Najnovšie - Slovenská poézia strana 26 z 57

Človek sa prostredníctvom irónie odjakživa vyrovnáva so skutočnosťou. I Kvič reaguje na absurdity, aké plodí súčasná doba, a hravým spôsobom, skôr nadľahčene než zlomyseľne, miestami priam aforisticky, si vytvára vlastný odstup od tragických udalostí. Vo svojom básnickom debute, v ktorom vyhrotený pocit vykorenenosti vedie k vzdoru voči individualizmu v atomizovanej spoločnosti, ponúka autentickú skúsenosť, vyhýba sa priamočiarosti a prirodzene využíva osvedčené prostriedky - kontrast, parafrázu či narúšanie ustálených jazykových väzieb. Niektoré básne sa na prvý pohľad môžu zdať útržkovité, akoby neuchopiteľné, no v snahe vystihnúť človeka a jeho miesto v čoraz zložitejšom svete pripomínajú napokon ostrovy, čo sa spájajú do kontinentov. A v neposlednom rade spochybňujú akékoľvek absolútne hodnoty.

"„Dušu nevymeníš“ je zbierka básní, ktorá odzrkadľuje vnútorný svet človeka, približuje dušu, vnútro, ako aj city a pocity – radosť, zničenosť, nádej, beznádej, trápenie i úvahy nad sebou pri sebareflexii, na ktoré nadväzuje ďalší sled udalostí, ktorý má neraz dynamickú podobu, nečakaný zvrat, vyvrcholenie... Prostredníctvom vzájomného spojenia čitateľov s týmto literárnym dielom, mnohí môžu nájsť nemálo aj medzi riadkami, lebo budú „čítať dušu.“ A duša „nemá riadky."" Hoci ju nemožno vymeniť, možno ju zdieľať. Práve zdieľaním táto kniha ponúka možnosť nahliadnuť do nej a možno i do seba pri hľadaní odpovedí na nezodpovedané otázky života vo vedomí, v podvedomí, či stále ukryté v nevedomí. Zároveň pomáha aj získať náhľad na rozličné životné situácie. Taký náhľad, ktorý ich môže pomôcť ľahšie prekonávať, prežívať, či preplávať časovou osou bôľneho vyčkávania na riešenia neraz takmer neriešiteľných prežitých minulých, aktuálnych prítomných, či prípadných budúcich životných udalostí."

Zbierka vitajte v SKLADE ŽIVOTA je autorkin debut. Básne z posledného obdobia každodennosti sú jej pozvaním do spodstatnenia nevypovedaného, letmo zacíteného, povšimnutého. Uloženého kdesi v zadnej tmavej miestnosti, do ktorej sa často nechodí. Je to pootvorenie dverí. Preberanie sa tým, čo je odložené, odsunuté. Utieranie prachu. Rozjasnenie vnútra, vnemov, úvah, uvedomenia.

Život vrazený do chrbta je druhou básnická zbierkou Petra Prokopca, ktorý bol za svoj básnický debut Nullae (2014) ocenený prémiou Ceny Ivana Kraska. Autor vyštudoval na STU v Bratislave aplikovanú matematiku a táto jeho dispozícia pre exaktné skúmanie a popisovanie skutočnosti sa istým spôsobom odráža aj v jeho poézii. Ide o premýšľavého autora, ktorý pomerne nenápadnou a mierne eliptickou formou výpovede uvažuje o základných otázkach života a sveta. O veľkých témach však premýšľa malými, jednoduchými slovami. Volí si úsporný, takmer vecný jazyk a opiera sa o silu jasnej, no v prekvapivých súvislostiach nasvietenej myšlienky alebo niekedy len faktickej konštatácie. Svojím objavným, často skeptickým pohľadom na svet dokáže narušiť zabehané stereotypy vnímania a myslenia a podnietiť tak k hlbšiemu prežívaniu každodennej skutočnosti.

