Prekliati reportéri

Cigary, salsa a rum. Ale tiež potravinová kríza, bieda a všadeprítomná ozvena revolúcie, ktorá v skutočnosti žije už len v sadrových kulisách a v hlavách ľudí opantaných propagandou. Bienvednido a Cuba! Vitajte na Kube! V podaní slovenskej reportérky Kristíny Böhmer to však nebude sterilná dovolenka v prímorskom letovisku, ale dobrodružná cesta naprieč ostrovom i jeho komplikovanými dejinami. V tejto knihe sa dozvieš: - akú cestu prešla Kuba od oslobodenia spod španielskej nadvlády až po Castrovu revolúciu - ako Castrova revolúcia zradila sny mnohých Kubáncov o spravodlivej spoločnosti - prečo pri pobreží Kuby takmer vypukla nukleárna svetová vojna - či dá sa na Kube cestovať aj mimo štátnych ubytovacích zariadení - ako spolu súvisia dovolenka v rezorte a agrárna reforma Fidela Castra - ako dopadli občianske pokusy o zmenu zdola a prečo je kubánsky režim taký pevný - ako režim systematicky potláča prejavy občianskej neposlušnosti - čo si radšej nezabudnúť pribaliť do batožiny pred cestou na Kubu Kuba má mnoho tvárí. Jedna z nich je hrdá a odhodlaná ako Che Guevara na ikonickom portréte. Druhá vyzerá ako tropický raj, kde môžete zabudnúť na všetky problémy. Tretia zas zo všetkého najviac pripomína väzenie. Reportážna kniha Kristíny Böhmer Na dne mora mapuje autorkinu cestu po Kube, v ktorej sa súčasnosť poznamenaná pandémiou covidu a najmasovejšími protestami proti kubánskemu režimu za uplynulé desaťročia prelína s minulosťou od jej kolonizácie až po revolúciu Fidela Castra. Svoju cestu po Kube a obrazy z dejín ostrova Kristína Böhmer konfrontuje s výpoveďami mnohých respondentov – od prenasledovaných disidentov a exulantov až po obyčajných Kubáncov a Kubánky, ktorých stretla náhodou počas cesty naprieč ostrovom. Vďaka tomu môže porovnať obraz, ktorý o sebe vytvára režim, s realitou bežných ľudí, ktorí svoj čas trávia neustálym čakaním. Čakaním v rade na ryžu. Čakaním na rozheganý autobus československej výroby. Čakaním na to, kedy sa im konečne podarí odísť preč. Z ostrova však veľa ciest nevedie. Na slávnom Malecóne, havanskej promenáde, často posedávajú miestni a hľadia na more, za ktorým tušia Floridu, a na nej množstvo ich príbuzných a priateľov, ktorým sa podarilo ujsť. Kniha Na dne mora však nerozpráva len o dejinách a politike, ale tiež o pozoruhodných mestách a obciach, či o kubánskej hudbe, tanci a náboženstve. Poslúži tak aj ako dobrý bedeker, ktorý, na rozdiel od iných turistických publikácií netají, že ostrov na tom vôbec nie je dobre.

Skutočné srdce Európy bije na Spiši. Tam, kde sa stretáva a prelína osem rôznych kultúr. Tam, kde sa adresa domu za celé storočie nezmenila, no napriek tomu sa ocitol v štyroch rôznych štátoch. Tam, kde hranica predstavuje skôr ľudskú skúsenosť, než čiaru na mape. Dohody mocných. Posuny hraníc. Presídľovania ľudí. Náboženské obmedzenia. To všetko formovalo tvár dnešného Spiša. A tiež jeho príbehy. V tejto knihe sa dozvieš: – ako región Spiša ovplyvnili spišskí Nemci a aké stopy po sebe zanechali v spišských mestách – prečo bolo šestnásť spišských miest viac ako tristo rokov majetkom Poľska – akých osem kultúr formovalo a dodnes formuje tvár Spiša – ako a prečo kežmarský Kostol svätého Kríža opakovane menil svoju príslušnosť – ako v minulosti vyzeralo pašeráctvo na hraniciach a ako sa tento fenomén premietol do súčasnosti – ako sa na Spiši posúvali hranice po svetových vojnách a prečo je táto téma dodnes živá Na mnohé otázky je na Spiši ťažké odpovedať. Komu patrí jazyk? Komu územie? A komu pamäť? A čo so spomienkami, ku ktorým sa radšej nikto nechce vracať? Poľská novinárka Ludwika Włodek sa vo svojej reportážnej knihe Štyri vlajky, jedna adresa pokúša na tieto otázky odpovedať. A pridáva množstvo ďalších. Kam sa podeli Nemci a Židia? Prečo tu žije tak veľa Rómov? Je Spiš viac poľský alebo slovenský? Ludwika Włodek rozpráva pozoruhodný príbeh regiónu Spiša – priestoru, kde sa počas posledných približne päťsto rokov opakovane menili hranice, štátna príslušnosť, režimy i politická moc. Od spišského zálohu v 15. storočí, keď bolo šestnásť miest zastavených Poľsku a Spiš sa formoval ako hraničný priestor medzi Uhorskom a Poľskom, až po zlomové 20. storočie, ktoré prináša rozpad monarchie, vznik Československa, spory o hranice, vojnové násilie, vyhladenie židovských komunít, vysídľovanie, znárodňovanie a socialistickú prestavbu regiónu, ktorá znamenala radikálnu premenu vzťahu ľudí k domovu, pamäti i minulosti. Pre slovenské publikum je kniha mimoriadne zaujímavá tým, že sa dotýka známeho, no často málo reflektovaného úseku našich vlastných dejín. Kniha Štyri vlajky, jedna adresa ponúka citlivú literárnu reportáž o pamäti miesta, o hľadaní identity i o tom, ako sa veľké dejiny Spiša za posledných päť storočí zapisovali do každodenného života ľudí, ktorí tu žili. Spiš je zároveň správou o súčasnom stave Európy, ktorá nám hovorí, že najsilnejší sme vtedy, keď spolupracujeme. Reportážna kniha Štyri vlajky jedna adresa s podtitulom Spišské príbehy vychádza v preklade Jána Púčeka.

