Pandora

„Jedna z najohromujúcejšie originálnych a najpotrebnejších kníh, aké som kedy čítal.“ Guardian Žena v lietadle počúva neznámeho spolucestujúceho sediaceho vedľa nej, ako jej rozpráva príbeh svojho života: o práci, manželstve a o práve prežitej bolestnej noci, počas ktorej musel pochovať rodinného psa. Tou ženou je Faye, ktorá cestuje do Európy propagovať svoju novú knihu. Po príchode do cieľa vedie s ľuďmi, ktorých stretáva, rozhovory o umení, rodine, politike, láske, smútku i radosti, o spravodlivosti a nespravodlivosti. V týchto rozhovoroch zaznievajú tie najzásadnejšie otázky, aké si ľudia kladú. Postupne sa rozvíjajú a vrcholia v pôsobivom a majestátnom závere, ktorým je posledný telefonát Faye s jej synom. Po románoch Obrys a Tranzit uzatvára Pocta trilógiu Rachel Cusk s mimoriadnou silou a presvedčivosťou.

Cena Strega a Cena Strega Giovani za rok 2024 Amanda v poslednej chvíli nastúpi do vlaku smerom domov. Z Milána sa vracia do dedinky neďaleko Pescary, odkiaľ kedysi ozlomkrky utiekla. Matka okamžite vycíti, že v dcérinom vnútri niečo vyhaslo. Žiara veľkomesta sa vytratila a Amanda sa uzatvára do seba, mlčí a akoby sa túžila vypariť. Lucia by ju rada ochránila pred všetkým. Pred svetom, pred minulosťou, pred bolesťou. No existujú tajomstvá, ktoré sa derú na povrch. Na rodinný pozemok pod Vlčím zubom si brúsia zuby developeri, týčia sa na ňom pozostatky kempingu – miesta poznačeného brutálnym zločinom, na ktorý nikto nezabudol. Aby Lucia pochopila svoju tvrdohlavú dcéru i zemitého otca, musí sa vrátiť tam, kam sa celý život bála pozrieť a kde sa zrodili nielen jej rany: k hore, k lesom a pasienkom svojho dospievania. Silný román o mlčaní, vine a putách. Donatella Di Pietrantonio majstrovsky buduje napätie a odhaľuje, ako hlboko môže minulosť zasiahnuť do prítomnosti. Možno sú rany naším jediným dedičstvom. Román Krehký vek, inšpirovaný skutočnými udalosťami, je príbehom individuálnej odolnosti a zároveň výpoveďou o nezmazateľnom vplyve historických udalostí na osobné životy i širšiu komunitu.

Úsporným a strohým štýlom Annie Ernaux v novele Jednoduchá vášeň zaznamenáva túžby i poníženia ľudského srdca lapeného do pasce vášne. Na hranici medzi skutočnosťou a fikciou sa nemenovaná rozprávačka pokúša zmapovať citovú a telesnú dráhu svojho dvojročného vzťahu so ženatým cudzincom. Každé slovo, každá udalosť a každý človek pre ňu nadobúdajú význam len natoľko, nakoľko ju spájajú s milovaným mužom; všetko ostatné prijíma s chladnou ľahostajnosťou. S odvahou a presnosťou hľadá pravdu o existencii prežitej celkom pre niekoho iného. A práve v úlomkoch, ktoré po tejto skúsenosti zostali, sa jej napokon podarí túto pravdu nájsť. V novele Posadnutosť sa vracia k zvláštnemu druhu naplnenia, ktoré môže priniesť skúmanie vlastného ja po skončení ľúbostného vzťahu, a zároveň nastoľuje otázku, čo vlastne znamená koniec ľúbostného vzťahu. Neľútostnou analýzou pocitov ako skalpelom preniká do hlbín ľudskej duše a odhaľuje zákutia, do ktorých väčšinou nemáme odvahu nazrieť. Annie Ernaux opäť potvrdzuje, že jej pohľad na seba samu je vždy neúprosne úprimným, nesmierne bolestným a presným aktom.

