Kalligram strana 29 z 78

Antológia Podoby autobiografickej literatúry 19. storočia (pripravená Ivanou Taranenkovou) prináša memoáre a prozaické texty s autobiografickou intenciou, ktoré špecifickým spôsobom komplementarizujú vývin slovenskej romantickej a relistickej literatúry 19. storočia. Autentickú memoárovú literatúru predstavujú spomienky Jozefa Miloslava Hurbana, Jána Francisciho, Jonáša Záborského, Alberta 3karvana, ale v modifikovanej podobe aj voľnejšie epické príbehy so silnými autobiografickými znakmi (Martin Kukučín, Elena Maróthy-Šoltésová). Kým texty romantikov sa usilujú o istú rovnováhu prerozprávania osobného zážitku a nadosobných udalostí, ktorých bol autor svedkom či aktérom, v textoch realistov je autobiografický zážitok pretransformovaný do univerzálnejšieho príbehu. Z textov antológie sa veľa dozvedáme nielen o autoroch, ale aj o dobe, ktorá ich formovala. Ich nepochybne subjektívna rekonštrukcia minulosti cez sebareflexiu vlastnej osobnosti, ale aj faktografickú vierohodnosť sú stále čitateľsky príťažlivé, hoci ide už o čas dávnominulý. Autori, prítomní v tejto antológií, sa cez spomínanie, rekonštrukciu individuálnej pamäti vyrovnávajú s minulosťou - svojou i širšieho spoločenstva, vytvárajú pamäť kolektívnu, píšu vlastne dejiny súčasnosti, svojej súčasnosti. Sú dokumentom, ale aj svojbytným žánrom, ktorý sa práve v 19. storočí postupne integroval do literatúry ako rovnocenný s ostatnými prozaickými žánrami.

Deväť sugestívnych, znepokojujúcich, istou rukou napísaných poviedok o strate životných perspektív predstavuje azda najkompaktnejšiu, starostlivo vybudovanú prozaickú zbierku v maďarčine v novom tisícročí. Spisovateľská askéza Józsefa Gazdaga má jasne rozoznateľný cieľ: objavovať a opísať hraničnú fázu ľudského bytia, ktorú si nikto iný v súčasnej maďarskej literatúre netrúfa spracovať, a ak áno, nerobí to s takou vervou ako on.

Szlovákia magyarlakta területeinek zsidósága nagyrészt áldozatul esett a náci népirtásnak. A maroknyi hazatérő néhány átmeneti év után az újabb gyűlölethullámtól tartva vagy az üldöztetés okozta adaptációs problémák miatt többnyire másutt kezdett új életet. Tomás Radil azonban Csehszlovákiában lett tudományos kutató. Gyermekéveit Komárom környékén és Párkányban töltötte; innen hurcolták el tizenhárom és fél éves korában Birkenauba, majd az auschwitzi központi táborba, ahol csodával határos véletlenek sorozatának köszönhetően megérte a háború végét. A lágeréletet, a legkülönfélébb tragikus sorsokat taglaló memoárirodalom skálája meglehetősen széles, ám Tomás Radil könyve egy új aspektussal gazdagítja az emlékező irodalmat: az 1942-ben induló történet 1938-ig visszanyúlóan részletezi egy tizenkét éves, koraérett gyerek nézőpontjából a zsidótörvények bevezetését, a jogfosztottság időszakát. A dokumentarisztikus hűségű, ám olvasmányos regényként is remekül helytálló memoár értékes, egyedi képet fest a korai negyvenes évek Párkányáról és Esztergomjáról. A kiskamasz mindennapi életének nagyítókán át, korabeli konfliktusok és beszélgetések rekonstrukciójának segítségével eleveníti fel mindazokat az utóbb történelminek bizonyuló eseményeket, amelyek végül a csaknem háromnegyed millió magyarországi és szlovákiai zsidó elpusztításához vezettek.

