Galéria Nedbalka

Rozsiahle dielo VINCENTA HLOŽNÍKA (1919 – 1997) sa stalo základom slovenského moderného výtvarného prejavu. Maliar, grafik, ilustrátor, vysokoškolský profesor, národný umelec Vincent Hložník je jednou z najvýznamnejších osobností slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Súčasťou vrcholného moderného umenia na Slovensku je najmä fenomén známy pod názvom Hložníkova grafická škola. Jeho nové smerovanie vo výtvarnom umení inšpiratívne ovplyvnilo generáciu jeho súčasníkov i nasledovníkov a patrí k trvalým hodnotám slovenskej výtvarnej kultúry. Vincent Hložník bol maliarom európskeho rozmeru a patril k prvým zásadným slovenským ilustrátorom – ilustroval približne tristo kníh. Neodmysliteľnou súčasťou tvorby tohto veľkého umelca sú monumentálne práce – mozaiky a vitráže v kostoloch po celom Slovensku. Vystavoval doma, ale aj v Taliansku, Maďarsku, bývalom Sovietskom zväze, Mexiku, Veľkej Británii, Egypte a v iných štátoch. Táto publikácia o živote a diele Vincenta Hložníka je výsledkom dlhoročnej práce. Jej cieľom je prispieť k poznaniu tvorby, ktorej veľkosť charakterizuje prelínanie intelektu a fantázie na ceste pod povrch javov nášho sveta.

Akademický sochár Juraj Rusňák (nar. 1938, Červenica) je originálnym umelcom, solitérom, ktorý neustúpil z vlastnej cesty ani pod ideovo - politickým tlakom totalitného režimu v bývalom Československu, ani požiadavke trhového mechanizmu na samoúčelné šokujúce a na efekte postavené prázdne výtvarné prejavy, mechanizmu, ktorý nastavil podmienky v slovenskom výtvarnom prostredí v pono- vembrovom období. Zachovanie vlastnej autonómie znamenalo výrazné obmedzenie pôsobenia na oficiálnej sochárskej scéne, ústup do ústrania a neobišlo sa bez potreby obetí a nevyhnutnosti prispôsobiť rozmery a materiál sochárskych diel. Bez toho, aby utrpela ich vysoká kvalita. Predsa však v ňom zostala potreba „obhájiť“, prečo nemôžeme vidieť všetko, k čomu v jeho tiahnutí k monumentalite vnútorne dospel. Toto ako vedúci motív prestupuje celú knihu o jeho živote, úvahách a tvorbe.Spracovanie autobiografického rozpomínania a stoiek strán zápiskov a úvah Juraja Rusňáka umožnilo zmapovať kľúčové deje, ktoré viedli k formovaniu jeho osobnosti a umeleckej výpovede. Patria k nim najmä detstvo a raná mladosť prežívané v lone prírody a v rytme vidieckeho života spojeného s nepretržitým vysokým pracovným výkonom v rodnej obci na východnom Slovensku, a obdobie hľadania zmyslu a formy umeleckého prejavu humanisticky zameraného tvorcu. State o sochárskej a kresliarskej tvorbe umožňujú zúčastniť sa procesu ich vzniku a prehlbujú vizuálny zážitok ich reprodukcií. Samotná kresba nie je u Juraja Rusňáka iba v pozícií prípravy na sochu, ale stala sa autentickou výtvarnou tvorbou dotiahnutou k dokonalosti v pastelových obrazoch. Sochárska tvorba Juraja Rusňáka dáva výraz životu a rastu v ich premenách, ideálu harmónie a vyšších ľudských emócií. Zaraďuje sa do európskych i svetových súradníc organického tvaroslovia s orientáciou na pratvar a primárne štruktúry. Rovnako jej možno prisúdiť vlastnosť nadviazania na klasické grécke sochárstvo. Ani talent a silné dielo nestačili, aby na Slovensku Juraj Rusňák nepatril medzi obchádzaných a „vyškrtávaných“ autorov, s minimom príležitostí autorsky vystavovať. Až s príchodom Galérie Nedbalka sa podarilo zmeniť predpoklad, že jeho dielo upadne do zabudnutia. Umožnila nielen výstavu a trvalú inštaláciu jeho sôch, ale aj vydanie odbornej monografie a tejto publikácie.