„Jedna z najohromujúcejšie originálnych a najpotrebnejších kníh, aké som kedy čítal.“ Guardian Žena prichádza do Atén učiť na kurz kreatívneho písania. V letných horúčavách sa stáva poslucháčkou príbehov, ktoré jej rozprávajú známi, študenti a študentky či priatelia. Obrys sa začína príbehom jej suseda v lietadle o rýchlych člnoch a skrachovaných manželstvách. Ľudia v jej okolí obšírne rozprávajú o sebe: o svojich predstavách, úzkostiach, teóriách, výčitkách a túžbach. Prostredníctvom ich priznaní sa pred nami rysuje portrét rozprávačky, ženy, ktorá sa učí zmieriť sa s veľkou stratou. V dusivom teple a hluku mesta sa séria hlasov pretkáva do ľudskej tapisérie s vláknami straty, farbami rodinného života a temnými tónmi intimity. Druhý diel trilógie, ktorá sa začala románom Obrys, jedna z desiatich najlepších kníh roka podľa denníka New York Times. Faye sa po rozvode presťahuje aj so synmi do Londýna. Rozpad sa stáva katalyzátorom viacerých osobných, morálnych, umeleckých a praktických zmien a posunov, kým sa pre seba a svoje deti snaží vytvoriť novú realitu. V meste sa musí konfrontovať s aspektmi života, ktorým sa doposiaľ snažila vyhýbať, a uvažuje o zraniteľnosti a moci, skaze a obnove. Inteligentná rozprávačka sa ponára hlbšie do tém načrtnutých v románe Obrys a poskytuje prenikavé a dojemné úvahy o detstve a osude, hodnote utrpenia, o morálnych problémoch osobnej zodpovednosti a záhadnom spôsobe, akým sa meníme. Po románoch Obrys a Tranzit uzatvára Pocta trilógiu Rachel Cusk s mimoriadnou silou a presvedčivosťou. Žena v lietadle počúva neznámeho spolucestujúceho sediaceho vedľa nej, ako jej rozpráva príbeh svojho života: o práci, manželstve a o práve prežitej bolestnej noci, počas ktorej musel pochovať rodinného psa. Tou ženou je Faye, ktorá cestuje do Európy propagovať svoju novú knihu. Po príchode do cieľa vedie s ľuďmi, ktorých stretáva, rozhovory o umení, rodine, politike, láske, smútku i radosti, o spravodlivosti a nespravodlivosti. V týchto rozhovoroch zaznievajú tie najzásadnejšie otázky, aké si ľudia kladú. Postupne sa rozvíjajú a vrcholia v pôsobivom a majestátnom závere, ktorým je posledný telefonát Faye s jej synom.

Kniha Smutný tiger je založená na skutočných udalostiach. Neige Sinno mala sedem rokov, keď ju jej nevlastný otec začal sexuálne zneužívať. V devätnástich sa rozhodla prelomiť mlčanie, ktoré je v súvislosti so sexuálnym násilím prítomné vo všetkých kultúrach. To viedlo k verejnému súdu a uväzneniu jej nevlastného otca a autorka začala nový život v Mexiku. Prostredníctvom fragmentárne vystavaného rozprávania Sinno skúma rôzne podoby pamäti – vlastnej, matkinej aj pamäti svojho násilného nevlastného otca – a tiež samotného zneužívania v celej jeho obludnosti aj banalite. Jej výpoveď je pretkaná úryvkami literárnych diel autorov ako Vladimir Nabokov, Virginia Woolf, Toni Morrison, Christine Angot či Virginie Despentes. Smutný tiger – názov je inšpirovaný básňou Williama Blaka Tiger – je literárnym skúmaním toho, ako hovoriť o nevysloviteľnom. V tejto výnimočnej knihe sa neustále opakuje jedna zásadná otázka: Ako ochrániť iných pred tým, čím si prešla samotná autorka? Uprostred temnoty zaznieva jasná odpoveď: Hovoriť a klásť otázky. „Najsilnejšia, najhlbšia kniha o zničení niečieho detstva od dospelej autorky, akú som čítala.“ Annie Ernaux Neige Sinno je francúzska spisovateľka. Po získaní doktorátu z americkej literatúry a absolvovaní ďalších štúdií v Spojených štátoch a Mexiku sa venovala písaniu a prekladaniu a pôsobila tiež ako externá učiteľka literatúry na univerzite. Za román Smutný tiger získala v roku 2023 Prix Femina a Prix Goncourt des Lyceéns, a to aj v slovenskej verzii tejto ceny, ktorú každoročne udeľujú študenti francúzskeho jazyka.

