Knihy vydané s podporou Fondu na podporu umenia strana 10 z 87
zobraziť:
Reči a úvahy o choreografii ľudového tanca
Nie je to učebnica, ale veľa vás naučí. Nie je to príručka, ale je vhodné, aby ju mal po ruke každý, kto sa zaoberá folklórom. Prináša veľké množstvo súčasných poznatkov o choreografickej práci ako aj skúsenosti, názory a úvahy mnohých majstrov choreografie. Jano Blaho.
Vlado Urban vo svojej knihe žiada iných choreografov, aby vyjadrili svoj názor, svoj pohľad, čo de facto znamená, že rešpektuje, toleruje a vníma aj iné pohľady na umeleckú tvorbu, ako svoj vlastný. A to by podľa mňa malo byť základom akéhokoľvek umenia – úcta, pokora a tolerancia k práci iných, pretože neexistuje jediná správna definícia umeleckej tvorby. V tom je táto práca krásna.
Ján Ďurovčík
Vango 1: Medzi nebom a zemou
Jedného dňa vyvrhne more na breh malého chlapca. Jedinou stopou, ktorá otvára dvere do jeho minulosti, je tajomné písmeno V vyšité na vreckovke. Keď chlapec vyrastie, rozhodne sa opustiť svoj idylický ostrov a vyplniť prázdne miesta svojho životného príbehu. Kým je? Čo sa stalo s jeho rodičmi? A prečo ho neustále ktosi prenasleduje? Vango je strhujúci príbeh o hľadaní samého seba a dobrodružná výprava naprieč kontinentmi z čias, keď moria križovali parníky a nebo vzducholode.
Séria: 1/2
Kam zmizlo more?
Príbeh o rodinke krtkov z Bukovej hory voľne nadväzuje na knihu Kto nám z neba sype sneh? Tentokrát ponúka detektívnu zápletku, ktorú riešia najmenší členovia rodiny Ňufíkovcov - Mrnka, Ťapko a ich kamarátka Hrajka, pretože rodičia so súrodencami odleteli do Slnečného údolia pestovať hrozno a najmladší ostali doma sami. Letné dni im plynú v nerušenej zábave plnej vzrušujúcich dobrodružstiev. Keď však do Bukovej hory zavíta na koncert slávna speváčka Eli Omis, z cukrárne zmizne more, vlastne obraz, na ktorom je more namaľované a detektívne pátranie sa môže začať... Rozprávková kniha Kam zmizlo more? je určená deťom od 5 do 9 rokov.
Severná strana vrchu Juliau, dvanásť
Takmer celé dielo francúzskeho básnika Nicolasa Pesquesa vychádza z jediného miesta. Pesques sa venuje vrchu Juliau v kraji Ardeche rovnako nástojčivo, ako Paul Cézanne maľoval Horu svätej Viktórie. V úsilí vyjadriť slovami podstatu i celok krajiny vytrvalo skúma zákutia vnímateľného sveta aj zákutia vlastného písania a prechádza od prírodnej lyriky k testovaniu možností jazyka či k premýšľaniu o priestore mimo neho.
Od roku 1980 vyšlo osemnásť častí tejto básnickej série v desiatich knižných zväzkoch. Už viac ako štyridsať rokov sa Pesquesovo písanie premieňa, tak ako sa nepretržite mení aj krajina a ľudský pohľad na ňu. Okrem básnických kníh je Nicolas Pesques aj autorom textov o výtvarnom umení; väčšina z nich vyšla súborne v knihe Sans peinture (2017). Dvanásta časť série Severná strana vrchu Juliau v preklade Márie Ferenčuhovej skúma prechod zo svetla do tmy, ktorou je strata blízkej bytosti.
Popamäti
Zbierka Popamäti má bilančný charakter. Marián Reisel (nar. 1951) sa ňou pripomína po dvoch zbierkach: Odpoveď (1986) a Po pýtaní (1995) v kontexte životného jubilea. Venovanie deťom určuje základný tón – sumuje prežité, vnútorne vybojované a hodnotovo vyčírené – s nádejou, že stopa ľudskej bytosti z konkrétneho historického času zostane, jej hlas bude rezonovať aj v čase individuálneho nebytia. Zbierka je členená do šiestich oddielov s náznakom motivických hniezd (predkovia, dejiny, žena, ja, poézia, symbióza života a smrti).