Vnímanie židov/Židov zo strany predstaviteľov slovenského národného hnutia pred a bezprostredne po vzniku Československej republiky v roku 1918 stále nie je dostatočne historicky spracované. Počas približne päťdesiatich rokov od uzákonenia emancipácie židovského obyvateľtsva v roku 1868, ktoré predchádzalo vyostreniu národnostnej politiky v dualistickom Uhorsku, prešli obe komunity rozličným vývojom: zatiaľ čo veľká časť hornohuhorských židov/Židov zaznamenala socioekonomický vzostup, ktorý sa následne odrazil v ich príklone k maďarčine a maďarskej kultúre, zažívali predstavitelia slovenského národného hnutia obdobie marginalizácie, ba až otvoreného útlaku. Táto situácia sa takpovediac zo dňa na deň zmenila po zániku Uhorska, keď nový československý establishment spochybnil postavenie židovskej menšiny a pristúpil prvýkrát v slovenských dejinách k riešeniu tzv. „židovskej otázky“.Monografia skúma, do akej miery prispel politický antisemitizmus odmietajúci židovskú emancipáciu k radikalizácii starších protižidovských postojov slovenských nacionalistov. Hľadá pritom najmä odpovede na otázku, akým spôsobom chceli predstavitelia slovenského národného hnutia prekonať rozpory vyplývajúce z principiálnej nezlúčiteľnosti svojho vlastného emancipačného nacionalizmu s protiemancipačným diskurzom a praktikami politického antisemitizmu.

Vnímanie židov/Židov zo strany predstaviteľov slovenského národného hnutia pred a bezprostredne po vzniku Československej republiky v roku 1918 stále nie je dostatočne historicky spracované. Počas približne päťdesiatich rokov od uzákonenia emancipácie židovského obyvateľtsva v roku 1868, ktoré predchádzalo vyostreniu národnostnej politiky v dualistickom Uhorsku, prešli obe komunity rozličným vývojom: zatiaľ čo veľká časť hornohuhorských židov/Židov zaznamenala socioekonomický vzostup, ktorý sa následne odrazil v ich príklone k maďarčine a maďarskej kultúre, zažívali predstavitelia slovenského národného hnutia obdobie marginalizácie, ba až otvoreného útlaku. Táto situácia sa takpovediac zo dňa na deň zmenila po zániku Uhorska, keď nový československý establishment spochybnil postavenie židovskej menšiny a pristúpil prvýkrát v slovenských dejinách k riešeniu tzv. „židovskej otázky“.Monografia skúma, do akej miery prispel politický antisemitizmus odmietajúci židovskú emancipáciu k radikalizácii starších protižidovských postojov slovenských nacionalistov. Hľadá pritom najmä odpovede na otázku, akým spôsobom chceli predstavitelia slovenského národného hnutia prekonať rozpory vyplývajúce z principiálnej nezlúčiteľnosti svojho vlastného emancipačného nacionalizmu s protiemancipačným diskurzom a praktikami politického antisemitizmu.

V roku 1598, keď je svätá inkvizícia považovaná za bežnú súčasť života, vydáva sa istý španielsky karmelitán – sám aktívny inkvizítor – s viacerými spolupútnikmi do Ríma, aby na vlastné oči videl toho Jediného, kto má právo „zväzovať“ a „rozväzovať“. Okrem toho má tajné poslanie: preskúmať metódy talianskych dominikánov. Po sto rokoch sa totiž v Španieloch začali prebúdzať pochybnosti, prečo sa stále nepodarilo zničiť všetkých kacírov? Prečo sa ešte vždy nájdu tvrdohlavci, ktorých k obráteniu nedokáže priviesť ani kruté mučenie? A prečo, naopak, začínajú inkvizítori čoraz viac pochybovať o úprimnom úmysle obrátených? V Ríme si môže rehoľník všetko poobzerať a vypočuť, navyše má za úlohu posilňovať mučených, aby sa predčasne nezlomili, a nevyhli sa tak pozemskému utrpeniu. Ale môže vari násilie a mučenie zlomiť to, čím je sám človek? Skúsenosťami podkutý rehoľník odpovedá nasledovne: „Obávam sa, že človek si chce svoju ľudskú podstatu vydobýjať vlastnou vôľou. A čo bude potom s nami, chudobnými a horlivými inkvizítormi?“