Ešte včera si odkladali peniaze na novú umývačku riadu. Ktosi iný oslavoval výročie svadby. Niektorí si pre každý prípad zbalili evakuačný batoh. A ktosi ďalší si kúpil lístok na koncert. A potom prišiel 24. február 2022. Zrazu bolo jasné, že odteraz už žiadnu z týchto spomienok nemožno oddeliť od slov: „A potom sa začala invázia.“ V tejto knihe sa dozvieš: - ako v priebehu jedného rána skolaboval bežný život na Ukrajine - ako sa Ukrajinci a Ukrajinky vyrovnávali s prvotným šokom a bezmocnosťou a ako impulzívne rozhodnutia nasmerovali ich ďalší život - ako človek prežíva svoju premenu z civila na vojaka - ako všadeprítomný strach zmenil spôsob premýšľania i prežívania - ako riešili dilemy medzi ochranou rodiny a túžbou pomôcť svojej krajine - ako sa ľudia v Ukrajine počas invázie zomkli, pomáhali si, delili sa o informácie, priestor, jedlo i bezpečie - ako vojna mení vedomie Ukrajincov a Ukrajiniek o sebe samých a ako chápu svoje miesto v Európe Akými slovami popísať emócie, ktoré sprevádzajú vstup do ukrajinských ozbrojených síl? Ako sa vyrovnať s tým, že sa vám nepodarilo presvedčiť svojich rodičov, aby utiekli z Buče, a tak museli prežiť okupáciu a nepretržité ostreľovanie? Dokážete zachytiť moment, keď sa celá krajina cítila jednotná, ak jediným jazykom, ktorý používate, je jazyk vojny? A ako presvedčíte svet, že milovaná Ukrajina je viac než práve prebiehajúca vojna? Jazyk vojny Oleksandra Mycheda je strhujúca a mimoriadne osobná reportáž o tom, ako vojna zo dňa na deň dokáže zmeniť ľudské životy. Kombinuje v nej denníkové záznamy, pozorovania, rozhovory, fragmenty každodennosti a príbehy ľudí okolo seba. Vytvára tak pozoruhodnú a živú kroniku prvého roka vojny, počas ktorého zachytáva nielen vonkajšie udalosti, ale najmä vnútorné zmeny, ktoré vojna spôsobila v ňom, v jeho blízkych i v samotnej krajine. Kniha Jazyk vojny je o tom, na čo sa nedá zabudnúť ani odpustiť. O hneve, pomste, ale aj o láske k rodnej krajine. A o tom, že aj keď literatúra nespasí, dokáže zdokumentovať hrôzu, ktorá presahuje hranice ľudskej predstavivosti. Toto je kniha o vojne, ktorá za jeden deň vymazala naše predstavy o bezpečnosti Európy i celého sveta a tiež naše presvedčenie o tom, že niečo také sa už nemôže stať. Kniha Oleksandra Mycheda Jazyk vojny vychádza v preklade Veroniky Moscatello Goldiňákovej. Vydanie knihy je financované z prostriedkov Európskej únie.