Básnický debut mladej poetky Simony Dolníkovej (1997) Polychromatické jablko je rozdelený do 4 tematických cyklov s názvami: Leto v pôrodnici, Jeseň v tieni drôtu, 180 stupňové leto a Prvé svätenie jari. Názov Polychromatické jablko má známy biblický podtón, avšak svieti všetkými farbami pokušení a po odtrhnutí vyháňa do všetkých sfér života. Sú to teda básne pokleskov, nezvratných osudov, bežných i nebežných dní v priamke roka. Inak snáď nemôže ani život plynúť, iná časová os sa neponúka. Je to zbierka o vyhnanstve v jedinom možnom azyle. S charakterom osobnej poézie ponúka náhľad do myšlienok mladého človeka narodeného do mašinérie nového storočia, ktorý hľadá spôsob, ako sa stať človekom. Básnická zbierka sa nesnaží moralisticky poúčať a karhať, snaží sa brať akýkoľvek aspekt cesty človeka od narodenia, prvej lásky, prvých zlyhaní a omylov, úspechov, šťastí a nešťastí ako neoddeliteľnú časť syntézy človečiny, ktorá nás nerobí dokonalými, ale robí nás ľuďmi. Básnickú zbierku vydal Spolok slovenských spisovateľov v Edícii mladých slovenských autorov časopisu Dotyky.

Spisovateľka Hana Košková je autorkou viacerých básnických zbierok, napríklad Pod teplom krvi (1976), Spojitosť (1978), Tvár pri tvári (1988), Náhrdelník z hrdličiek (2001), Súrodenci zo sna (2006), Robotnica na poslednú chvíľu (2012). Píše aj kníh pre deti. Jej najnovšia básnická zbierka je preniknutá stratou blízkeho človeka, čo sa odzrkadľuje vyjadrením osamelosti a hľadaním novej rovnováhy. Ako príklad spomeňme napríklad citáty z básne Sen: Hľadala som ťa / hladná zo svadieb / sýta z pohrebov... učila som ruky / na osamenie. Áno, takáto pocitová skratka, kedy sa prežívanie dokáže naplno vyjadriť niekoľkými slovami, svedčí o univerzálnosti Koškovej poézie. Svedčí o tom, že aj sami čitatelia podobné situácie prežili a netreba im veľa slov na navodenie atmosféry a vnútorného zážitku. Pritom každý si v rovnakej básni prežíva svoj individuálny príbeh na univerzálnu tému. Toto umožňuje stručnosť a strohosť výrazu, ale najmä jeho presnosť. Nie je to však jediný z prostriedkov. Zastúpené sú aj iné poetické nástroje, napríklad opisy prírody dávané do kontrastu alebo do súladu s ľudskými náladami a pocitmi, čím sa zosilňuje účinok myšlienky na jednej i na druhej strane básne odhalením skrytých obsahov prírody a na druhej strane názorným dovysvetľovaním nálady. Takto stavaná je napríklad báseň Záhrada, z ktorej je takýto reprezentačný citát: ...stromy / bozkávajú vzduch / pred víchricou / nekľačia na / kolenách Emocionálne básne a prítomnosť obrazovo-pocitovo prítomnej myšlienky sú hodnoty, ktoré popri autorkinej sile k irónii a k poetickému nadľahčeniu tematiky vytvárajú vyváženú zbierku, ktorá je potešením pre čitateľov. Zbierku ilustroval akad. maliar Martin Kellenberger.

Známa česká poetka Jarmila Moosová o novej zbierke Stanislava Hábera Smerovník žmýka pyžamu napísala, že nejde práve o zábavné čítanie na jeden či dva večery a to nie pre množstvo obsahu, ale pre obsah samotný. Jednotlivé verše sú totiž viac než inokedy básnikovým filozofickým náhľadom na všemožné voľne plynúce životné situácie, tokom myšlienok, na ktoré bezprostredne reaguje a rovnako sú tokom spomienok, ktoré sú jeho neustálou živou súčasťou. Podľa Moosovej, v tvorbe Stanislava Hábera dochádza k posunu smerom dovnútra, k samotnému jadru tvorenia. Verše nie sú zdieľaním pocitov a hľadaním odpovedí, ale sú samé celkom radikálnymi odpoveďami. Čitateľ tak môže obohatiť svoje vnútro o nové obrazy, ktoré jednotlivé verše v každom čitateľovi môžu vyvolať. Sú totiž pestré a nútia k hlbokému sústredeniu a možno aj k splynutiu s presahom nášho bytia.