Cesta v čase je zároveň záznamom o meniacom sa jazyku tvorby. Autor osciluje medzi viazaným veršom s vysokými významovými polohami a tendenciou k vecnosti, ironickému odľahčeniu. Odkazmi na kontext tvorby dobovo významných básnikov (L. Novomeský, M. Válek, J. Ondruš, M. Rúfus, K. Chmel) sa Marián Reisel pripomína aj ako dôležitá postava kultúrneho života – bývalý redaktor časopisov Dotyky, Kultúrny život, Tvorba T, Fragment K.
O tele duše
Existuje hranica medzi životom a smrťou? Je smrť hranicou života? O tele vieme viac ako o duši. Nikto predsa nenakreslí atlas duše. Občas sa však podarí zachytiť akýsi hraničný priestor medzi nimi. A práve tam cítiť jemné vibrácie, sotva badateľné detaily, o ktorých sa takmer nedá hovoriť naším obmedzeným jazykom. No čím dlhšie človek žije, tým silnejšie ho ten priestor priťahuje. Ľudmila Ulická vo svojej najnovšej knihe O tele duše skúma telo aj dušu svojich hrdinov a opisuje ich v zlomových okamihoch života, keď telesné nemožno oddeliť od duševného.
dostupné aj ako:
Nanebovzývanie. ConiunctioAnimarumInCaelis
Markovičov básnický traktát, je z hľadiska ozvláštnenia a inakosti v kontexte súčasnej slovenskej poézie výnimočný. Ide o poéziu, ktorá nemá ambíciu odrážať tzv. skutočnosť, ale ducha bytia. Z jagavej a rýdzej spirituality, s ktorou tu má čitateľ do činenia, vzniká neuchopiteľný sediment. Autorov text tak ponúka možnosť zúčastniť sa na umelecky originálnom prežití plnosti ľudského bytia, v ktorom je najdôležitejší návrat k (svojej) božskej podstate alebo presnejšie návrat k pravému ja. Očistná a nadosobná duchovná perspektíva tu presahuje akúkoľvek osobnú traumu. Fotografie Viki Kollerová.
Eseje o náboženstve a filozofii
Christian Johann Heinrich Heine , vlastným menom Harry Heine, nemecký prozaik, básnik,
publicista, predstaviteľ romantizmu, napísal okrem iného aj mnoho lyrickej a melodicky znejúcej poézie. Bol vlastencom, ktorý sa usiloval hájiť slobodu ľudí a voľnosť myslenia. Ako autor bol
upriamený hlavne na budúcnosť. Vo svojej tvorbe sa neraz dostával do konfliktu s vtedajšou nemeckou spoločnosťou. Heine nešetril ani na sebairónii. Ako sám písal, že práve v srdci sa spája
žart a vážnosť, zlo a posvätnosť, horúčava a chlad tak úžasne, že je ťažké vznášať nad nimi súd.
Bol nielen múdry ale aj hlboko predvídavý, jeho dielo, práve máte v rukách, zakončil týmito myšlienkami:
,,Kedže ste napriek vašej doterajšej romantike rodení klasici, tak poznáte Olymp. Medzi nahými bohmi a bohyňami, čo sa tam rozveseľujú nektárom a ambróziou, vidíte jednu bohyňu, ktorá – hoci
je obklopená samou veselosťou a kratochvíľou, nosí napriek tomu pancier a necháva si helmu na hlave a oštep v ruke. Je to bohyňa múdrosti. Ak chceme porozumieť svetu a zároveň ho pochopiť, nemôžeme ignorovať nič, čo vplýva na vývoj spoločnosti.“
Obor a čas
Nič sa dnes nestalo. Ani dnes. Dnes tiež nie. Tu sa nikdy nič nedeje. Bude to tak navždy?