Stéphane Breitwieser nebol obyčajný zlodej. Nemal zbraň, nemal sieť kupcov, nemal záujem o zisk ani o peniaze. Mal len obrovskú túžbu. Túžbu vlastniť krásu. Spoznajte príbeh muža, ktorý miloval umenie až za hranicu zákona. V tejto knihe sa dozvieš: - kto je Stéphane Breitwieser, neobyčajný muž, ktorý ukradol viac ako 200 umeleckých diel z múzeí po celej Európe - ako dokázal kradnúť umelecké diela bez použitia násilia či špeciálnej techniky - prečo si všetky ukradnuté diela nechával pre seba - kto mu pomáhal a aký bol jeho vzťah s najbližšími - kedy sa jeho príbeh zlomil a čo sa stalo so všetkými ukradnutými dielami Zlodej umenia je fascinujúcou kronikou jedného z najškandalóznejších a najveľkolepejších zlodejov umenia v histórii: Stéphane Breitwieser za sedem rokov ukradol viac ako dvesto umeleckých diel z múzeí naprieč celou západnou Európou pričom nazhromaždil zbierku v odhadovanej hodnote dve miliardy dolárov. Medzi nimi boli diela Lucasa Cranacha mladšieho, Pietera Brueghela či Antoina Watteaua. Dnu vchádzal ako návštevník, von vychádzal ako zlodej. Pozoruhodné je, že na rozdiel od takmer všetkých ostatných zlodejov umenia Breitwieser nikdy nekradol pre peniaze. Všetko si starostlivo uložil vo svojej izbe v podkroví, kde si vytvoril súkromnú galériu, o ktorej nikto netušil. Až kým to všetko neprasklo. Doslova! Kniha Zlodej umenia je založená na sérii exkluzívnych rozhovorov s Breitwieserom, prvých, aké kedy poskytol americkému novinárovi. Podrobne opisuje strhujúci príbeh lásky, zločinu a neukojiteľného hladu vlastniť krásu za každú cenu. Michael Finkel odhaľuje jeho neuveriteľne jednoduché, ale premyslené metódy krádeží počas bežných otváracích hodín múzeí, skúma jeho posadnutosť krásou a túžbu vlastniť umenie. Zlodej umenia Michaela Finkela je skutočný príbeh, ktorý sa číta ako napínavý román. Vychádza v preklade Igora Otčenáša.

Veľká Hitlerova armáda sa nezrodila v kasárňach, ale v školských laviciach. Americký pedagóg Gregor Ziemer sa v tridsiatych rokoch do detailov zoznámil so systémom nacistického vzdelávania, ktorého hlavným cieľom bolo vyrábať ľudí ochotných zomrieť za Führera. Ako vychovať nacistu je jedinečná reportážna sonda do hĺbky nacistickej duše. V tejto knihe sa dozvieš: - aké radikálne zmeny nastali v nemeckom školstve po nástupe Hitlera k moci - ako vyzeral každodenný život detí v nacistickom Nemecku - ako nacisti využívali školu i mimoškolské aktivity na ovládanie myslenia detí - čo sa učili o Führerovi, rase a nepriateľoch štátu - ako sa deti pripravovali na vojnu a smrť už od útleho veku - prečo bolo samozrejmé udávať aj vlastných rodičov Matky rodia deti, pretože ich k tomu vyzval Führer. Ak sa narodí chlapec – bude z neho Hitlerov vojak. Ak dievča – bude z neho matka, ktorá porodí ďalších vojakov. Cieľom je dobyť celý svet, a tak to nemôže byť inak. Americký pedagóg a publicista Gregor Ziemer pôsobil v rokoch 1928 – 1939 ako riaditeľ Americkej školy v Berlíne. Všetko, čo sa v Nemecku dialo po nástupe Hitlera k moci tak mal každý deň priamo pred očami. V roku 1939 využil svoje kontakty a s ministerským povolením navštívil rôzne vzdelávacie inštitúcie v Tretej ríši. Pozrel si nielen školy, ale aj pôrodnice, sterilizačné nemocnice či novorodenecké oddelenia. Zúčastnil sa na hodinách geografie, ktoré sa zmenili na náuku o stratených územiach, ktoré je potrebné opäť dobyť a navštívil aj hodiny biológie, ktoré kládli dôraz na to, že všade v prírode funguje vodcovský princíp a demokracia je preto odkázaná na zánik. Ziemer sa zúčastnil výcviku členov Jungvolku a Hitlerjugend, sledoval nočné iniciačné rituály v stredovekých hradoch, rozprával sa s chlapcami, ktorí chceli zomrieť za Hitlera, i s dievčatami, ktoré sa viac báli neplodnosti ako smrti. Kniha Gregora Ziemera Ako vychovať nacistu vyšla po prvý raz v roku 1941, no aj po viac ako osemdesiatich rokoch nám má stále čo povedať. Oboznamuje nás s podrobnosťami jednotlivých fáz nacistickej výchovy i s mechanizmom formovania nového človeka. Opisuje, ako nacistická ideológia prenikala do každej oblasti života detí – od školy, cez učebnice, hry, piesne až po voľnočasové aktivity. Vzdelávanie bolo úspešné vtedy, ak sa študenti naučili podvoľovať autorite. V tejto knihe sa však dozvieme predovšetkým to, čo sa môže stať, ak vzdelávanie a výchovu našich detí ponecháme v rukách fanatikov. Súčasný pohľad na túto tému nám ponúka slovenský historik a odborník na fašizmus Jakub Drábik v zasvätenom doslove. Kniha Gregora Ziemera Ako vychovať nacistu vychádza v preklade Igora Otčenáša.

