Pandora

Kniha Smutný tiger je založená na skutočných udalostiach. Neige Sinno mala sedem rokov, keď ju jej nevlastný otec začal sexuálne zneužívať. V devätnástich sa rozhodla prelomiť mlčanie, ktoré je v súvislosti so sexuálnym násilím prítomné vo všetkých kultúrach. To viedlo k verejnému súdu a uväzneniu jej nevlastného otca a autorka začala nový život v Mexiku. Prostredníctvom fragmentárne vystavaného rozprávania Sinno skúma rôzne podoby pamäti – vlastnej, matkinej aj pamäti svojho násilného nevlastného otca – a tiež samotného zneužívania v celej jeho obludnosti aj banalite. Jej výpoveď je pretkaná úryvkami literárnych diel autorov ako Vladimir Nabokov, Virginia Woolf, Toni Morrison, Christine Angot či Virginie Despentes. Smutný tiger – názov je inšpirovaný básňou Williama Blaka Tiger – je literárnym skúmaním toho, ako hovoriť o nevysloviteľnom. V tejto výnimočnej knihe sa neustále opakuje jedna zásadná otázka: Ako ochrániť iných pred tým, čím si prešla samotná autorka? Uprostred temnoty zaznieva jasná odpoveď: Hovoriť a klásť otázky. „Najsilnejšia, najhlbšia kniha o zničení niečieho detstva od dospelej autorky, akú som čítala.“ Annie Ernaux Neige Sinno je francúzska spisovateľka. Po získaní doktorátu z americkej literatúry a absolvovaní ďalších štúdií v Spojených štátoch a Mexiku sa venovala písaniu a prekladaniu a pôsobila tiež ako externá učiteľka literatúry na univerzite. Za román Smutný tiger získala v roku 2023 Prix Femina a Prix Goncourt des Lyceéns, a to aj v slovenskej verzii tejto ceny, ktorú každoročne udeľujú študenti francúzskeho jazyka.

Autorka bestselleru denníka New York Times a držiteľka National Book Award za román Priateľ svojím osobitým hlasom rozpráva príbeh o zmysle života a smrti a o hodnote spolupatričnosti. Rozprávačka opisuje sériu stretnutí s rôznymi ľuďmi v každodennom prúde života: s bývalým partnerom, na ktorého náhodne natrafí na verejnom podujatí; s majiteľkou bytu na Airbnb, ktorá nevie komunikovať so svojimi hosťami; s neznámym mužom hľadajúcim pomoc, pretože netuší, ako utešiť svoju starú matku; s priateľkou z mladosti, hospitalizovanou s nevyliečiteľnou rakovinou. Pri všetkých rozpoznáva spoločnú potrebu – túžbu hovoriť o sebe a mať poslucháča. Rozprávačka tieto hlasy väčšinou trpezlivo prijíma, až kým ju jedna z postáv nepožiada o niečo naozaj mimoriadne a veľmi osobné. V románe Čo ťa trápi prináša Sigrid Nunez múdrosť, humor a prenikavým pohľadom skúma ľudské interakcie či podobu vzťahov v našej dobe. Prekvapivý príbeh o empatii a neobyčajných spôsoboch, akými si ľudia dokážu navzájom pomôcť v ťažkých chvíľach, ponúka dojímavý a podnetný portrét dnešného sveta. Knihu v roku 2024 sfilmoval Pedro Almodóvar pod názvom Vedľajšia izba s Tildou Swinton a Julianne Moore v hlavných úlohách.

Keď sa moderné manželstvo rozpadne, začína sa skutočný príbeh. New York, rok 1924. Peter a Patricia majú všetko, čo má mať moderná dvojica: obaja pracujú, pijú koktaily, fajčia cigarety a veria v úprimnosť dokonca aj v otázke vernosti, až kým v ňu jeden z nich veriť neprestane. Patricia, úspešná reklamná copywriterka, sa po rozvode ocitá sama v meste tajných barov počas prohibície, nočných klubov a nekonečných večierkov. Začína odznova – tentoraz ako exmanželka. Medzi rannými aspirínmi, návštevami telocvične a rozhovormi s priateľmi sa pokúša pochopiť, čo znamená byť slobodnou ženou v dobe, keď sa sukne síce skracujú, ale pravidlá stále píšu muži. Román sa po anonymnom vydaní v roku 1929 okamžite stal bestsellerom a škandalizoval džezový vek. Ursula Parrott v ňom s chladnou presnosťou a bolestnou úprimnosťou zachytáva nielen pulzujúci Manhattan, ale aj tiché izby, lekárske ordinácie, osamelé rána a krehké nádeje. Drsný, inteligentný a prekvapivo súčasný román o láske, strate, ženských ilúziách a odvahe začať znova.