Kniha je zbierkou básní, ale zároveň zaplnená reprodukciami obrazov géniov renesancie akými boli Leonardo da Vinci, Michelangelo, Raffael či Tizian. Ale aj obrazov géniov baroka a romantizmu, akými boli David, Rembrandt, Skutecký a Szontágh. Obsahuje básne so širokou škálou tematiky viazanej na osudy človeka. Ale je preniknutá aj filozofickými, gnozeologickými a etickými úvahami autora zbierky o ľudskom bytí vôbec. Špecifikom zbierky je tiež poetické spracovanie ľudových prísloví. Na obálke knihy je reprodukcia obrazu, ktorý asi v roku 1515 namaľoval Tiziano Vecelli (Tizian), jeden z najvýznamnejších talianskych renesančných maliarov. Je na ňom Salome, dcéra Herodiady, ktorá bola manželkou Herodesa Antipasa, syna Herodesa Veľkého. Salome drží na striebornom podnose zoťatú hlavu Jána Krstiteľa. Výjav je z biblického príbehu, ktorý sa opisuje v Novom zákone a je situovaný do rokov 62 až 71 n.l. Príbeh je z oslavy narodenín Herodesa Antipasa, na ktorej Salome predviedla s veľkým úspechom svoj tanec, za ktorý si mohla vypýtať ľubovoľnú odmenu. Keďže jej matka dlhodobo nenávidela Jána Krstiteľa, ktorý neuznával jej manželstvo s Herodesom, nahovorila dcéru Salome, aby si žiadala sťatie jeho hlavy a tak sa aj stalo. Autor zbierky je renomovaný vedec, ale aj spisovateľ a básnik. Na konte má viac ako 200 vedeckých štúdií a 15 knižných publikácií. Za svoju vedeckú a umeleckú tvorbu získal viacero ocenení, medzi inými Medailu Slovenskej akadémie vied a Plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách. Ocenený bol aj Literárnym fondom a v roku 2018 prevzal si od primátora Bratislavy cenu Senior roka 2018.

V prípade osamelého bežca i rytiera stredovekej dvornej epiky je rozhodujúca cesta - vytrvalostný beh "po dlhej trati" i putovanie - v prenesenom význame. Obaja zdoloávajú trasu svojej prmeny a bytostného napĺňania a zdokonaľovania. Rytierstvo v tomto zmysle - ako individuálnym hrdinom vykonávaná "služba štátu" a dobrodružné putovanie - hľadanie (princím "quest") - nemá svoje "naplnenie", je to a priori nezavŕšiteľný, nikdy sa nekončiaci proces napĺňania, nekonečného realizovania sa, "stávania sa". Rytier má pred sebou stále "otvorenú cestu" - akékoľvek ušľachtilé činy a hrdinstvá práve vykonal, resp. má už za sebou, nemôže považovať svoje pôsobenie či službu za zavŕšenie a uzatvorenie, zakaždým ide ďalej (ísť stále ďalej - má u Štrpku (a Osamelých bežcov vôbec) od začiatku, t.j. od vzniku a profilovania sa skupiny a prvých skupinových manifestov, zmysel či hodnotu životného "motta", "programového vyhlásenia".