Dejiny jednej rodiny, dejiny jednej krajiny. Množstvo hlasov z rôznych etáp 20. storočia sa v knihe Zuzany Kepplovej zlieva do epického obrazu malých i veľkých dejín, ktoré sa zrkadlia v príbehu brezovskej rodiny Tvarožkovcov. V tejto knihe sa dozvieš: - čo všetko dokázali vybudovať Tvarožkovci v medzivojnovom období - s akými ideami tvorili mladé Slovensko v medzivojnovom období - ako sa členovia rodiny zapojili do Slovenského národného povstania - ako rodinu zasiahol Víťazný február a päťdesiate roky - čo prežili po invázii z augusta 1968 a počas normalizácie Keď sa stretnú na rodinnej oslave, človek si nepočuje vlastného slova. Lenže kdesi tam, v chaose hlasov, sa rozprávajú príbehy. Príbehy ich košatej rodiny a zároveň príbeh mladej slovenskej demokracie. Zuzana Kepplová sa ich rozhodla povyťahovať a pospájať, aby vytvorila jeden veľký príbeh rodiny Tvarožkovcov. Vznikla sugestívna mozaika, o tom, čo bolo a už nie je, čo všetko Tvarožkovci vybudovali a čo im vzal Víťazný február, päťdesiate roky a?neskôr aj normalizácia. Bratislavská Metropolka, budova Sporiteľne na Kamennom námestí, ale aj Mohyla generála M. R. Štefánika na Bradle – to všetko sa rôznymi spôsobmi spája s rodinou Tvarožkovcov. Ale aj Slovenské národné povstanie, obvinenia zo špionáže a väznenie viacerých členov rodiny počas päťdesiatych rokov. Kľúčom k rozprávaniu je obraz Zuzky Medveďovej v Múzeu vojvodinských Slovákov v Báčskom Petrovci. Návštevníčka z Brezovej požiada, aby jej ho ukázali. „A vy ich poznáte?“ spýtajú sa jej. „Tento bol minister, tento architekt, táto bola mamou spisovateľa a tento otcom redaktora,“ odpovedá. Skrátka – rodina. Zuzana Kepplová čerpá z rozhovorov s príbuznými Tvarožkovcov, z memoárov i denníkov. Jej kniha Tvarožkovci s podtitulom Súkromné dejiny demokracie predstavuje literárne pátranie v zákrutách nespoľahlivej pamäti, anekdot i zámlk. Na pozadí osudov brezovskej rodiny Tvarožkovcov sa dotýka veľkých dejín, ktoré sú nám na osudoch konkrétnych ľudí zrazu akési bližšie a možno aj zrozumiteľnejšie.

Niečo na tom meste musí byť. Inak by tu nevypukla revolúcia, neprežilo by dlhú nacistickú blokádu a neprekvital by tu najlepší balet na svete. Možno mu tú jedinečnosť vložil do vienka zakladateľ cár Peter I. Alebo si ju vysnívali jeho obyvatelia a obyvateľky vo vnútornej emigrácii. Vitajte v Petrohrade, Benátkach severu, meste s najostrejším kontrastom medzi túžbou po slobode a typickým ruským svetom. V tejto knihe sa dozvieš: - ako vznikol Petrohrad a čo predtým stálo na jeho mieste - prečo práve tu vypukla socialistická revolúcia - ako mesto prežilo viac ako dva roky trvajúcu nacistickú blokádu - ako petrohradský balet prežil revolúciu, Stalina i pád ZSSR - ako mesto vybojovalo veľkú bitku s vodným živlom - prečo práve tu v každej ére prekvitá život vo vnútornej emigrácii - prečo bol donedávna vnímaný ako ostrov slobody pre LGBTI komunitu - prečo v Petrohrade vznikli najväčšie trolie farmy Leningrad. Sankt Peterburg. Petrohrad. Názov sa mení, ale mesto a jeho výnimočný duch zostáva. Pre niektorých je to rajský kút slobody a oáza modernosti, pre iných miesto bolestných spomienok, z ktorých niet úniku. Ako keby to ani nebolo ruské mesto. A zároveň je jedno z najruskejších. Poľská reportérka Joanna Czeczott nás sprevádza ulicami Petrohradu, pričom vzájomne prepletá minulosť i prítomnosť tohto nevšedného mesta. Na začiatku stojí cár Peter I., ktorý tvrdou rukou tlačí metropolu na Západ. Na konci je surovo prenasledovaná LGBTI komunita, ktorá sa sem sťahuje z celého Ruska v nádeji, že tu nájde aspoň náznak slobody. A kdesi medzi tým je socialistická revolúcia, nacistická blokáda, hladomor, bombardovanie i biedne a šedivé roky na konci éry Sovietskeho zväzu. Petrohrad je však aj mesto, kde prežil najlepší ruský balet vo svojej najčistejšej podobe, no sú tu sústredené aj najväčšie ruské trolie farmy, ktoré šíria do celého sveta dezinformácie a konšpiračné teórie. Joanna Czeczott skúma aj petrohradskú súčasnosť. Rozpráva sa s príslušníkmi mladej bohatej generácie, ktorej najväčším hrdinom je Putin, i s mládežou z podzemia, ktorá by najradšej odišla z Ruska aj s celým Petrohradom. Kniha Petrohrad s podtitulom Mesto snov je pozoruhodným reportážnym sprievodcom po mieste, ktoré napriek nespočetným katastrofám a vojnám vždy znova vstalo z popola. Kniha vychádza v preklade Juraja Koudelu.

Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, na hranici Poľska, Slovenska a Ukrajiny, leží jeden nezvyčajný svet, skutočná stredoeurópska Patagónia. Bieščady a Poloniny, krajina vydedencov i hrdých ľudí, krajina vlkov a medveďov, ale aj obľúbený cieľ mnohých turistov. Teraz ju môžete spoznať aj vy. V tejto knihe sa dozvieš: - prečo je v Bieščadoch tak veľa zaniknutých obcí - kde je skutočný prameň rieky San - čo sa stane, keď prejdete pešo cez Lupkovský tunel - kde rastú stromy staršie ako najstaršia ústava - ako sa do poľských Karpát dostala veľká grécka komunita - ako obyvateľom Osadného zmenil život dokumentárny film Marka Škopa - čo znamenajú slová kýčera, magura či polonina - aké piesne poslala matka Andyho Warhola do svojej rodnej obce Inšpirovaný slávnou cestopisnou knihou Brucea Chatwina V Patagónii vyráža poľský spisovateľ Adam Robiński na potulky po juhovýchode Poľska s cieľom nájsť podobne odľahlý a zabudnutý kraj, akým je juhoamerická Patagónia. A poľské Bieščady i slovenské Poloniny trochu také sú. Je to kraj hlbokých lesov, tmavej nočnej oblohy i pustých sadov, v ktorých jablone ešte stále rodia, hoci dedín, ku ktorým patrili, už dávno niet. V knihe Kýčery s podtitulom Potulky po Bieščadoch a Poloninách budeme putovať po poľskom, ukrajinskom i slovenskom pohraničí a stretávať pri tom ľudí, pre ktorých sa táto časť Karpát stala osudom: osamelých značkárov, kartografov, ľudí, čo týmto horám venovali celý život. Spoznáme gréckych osadníkov, ktorí tu zapustili korene po nútenom odchode z domoviny. Budeme pátrať po skutočnom prameni rieky San. Zistíme, ako sa zmenil život obyvateľom Osadného po vydarenom dokumentárnom filme Marka Škopa. Dozvieme sa o Rusínoch aj o starých miestnych názvoch. A keď sa ocitneme na mieste, kde sa stretávajú hranice troch krajín, na chvíľu môžeme naozaj nadobudnúť dojem, že prechádzame ďalekou Patagóniou a nie ostrovom hôr, ktorý máme na dosah ruky. Kniha Kýčery je o konkrétnom pohorí, no zároveň je aj univerzálnou príručkou o tom, ako pochopiť a obsiahnuť určitý výsek sveta a akými rôznymi spôsobmi sa môžeme dopracovať k poznaniu i k zblíženiu s vlastnou krajinou. Kniha Adama Robińského Kýčery s podtitulom Potulky po Bieščadoch a Poloninách vychádza v preklade Jána Púčeka.

Čo je to sloboda? Ľahká otázka, však? Ale odpoveď taká jednoduchá nie je. Lea Ypi sa ju rozhodla pohľadať vo svojom detstve a dospievaní, keď sa v jej rodnom Albánsku rúcal totalitný režim a krajina sa vydávala na cestu k slobode. Do Albánska zaviali nové vône, ale aj zmätok a nepoznaná neistota. V tejto knihe sa dozvieš: - ako sa albánske deti už od plienok učili milovať svojho vodcu - prečo bola prázdna plechovka od Coca-Coly vzácnym pokladom - ako mohli disidenti vychovávať svoje deti v klamstve - ako sa cítili západní turisti v socialistickom Albánsku - ako v Tirane prišiel Stalin o hlavu - ako Albánci a Albánky utekali do Talianska - ako sa Lea Ypi vyrovnávala so zrúcanými ilúziami o vlastnej rodine Chystáte sa do Albánska? Čo tak ho predtým trochu spoznať? Lea Ypi nás pozýva na cestu do krajiny, o ktorej minulosti i prítomnosti stále vieme žalostne málo. Albánsko je krajina, ktorá bola niekoľko desaťročí napevno uzavretá do svojich hraníc, komunistické ideály nahradili náboženstvo a teror a prenasledovanie sa stali každodennou realitou. Pre Leu Ypi však Albánsko znamenalo domov – bezpečné miesto, kde sú si všetci ľudia rovní, susedia si navzájom pomáhajú a od detí sa očakáva, že budú už od škôlky pomáhať budovať lepší svet, zatiaľ čo z podstavcov sa strýčko Hodža blahosklonne usmieval na svojich mladých nasledovníkov. V decembri 1990 sa všetko zmenilo. Pomníky starých vodcov boli zvrhnuté a ľudia si nových vládcov zrazu mohli vybrať sami. Už sa nemuseli báť zvedavých očí ani príliš tenkých stien, už nemuseli túžiť po prázdnych plechovkách od Coca-Coly, ktoré dodávali ich domácnostiam punc jedinečnosti. Čoskoro sa však začali zatvárať prvé továrne, finančné pyramídy priviedli štát ku krachu a v uliciach vypukli nepokoje. Tisíce ľudí utiekli do Talianska, aby sa po ponižujúcej procedúre museli vrátiť do slobodnej krajiny, ktorá im už nemala čo ponúknuť. Lea Ypi sa vracia do svojho detstva a dospievania, aby tieto chvíle prežila znova, a aby pochopila, prečo ju rodičia nechali žiť v ilúzii dokonalej krajiny, hoci sami patrili medzi disidentov a totalitnému režimu neverili. S jedinečným nadhľadom a humorom opisuje svoje prežívanie politických zemetrasení i odhaľovanie rodinných tajomstiev, keď sa zároveň rúcali aj všetky jej predstavy o svete. Výborná a mimoriadne osobná reportážna kniha Slobodná vychádza v preklade Ivany Krekáňovej.