Vnímanie židov/Židov zo strany predstaviteľov slovenského národného hnutia pred a bezprostredne po vzniku Československej republiky v roku 1918 stále nie je dostatočne historicky spracované. Počas približne päťdesiatich rokov od uzákonenia emancipácie židovského obyvateľtsva v roku 1868, ktoré predchádzalo vyostreniu národnostnej politiky v dualistickom Uhorsku, prešli obe komunity rozličným vývojom: zatiaľ čo veľká časť hornohuhorských židov/Židov zaznamenala socioekonomický vzostup, ktorý sa následne odrazil v ich príklone k maďarčine a maďarskej kultúre, zažívali predstavitelia slovenského národného hnutia obdobie marginalizácie, ba až otvoreného útlaku. Táto situácia sa takpovediac zo dňa na deň zmenila po zániku Uhorska, keď nový československý establishment spochybnil postavenie židovskej menšiny a pristúpil prvýkrát v slovenských dejinách k riešeniu tzv. „židovskej otázky“.Monografia skúma, do akej miery prispel politický antisemitizmus odmietajúci židovskú emancipáciu k radikalizácii starších protižidovských postojov slovenských nacionalistov. Hľadá pritom najmä odpovede na otázku, akým spôsobom chceli predstavitelia slovenského národného hnutia prekonať rozpory vyplývajúce z principiálnej nezlúčiteľnosti svojho vlastného emancipačného nacionalizmu s protiemancipačným diskurzom a praktikami politického antisemitizmu.

Po dvadsiatich rokoch mlčania prichádza do Esterinho domu na návštevu Lajos, rojko, ľahtikár, hochštapler, no napriek tomu – jediná láska jej života. Raz ich spojil cit, potom sa Lajos neočakávane oženil s Esterinou sestrou, po jej smrti prerušil kontakty s rodinou. Teraz sa vracia, no nikto si nie je istý, aký je dôvod tohto návratu. O udalostiach dňa návštevy rozpráva sama Ester, s ironickým a trocha trpkým humorom, zamýšľa sa nad zmyslom rozhodnutí, aké urobila v živote.

Őszinte szerelmi vívódás vagy banális szócséplés? Szentimentális tudatfolyam vagy kocsmai ökörködés? Veres István regényében a szöveg átveszi a hatalmat a történések felett, és cserbenhagyja az olvasót. Utóbbi így gyakran képtelen eldönteni, mi az, amit még komolyan vehet ... Folytatás ›› a kínai lányokra vadászó biztonsági őr történeteiből, amelyekről helyenként a főhős sem képes számot adni. Ami viszont biztos, hogy a kutyák ehetőek, a tigrisember létezik, a régi barátnő újbóli felbukkanása pedig nagyon összekuszálhatja a dolgokat. A Dandaranda egy félresikerült love story, amely az abszurd és az irónia eszköztárával provokálja, de főleg szórakoztatja az olvasót. "Remélem, Szun is összakapja magát, és főz valami emlékezeteset hazaérkezésem napjára. Krumplis knédlit párolt lilakáposztával és sült lapockával, túrós dödöllét, vagy lekváros barátfülét. Csak a mákos dandarandát nem tudom, kivel csináltassam meg. Bár ami azt illeti, egyik könyv sem említi. Lehet, hogy nincs ilyen étel. Azt viszont nem bírnám ki. Ha a barátmonya meg a pöcsmácsik elkészíthető, akkor a dandaranda receptjének is léteznie kell. Rekkenő augusztusi délután a szederfa alatt egy tál gőzölgő mákos dandarandával. Pirított zsemlemorzsával és kristálycukorral, jó fojtósan. Rá egy korsó sör, és máris meg vagyunk mentve. Ki fogja nekem megcsinálni a dandarandát, ha kiengednek? Egy kínai lánytól mégsem várom el..." (Részlet a könyvből) A(z) Dandaranda (Könyv) szerzője Veres István.

Németh Ilona Ernst Múzeum-beli kiállítása poitikai szinten botrányt jelentett, művészetelméleti szinten pedig a (kiállítási) tér kezelésének újszerű elgondolását testesíti meg. Ennek a problémának a körüljárása olvasható a gazdagon illusztrált, modern tipográfiájú művészeti albumban.

Antológia Básne Janka Kráľa prináša čitateľský výber z tvorby jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského romantizmu. Cieľom je priblížiť čitateľom najzaujímavejšie a najoriginálnejšie texty básnika, ktorého autorská poetika prešla výraznými premenami a predstavuje tak pars pro toto dynamiku nášho členitého romantického hnutia, presahy a prestupy jednotlivých jeho línií a prúdov.