Od druhej polovice 90-tych rokov 20. storocia autorova tvorba vyrazne ovplyvnila podobu slovenskej poezie a urcovala jej dalsie smerovanie. Básnická kniha s eponymickým názvom Michal Habaj otvorila v roku 2012 nove tvorive obdobie autora a znamenala obrat v sposobe a charaktere jeho basnickeho vyjadrenia. V knihe najdeme spiritualnu poeziu, prirodnu lyriku, experimentalne basnicke formy, basne s tradicnou poetikou, spolocensky angazovanu poeziu, narativne pasma, kratke vychodne formy, velku biblicku poemu, basnicky serial i oddiel dennikovych zaznamov. Heterogenny charakter knihy sa utvara v interakcii mnozstva kodov a stylizacii autorskeho/lyrickeho subjektu, ktore sa navzajom doplnaju a podporuju, aby vytvorili jeden kompaktny a organicky celok, syntezu. Z tohto hladiska je zbierka polyfonna a nachadza sa v nej netradicne pestra kombinacia basnickych stylov a zanrov, na co odkazuju uz klucove slova v uvode knihy (mystika beat koncept experiment gyc pop teoria). Pritomne su tiez biograficky kodovane texty, ktore v sulade s eponymickym nazvom navadzaju citatela k tomu, aby knihu cital (potencialne) v auto/biografickom kluci. Autor sa tymto gestom hlasi k tradicii umeleckych koncepcii, ktore programovo pracovali s ideou sebatvorby cloveka, pricom tento spiritualne motivovany prieskum ma svoju vopred danu metodologiu. Kazdodennost a profannost je tu konfrontovana s cnenim po presahu do nadprirodzenej sfery. Knihu mozeme chapat ako basnicky dokument ludskej pute za poznanim. Umelecky prinos takehoto pristupu mozeme vidiet v snahe opatovne zdovodnit a dokladovat legitimnost a hodnovernost basnickeho textu vlastnym zivotom autora. Prepojenie zivota a poezie sa tu vnima ako prirodzeny vztah, ktory sa posobenim literarnej postmoderny oslabil, az miestami celkom zanikol, a ktory je nutne revitalizovat. Zaroven sa tu pripominaju take otazky ako su vztah diela k svojmu autorovi alebo tvorcu k svetu, ktory ho obklopuje. Autor sa pusta do skumania zmyslu krasy, oblasti v sucasnej poezii obozretne obchadzanej. Praca s imaginaciou v zmysle slobodneho pohybu reci dokladuje navrat k prirodzenosti a pravdivosti basnickeho obrazu. Cielom takto stavanej lyrickej situacie je, aby po knihe siahali rozni citatelia, ktori dokazu nachadzat zmysel a krasu v mnohosti a diferencovanosti obsahov i foriem sveta a poezie, v permanentnej vyzve mysliet inak, avsak autenticky, a nechavat sa vzdy nanovo prekvapovat vlastnou zvedavostou, sebou samym ako i moznostami basnickeho vyjadrenia. Prvé vydanie knihy v roku 2012 zvíťazilo v ankete denníka Pravda Kniha roka.

Básnický debut Martiny Strakovej Pohľadnice z neviditeľných miest prináša čitateľom poéziu impresionizmu. Zbierka je rozdelená do štyroch navzájom prepojených častí: Kabinetky, Herbáriá, Lepidoptera (súčasťou, ktorej sú aj tri grafické básne), spolu so záverečným cyklom desiatich spevov Rímske pínie. Básnický text je obohatený autorskými ilustráciami od Lívie Kožuškovej.

Básnik Benjamín Škreko je známy najmä staršej generácii vďaka tomu, že často uverejňoval svoju tvorbu v satirickom časopise Roháč. Jeho láskavý a nezameniteľný humor sa tak stal súčasťou mnohých rodín a domácností. Humoristické prvky v jeho tvorbe prezrádzajú, že je to človek s optimistickým prístupom ku všetkému, čím sa stretáva. Táto črta sa nachádza aj v jeho najnovšej zbierke básni Kam z kanape. Spoznávame v nej Benjamína Škreka nielen ako výborného aforistu, no najmä ako skvelého básnika. So šarmom majstra nám ponúka dokonalo vypracované verše, v ktorých sa drží starej osvedčenej poetickej formy – viazaného verša, no napĺňa ju večne mladým, optimistickým duchom. Benjamín Škreko nám prináša svoje básne preto, aby nás potešil, poláskal, trošku sa s nami aj pomaznal pomocou svojich čarovných slovíčok a kúziel, ktoré vie dať do nich on. Jeho tvorba je ako vzácne víno, čím je staršia, tým je iskrivejšia. Má v sebe všetko to, čo vie potešiť ľudského ducha: vtip, iskru, myšlienku, nenáročnosť, pritom však jedinečnosť. Túto knihu by mali mať všetci, ktorí chcú večer zaspávať s úsmevom na perách. Foto: Miroslav Huptych