Veľmi nežný a poetický príbeh s dobrotivým obrom v hlavnej úlohe a hromadou času v každom okamihu. Všetky tie maličkosti, ktoré sa okolo nás dejú väčšinou nepozorovane, zohrávajú v tejto veľkoformátovej knihe ústrednú a láskyplnú úlohu.
Obrázková kniha pre deti Obor a čas je o tichu a plynutí času. Deti i dospelí sú pozvaní precítiť, že aj za najobyčajnejšími hodinami dňa sa skrýva tajomstvo. Tajomstvo, ktoré nemá meno a jeho zdrojom je naša pokora a fantázia.
Ilustrácie z knihy boli ocenené hlavnou cenou Ibero-American Catalog of Illustration 2014.
V roku 2015 získal Obor a čas ocenenie za najlepšiu ilustrovanú knihu na Medzinárodnom festivale komiksu Amadora BD v Portugalsku.
Dediči posmrtnej ríše
Víťazka poviedkovej súťaže z roku 2019 zavítala do posmrtných ríš inšpirovaných fínskou mytológiou a prináša originálny príbeh plný bohov, polobohov, ľudí i temných predzvestí.
Súrodenci Galjam a Galjanka, ktorých dedičstvo je už od ich počatia vratké ako náklonnosť bohov; Agumd Zlopovestný, osirotený dedič šakľoveckej ríše, ktorý vyrastal pod sukňou Junky, mocnej vidmy a zlodejky života; Milija Svetlá, dedička Dračej noci, narodená s vláskami krehkými ako semiačka púpavy, ktoré mohla obväzovať šatkami jedine jej matka, Ochrankyňa krehkosti, na vlastnej koži okúsila krutú ostrosť Junkiných úmyslov; Öissanna, dedička najvyššieho titulu v Dräkavrši - jaspani, ktorá žije nad najchladnejšou riekou Mer a trasie sa z horúčavy, ktorú do nej vniesol jeden z bohov. Títo všetci a mnohí ďalší zvedú boj proti vojsku vidiem a bylinkárov ozbrojených čiernymi silami a aj proti ľudskej, božskej i polobožskej nenávisti.
Autorka pútavo opisuje mytológiu i súčasnosť predsmrtnej ríše Dräkavrš i štyroch posmrtných ríš bohatým jazykom hodným epickej ságy, v ktorej sú jednotlivé postavy farbisto vykreslené a rovnako dôležité ako rozvetvený dej.
Ženy bez rodokmeňov
Hlavná hrdinka odmalička trpí pocitom, že do prostredia, v ktorom sa narodila, nezapadá, a namiesto svojich rovesníkov vyhľadáva a pozoruje ženy, ktoré tiež žijú určitým spôsobom nekonvenčne a netypicky. Linka neobyčajne-obyčajných žien sa tiahne celým jej životom detstvom, dospievaním aj ranou dospelosťou, keď sa rozhodne venovať umeniu a presťahovať sa do veľkého mesta. Svet okolo seba vníma veľmi citlivo a pozorne občas s humorom, nadhľadom, až iróniou a občas hystericky a vzťahovačne. Román je aj generačnou výpoveďou o dobe, v ktorej žijeme cudzie predstavy alebo nežijeme vôbec, len sa naháňame za tým, čo nepoznáme, ale niekto to namiesto nás nazval život. O dobe, v ktorej ideály nielen strácame, ale občas si ich ani nevieme vytvoriť.
Ukážky:
Kým ešte žila prababka, chodili sme k nej s predchodcom Astana, gaštanovo-bielym krížencom jazvečíka a kólie Bobim, cez les nad dedinou a pozerali zhora ľuďom do dvorov, ako trasú hruškami a nadávajú, keď sú na nich hrdzavé škvrny. Prababka bola tá najpraktickejšia žena, akú som poznala vždy mala navarené, aj keď som ju nikdy nevidela variť a nemala chladničku. A tak sme jedli za stolom s gumeným obrusom zemiakové pirohy alebo granadír, a v jeseni aj jablkovú výživu, a občas prišli aj ostatné sesternice a bratranci z druhého a ktoviekoľkého ešte kolena, ktorých bolo toľko, že som ich už nepoznala ani podľa mien, a Bobi mi spod stola olizoval ruky, lebo na nich cítil pražené maslo. Boli to jesene bez zbytočných drám, sĺz aj šialených zmien počasia. Úplne normálne a úplne najkrajšie. Ako všetky veci, ktoré prídu aj odídu bez nášho pričinenia.