Aká by mala byť absyntovka desaťročia? Jednoznačne pútavá. Mrazivá. Osobná. Nástojčivá. Prežitá na vlastnej koži. A nabitá faktami. Smrť v bunkri Martina Pollacka je presne taká. Pri príležitosti desiatych narodenín Vydavateľstva Absynt teraz vychádza v novom limitovanom vydaní v originálnom dizajne. Myslíme si, že táto kniha je dnes ešte aktuálnejšia ako pri svojej premiére. Čo nám príbeh Martina Pollacka a jeho rodiny hovorí o našej vykoľajenej súčasnosti? „Zdedil som po ňom niečo? Nesiem v sebe kus z neho?“ pýta sa spisovateľ a reportér Martin Pollack pri pohľade na fotografiu svojho otca v uniforme SS. S desivým dedičstvom nacizmu sa nedokážu vyrovnať celé krajiny. Ako sa s ním teda má vysporiadať jeden človek, keď zistí, že jeho otec má na rukách krv stoviek nevinných ľudí? Ako sa má postaviť k faktu, že mnohí jeho rodinní príslušníci, všetky tie láskavé tety a sympatickí ujovia, boli nefalšovaní a presvedčení nacisti? Martin Pollack prichádza s mimoriadne osobným a o to dôležitejším príbehom – s príbehom vlastnej rodiny. V knihe Smrť v bunkri pátra po nacistickej minulosti svojich predkov, no predovšetkým biologického otca Gerharda Basta, vysokého predstaviteľa nacistickej SS, ktorého oddiel po potlačení SNP niekoľko týždňov operoval a vraždil aj na území Slovenska. Martin Pollack krok za krokom rekonštruuje jeho život, aby tak lepšie spoznal a pochopil nielen samého seba, ale aj naše pouzlené dejinné súvislosti. Prijať minulosť i všetky jej hriechy – to je možno dobrý spôsob, ako sa vyrovnať s temnými dejinami svojej rodiny. A je to možno aj dobrý recept pre celú spoločnosť. Kniha Smrť v bunkri je doplnená o dva osobné texty prekladateľa Michala Hvoreckého o živote a tvorbe Martina Pollacka.

Slovenská novinárka Veronika Cosculluela nás vo svojej reportážnej knihe “Scvrknutý svet” pozýva na nezvyčajný výlet za mreže slovenských väzníc. Prostredníctvom príbehov väzňov, dozorcov, sudcu či lekára sa dostávame do miestností, do ktorých človek mimo systému nemá prístup. Ide o uzavretý svet, ale týka sa množstva ľudí – Zbor väzenskej a justičnej stráže zamestnáva okolo osemtisíc ľudí, za mrežami ich sedí okolo desaťtisíc, štyristo z nich prepustia každý mesiac na slobodu a to ešte nerátame rodiny, ktorých sa život za mrežami bytostne dotýka. O väzňoch sa v médiách píše nanajvýš na Vianoce, alebo pri odhalení nejakého škandálu či úteku. Pritom je tu množstvo otázok, na ktoré by sme radi poznali odpovede: Ako vyzerá život rodín, ktoré majú príbuzného vo väzení? Ako sa s tým vyrovnávajú vo svojom prostredí – v práci, v meste, na dedine? Aký je život bývalých väzňov na Slovensku? Akú šancu majú opäť sa začleniť do spoločnosti? Koho zatvárame za mreže a kto sú ľudia, ktorí na nich dozerajú? Odpovede hľadá Veronika Cosculluela vo svojej knihe “Scvrknutý svet”.

Jelena Kosťučenko nepíše spoza stola, nebojí sa zašpiniť si ruky, neváha klásť ťažké otázky. Píše o ľuďoch, na ktorých všetci zabudli, o miestach, na ktorých prekvitá hlavne zúfalstvo, bieda, alkoholizmus a prostitúcia. V knihe Moja milovaná krajina s podtitulom Reportáže z Ruska vedľa seba stoja autorkine osobné memoárové texty a ostré reportáže z rôznych kútov Ruska z posledných pätnástich rokov. Spoznávame v nich realitu, akú denno-denne zažívajú ľudia, ktorých súčasný režim systematicky a brutálne vymazáva, či už sú to dievčatá naverbované na sexuálnu prácu v hlavnom meste, kvír ľudia v odľahlých oblastiach, deti bez domova, ktoré si spravili domov z opustenej nemocnice alebo novinári ako ona sama. O tom všetkom píše veľmi priamo a bez štylistických príkras. Kniha Moja milovaná krajina nie je len o Rusku. Je to aj obraz nefunkčného sveta, v ktorom sa vytrácajú ľudské väzby, solidarita i mechanizmy vzájomnej podpory. V marci 2022 Jelena Kosťučenko ako reportérka novín Novaja gazeta prekročila hranice Ukrajiny, aby Rusov a Rusky informovala o vojne, ktorú vedie ich krajina proti svojmu susedovi – to znamenalo aj definitívnu stopku pre posledné slobodné noviny v Rusku a odchod autorky do exilu. Kniha Jeleny Kosťučenko Moja milovaná krajina, ktorej názov ironicky parafrázuje úvodné verše novej ruskej hymny, vychádza v slovenskom preklade Kristíny Karabovej.