Sociálne siete ako novodobý fenomén využilo vydavateľstvo PARS ARTEM na to, aby v nich našlo pár zaujímavých autorov. Patrí k ním aj poetka z Rožňavy s krásnym poetickým nickom Bea Hric Swetlunka. Keďže jej poézia pod týmto menom figuruje na internete, Pars Artem sa rozhodlo pod týmto pseudonymom publikovať aj jej knihu básní. Sú jedinečné svojou myšlienkovou štruktúrou a tým, že autorka nenachádza inšpiráciu v tom, v čom väčšina žien jej veku. Hoci je jednou z nosných tém knihy láska, resp. partnerský vzťah, nie je jediná. Bea Hric Swetlunka zostáva verná svojmu nicku v tom, že čitateľovi predkladá krehké a svetlé obrázky sveta, v ktorom žije. Verše v niečom pripomínajú japonskú perokresbu, sú náčrtom, v ktorom si môžeme mnohé domyslieť. Pre svoje nevšedné videnie sveta si poézia Bei Hric Swetlunky zaslúži, aby sa z obrazovky, resp. internetu dostala do rúk čitateľov ako krásna a pôvabná kniha. Debuty majú zvyčajne ťažkú cestu, ale Bei Hric Swetlunke vo veľkom pomohla grafická výprava knihy, za ktorú vďačí renomovanej a známej ilustrátorke, výtvarníčke Alexandre Geschwandtnerovej.

Básnická zbierka je určená skúseným recitátorom z radov detí, mládeže, ale aj dospelých. Obsahuje 64 básní výber pre prednes čitateľov, ktorí majú radi príbeh.

Básnická tvorba Jána Motulka (1920-2013) výrazne čerpá z tradície slovenskej duchovnej poézie a opodstatnene sa vníma ako pokračovanie slovenskej katolíckej moderny. Do prvého zväzku súborného vydania Motulkovej poézie Za nekonečnom svitá I: V mimózach vietor sú zaradené autorove básne od štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia po rok 1989, ktorým sa končí básnikovo ideologicky motivované odsúvanie z oficiálnej literatúry. Prvý zväzok mapuje známu aj menej známu tvorbu autora a okrem básnických kníh Blížence (1944), V mimózach vietor (1947), Čas Herodes (1948) a Zobúdzanie popola (1970) obsahuje tiež poéziu pre deti a rozsiahly výber z poézie, ktorú autor nezaradil do básnických zbierok. Viaceré básne neboli publikované vôbec a čitateľom sú predstavené po prvý raz.

Debutová zbierka poézie herca, pedagóga hereckej tvorby, moderátora, rozhlasového, televízneho a filmového herca, ktorá dopĺňa obraz o jeho doterajšej autorskej činnosti scenáristu, dramatika i prozaika. Básne jeho osobnej lyriky rozdelené do troch častí, nie sú len návratom k detstvu, domovu a jeho hodnotám, ale aj k hodnotám, ktoré ho na osobnej i profesionálnej ceste naučil vyznávať život.

Kniha prírodnej lyriky od majstra nepísania.

Prvá láska autorov pretavená do spoločnej básnickej zbierky je ako prvá láska. Nemali by sme zabúdať, že láska znamená dávať. Nič nemôže byť krajšie, ako stretnúť človeka a darovať mu seba: „v momentoch zubatého času sledujem to, čo na tebe milujem...“ alebo „už nikdy rovnaký a predsa mi stále blízky a dôverný.“ Tvorivá myseľ a umenie v živote môže byť motivačným nábojom tak, ako je to v tejto spoločnej zbierke. Ich šťastím je rodina, predstavujúca pocit bezpečia. Pevné rodinné zväzky a zázemie: „ja smejem sa do očí, nestrácam čas hrami, počítam hviezdy v očiach mojej ženy s prižmúrenými očami.“ Život len vtedy dáva svoj zmysel. Nemožno to krajšie vysloviť ako slovami Antoine de Saint-Exupéryho: „Láska neznamená hľadieť nežne jeden na druhého, ale pozerať sa spolu jedným smerom.“