Za svojej krátkej existencie zorganizovala Galéria Nedbalka už druhú výstavu sochárskych diel, tentoraz s cieľom predstaviť sochy so svojich zbierok. Výstavou Sochy zo zbierky Galérie Nedbalka – Hmatové štúdio sme sa zapojili do projektu Socha a objekt XIX, ktorý je súčasťou Staromestského letného festivalu 2014, Kultúrneho leta a Hradných slávností Bratislava 2014. V rámci výstavy sme dali najväčší priestor umelcovi Jurajovi Rusňákovi, ktorému podľa nášho názoru dlhé obdobie nebola venovaná pozornosť, akú by si tento umelec zaslúžil. Juraj Rusňák je sochár presadzujúci abstraktný tvar a patrí ku generácií slovenských výtvarníkov, ktorá v šestedsiatych rokoch minulého storočia nadviazala na vývoj umenia vo svete. Práve preto sme sa rozhodli vydať autorovi Monografiu – autorka Ľuba Belohradská a Autobiografiu – autorka Renáta Gudernová.

Slovenské maliarstvo prešlo v druhej polovici 20. storočia viacerými vývinovými zmenami. Objavilo sa nemálo osobností, ktoré tomuto pohybu dávali impulz, energiu a smer. Dôležité miesto medzi nimi zastáva Michal Jakabčic (l930 – 2001) a Viera Žilinčanová (1932 – 2008). Súkromná galéria Nedbalka v Bratislave usporiadala samostatnú výstavu z tvorby týchto umelcov pod názvom „Súzvuk imaginácie", na ktorej predstavila ich menej známe a neznáme obrazy.

Publikácia je druhou knihou o Galérií Nedbalka, ktorá prezentuje diela stálej expozície zameranej na slovenské moderné umenie 20. storočia, s presahom do konca 19. a začiatku 21. storočia. Prvá kniha vyšla pri príležitosti otvorenia galérie v roku 2012. Cieľom rozšíreného a doplneného vydania je predstaviť širokej verejnosti stálu expozíciu galérie vrátane nových akvizícií a poskytnúť záujemcom o výtvarné umenie možnosť zoznámiť sa s dielami najvýznamnejších umelcov tvoriacich na Slovensku od konca 19. storočia až po súčasnosť.

Tesne pred prvým výročím otvorenia Galérie Nedbalka bola do výstavného plánu zaradená výstava mladého výtvarníka Ašota Haasa pod názvom Inside. Jedným z dôvodov je fakt, že sa s nadšením podieľal na vytvorení centrálneho architektonického priestoru novej zrekonštruovanej budovy. Horizontálny transparentný objekt, sa stal centrálnym optickým prvkom prezentácie súčasného výtvarného umenia v galérii. Ďalším dôvodom je rozsiahle portfólio materializovaných prác a možnosť vystaviť najnovšie projekty pod názvom Diamonds & Reliefs. Je to pekný jesenný pozdrav Galérie Nedbalka a Ašota Haasa slovenskému výtvarnému umeniu. (Palo Choma). Pri tejto príležitosti Galéria Nedbalka vydala knihu s najnovšími dielami Ašota Haasa. Zaujímavosťou knihy je v knižnej väzbe vložené dielo autora, spolu s jeho podpisom na titulnom liste.

