Kalligram strana 28 z 71

Svet ako vôľa a predstava - hlavné dielo Arthura Schopenhauera - je výsledkom autorovho celoživotného myšlienkového úsilia a predstavuje ucelený súhrn jeho filozofických názorov a životných postojov. Pozostáva z dvoch zväzkov. Prvý zväzok načrtáva tr idsaťročný Schopenhauer s geniálnym rozmachom za jediný rok a podáva v ňom systematický výklad celej svojej voluntaristickej filozofickej koncepcie. Obsah tohto zväzku rozčleňuje do štyroch kníh. Prvé dve sa zaoberajú metafyzikou, tretia estetikou a štvrtá etikou. Záverečnú, piatu časť prvého zväzku tvorí rozsiahly Dodatok venovaný polemike s myslením Immanuela Kanta, na ktorého kľúčové idey Schopenhauer priamo nadväzuje. Druhý zväzok vzniká pomaly a postupne v priebehu ďalších dvadsiatich piatich rokov Schopenhauerovho života. Prvý raz vychádza v roku 1844 ako súčasť druhého vydania práce. Tvoria ho štyri knihy doplnkov k prvému zväzku, v ktorých podrobnejšie rozprac úva, ilustruje a komentuje nosné idey svojho filozofického systému. Tieto doplnky podobne ako jednotlivé paragrafy prvého zväzku majú charakter samostatných, ucelených filozofických esejí a vyznačujú sa brilantným jazykom a vybrúseným literárnym štýl om.

Dietmar Grieser, rozprávač, fejtonista, hľadač stôp či literárny detektív, autor úspešných bestsellerov, zachytil vo svojej knihe Strýko z Bratislavy mnohé pútavé historky. Kniha vznikla v rokoch 2008—2009, keď autor precestoval Slovensko a hľadal rakúske stopy súvisiace s naším priestorom. Navštívil okrem iného Bratislavu, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Trenčianske Teplice, Gbely i Marianku, kde sa odohrávali mnohé udalosti našej spoločnej histórie, ktorá bola roky vedome potláčaná. Čitatelia nájdu v knihe príbehy z Bratislavského hradu, kde vznikla svetoznáma viedenská galéria Albertina, z Grasalkovičovho paláca, kde sa začala láska následníka trónu Františka Ferdinanda a grófky Žofie Chotekovej, zoznámia sa s históriou rusoveckého kaštieľa, v ktorom po smrti následníka trónu Rudolfa začala nový život jeho manželka Štefánia, s tragédiou v Mayerlingu, kde zahynula baronesa Mary Vetserová, ktorej starý otec žil v v Bratislave. Defilujú pred nimi príslušníci chýrnych prešporských rodín ako vydavateľ novín Pressburger Zeitung Emil Portisch (a jeho populárny syn rakúsky reportér Hugo), slávny architekt Christian Ludwig, projektant Manderláku -- prvého slovenského mrakodrapu -- a jeho syn známy rakúsky maliar Christian Ludwig Attersee, preciťujú atmosféru cukrárne Cafe Mayer, kde sa stretávala spoločenská smotánka pri káve a preslávených bratislavských rožtekoch atď. Dietmar Grieser však na svojich cestách navštívil aj Liptov a priblížil rakúskym čitateľom výrobu bryndze na salašoch, z ktorej sa pripravovala vo viedenských viechach dodnes obľúbená nátierka Liptauer, milovníkom hudby predstavil Dolnú Krupú, kde Beethoven údajne skomponoval Sonátu mesačného svitu, Želiezovce, kde v esterházyovskom kaštieli pôsobil ako učiteľ hudby mladý Franz Schubert (a kde sa narodil i svetoznámy hotelier Eduard Sacher) či Záhorskú Ves – rodisko opernej divy Lucie Poppovej. Autor odhaľuje fascinujúce životné príbehy osobností z oblasti hudby, politiky a vedy, čo sa narodili v Komárne – vari najslávnejší z nich sú Franz Lehár a zakladateľ teórie stresu János Selye. A celkom na východe Slovenska prebádal i osudy vysťahovaleckých rodín Varcholovcov a Feckovcov, ktorých potomkovia sa preslávili na celom svete – výtvarník Andy Warhol a herec Paul Newman. Hádam najdojímavejší je príbeh pamätníka cisárovnej Alžbete, ktorý jej postavili vďační obyvatelia Bardejova po jej návšteve v kúpeľoch a ktorý prežil vďaka spoločnému úsiliu desiatok zainteresovaných i tie najhoršie obdobia v politických krútňavách 20. storočia.