Výsledky aktuálneho ročníka súťaže sú pre mňa osobne dobrou správou, pretože sme mali možnosť čítať sebavedomých zástupcov veľmi odlišných poetík. Nedá sa určiť jeden dominujúci prúd. Kvalitných reprezentantov si našla poézia civilná, konceptuálna, experimentálna, imaginatívna, čítali sme básne v tom najlepšom smere angažované, milostnú a prírodnú lyriku aj rôzne kombinácie vyššie spomenutého. Bez toho aby sme sa o tom v porote vopred dohodli, v spoločnej zhode sme hľadali naprieč kategóriami, nemali sme potrebu jeden smer vyzdvihnúť na úkor ostatných. Šlo nám jedine o silu výrazu a osobitosť básnického videnia. Verím, že výsledok náš zámer potvrdil. Uverejnené básne vybrala odborná porota v zložení Jitka N. Srbová (predsedníčka), Mila Haugová, Eva Tomkuliaková a Adam Borzič. 1. IHLAN  Michal Baláž  2. ZLATÝ REVOLUČNÍ ZPĚV Olga Stehlíková 2. STATUS QUO ANTE BELLUM Emma Kausc 3. NÁRODNÍ VARTA Jan Škrob Prémie:B., MODRÝ VLK Marek Torčík ŽIVOT A INÉ ZÁVISLOSTI - Lucia Huňadyová SOUKROMÝ VÝKLAD PRAVIDEL HRY GO - Ondřej Škrabal PREMENLIVÉ - Filip Németh (12.09.1985) ŠAMPANSKÉ NIKDY NIKOHO NEZABILO - Marcel Lacko NOČNÝ KLUB - Andrej Bublák AUTOMATIZÁCIA - Barbara Vojtašáková Vyhlasovateľmi súťaže boli literarnyklub.sk - občianske združenie a vydavateľstvo Fra. Predslov k zborníku Básne SK/CZ 2018 Úvodem V čem tkví smysl soutěží v uměleckých disciplínách, kde z podstaty věci nelze exaktně stanovit kritéria? Je vůbec možné stavět něco tak křehkého, jako je osobní výpověď o světě, do pomyslných startovních bloků? Jak porovnat zcela nesourodý autorský styl i zcela nepoměřitelnou životní zkušenost, jestliže soutěž není omezena věkem? A jak spravedlivě porovnat příspěvky ve dvou jazycích, které přes svou blízkost mají autonomní poetiky? Než jsem přijala svou úlohu v porotě 8. ročníku literární soutěže Básne SK/CZ, musela jsem si odpovědět, že smysl tu je, že hodnotit lze a že bude možné o spravedlnost usilovat. Nahlížím, že půvab soutěžeje právě v její otevřenosti a v tom, že se tu až do odkrytí číselných kódů přihlášených nehraje, neboť z podstaty věci nemůže, na žádná jména.A že se tu již druhým rokem připouští a dokonce pěstuje společný jazykový prostor češtiny a slovenštiny to mi v roce, který završuje století od vzniku Československa, připadá symbolické a důležité. Patřím ke generaci Husákových dětí, která vyrůstala v dvojjazyčném světě. Ztráta slovenštiny z českého kulturního mediálního prostoru, kterou vskutku nemohou kompenzovat česko-slovenské pop show, je pro mne ztrátou osobní. Tolik úvodní reflexe k povaze soutěže samé. Práce poroty, ve které mi byli partnery ( a také cennými protipóly! ) Mila Haugová, Eva Tomkuliaková a Adam Borzič, byla v mnoha ohledech postavena na osobní odpovědnosti. Každý z nás si v samotě prošel procesem čtení obrovského množství textů a musel se v prvních dvou kolech sám za sebe rozhodnout, které projdou dál. Systém soutěže nastavuje výchozí kritéria, přirozeně vyřazuje práce začátečnické a formálně či obsahově slabé. Šanci ale nedostaly ani příspěvky pouze nevyrovnané, kde byly v zaslaném souboru jedna či dvě výtečné básně a zbytek jejich úrovně nedosahoval. K této přísnosti nás systém soutěže přímo vyzýval a zároveň ho vyžadovaly stovky příspěvků zaslaných do prvního kola. Zároveň tak můžeme říci, že mezi autory, kteří letos nepostoupili, se mohou nacházet budoucí ocenění nebo i vítězové. Bylo také zřetelné, že mnozí básníci menší zkušenosti teprve ohmatávají možnosti formy, experimentují a zkoumají způsoby, kterými své inspirace přetavit v silné básně. Že tato potřeba v dnešním světě přetrvává, svědčí o trvalém významu poezie jako formy, již nelze nahradit emailem, SMSkou ani tweetem. Může ale z těchto dnes běžných formátů vyvěrat: v tomto smyslu mám chuť ustavičně podněcovat k tvůrčímu objevitelství v jazyce a nelituji žádné z mnoha hodin, které jsem proseděla nad texty, jež si to snad zcela nezasloužily. Zasloužila si to totiž lidská potřeba vyjádřit se nad rámec osobního p