„Ale Mathilde sa nevzdala. Zmietla jeho odmietnutia zo stola. Rok čo rok sa k téme vracala. Každé leto, keď zafúkal chergui a spaľujúce horúčavy jej išli na nervy, znovu vyrukovala s nápadom na bazén, ktorý v ňom vzbudzoval odpor. Myslela si, že to nikdy nepochopí, on, ktorý nevedel plávať a bál sa vody. Zjemnela, štebotala, prosíkala ho. Nevnímala ako hanbu, že by ukázali, čo dosiahli. Nikomu tým neubližovali. Mali predsa právo užívať si život po tom všetkom, čomu obetovali svoje najkrajšie roky, najprv vojne a potom statku. Chcela bazén. Chcela ho ako náhradu za všetky obete, za samotu, za premrhanú mladosť.“ Píše sa rok 1968. Amin premenil neúrodné pole na prosperujúce hospodárstvo a stal sa súčasťou novej buržoázie, ktorá verí v pokrok, oslavuje život a s nádejou hľadí do budúcnosti. No krajina, ktorá si len nedávno vydobyla slobodu, ešte stále hľadá samu seba – rozpoltená medzi tradíciou a modernitou, medzi povrchnou ilúziou Západu a nevyrieknutou hanbou minulosti. Na tomto nestabilnom pozadí vyrastá nová generácia, ktorá sa odmieta prispôsobiť. Deti tých, ktorí bojovali o nezávislosť, sa samy musia rozhodnúť, akú cenu sú ochotné zaplatiť za slobodu, telom aj dušou. Román Dívajte sa, ako tancujeme pokračuje v pútavej rodinnej ságe, ktorú Leila Slimani začala románom Krajina iných – Vojna, vojna, vojna s rovnakou emocionálnou hĺbkou, nezabudnuteľnými postavami a nekompromisným pohľadom na spoločnosť, ktorá sa mení, no nie vždy vyvíja.

„Nevracaj sa. Reči o koreňoch nie sú nič iné než spôsob, ako ťa pribiť k zemi – a potom, na minulosti, dome, predmetoch, spomienkach nezáleží. Zapáľ veľký požiar a vezmi si oheň. Nepoviem ti dovidenia, miláčik, poviem ti zbohom. Postrčím ťa z útesu, pustím lano a budem sa dívať, ako plávaš. Láska moja, nerob kompromisy so slobodou, nedôveruj teplu vlastného domova.“ Tri ženy. Tri generácie. Jedna neúnavná túžba po slobode. Mia a Ines, tretia generácia rodiny Belhajovcov, prichádzajú na svet v osemdesiatych rokoch. Rovnako ako ich stará mama Mathilde, ich matka Aicha či teta Selma, aj ony túžia po slobode, no každá iným spôsobom: v exile, v samote, v zápase so svetom. Musia si vybojovať priestor pre seba, naučiť sa čítať nové pravidlá, prekračovať hranice medzi kultúrami a postaviť sa čelom k predsudkom, tichému vylúčeniu aj otvorenému rasizmu. V románe Vzal by som si oheň Leila Slimani veľkolepo uzatvára trilógiu Krajina iných, rodinnú ságu napísanú s výnimočnou citlivosťou a silou. Krajina iných je trojdielna freska o tom, čo znamená patriť – k rodine, krajine, sebe samej.