Neviem, čo také výnimočné na nej bolo dokonca sa mi časom zdalo, že nič, ako všetko, čo dostaneme zadarmo a zvykneme si na to. Viem len, že som si potvrdila, ako je napriek všetkému a všetkým môj svet komplet zaplavený estrogénom, nech robím, čo robím. Žena ma priviedla na tento svet, žena ma vychovala v mantineloch tej najlepšej možnej morálky, žena mi ukázala, že žiť sa dá aj bez prsteňa na ľavom prstenníku a žena ma ovplyvnila pri výbere povolania, aj keď nechtiac. Zvláštne, že prakticky každá z nich ma v tej najmenej vhodnej chvíli opustila. (Takže v tomto sa vôbec neodlišujú od mužov, hoci to často hovoria len o nich.)
Dobrodružstvá Červeného čipa alebo Kolotoč s Dobšinským
Dobrodružné cestovanie svetom detských kníh. Trojica detí – milovník tabletov Tomáš alias Červený čip, obdivovateľ futbalistu Hamšíka Filip alias Hamšo a vášnivá čitateľka Táňa – v spoločnosti rozprávkara Pavla Dobšinského cestuje časom. Ocitajú sa v dejoch príbehov kníh a stretávajú spisovateľov aj knižných hrdinov...
Šiestak Tomáš, ryšavec, ktorý je macher na počítače, tablety, mobily a čítačky, si nenadarmo vyslúžil prezývku Červený čip. Spolu s kamarátom Filipom alias Hamšom a Táňou, ktorá sa chce stať spisovateľkou, zažijú mnoho dobrodružstiev. Všetko sa to odštartuje Tomášovým úrazom, keď sa po mesiaci preberie v nemocnici. V zdanlivo nehybnom spánku sa mu však sníva o starom mužovi, ktorý sa zrazu zjaví v nemocničnej izbe. Trojica kamarátov so starým rozprávkarom „nasadnú“ na kolotoč – a putujú vo víre času a priestoru. Spoznávajú našich predkov, a to nie hocijakých! Budete ich poznať aj vy – z rozprávkových kníh a školských čítaniek?
O princeznej Eleanore
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo. Žili v ňom kráľ, kráľovná a malá princeznička Eleanora.
Jedného dňa sa Eleanora prebudila, prehľadala celé kráľovstvo, no nikde nemohla nájsť mamičku.
Kde je? Čo sa stalo?
Zbalila si teda pár vecí do batôžka a vydala sa ju hľadať.
Antika - Petra Feriancová
Petra Feriancová (1977) je súčasná slovenská výtvarníčka, spisovateľka a kurátorka. Pracuje v médiu fotografie, sochy a inštalácie a venuje sa tvorbe kníh. Často využíva osobné archívy svojich najbližších a iné materiály, ktoré interpretuje a nelineárne preskupuje. V roku 2013 zastupovala Slovensko a Českú republiku na 55. bienále v Benátkach s projektom An Order of Things. V roku 2011 absolvovala rezidenčný pobyt v The International Studio and Curatorial Program (ISCP) v New Yorku a v roku 2010 sa stala laureátkou Ceny Oskára Čepana pre mladých výtvarných umelcov a umelkyne.
Petra Feriancová tvorí v intenciách postprodukcie. Ťažiskom jej tvorby je konceptualizácia vlastných emocionálnych reakcií v procesoch vnímania a pamäti, ako aj skúmanie podmienok ich vyjadrenia. Pracuje prevažne so súbormi už hotových obrazov a textov, ktoré nanovo interpretuje a metodicky zamieňa. Zmyslom tejto manipulácie s obrazovým či diskurzívnym podkladom je vzbudiť u diváka autentickú afektívnu reakciu.