Po výstavách a publikáciách Stana Filka a Milana Paštéku pripravila Galéria Nedbalka prezentáciu ďalšej mimoriadnej osobnosti slovenského výtvarného umenia – Endre Nemesa (1909 – 1985). Bol jedným z prvých, ktorý otočil zrak od vonkajšej reality k vnútornému, často sebatrýznivému skúmaniu. V jeho obrazoch sa postupne ozývajú odkazy na expresionizmus, kubizmus a surrealizmus, vo svojej neskoršej tvorbe sa vyjadruje prostredníctvom nefiguratívnej tvorby, v záverečnej etape sa koncentruje na koláže, kde sa opätovne objavujú aj figuratívne prvky. O jeho tvorbe sa po roku 1948 v bývalom Československu dlhé roky mlčalo, po krátkom záujme v 60. rokoch začala byť jeho tvorba opätovne prehodnocovaná až po roku 1989. Začiatky Endre Nemesa po nútenej emigrácií pred fašizmom v roku 1938 do Švédska (po krátkych pobytoch vo Fínsku a Nórsku) boli zložité a náročné, postupne sa však so svojou tvorbou aj v umelecky pomerne konzervatívnom Švédsku výrazne presadil. Galérii Nedbalka sa podarilo vybudovať najväčšiu kolekciu autorových diel na Slovensku s viacerými ťažiskovými obrazmi dokumentujúcimi jeho jednotlivé tvorivé obdobia.

Čosi sa (...) nemení, čosi dôležité zostáva konštantné: uhol odvahy. - Milan Paštéka, 1969

Katalóg bol vydaný pri príležitosti výstavy Stano Filko – Biela ako ontologický priestor a začiatok všetkého. Stanislav Filko sa narodil — podľa vlastných slov prvýkrát – 15. júna 1937 vo Veľkej Hradnej. Dva razy totiž prežil klinickú smrť: po páde do lomu a po zásahu elektrickým prúdom. Dátum narodenia vystupuje ako dôležitý údaj aj z hľadiska jeho tvorby: v súlade so svojou koncepciou totálnosti umenia a života ho považuje aj za dátum začiatku svojej tvorby. Z publikácie sa dozviete viac o umelcovom živote a jeho tvorbe.

Medvecká bola svojou tvorbou, životom i kultúrno-spoločenskou prácou pevne spätá s rodnou Oravou. Vyštudovaná učiteľka pôvodne pôsobila na viacerých oravských školách. Už vtedy spoznala krásu prírody a ľudí Oravy. V zložitých rokoch 1942 1947 štud ovala maľbu v Bratislave, vo Viedni a v Prahe. V tom čase tiež spoznala časť európskej maliarskej moderny. Blízke jej bolo aj dielo prof. Jána Mudrocha a niektorých našich starších klasikov a maliarov Generácie 1909. Po ukončení štúdia sa v roku 1947 vrátila domov na Oravu. Spolu s manželom, maliarom Ctiborom Belanom, synom a dcérou žila v Medvedzí, kde v roku 1979 otvorili Galériu Márie Medveckej. V jej tvorbe maľbe a kresbe dominovala krajina, príroda. Boli to aj figurálne kompozície a pra covné motívy, po roku 1950 poznamenané doktrínou socialistického realizmu. Maľovala aj kvetinové zátišia a obľúbené, civilistické i emotívne, detské portréty. Popisný realizmus vystriedala jej vrúcna a rýdza realistická maľba maľba vnútornej sily, expresie, dynamického rukopisu i pôsobnosti farebných nálad a vôní oravskej krajiny v premenách ročných období. Mária Medvecká sa tak stala jedinečnou maliarkou jej" Oravy. Texty katalógu pripomínajú aj doteraz málo publikované širšie ľudské i malia rske kontexty v našej výtvarnej kultúre druhej polovice 20. storočia. Ucelená výstavná kolekcia komorných obrazov sa zachovala vďaka zberateľom Karolovi Kollárovi a jeho synovi Marekovi. Ako súbor je vystavená prvýkrát. Bratislava na maliarky Oravy" nezabudla.

V zbierke bratislavskej Galérie Nedbalka je kvalitne zastúpená tvorba maliarov a sochárov Nástupu 1957 vrátane jeho špičky v podobe členov niekdajšej Skupiny Mikuláša Galandu maliari A. Barčík, R. Krivoš, M. Laluha, M. Paštéka, sochári V. Kompánek, A. Rudavský, P. Tóth, grafik I. Štubňa. Galéria už v minulosti prezentovala tvorbu Milana Paštéku (2013) a manželského páru Viery Žilinčanovej a Michala Jakabčica (2014). V roku 2015 (apríl) to bude Rudolf Krivoš. Kurátorom výstavy a autorom monografie je PhDr. Bohumír Bachratý, CSc.