Pôsobivá trilógia jednej z najvýraznejších francúzskych autoriek súčasnosti zachytáva osud troch generácií rodiny Belhajovcov od 40. rokov 20. storočia až po začiatok 21. storočia. V prvom diele s názvom Vojna, vojna, vojna sledujeme mladú Francúzku Mathilde, ktorá po vojne odchádza so svojím marockým manželom Aminom budovať nový život na farme pri Meknese. V zápase s neúrodnou pôdou, tradíciami aj predsudkami sa odvíja dráma ženy, ktorá sa ocitla „v krajine iných“. Pokračovanie Dívajte sa, ako tancujeme prenáša príbeh do búrlivých šesťdesiatych rokov. Generácia detí – najmä Aicha a Selim – zápasí o vlastnú identitu, zmietajúc sa medzi túžbou po slobode a tlakom rodinných i spoločenských očakávaní. Maroko sa mení, ale rany minulosti sa nezahojili. Záverečný román Vzal by som si oheň predstavuje Miu a Ines, vnučky Mathilde a Amina. Vyrastajú v 80. a 90. rokoch medzi Rabatom a Parížom, vo svete poznačenom globalizáciou, násilím aj neustálym hľadaním seba samých. V ich príbehoch sa odráža krehkosť identity, moc túžby i ťarcha mlčania. Leila Slimani skladá veľkú rodinnú ságu – intímnu aj politickú, jemnú aj neúprosnú. Rozpráva o láske a odcudzení, o ženskom údele, o koloniálnej i postkoloniálnej skúsenosti. Jej trilógia je literárnym portrétom Maroka aj Európy, ale predovšetkým skúmaním človeka, ktorý sa nikdy necíti úplne doma. Krajina iných je príbeh o tom, ako sa dejiny vpisujú do tiel a pamätí a ako sa láska a sloboda musia vždy nanovo dobýjať.

Minulosť nikdy nezmizne úplne. Dedí sa, pretvára a ovplyvňuje aj tých, ktorí si ju nevybrali. Rodné Alžírsko bolo pre Naimu dlho len nezaujímavou kulisou. Zdá sa však, že vo francúzskej spoločnosti zmietanej otázkami identity všetko smeruje k jej pôvodu. Aké spojenie však môže mať s rodinnou históriou, ktorú jej nikto nikdy neodhalil? Jej starý otec Ali, ktorý žil v kabylských horách, zomrel skôr, ako sa ho mohla opýtať, prečo z neho história urobila harkiho. Jej stará mama by možno aj vedela odpovedať, ale nie v jazyku, ktorému by Naima rozumela. Ako priviesť krajinu späť z okraja mlčania? Alice Zeniter v oceňovanom románe majstrovsky spája veľkú históriu s intímnymi príbehmi jednotlivcov. Umenie strácať je pútavá a dojemná sága o identite, vyhnanstve a o tom, ako sa minulosť vkráda do prítomnosti. Vydanie tejto knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Sága matiek, dcér a sestier – osud jednej rodiny ako zrkadlo celého storočia. Všetko sa začalo prapradedkom a jeho neodolateľnou čokoládou, ktorej konzumácia má údajne tragické následky. Vďaka receptu na jej prípravu sa do rodiny Džašiovcov dostáva kliatba, ktorá sa rovnako ako mlčanie dedí z generácie na generáciu. Román Ôsmy život (pre Brilku) sleduje osem výnimočných životov, v ich osudoch sa vynárajú ozveny hlasov predkov a aj neúprosná história 20. storočia s jeho vojnami, diktatúrami, snahami o samostatnosť a demokraciu, útekmi, vášňami, stratami, nádejami a túžbou nielen po slobode.

Elizabeth Strout, majsterka nenápadných gest a ticha, ktoré v sebe nesie celé svety, sa vracia do mestečka Crosby v štáte Maine — a spolu s ňou aj Lucy Bartonová, Olive Kitteridgeová, Bob Burgess a ďalšie postavy známe z jej predchádzajúcich románov. Čelíme s nimi nečakanému zločinu, láske, ktorá sa odmieta naplniť, aj otázke, čo vlastne znamená ľudský život. Je jeseň. Právnik Bob Burgess sa ujme prípadu osamelého muža obvineného z vraždy vlastnej matky. Popri vyšetrovaní sa upevňuje jeho priateľstvo so spisovateľkou Lucy Bartonovou, ktorá žije na útese v dome so svojím bývalým manželom. Prechádzajú sa a zdôverujú sa s tým, čo stratili a čo si nikdy netrúfli vysloviť. Vďaka Bobovi Lucy po rokoch stretáva legendárnu Olive Kitteridgeovú, navštevuje ju v domove dôchodcov a rozprávajú si príbehy o ľuďoch, ktorých životy nikto nezaznamenal , no zaslúžia si byť vypočuté. Povedz mi všetko je román naplnený súcitom, ľudskosťou a múdrosťou. Elizabeth Strout v ňom opäť potvrdzuje svoju jedinečnú schopnosť zachytiť krehkosť vzťahov, bolesť i krásu obyčajného života. Lebo ako hovorí Lucy: „Láska prichádza v najrozličnejších formách, ale vždy je to láska.“