Monografia umelkyne vychádza v spolupráci s galériou PHOTOPORT.
Paper Thin - Roman Bicek
Roman Bicek (1981) sa venuje predovšetkým maľbe, kresbe a koláži. Výjavy z každodenného života kombinuje s obrazmi z médií, pri ktorých dochádza k vytrhnutiu z pôvodného kontextu a získavaniu nových súvislostí a naratívu. Jeho umenie komentuje problémy prítomné v našom sociálno-politickom diskurze. Kombinovaním protikladných prvkov, ako napríklad krásy a surovosti alebo remeselnej zručnosti a expresivity, sa snaží divákov zneistiť a vtiahnuť ich do nepreskúmaných teritórií. Jeho cieľom je dialóg bez vnucovania vlastného názoru. Humor a satiru používa na nadviazanie kontaktu s divákom a sprístupnenie tém, ktoré sú často nepríjemné či tabuizované. Monografia výtvarníka vychádza v spolupráci s galériou PHOTOPORT.
Konferencia zvierat
„My už dáme svet do poriadku! Veď nie sme ľudia!“ Slon Oskar a jeho priatelia zvolali konferenciu zvierat. Zdá sa im, že ľudia príliš premýšľajú o vojnách a navyše celkom zabúdajú na deti. To sa musí zmeniť! – žiadajú zvieratá zo všetkých svetových strán na Zemi. Čoskoro ale prídu na to, že ľudia ich zoberú vážne, len ak použijú pár múdrych trikov...
Poézia Paľa Olivu
Monografia je v slovenskom literárnovednom kontexte prvým interpratačno-poetologickým výstupom o poézii autora, ktorého tvorba sa zaraďuje k umeleckým vrcholom slovenskej katolíckej moderny. Osobitne príťažlivá je v knihe reflexia poetiky sna, ženských antroponým a "květomluvy" v poézii tohto autora, pričom sa nanovo vstupuje pri výskume aj do poézie J. A. Rimbauda, S. Mallarmého, poézie českého poetizmu, symbolizmu, ale i J. Silana, J. Demla, L. Novomeského či H. Fiebigovej. Podnetné sú aj kapitoly kriticky hodnotiace dostupnú a zozbieranú odbornú reflexiu o poézii Olivu.
Poď do rozprávky
Sú knihy, ktoré k čitateľovi vystrú ruku a vezmú ho do rozprávky. Zavedú ho na stránky s dobrodružnými príbehmi, za tajomstvami a úlohami, ktoré preveria, či dieťa je ten pravý kamarát a kamarátka, či je ten pravý hrdina. Ukážu mu čarovný svet, o akom ani netušilo, hoci je doslova na dosah. Túto knihu pre detských čitateľov a ich rodičov napísali a namaľovali dvaja mladí autori, spisovateľ Dávid a ilustrátor Michal. So svojou radosťou z tvorenia sa chcú podeliť aj s čitateľmi, a preto nechali v knihe miesto pre ich vlastné zážitky, obrázky a vedomosti. Takto spolu s nimi túžia vytvoriť knihu, akej sa žiadna iná nevyrovná.
O Malom kozmonautovi
V čierno-čiernej tme nekonečného vesmíru sa odrazu zjavila malá bodka, ktorá rástla a rástla.
Vlastne... vôbec to nebola bodka, ale kozmická raketa, v ktorej sedel kozmonaut. Bol presne taký, ako sú ostatní kozmonauti – smelý, šikovný a vynaliezavý. No bol o čosi menší, a tak dostal meno Malý kozmonaut.
V kozme zažije Malý kozmonaut mnoho zaujímavých, ale i nebezpečných dobrodružstiev. Vyberie sa na cestu k Slnku, dostane žltú chorobu, ohrozí ho obrovský asteroid a dokonca stretne aj Malú kozmonautku.
Každé dobrodružstvo však má svoj koniec. Malý kozmonaut teda napokon pristane na Zemi a ocitne sa v náručí svojich rodičov.