Sklo je predovšetkým sochársky materiál, aj keď zatiaľ takto nie je primárne chápané. Umožňuje vyjadriť sa v priestore a navyše tento priestor uzamknúť alebo dokonca rozšíriť v samotnej sklenenej hmote. Jednotliví autori ukazujú rôzne spôsoby, ako tento potenciál skla využiť. Sklo je zároveň aj novou možnosťou pre maliarsky prejav, prípadne pre iné výtvarné techniky ako je kresba a fotografia. Vo všetkých prípadoch otvára nové možnosti. Sklo je ako materiál výnimočné a umožňuje realizovať výnimočné vízie. Glass is mainly a sculptural material, although it has not been primarily perceived in this way yet. It allows the artist to express themselves in space and moreover to lock away or even to extend this space in the glass substance. Individual artist present different ways of using the potential of glass. Glass also provides new possibilities for painting or other artistic techniques like drawing and photography. In any case, glass opens up brand new possibilities. As a material, glass is unique and allows implementing extraordinary visions.

Milan Dobeš je zriedkavým prípadom slovenského umelca, ktorý sa etabloval na medzinárodnej výtvarnej scéne už v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. Po ranom období ovplyvnenom impresionizmom a zameranom na motívy Bratislavy sa vo svojom "modrom? období orientuje na výdobytky francúzskej moderny, sústreďuje sa na autonómnosť obrazovej plochy a jej jednotlivých štruktúr. od polovice šesťdesiatych rokov sa naplno venuje konštruktivistickej tvorbe, skúma problematiku svetla a pohybu. Svoje umelecké krédo zhŕňa do dvoch manifestov: O svetle a pohybe (1967) a O dynamickom konštruktivizme (1988). Čoskoro sa stáva jedným z najvýznamnejších predstaviteľom konštruktivizmu a kinetizmu na svete. The Nedbalka Gallery has managed to build a rather extensive collection of works by this extraordinary artist. The collection provides a comprehensive overwiev of artist´s individual creativperiods and fundamental tendencies and directions of his body of work.

Prítomnosť diel slovenského moderného výtvarného umenia v stálej expozícii Galérie Nedbalka ponúka výbornú príležitosť venovať sa aj menej tradičnému, ale zato rovnako dôležitému pohľadu na dielo niektorého z autorov monograficky zastúpených v zbierkovom fonde galérie. Výstava Milana Laluhu a sprievodný knižný projekt predstavuje práve takúto príležitosť. Jednoducho povedané, je príležitosťou priblížiť tak trocha nezvyčajne kresliarske a maliarske dielo výrazného predstaviteľa generácie narodenej okolo roku 1930. Našťastie, v zbierke Galérie Nedbalka sa nachádzajú obrazy, ktoré veľmi dobre reprezentujú celú tvorbu Milana Laluhu od raných diel až po obrazy z posledných rokov jeho tvorby. Práve ich reprezentatívna kvalita nám vnukla myšlienku venovať sa prioritne výtvarnej skladbe a umelcom preferovaným kompozičným princípom. Keďže ide o výtvarné dielo inšpirované aj doslova prastarými zákonmi skrytej geometrie dlhého radu predkov pocézannovského vývinu moderného umenia, veríme, že voľba uhla pohľadu na poéziu kompozície obrazov Milana Laluhu má svoj význam.