Čierne ruky, čierne tváre – len oči z nich žiaria nabielo. A ešte zuby, ak sa práve usmievajú. Tak vyzerajú doneckí baníci, keď vyjdú na svetlo a zažmúria do slnka. Táto kniha rozpráva o tom, aký bol Donbas predtým, než sa stal epicentrom krutej vojny. Oleksandr Myched nás v nej zoberie priamo do čierneho srdca Ukrajiny. Bachmut. Pokrovsk. Konsťantynivka. Sjevjerodoneck. Lysyčansk. Dnes hlavné mestá krutej vojny boli ešte donedávna nielen centrami ukrajinského a predtým sovietskeho baníctva, boli aj súčasťou pozoruhodného vesmíru zvaného Donbas. Oleksandr Myched prichádza na východ v roku 2016 vo veľmi zvláštnom období. V Donecku a Luhansku už prebieha vojna a paralelne s ňou aj snahy o čosi ako nový začiatok: východná Ukrajina hľadá svoju identitu, mestá dostávajú nové mená, prichádza mladá generácia. A o invázii, ktorá má prísť o pár rokov, ešte nikto nič netuší. Vo svojej knihe Krv ti s uhlím pomiešam Myched skúma mytológiu baníckych miest, kľúčové postavy regiónu, stereotypy i archetypy. Ukazuje nám, že tento kraj má v sebe oveľa viac než len vrstvu čierneho prachu. Nie je to len Donecká uhoľná panva, je to aj hrdé obyvateľstvo, etnicky a kultúrne rôznorodé, ktoré sa cíti byť silne spojené s Ukrajinou a neuzatvára sa pred Západom. Myched sa vracia do miest, ktoré spoznal počas projektov oživujúcich miestnu komunitu, a ktoré sa dnes spájajú najmä s miestami najtvrdších bojov. Rozpráva sa s bežnými obyvateľmi, baníkmi, ale aj s umelcami a intelektuálmi, ktorí hovoria o svojom detstve, dospelosti a spoločnosti v regióne, ktorý nie je veľmi známy ani v samotnej Ukrajine. Kniha napísaná v roku 2020 je pôsobivou polyfóniou o minulosti a súčasnosti ukrajinského východu. Dnes sa číta ako príbeh o stratenej histórii, ľuďoch a mestách, ale aj ako záznam nekonečnej lásky k svojej krajine. Kniha vychádza v preklade Veroniky Goldiňákovej.

Afganistan? To je džihád, šaría, ópium a divoké konope. Áno, také sú stereotypy. Lenže predstavte si, napríklad, islamskú feministku. Nemožné? Vôbec nie. Aj taká je jedna z mnohých tvárí Afganistanu, ktorý sme dôverne spoznali vďaka skvelej nórskej reportérke Asne Seierstad. Vo svojej najnovšej knihe sa opäť vracia na miesto činu a skúma, čo sa s krajinou stalo po odchode Američanov. Najprv krajinu sužovali boje so Sovietskym zväzom, potom vnútorné rozbroje a občianska vojna, neskôr tvrdá ruka islamistov a po nich zase vojna s USA. Ako v týchto búrlivých desaťročiach žili a žijú obyčajní ľudia? Vo svojej najnovšej knihe Afganci sa populárna nórska reportérka Asne Seierstad vracia do Afganistanu dvadsať rokov po tom, čo napísala fenomenálnu knihu Kníhkupec z Kábulu. Rozpráva nám príbehy tých, ktorí utiekli pred Talibanom, i tých, ktorí v Afganistane zostali. Kniha je intímnym portrétom troch ľudí, ktorí idú rôznymi cestami, ich rodín, priateľov a známych – a je aj príbehom krajiny v nekonečnej vojne. Džamila odmietla osud, ktorý jej bol daný a napriek telesnému postihnutiu i nepriazni okolia vyštudovala, bojovala za práva žien a pokúsila sa zmeniť smerovanie svojej krajiny. Bašírov život odmalička ovládla túžba po boji a napriek mladému veku sa stal mocným bojovníkom, ktorý sa vyznamenal v nejednej akcii namierenej proti bezvercom. Arianu Taliban nezaujímal. Škola, učenie a nové vedomosti boli celým jej svetom. A ešte Justin Bieber. Napriek tomu, že jej Taliban skrížili životné plány, nikdy sa nevzdala nádeje na zmenu. Na živých príbehoch svojich hrdinov a hrdiniek nám Asne Seierstad ukazuje nielen moderné dejiny Afganistanu a kľukaté osudy jeho obyvateľov a obyvateliek, ale aj obludný a rýchly nástup novej talibanskej totality po odchode Američanov v roku 2021. Asne Seierstad necúva pred ťažkými témami. Dokázala to nielen knihou Jeden z nás, v ktorej sa pokúša uchopiť osobnosť masového vraha Andersa Breivika, ale aj knihami, v ktorých skúma minulosť i prítomnosť Afganistanu. Jej najnovšia kniha Afganci je ďalším pozoruhodným dielikom tejto skladačky, ktorý nám možno naznačí, aká môže byť najbližšia afganská budúcnosť. Kniha Asne Seierstad Afganci vychádza v preklade Miroslava Zumríka.