Autorka bestselleru denníka New York Times a držiteľka National Book Award za román Priateľ svojím osobitým hlasom rozpráva príbeh o zmysle života a smrti a o hodnote spolupatričnosti. Rozprávačka opisuje sériu stretnutí s rôznymi ľuďmi v každodennom prúde života: s bývalým partnerom, na ktorého náhodne natrafí na verejnom podujatí; s majiteľkou bytu na Airbnb, ktorá nevie komunikovať so svojimi hosťami; s neznámym mužom hľadajúcim pomoc, pretože netuší, ako utešiť svoju starú matku; s priateľkou z mladosti, hospitalizovanou s nevyliečiteľnou rakovinou. Pri všetkých rozpoznáva spoločnú potrebu – túžbu hovoriť o sebe a mať poslucháča. Rozprávačka tieto hlasy väčšinou trpezlivo prijíma, až kým ju jedna z postáv nepožiada o niečo naozaj mimoriadne a veľmi osobné. V románe Čo ťa trápi prináša Sigrid Nunez múdrosť, humor a prenikavým pohľadom skúma ľudské interakcie či podobu vzťahov v našej dobe. Prekvapivý príbeh o empatii a neobyčajných spôsoboch, akými si ľudia dokážu navzájom pomôcť v ťažkých chvíľach, ponúka dojímavý a podnetný portrét dnešného sveta. Knihu v roku 2024 sfilmoval Pedro Almodóvar pod názvom Vedľajšia izba s Tildou Swinton a Julianne Moore v hlavných úlohách.

Keď sa moderné manželstvo rozpadne, začína sa skutočný príbeh. New York, rok 1924. Peter a Patricia majú všetko, čo má mať moderná dvojica: obaja pracujú, pijú koktaily, fajčia cigarety a veria v úprimnosť dokonca aj v otázke vernosti, až kým v ňu jeden z nich veriť neprestane. Patricia, úspešná reklamná copywriterka, sa po rozvode ocitá sama v meste tajných barov počas prohibície, nočných klubov a nekonečných večierkov. Začína odznova – tentoraz ako exmanželka. Medzi rannými aspirínmi, návštevami telocvične a rozhovormi s priateľmi sa pokúša pochopiť, čo znamená byť slobodnou ženou v dobe, keď sa sukne síce skracujú, ale pravidlá stále píšu muži. Román sa po anonymnom vydaní v roku 1929 okamžite stal bestsellerom a škandalizoval džezový vek. Ursula Parrott v ňom s chladnou presnosťou a bolestnou úprimnosťou zachytáva nielen pulzujúci Manhattan, ale aj tiché izby, lekárske ordinácie, osamelé rána a krehké nádeje. Drsný, inteligentný a prekvapivo súčasný román o láske, strate, ženských ilúziách a odvahe začať znova.

„Ale Mathilde sa nevzdala. Zmietla jeho odmietnutia zo stola. Rok čo rok sa k téme vracala. Každé leto, keď zafúkal chergui a spaľujúce horúčavy jej išli na nervy, znovu vyrukovala s nápadom na bazén, ktorý v ňom vzbudzoval odpor. Myslela si, že to nikdy nepochopí, on, ktorý nevedel plávať a bál sa vody. Zjemnela, štebotala, prosíkala ho. Nevnímala ako hanbu, že by ukázali, čo dosiahli. Nikomu tým neubližovali. Mali predsa právo užívať si život po tom všetkom, čomu obetovali svoje najkrajšie roky, najprv vojne a potom statku. Chcela bazén. Chcela ho ako náhradu za všetky obete, za samotu, za premrhanú mladosť.“ Píše sa rok 1968. Amin premenil neúrodné pole na prosperujúce hospodárstvo a stal sa súčasťou novej buržoázie, ktorá verí v pokrok, oslavuje život a s nádejou hľadí do budúcnosti. No krajina, ktorá si len nedávno vydobyla slobodu, ešte stále hľadá samu seba – rozpoltená medzi tradíciou a modernitou, medzi povrchnou ilúziou Západu a nevyrieknutou hanbou minulosti. Na tomto nestabilnom pozadí vyrastá nová generácia, ktorá sa odmieta prispôsobiť. Deti tých, ktorí bojovali o nezávislosť, sa samy musia rozhodnúť, akú cenu sú ochotné zaplatiť za slobodu, telom aj dušou. Román Dívajte sa, ako tancujeme pokračuje v pútavej rodinnej ságe, ktorú Leila Slimani začala románom Krajina iných – Vojna, vojna, vojna s rovnakou emocionálnou hĺbkou, nezabudnuteľnými postavami a nekompromisným pohľadom na spoločnosť, ktorá sa mení, no nie vždy vyvíja.