V Magrittovom obraze, kde je fajka a pod ňou nápis Toto nie je fajka, našiel autor knižky spochybnenie princípu napodobňovania, ktorý dlho vládol v západnom maliarstve a nielen tam. V Magrittovom maliarstve sa podľa Foucaulta dostáva do obehu obraz b ez vonkajšieho vzoru, bez imitácie niečoho daného. Takýto obraz Platón nazval simulakrom a jeho tvorcov odsúdil ako výrobcov preludov. A práve pojem simulakra nám umožňuje chápať mnohé fenomény súčasnej vizuálnej kultúry. Kaligram je teda tautológia. Ale nie taká ako v rétorike. Rétorika ťaží z nadbytku reči; využíva možnosť dvakrát povedať to isté rozličnými slovami; profituje z nadmerného bohatstva, ktoré nám dovoľuje jedným a tým istým slovom povedať dve rozličné v eci; podstatou rétoriky je alegória. Kaligram využíva tú vlastnosť písmen, že majú význam ako lineárne prvky, ktoré možno rozložiť v priestore, a zároveň ako znaky, ktoré treba rozvíjať v jednotnej reťazi zvukovej substancie. Znak, písmeno dovoľuje u rčiť slovo; čiara zasa dovoľuje stvárniť vec. Kaligram mieni teda hravo zotrieť najstaršie protiklady našej alfabetizovanej civilizácie: ukázať a pomenovať; stvárniť a povedať; reprodukovať a artikulovať; napodobniť a označiť; pozorovať a čítať.

Organizovaný zločin je súčasťou celého nášho sveta – často bez toho, aby sme o tom vedeli. McMafia je výletom po novom svete medzinárodného organizovaného zločinu, od pašerákov zbraní na Ukrajine až po pranie peňazí v Dubaji, prostredníctvom drogových syndikátov v Kanade a superpočítačových zločincov v Brazílii. Počas svojho skúmania vnútri temnej časti sveta sa Misha Glenny rozpráva s mnohými gangstrami, policajtmi a obeťami organizovaného zločinu a skúma aj divoký spotrebiteľský dopyt po drogách, obchodovanie so ženami, ilegálnu prácu a obchod so zbraňami na všetkých piatich kontinentoch.

Autor rozoberá rozmanité prejavy vzájomnej zviazanosti človeka s kultúrou s dôrazom na úlohu jazyka v tomto vzťahu. Na jazyk nazerá ako na aktívny živel, ktorý určuje kvalitu kultúry, stvárňuje človeka a riadi vzájomné pôsobenie jednotlivca a kultúrnej society, a tak zobrazuje svet človeka ako univerzum konštruované jazykom. Kniha je nasiaknutá pradávnou skúsenosťou z poznávania jazyka, ktorá pripomína, že jazyk sa prejaví ako „zelený strom života“, ak sa vníma z perspektívy jeho prirodzeného fungovania. Rozumieť jazyku znamená rozumieť človeku, ktorého myslenie, cítenie a konanie je impregnované prirodzeným používaním jazyka. Rozumieť kultúre a jej vzťahu k človeku znamená rozumieť spôsobom používania jazyka. Poznávacie ovládanie pletenca jazyk – človek – kultúra je predpokladom praktického zaobchádzania s nimi v mene rozumnosti, dobra a krásy.

Tento sugestívny román plný veľkých vášní, vydaný prvý raz roku 1942 – skvostný dôkaz autorovho štylistického majstrovstva – oslepujúcim jasom osvetľuje vír priateľstva, vernosti a zrady. Dvaja dávni priatelia sa po desaťročiach znovu stretnú a celú noc sa rozprávajú. Pri pohľade do minulosti sa z jedného stane obvinený, z druhého žalobca: jeden z nich kedysi zradil, dokonca takmer zabil svojho priateľa, zviedol jeho manželku, navždy mu zničil život. Za touto tragédiou sa však v skutočnosti neskrýva len prechodná slabosť: znamená zánik starého usporiadania sveta aj odklon od tradičných morálnych hodnôt.