Keď do vzťahu spisovateľky Françoise a jej partnera Pierra vstúpi mladá Xaviere, ich starostlivo vybudovaná rovnováha sa začne rúcať. Čo spočiatku vyzerá ako nevinné priateľstvo, mení sa na nebezpečnú hru túžby, moci a manipulácie. Pozvaná je intenzívnym psychologickým románom o láske, žiarlivosti a slobode, v ktorom Simone de Beauvoir skúma krehkosť ľudských vzťahov a morálne dilemy, s ktorými sa stretávame pri hľadaní vlastnej identity. Kniha, považovaná za jeden z prvých feministických románov, ponúka prenikavý pohľad na city, ktoré nás dokážu povzniesť, ale aj zničiť. Simone de Beauvoir (1908 – 1986) bola francúzska spisovateľka, filozofka a významná predstaviteľka existencializmu a feminizmu. Preslávila sa dielom Druhé pohlavie, ktoré zásadne ovplyvnilo feministické myslenie. Vo svojich románoch a esejach skúmala slobodu, vzťahy a postavenie žien v spoločnosti. Vo vydavateľstve Inaque vyšli jej knihy Zlomená žena a Nerozlučné, ktoré ponúkajú pohľad na ženské prežívanie, lásku a priateľstvo.

Do Sassaie, malej dedinky v horách, sa dostanete len po strmej cestičke ukrytej medzi stromami. Práve tam sa jedného dňa objaví Emilia. Bruno z domu oproti je svedkom jej príchodu, ako by bol človek svedkom invázie. Žena má cudzí prízvuk a hromadu batožiny, ale čo robí tam hore, ďaleko od zvyšku sveta? Keď sa konečne stretnú, každý so svojou vlastnou osamelosťou, Bruno vycíti priepasť podobnú tej svojej. Ale ona skrýva tajomstvo. Zlo, za ktoré pykala, ale ktoré sa nedá napraviť. Sassaia je ich únikovým miestom, jediným riešením, ako sa skryť pred budúcnosťou, v ktorú obaja prestali veriť. Budúcnosť však prichádza a riadi sa vlastnými zákonmi. Či už sme vinní, alebo nevinní, obeť alebo kat, čas plynie a odhaľuje, akí sme všetci nekonečne krehkí, osudovo ľudskí. S láskou, akú vedia svojim postavám venovať len veľkí autori a autorky, napísala Silvia Avallone svoj zatiaľ najzrelší román, príbeh o odsúdení a spáse, ktorý skúma najtemnejšie a najhlbšie trhliny duše, aby ich naplnil súcitom, životom a svetlom.

Jedného rána roku 2008 Gemma nastúpi do lietadla spolu so svojím šestnásťročným synom Pietrom. Cieľová destinácia je Sarajevo, mesto hranica medzi Západom a Východom, zranené nie tak dávnou minulosťou. Na letisku ich čaká Gojko, bosniansky básnik a priateľ, ktorý počas zimných olympijských hier 1984 priviedol Gemmu k láske jej života, fotografovi Diegovi. Príbeh môjho syna je nielen ľúbostný príbeh o vytúženom, nenaplnenom a znovuobjavenom materstve. Je aj o tajuplnej ceste života, ktorý vytryskne z prehistorickej placenty vojny. Vojny, ktorá zabíja a plodí. Dobrodružstvo Gemmy a Diega je zároveň príbehom nás všetkých, pretože ide o súčasný a nanajvýš aktuálny román o vojne a mieri. Autorka necháva postavy oscilovať medzi Talianskom utápajúcim sa v sladkokyslom náleve blahobytu a obliehaným Sarajevom a pod vplyvom radikálnych udalostí kreuje pseudohrdinov, ktorých dejiny vložili do rúk osudu číhajúceho na svoju obeť ako ostreľovač. Margaret Mazzantini nám venovala román svet, fascinujúci, strhujúci i symbolický príbeh so silným morálnym posolstvom. Príbeh môjho syna v roku 2012 sfilmoval Sergio Castellitto a hlavné postavy stvárnili Penélope Cruz a Emile Hirsch. Margaret Mazzantini je taliansko-írska spisovateľka a herečka. Za román Príbeh môjho syna získala v roku 2009 Premio Campiello.