Nová kniha Tomáša Zálešáka sa pokúša odkryť podstatu politiky a politického myslenia v širšom kontexte než je v moderných koncepciách obvyklé. Nevyhýba sa ani niektorým otázkam metafyziky či teológie. Autor sa sústredí najmä na krízové javy, špecifické deformácie v konaní aj myslení, aké sa vo svete politiky deštruktívne prejavujú a ohrozujú tak realizáciu prirodzených ľudských potrieb aj kapacít, inými slovami: ľudskú prirodzenosť samotnú. Publikácia je v prvom rade určená študentom politických a sociálnych disciplín, na tieto skupiny sa však neobmedzuje. Je určená všetkým inteligentným osobám, ktoré nerezignovali na hodnotu občianstva ani na hodnotu kritického myslenia v politických aj všeobecne ľudských záležitostiach. Ako „obhajoba politiky“ je vedená snahou vrátiť politike jej dôstojnosť, poukázať na jej nenahraditeľnú hodnotu a potrebnosť (napriek všetkým jej zlyhaniam a nedostatkom), čeliť zhubným ideologickým trendom našich čias, ktoré opäť ohrozujú princípy slobodnej a spravodlivej spoločnosti. V tejto súvislosti učí chápať aj pôvod katastrof čias nedávno minulých a vyvodiť z nich poučenie.

Ján Kostra sa javí ako básnik dvoch zásadne odlišných, fakticky protichodných tvorivých tendencií – dvoch rozdielnych autorských postojov, takpovediac dvoch „lyrických tvárí“ – dvoch kvalitatívnych polôh vlastnej tvorby: jednak tej „majstrovskej“ a autentickej, ako aj onej politicky angažovanej, dobovému režimu poplatnej.

Ján Kostra sa javí ako básnik dvoch zásadne odlišných, fakticky protichodných tvorivých tendencií – dvoch rozdielnych autorských postojov, takpovediac dvoch „lyrických tvárí“ – dvoch kvalitatívnych polôh vlastnej tvorby: jednak tej „majstrovskej“ a autentickej, ako aj onej politicky angažovanej, dobovému režimu poplatnej.

Nová kniha Tomáša Zálešáka sa pokúša odkryť podstatu politiky a politického myslenia v širšom kontexte než je v moderných koncepciách obvyklé. Nevyhýba sa ani niektorým otázkam metafyziky či teológie. Autor sa sústredí najmä na krízové javy, špecifické deformácie v konaní aj myslení, aké sa vo svete politiky deštruktívne prejavujú a ohrozujú tak realizáciu prirodzených ľudských potrieb aj kapacít, inými slovami: ľudskú prirodzenosť samotnú. Publikácia je v prvom rade určená študentom politických a sociálnych disciplín, na tieto skupiny sa však neobmedzuje. Je určená všetkým inteligentným osobám, ktoré nerezignovali na hodnotu občianstva ani na hodnotu kritického myslenia v politických aj všeobecne ľudských záležitostiach. Ako „obhajoba politiky“ je vedená snahou vrátiť politike jej dôstojnosť, poukázať na jej nenahraditeľnú hodnotu a potrebnosť (napriek všetkým jej zlyhaniam a nedostatkom), čeliť zhubným ideologickým trendom našich čias, ktoré opäť ohrozujú princípy slobodnej a spravodlivej spoločnosti. V tejto súvislosti učí chápať aj pôvod katastrof čias nedávno minulých a vyvodiť z nich poučenie.

Cieľom sond do slovenskej literatúry 20. storočia je nanovo prečítať texty kľúčových autorov (od Vajanského po súčasnosť), nakoľko adekvátne čítanie je dôležité pre aktuálne poznanie ich diela a umožňuje položiť si otázku, aké sú základné kultúrnohistorické, literárnohistorické a historickopoetologické koordináty slovenskej literatúry 20. storočia. Predkladaná lektúra textov jednotlivých autorov ukazuje, že ich možno prečítať v novej, živej a otvorenej čitateľskej perspektíve. Použitie slova sonda v pomenovaní zväzku zdôrazňuje významný moment, a to, že nejde o reprezentatívnu úplnosť, ale o interpretačnú výberovosť jednotlivých textov a autorov.