Žijeme spoločne na jednej planéte, v jednom meste, míňame sa na tých istých uliciach. Tak prečo sa niektorí a niektoré z nás stále musia cítiť ako terče? A prečo sa to muselo skončiť výstrelmi a krvou na chodníku pred Teplárňou? Reportážna kniha Mareka Hudeca s názvom Spúšť sa detailne a z rôznych uhlov zaoberá tragickými udalosťami z 12. októbra 2022 pred obľúbeným bratislavským kvír podnikom Tepláreň. Rekonštruuje udalosti z osudného večera, skúma pohnútky vraha, no obzerá sa aj späť za zmarenými mladými životmi Juraja a Matúša i za príbehom zranenej Radky. Pomedzi úsilie objektívne spracovať najčernejší deň v moderných slovenských kvír dejinách do textu presakuje aj autorove hlboko osobné a intímne prežívanie týchto tragických udalostí. Marek Hudec sa však na život LGBTI+ ľudí v slovenskom kontexte pozerá aj v širších súvislostiach. Témy sa dotýka prostredníctvom príbehu prvého slovenského kvír aktivistu Imricha Matyáša z medzivojnového obdobia, cez príbehy ľudí, ktorí v totalitných časoch museli podstupovať averznú terapiu v snahe vyliečiť ich z homosexuality, ale aj tých, ktorí svoju identitu objavovali v deväťdesiatych rokoch a v niektorých chvíľach doslova bojovali o holý život. Dozvieme sa o histórii slovenských Pridov, o referende za rodinu, ktoré znamenalo zlom vo vnímaní LGBTI+ ľudí na Slovensku a rad príde aj na príbehy súčasných aktivistov a aktivistiek, ktorí a ktoré stále držia dúhovú zástavu nad hlavou. Na pozadí týchto príbehov vnímame aj to, ako sa menila a mení slovenská spoločnosť. A nie vždy je to k lepšiemu. Reportážna kniha Spúšť vznikla na základe rozhovorov s viac, než päťdesiatimi ľuďmi – blízkymi obetí, svedkov a svedkýň z miesta činu, kvír ľudí zasiahnutých násilím v mesiacoch pred i po vražde, pamätníkmi a pamätníčkami na udalosti z blízkej či vzdialenejšej minulosti. Marek Hudec nám rozpráva o tom, aké ťažké je niekedy v nenávistnej atmosfére bojovať o právo milovať, a aké krásne môže byť, keď láska napokon zvíťazí. Kniha Mareka Hudeca Spúšť s podtitulom Príbehy o láske a nenávisti vychádza v edícii Prekliati reportéri.

Chystáte sa do Chorvátska? Veď viete, to je tam, pri slovenskom mori. Áno? Tak si rozhodne nezabudnite pribaliť túto knižku! Spoznáte v nej nielen rôzne mestá a ich špecifiká, ale aj chorvátske vojny a chorvátske traumy. Fjaka je povinné čítanie k moru i do vnútrozemia. Tvrdenie, že v Chorvátsku máme svoj kúsok slovenského mora už takmer zľudovelo. Čo však v skutočnosti vieme o krajine, ktorá sa z komunistického impéria vykúpila krvou? Poľská novinárka a prekladateľka Aleksandra Wojtaszek je rovesníčkou nezávislého Chorvátska. Dlhé roky venovala snahe o pochopenie zložitého chorvátskeho organizmu, v ktorom sa miešajú mimosezónna lenivosť, dovolenkový zhon i celkom nedávne krvavé dejiny. Aleksandra Wojtaszek sa pozerá aj do špinavých a zabudnutých kútov minulého i súčasného Chorvátska. Vo svojej knihe rozpráva o histórii futbalového tímu Hajduk Split, nespokojných vojnových veteránoch, bývalých šičkách zo sprivatizovaných fabrík, ktoré vzali veci do svojich rúk, o väzňoch z chorvátskych koncentračných táborov, obyvateľoch jadranských ostrovov, obetiach transformácie, juhoslovanskej popkultúre i chorvátskej fantasy, upíroch, vymretých jazykoch, chorvátskom nacionalizme a iných -izmoch, o niekoľkých prezidentoch a jednom sedliackom kráľovi. V neposlednom rade sa, prirodzene, dotýka aj turizmu, najmä jeho odvrátenej strany. Vďaka Aleksandre Wojtaszek sa o obľúbenej „slovenskej“ dovolenkovej destinácii dozvieme čosi viac. A začať môžeme hoci názvom – viete, čo to znamená „fjaka“? Je to stav ducha, keď sa človek túži len pozerať do diaľky a rezignovať z akejkoľvek formy aktivity, rozplynúť sa v priestore. A to sa v Dalmácii rovná životnému štýlu. Kniha Aleksandry Wojtaszek Fjaka s podtitulom Chorvátska sezóna vychádza v preklade Karola Chmela.