„Nevracaj sa. Reči o koreňoch nie sú nič iné než spôsob, ako ťa pribiť k zemi – a potom, na minulosti, dome, predmetoch, spomienkach nezáleží. Zapáľ veľký požiar a vezmi si oheň. Nepoviem ti dovidenia, miláčik, poviem ti zbohom. Postrčím ťa z útesu, pustím lano a budem sa dívať, ako plávaš. Láska moja, nerob kompromisy so slobodou, nedôveruj teplu vlastného domova.“ Tri ženy. Tri generácie. Jedna neúnavná túžba po slobode. Mia a Ines, tretia generácia rodiny Belhajovcov, prichádzajú na svet v osemdesiatych rokoch. Rovnako ako ich stará mama Mathilde, ich matka Aicha či teta Selma, aj ony túžia po slobode, no každá iným spôsobom: v exile, v samote, v zápase so svetom. Musia si vybojovať priestor pre seba, naučiť sa čítať nové pravidlá, prekračovať hranice medzi kultúrami a postaviť sa čelom k predsudkom, tichému vylúčeniu aj otvorenému rasizmu. V románe Vzal by som si oheň Leila Slimani veľkolepo uzatvára trilógiu Krajina iných, rodinnú ságu napísanú s výnimočnou citlivosťou a silou. Krajina iných je trojdielna freska o tom, čo znamená patriť – k rodine, krajine, sebe samej.

Pôsobivá trilógia jednej z najvýraznejších francúzskych autoriek súčasnosti zachytáva osud troch generácií rodiny Belhajovcov od 40. rokov 20. storočia až po začiatok 21. storočia. V prvom diele s názvom Vojna, vojna, vojna sledujeme mladú Francúzku Mathilde, ktorá po vojne odchádza so svojím marockým manželom Aminom budovať nový život na farme pri Meknese. V zápase s neúrodnou pôdou, tradíciami aj predsudkami sa odvíja dráma ženy, ktorá sa ocitla „v krajine iných“. Pokračovanie Dívajte sa, ako tancujeme prenáša príbeh do búrlivých šesťdesiatych rokov. Generácia detí – najmä Aicha a Selim – zápasí o vlastnú identitu, zmietajúc sa medzi túžbou po slobode a tlakom rodinných i spoločenských očakávaní. Maroko sa mení, ale rany minulosti sa nezahojili. Záverečný román Vzal by som si oheň predstavuje Miu a Ines, vnučky Mathilde a Amina. Vyrastajú v 80. a 90. rokoch medzi Rabatom a Parížom, vo svete poznačenom globalizáciou, násilím aj neustálym hľadaním seba samých. V ich príbehoch sa odráža krehkosť identity, moc túžby i ťarcha mlčania. Leila Slimani skladá veľkú rodinnú ságu – intímnu aj politickú, jemnú aj neúprosnú. Rozpráva o láske a odcudzení, o ženskom údele, o koloniálnej i postkoloniálnej skúsenosti. Jej trilógia je literárnym portrétom Maroka aj Európy, ale predovšetkým skúmaním človeka, ktorý sa nikdy necíti úplne doma. Krajina iných je príbeh o tom, ako sa dejiny vpisujú do tiel a pamätí a ako sa láska a sloboda musia vždy nanovo dobýjať.

Minulosť nikdy nezmizne úplne. Dedí sa, pretvára a ovplyvňuje aj tých, ktorí si ju nevybrali. Rodné Alžírsko bolo pre Naimu dlho len nezaujímavou kulisou. Zdá sa však, že vo francúzskej spoločnosti zmietanej otázkami identity všetko smeruje k jej pôvodu. Aké spojenie však môže mať s rodinnou históriou, ktorú jej nikto nikdy neodhalil? Jej starý otec Ali, ktorý žil v kabylských horách, zomrel skôr, ako sa ho mohla opýtať, prečo z neho história urobila harkiho. Jej stará mama by možno aj vedela odpovedať, ale nie v jazyku, ktorému by Naima rozumela. Ako priviesť krajinu späť z okraja mlčania? Alice Zeniter v oceňovanom románe majstrovsky spája veľkú históriu s intímnymi príbehmi jednotlivcov. Umenie strácať je pútavá a dojemná sága o identite, vyhnanstve a o tom, ako sa minulosť vkráda do prítomnosti. Vydanie tejto knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Sága matiek, dcér a sestier – osud jednej rodiny ako zrkadlo celého storočia. Všetko sa začalo prapradedkom a jeho neodolateľnou čokoládou, ktorej konzumácia má údajne tragické následky. Vďaka receptu na jej prípravu sa do rodiny Džašiovcov dostáva kliatba, ktorá sa rovnako ako mlčanie dedí z generácie na generáciu. Román Ôsmy život (pre Brilku) sleduje osem výnimočných životov, v ich osudoch sa vynárajú ozveny hlasov predkov a aj neúprosná história 20. storočia s jeho vojnami, diktatúrami, snahami o samostatnosť a demokraciu, útekmi, vášňami, stratami, nádejami a túžbou nielen po slobode.

