť oponu nad minulosťou.

V roku 1963 si dvadsaťtriročná a slobodná Annie Ernaux uvedomí, že je tehotná. Zaplavuje ju hanba: chápe, že jej tehotenstvo poznačí ju a jej rodinu ako spoločenské zlyhanie, a vie, že si to dieťa nemôže nechať. Udalosť je príbeh, napísaný o štyridsať rokov neskôr, o traume, ktorú autorka nikdy neprekonala. Vo Francúzsku, kde boli interrupcie nezákonné, sa márne pokúšala vyvolať spontánny potrat. V strachu a zúfalstve nakoniec vyhľadala lekára a skončila na pohotovosti v nemocnici, kde takmer zomrela. Podľa knihy Audrey Diwan natočila rovnomenný film, ktorý získal Zlatého leva na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach. V novele Mladý muž Annie Ernaux na niekoľkých stranách v prvej osobe rozpráva o vzťahu s mužom mladším o tridsať rokov. Táto skúsenosť ju na niekoľko mesiacov zmenila a vrátila ku „škandalóznemu dievčaťu“ jej mladosti. Tento text je kľúčom k čítaniu diela Annie Ernaux – k jej vzťahu k času a písaniu.

Keď sa svet v panike uzavrie, Lucy Bartonová a jej bývalý manžel a priateľ William odchádzajú z Manhattanu do mestečka v Maine. Niekoľko nasledujúcich mesiacov žijú v domčeku pri mori len oni dvaja a ich spoločná zložitá minulosť. Kniha Lucy pri mori živo zachytáva strach, ktorý prináša izolácia, ako aj nádej, vnútorný pokoj a možnosti, ktoré sa otvárajú počas dlhých, tichých dní. Elizabeth Strout sa znova zameriava na hlboké ľudské väzby, ktoré nás spájajú, aj keď sme od seba vzdialení, na bolesť z utrpenia milovanej dcéry, prázdnotu, ktorá prichádza po smrti blízkeho človeka, na prísľub nového priateľstva a útechu starej lásky, ktorá nehrdzavie. Na román Volám sa Lucy Bartonová nadväzujú tri časti Všetko je možné, Ach, William! a Lucy pri mori.

"Každá premárnená príležitosť je stratená: ale s niektorými mužmi o nič neprídete." Encyklopédia ženy vychádzala na pokračovanie v šesťdesiatych rokoch a jasným a definitívnym spôsobom vysvetľovala všetko, čo by mala žena vedieť. Od výživy po šport, od pravidiel, ako byť bezchybnou paňou domu, až po zásady, ktoré vštepiť deťom. Chýbala (a doteraz chýba) jediná téma: šuška. Opomenutie, ktoré o mnohom svedčí, no Amanda - vážená univerzitná profesorka na katedre architektúry, päťdesiattriročná Neapolčanka, ktorá má toho veľa na srdci - sa to chystá hneď napraviť, porozprávať o nej od A po Z. Valeria Parrella rúca konvencie a predkladá nám fakty: "Muži si v skutočnosti nemyslia, že ženy chcú šukať, teda že to chcú pre sex, myslia si, že to robia len pre nich v danej chvíli." Vyhlásenie slobody pre ženy (a pre tých, ktorí ich milujú), výzva, aby si zobrali, čo chcú, zo všetkých otvorených aj zamknutých komnát svojho života.

Jazyk zachádza tam, kde bolí zub, a boľavý zub je vždy ten istý. Jediná možná revolúcia je prestať nad tým plakať. Veronica Raimo prekračuje vo svojej knihe nové hranice. Rozpráva o sexe, o putách, o stratách, o dospievaní a svojím vtipným, zžieravým, rozčarovaným hlasom vytvára konečne úprimný a slobodný portrét mladej ženy dneška. Naša hrdinka Vero, narodená v rodine so všadeprítomnou matkou, ktorá sa venuje vlastným úzkostiam, s otcom ovládaným hygienickými a architektonickými posadnutosťami a predčasne vyspelým geniálnym bratom, ktorý je stredobodom pozornosti, sa utápa v nude svojho detstva. Vero, ktorá sa zo stiesneného bytu pozerá cez malé okná, sa pravidelne pokúša utiecť, ale nedokáže uniknúť matkiným neúprosným stopovacím metódam a majstrovským výčitkám svedomia. Každý jej výlet mimo rímskeho bytu sa končí bezduchým návratom domov. Niet divu, že sa z nej stane spisovateľka – a klamárka – vymýšľajúca príbehy v snahe zachrániť si zdravý rozum. Vero je nesmierne bystrá a vyžíva sa vo vlastných zákerných intrigách. Ako nás sprevádza svojimi neúspešnými pokusmi o emancipáciu, objavovaním sexu a napokon aj kontroverzným vzťahom k realite, oživuje Rím od 80. rokov až po začiatok 21. storočia. S nepokojnou inteligenciou a skrytou nežnosťou opisuje, akou neistou je cesta k sebe samej. Veronica Raimo (1978) je talianska spisovateľka, prekladateľka a scenáristka. Vyštudovala literatúru. Napísala tri romány, publikuje poviedky v časopisoch a antológiách. Za román Nič pravdivé získala v roku 2022 cenu Premio Strega Giovani.

Pocit hanby, že vlastním telo, sa ma zmocnil v jarné popoludnie. Vnikol do slnečného lúča, prekĺzol cez tričko, zasiahol miesto uprostred hrudníka a navždy prilipol ku kožnému tkanivu. Na začiatku knihy má Erica päť rokov a frajera, ktorého si nevybrala a ktorý jej na ihrisku materskej školy vkĺzne rukou pod tričko. Vtedy zistí, že telo môže byť zdrojom hanby, a od tej chvíle ho pozoruje, uvedomuje si, že ako jediné zachytáva malé aj veľké udalosti našich životov. Erica sa snaží uniknúť túžbe, ktorá do jej života prichádza v rozhovoroch s kamarátkami, na rande či večierkoch, kde je hranica medzi potešením a bolesťou veľmi tenká. Zbiera obrázky svätcov, číta životopisy mučeníc, no čím viac sa z tela snaží uniknúť, tým viac je prítomné. Ženské telo je profánnou púťou dievčaťa, ktoré prechádza etapami dospievania a zmieta sa v paradoxoch túžby, bolesti a rozkoše. Veronica Pacini vyštudovala antropológiu na Bolonskej univerzite a etnografiu a sociálnu antropológiu na EHESS v Paríži. Poviedky a básne publikuje v časopisoch a antológiách.