Prosím ťa! Múza! Chcem tvoj úsmev milý! Aby si zástup mohol robiť špásy. Keď zo srdca si závoj poodchýli, nie je to slnko jantárovej krásy; a jednak vďačím dávnej svetlej chvíli a vďačím dávnej láske, vínnej čaši, čo na smrť spíja, potom opäť kriesi. Chcem učiť láske! No ty, zástup, kde si? V devätnástom storočí Poliaci uznali za svojich prorokov troch básnikov - Mickiewicza, Séowackého a Krasiäského. Pokiaľ Mickiewicz sa tešil zo slávy veštca a bol obklopený skutočným národným kultom už za života, Séowacki, o jedenásť rokov mladší n ež autor DziadovÔ, bol uznaný za proroka až po smrti, fakticky až pred koncom 19. storočia, keď bola veľká poľská romantická literatúra už natoľko rozšírená, že jej najdôležitejšie diela pre paušálneho adresáta nadobudli význam akéhosi šlabikár po ľskosti, no zároveň boli pre elitu zdrojom viacerých rafinovaných metafyzických a historiozofických poznatkov. Básnický génius Juliusza Séowackého (1809 - 1849) priniesol poľskej kultúre majstrovské diela poézie neporovnateľné s ničím iným v jej histórii. V bravúrnej, digresívnej poéme BeniowskiÔ(1841) - preklad Juraja Andričíka je vlastne prvým pretlmočením tohto diela do slovenčiny - voľne nadväzujúcej na životopis slávneho dobrodruha, sa Séowacki brilantne vysporiadal so svojimi nepriateľmi a kritikmi. Na ich tupé osočovanie odpovedal majstrovsky vytvorenými urážkami, za čo takmer zaplatil životom. Jeho najzarytejší kritik, istý Ropelewski, ho totiž vyzval na súboj. Našťastie - pre Séowackého aj pre poľskú kultúru - konflikt sa v posledn ej chvíli zažehnal a k súboju nedošlo. Bol to veľký triumf Séowackého aj jeho BeniowskéhoÔ. Séowackého dielo pôsobí dojmom diela napísaného vo viacerých časopriestoroch. Tak akoby vzniklo v našej, no zároveň inej, neeuklidovskej geometrii. Všetky jeho práce - aj tie dokončené, aj tie, čo zostali len vo fragmentoch - tvoria spolu nejaký vi acvrstvový hypertext, otvorený voči najrozličnejším interpretáciám.

Thomas Hobbes (1588-1679) je jedným z uznávaných otcov-zakladateľov modernej filozofie. Zvlášť moderná politická teória je nepredstaviteľná bez jeho myšlienok, voči ktorým sa museli vymedzovať - súhlasne či nesúhlasne - všetci, čo prišli po ňom. Niek toré z týchto myšlienok nadobudli dokonca status istého klišé, automaticky sa spájajúceho s jeho menom, aj mimo filozofie: človek človeku vlkom (homo homini lupus) či vojna všetkých proti všetkým (bellum omnium contra omnes), ktorými charakterizo val tzv. prirodzený stav ako situáciu života ľudí bez spoločenského poriadku, štátu a politickej organizácie. Svojimi názormi dokázal pobúriť už svojich súčasníkov natoľko, že u mnohých mu prischla prezývka netvor z Malmesbury (mesto neďaleko dedin y Westport, kde sa narodil) ako zosobnenie ateizmu, materializmu, egoizmu i ďalších vtedy všeobecne neprijateľných, ba až nebezpečných ideí. Došlo dokonca k tomu, že Oxfordská univerz ita, kde vyštudoval (1608), prikázala v r. 1683 spáliť kópie jeho kníh O občanovi (vyšla v r. 1642 latinsky a 1651 anglicky) a Leviatan. Táto kniha zahrňuje 1. časť jeho hlavného diela Leviatan, ktoré vyšlo v Londýne (1651).