Elizabeth Strout, majsterka nenápadných gest a ticha, ktoré v sebe nesie celé svety, sa vracia do mestečka Crosby v štáte Maine — a spolu s ňou aj Lucy Bartonová, Olive Kitteridgeová, Bob Burgess a ďalšie postavy známe z jej predchádzajúcich románov. Čelíme s nimi nečakanému zločinu, láske, ktorá sa odmieta naplniť, aj otázke, čo vlastne znamená ľudský život. Je jeseň. Právnik Bob Burgess sa ujme prípadu osamelého muža obvineného z vraždy vlastnej matky. Popri vyšetrovaní sa upevňuje jeho priateľstvo so spisovateľkou Lucy Bartonovou, ktorá žije na útese v dome so svojím bývalým manželom. Prechádzajú sa a zdôverujú sa s tým, čo stratili a čo si nikdy netrúfli vysloviť. Vďaka Bobovi Lucy po rokoch stretáva legendárnu Olive Kitteridgeovú, navštevuje ju v domove dôchodcov a rozprávajú si príbehy o ľuďoch, ktorých životy nikto nezaznamenal , no zaslúžia si byť vypočuté. Povedz mi všetko je román naplnený súcitom, ľudskosťou a múdrosťou. Elizabeth Strout v ňom opäť potvrdzuje svoju jedinečnú schopnosť zachytiť krehkosť vzťahov, bolesť i krásu obyčajného života. Lebo ako hovorí Lucy: „Láska prichádza v najrozličnejších formách, ale vždy je to láska.“

Keď do vzťahu spisovateľky Françoise a jej partnera Pierra vstúpi mladá Xaviere, ich starostlivo vybudovaná rovnováha sa začne rúcať. Čo spočiatku vyzerá ako nevinné priateľstvo, mení sa na nebezpečnú hru túžby, moci a manipulácie. Pozvaná je intenzívnym psychologickým románom o láske, žiarlivosti a slobode, v ktorom Simone de Beauvoir skúma krehkosť ľudských vzťahov a morálne dilemy, s ktorými sa stretávame pri hľadaní vlastnej identity. Kniha, považovaná za jeden z prvých feministických románov, ponúka prenikavý pohľad na city, ktoré nás dokážu povzniesť, ale aj zničiť. Simone de Beauvoir (1908 – 1986) bola francúzska spisovateľka, filozofka a významná predstaviteľka existencializmu a feminizmu. Preslávila sa dielom Druhé pohlavie, ktoré zásadne ovplyvnilo feministické myslenie. Vo svojich románoch a esejach skúmala slobodu, vzťahy a postavenie žien v spoločnosti. Vo vydavateľstve Inaque vyšli jej knihy Zlomená žena a Nerozlučné, ktoré ponúkajú pohľad na ženské prežívanie, lásku a priateľstvo.

Do Sassaie, malej dedinky v horách, sa dostanete len po strmej cestičke ukrytej medzi stromami. Práve tam sa jedného dňa objaví Emilia. Bruno z domu oproti je svedkom jej príchodu, ako by bol človek svedkom invázie. Žena má cudzí prízvuk a hromadu batožiny, ale čo robí tam hore, ďaleko od zvyšku sveta? Keď sa konečne stretnú, každý so svojou vlastnou osamelosťou, Bruno vycíti priepasť podobnú tej svojej. Ale ona skrýva tajomstvo. Zlo, za ktoré pykala, ale ktoré sa nedá napraviť. Sassaia je ich únikovým miestom, jediným riešením, ako sa skryť pred budúcnosťou, v ktorú obaja prestali veriť. Budúcnosť však prichádza a riadi sa vlastnými zákonmi. Či už sme vinní, alebo nevinní, obeť alebo kat, čas plynie a odhaľuje, akí sme všetci nekonečne krehkí, osudovo ľudskí. S láskou, akú vedia svojim postavám venovať len veľkí autori a autorky, napísala Silvia Avallone svoj zatiaľ najzrelší román, príbeh o odsúdení a spáse, ktorý skúma najtemnejšie a najhlbšie trhliny duše, aby ich naplnil súcitom, životom a svetlom.