Pocit hanby, že vlastním telo, sa ma zmocnil v jarné popoludnie. Vnikol do slnečného lúča, prekĺzol cez tričko, zasiahol miesto uprostred hrudníka a navždy prilipol ku kožnému tkanivu. Na začiatku knihy má Erica päť rokov a frajera, ktorého si nevybrala a ktorý jej na ihrisku materskej školy vkĺzne rukou pod tričko. Vtedy zistí, že telo môže byť zdrojom hanby, a od tej chvíle ho pozoruje, uvedomuje si, že ako jediné zachytáva malé aj veľké udalosti našich životov. Erica sa snaží uniknúť túžbe, ktorá do jej života prichádza v rozhovoroch s kamarátkami, na rande či večierkoch, kde je hranica medzi potešením a bolesťou veľmi tenká. Zbiera obrázky svätcov, číta životopisy mučeníc, no čím viac sa z tela snaží uniknúť, tým viac je prítomné. Ženské telo je profánnou púťou dievčaťa, ktoré prechádza etapami dospievania a zmieta sa v paradoxoch túžby, bolesti a rozkoše. Veronica Pacini vyštudovala antropológiu na Bolonskej univerzite a etnografiu a sociálnu antropológiu na EHESS v Paríži. Poviedky a básne publikuje v časopisoch a antológiách.

Jazyk zachádza tam, kde bolí zub, a boľavý zub je vždy ten istý. Jediná možná revolúcia je prestať nad tým plakať. Veronica Raimo prekračuje vo svojej knihe nové hranice. Rozpráva o sexe, o putách, o stratách, o dospievaní a svojím vtipným, zžieravým, rozčarovaným hlasom vytvára konečne úprimný a slobodný portrét mladej ženy dneška. Naša hrdinka Vero, narodená v rodine so všadeprítomnou matkou, ktorá sa venuje vlastným úzkostiam, s otcom ovládaným hygienickými a architektonickými posadnutosťami a predčasne vyspelým geniálnym bratom, ktorý je stredobodom pozornosti, sa utápa v nude svojho detstva. Vero, ktorá sa zo stiesneného bytu pozerá cez malé okná, sa pravidelne pokúša utiecť, ale nedokáže uniknúť matkiným neúprosným stopovacím metódam a majstrovským výčitkám svedomia. Každý jej výlet mimo rímskeho bytu sa končí bezduchým návratom domov. Niet divu, že sa z nej stane spisovateľka – a klamárka – vymýšľajúca príbehy v snahe zachrániť si zdravý rozum. Vero je nesmierne bystrá a vyžíva sa vo vlastných zákerných intrigách. Ako nás sprevádza svojimi neúspešnými pokusmi o emancipáciu, objavovaním sexu a napokon aj kontroverzným vzťahom k realite, oživuje Rím od 80. rokov až po začiatok 21. storočia. S nepokojnou inteligenciou a skrytou nežnosťou opisuje, akou neistou je cesta k sebe samej. Veronica Raimo (1978) je talianska spisovateľka, prekladateľka a scenáristka. Vyštudovala literatúru. Napísala tri romány, publikuje poviedky v časopisoch a antológiách. Za román Nič pravdivé získala v roku 2022 cenu Premio Strega Giovani.

Keď sa svet v panike uzavrie, Lucy Bartonová a jej bývalý manžel a priateľ William odchádzajú z Manhattanu do mestečka v Maine. Niekoľko nasledujúcich mesiacov žijú v domčeku pri mori len oni dvaja a ich spoločná zložitá minulosť. Kniha Lucy pri mori živo zachytáva strach, ktorý prináša izolácia, ako aj nádej, vnútorný pokoj a možnosti, ktoré sa otvárajú počas dlhých, tichých dní. Elizabeth Strout sa znova zameriava na hlboké ľudské väzby, ktoré nás spájajú, aj keď sme od seba vzdialení, na bolesť z utrpenia milovanej dcéry, prázdnotu, ktorá prichádza po smrti blízkeho človeka, na prísľub nového priateľstva a útechu starej lásky, ktorá nehrdzavie. Na román Volám sa Lucy Bartonová nadväzujú tri časti Všetko je možné, Ach, William! a Lucy pri mori.