Galéria Nedbalka má vo svojej zbierke zastúpeného Ladislava Guderna kvalitnými dielami, ktoré umožňujú podať ucelený pohľad na jeho tvorbu od začiatku až do konca. Maľby pochádzajú z rokov 1946 – 1997 a vďaka systematickej zberateľskej činnosti Galérie Nedbalka je možné sledovať celý vývoj autorovej tvorby. Výstava a katalóg približujú divákom pohľad na tvorbu tohto vynikajúceho maliara a grafika, rodeného surrealistu, ktorý sa vyznačoval osobitým videním sveta. Katalóg obsahuje texty s prierezom tvorbou autora, biografiou, bibliografiou, zoznamom výstav a zoznamom vystavených diel (72 strán). Katalóg vychádza v slovenskom a anglickom jazyku. Koincidencia So zásadami surrealistického umenia sa Guderna zoznámil v štyridsiatych rokoch 20. storočia, keď študoval u Jána Mudrocha a dostal sa do úzkeho kontaktu s predstaviteľmi nadrealizmu. Už vtedy objavoval jazyk snov a podnecoval svoju predstavivosť k inému videniu sveta. V tomto tvorivom období však ešte zostával na poli poetického zobrazenia a zásady surrealistickej tvorby naplno rozvinul až v Kanade. Guderna tieto základné princípy surrealizmu rozvinul do osobitej podoby. Zmyselnosť a erotika sú v jeho dielach prítomné v rôznych podobách, raz len v náznaku, inokedy vo všetkých tvaroch a farbách. Čistá radosť z krásy a ľahkosti veľkých lietajúcich predmetov zdanlivo ignorujúcich fyzické zákonitosti evokuje svet odtrhnutý od pozemských ťažkostí. V Gudernovom svete vládne humor a irónia a často pracuje poetickou dramatizáciou. Na obraze Koincidencia (1990) vidíme rovnomennú vládkyňu s vymyslenými, malými i veľkými príšerami, prízrakmi a bytosťami. Jej ríša je zdanlivo náhodným svetom v neistom priestore a čase, ale tvorí jednotu v rozmanitosti. Tento svet sa môže javiť ako smiešny, absurdný, plný irónie a humoru, ale ak rešpektujeme jeho bohatstvo, rôznorodosť a skryté zákonitosti, vo svojej podstate je dokonalý. Toto Gudernovo univerzum „je krásne ako náhodné stretnutie šijacieho stroja a dáždnika na operačnom stole“ (Comte de Lautréamont).

Svätí – martýri, ktorí kedysi položili život za svoju vieru a presvedčenie, ale aj anjeli – dokonalí a všadeprítomní prostredníci medzi Bohom a človekom, boli zvyčajne stvárňovaní ako vznešené bytosti, trpiace (svätci) a bezpohlavné (anjeli). Sadovskej svätí a anjeli sú však napospol ľudia (v prípade anjelov len muži, i keď svoje mužstvo na obdiv nevystavujú). Sú nahí, nie vždy krásni a dokonalí, netrpia. Celkom všedne, gestom či posunkom, pohybom tela, len akoby mimochodom nám sprostredkovávajú svoju stigmu. Niektorí sa dokonca venujú vcelku pozemským činnostiam – diskutujú, ochutnávajú, počúvajú, načahujú sa, ukrývajú, žobrú... A keď sa im prizriete bližšie, možno zistíte, že viacerých dokonca poznáte. Takže môžete začať tipovať kto je kto. Ako svätcov a anjelov Dorota zobrazila svoje priateľky a priateľov, známych i neznámych ľudí zo svojho okolia, ktorí jej boli ochotní pózovať – niekedy pravdepodobne aj bez toho, aby videli výsledné dielo. Tak teda ako je to? Poľudštila svet svätých a anjelov, alebo premenila ľudí na anjelov a svätých? Isteže, táto ideová ambivalentnosť sa opiera aj o iný – materiálny základ. Vyplýva totiž z jej pracovnej metódy, kde spája fotografiu s maľbou. Práve paradox prenosu obrazu videného cez fotoaparát do rýdzo maliarskych prostriedkov tvorí základ živého a dynamického napätia, ktoré sprevádza jej maľbu. Využíva takmer „staromajstrovské“ prostriedky – perspektívny nadhľad, vizuálnu deformáciu proporcií, farbu, svetlo, tieň, iluzívnosť, ako by sme povedali dnes, pokúša sa o trojrozmerný priestor na dvojrozmernej ploche. Znova sa posunula o krok ďalej a v najlepších prácach skoncentrovala výraz, odhodila „literárne“ barličky, prízračné bytosti sa vynárajú z neba ako sochy, ale občas na vás (možno) aj žmurknú, uhranú vás pohľadom, natiahnu k vám ruku, dotknú sa vás ako priateľky či priatelia. Vstúpte, prosím.