Pokiaľ viem, je to po prvý raz, čo v slovenčine vychádzajú systematicky koncipované literárnoteoretické úvahy o holandskej literatúre. Z hľadiska prekladateľskej recepcie (...) nám táto práca ponúka vhľad do toho, prečo sú holandské literárne diela prínosné v slovenskom (a aj v českom) kontexte. Wilken Engelbrecht Možno najdôležitejšie je, že Bžochova práca má aj širší význam, než je holandsko-slovenská kultúrna komunikácia - prelamuje bariéry slovensko-západoeurópskeho dialógu, ktorý celé desaťročia neexistoval, alebo bol deformovaný. Samozrejme, nejde len o literárny, ale aj o kultúrny a filozofický dialóg. Ján Jankovič

... nadvihla som sukne presne ako popoludní v parku, netušíš, aký je mocný, celú ma dvíhal ako pierko, a dvíhal a spúšťal, dvíhal, spúšťal, a prirážal... a ja som si myslela, že má drievko vo vrecku, dusila Rozina smiech vo voňavých perinách, celá v Teriných čipkách, a chytila som ho, iba jemnučko, aby sa neurazil, že mu snorím po vreckách, netušila som, čo by to mohlo byť, a tak som začala hľadať obidvomi rukami, mala som ho niekde medzi spodnicami, vztýčené ku mne, tak som šla celkom jemne, ab y nič nespozoroval, hore dolu, hore dolu, hore dolu... pomaly a opatrne, nech vidím, čo je to, bolo to stále tvrdšie, to veru nie je drevo, povedala som nahlas a najprv sa podívala, čo držím v ruke, a potom aj naňho, oči mal zavreté, zhlboka dýchal, ešte, povedal, ešte, ešte, a ja zase tebe..., tak som išla rukami hore dolu, silnejšie, rýchlejšie, mohol vyskočiť z kože a ja tiež...

A kötetet szerkesztette és az eredetivel egybevetette Pálfalvi Lajos A háborús katasztrófa, a sztálini diktatúra és az emigráció sokkja mély válságba sodorta Mioszt az ötvenes évek elején. A Családias Európa az évtized végén, a személyiség reintegrá ciója után született. A szerző már túl volt a szellemi élet leigázását bemutató esszéin, az idilli gyermekkort és a háborút követő hatalomátvételt leíró regényeken. Ebben az esszékötetében szellemi önéletrajz keretében mutatja be azt a Közép-Európát, amelyet épp akkor próbáltak megfosztani kulturális identitásától. Miosz hű maradt a romantikus antropológiához, bármilyen rejtélyesnek is tartotta az identitást, hitt abban, hogy a látszatok, a maszkok mögött nem tűnik el a belső lényeg, az önvizs gálat során pedig eljuthatunk ide. Az önéletrajzi szólam megteremti a személyiség folytonosságát a litvániai gyerekkortól a franciaországi emigrációig, még akkor is, ha közben városok, országok tűnnek el a térképről. Miosz reménytelen helyzetben, a Közép-Európa-divatot évtizedekkel megelőzve hirdette az elszakított régió európaiságát.

Spoveď mešťana je svedectvom o období, "keď žilo niekoľko generácií, ktoré hlásali víťazstvo rozumu nad pudmi a verili v silu ducha, že dokáže pribrzdiť túžbu luzy po smrti". Prvá čať knihy je príbehom dospievania, príbehom prvých vnútorných kríz vnímavého, inteligentného chlapca, ktorý hľadá rovnováhu medzi túžbou po slobode a nevyhnutnosťou prispôsobiť sa spoločenským normám. Slovenský čitateľ si tu nájde vykreslenie meštianskej atmosféry Košíc zo začiatku 20. storočia, videnej Máraiho chlapčenským pohľadom, ktorý láskavo, trochu nostalgicky, ale aj s jemnou iróniou odhaľuje miešaninu džentríckych a meštianskych hodnôt, vytvárajúcich nezameniteľný, postupne však zanikajúci pôvab tohto mesta. Druhá časť hovorí o nemeckých, francúzskych a talianskych rokoch začínajúceho novinára a spisovateľa, o hľadaní vlastnej cesty v prostredí mondénnej, ale rozvrátenej povojnovej Európy, v ktorej spodných prúdoch vrie nepokoj, spôsobený rozpadom hodnôt "starého sveta".