Kalligram strana 21 z 70

Benjamin Nathaniel Cardozo (1870 – 1938) po skončení právnického štúdia na Columbijskej univerzite (1891) začal pôsobiť ako advokát v New Yorku a pomerne zavčasu aj ako sudca. Predstavy o úlohe sudcu a o pochopení toho, čím sa sudca riadi pri rozhodovaní prípadov, zhrnul v mimoriadne úspešnej sérii prednášok uverejnených v roku 1921 pod názvom Podstata súdneho procesu (The Nature of Judicial Process). Táto knižka sa stala jeho najúspešnejším titulom. Cardozo navrhol metódy, ktorých vzájomnou kombináciou by sa mala zaručiť vyváženosť medzi požiadavkou stability a pokroku. Sú to: metóda filozofie alebo logiky, historická metóda, metóda tradície a sociologická metóda. Príťažlivosť Cardozovej koncepcie spočíva v tom, že ponúka kompromis medzi prekonanou predstavou, že sudcovia by nikdy nemali tvoriť právo, mali by ho iba vyslovovať, a radikálnou predstavou niektorých predstaviteľov amerického právneho realizmu, že sudcovia sú tí, ktorí výlučne určujú právo.

V mene spravodlivosti je autobiografický príbeh zanieteného bojovníka s cammorou Raffaela Cantoneho. Cantone (1963, Neapol) vyrastal v regióne, ktorý bol pod silným vplyvom camorry. Vyštudoval právo a v rokoch 1999 - 2007 pôsobil ako vedúci štátny zá stupca v oddelení boja s mafiou v Neapole. Cantone podáva svedectvo o práci obrancov zákona, ktorých sa camorra pokúša odstrániť, o práci sprevádzanej stratou súkromia, ľudskou osamotenosťou a totálnym podriadením sa bezpečnostným opatreniam. Roberto Saviano, autor svetoznámeho románu Gomora, hovorí: "Bez Cantoneho zanietenosti by som už možno neexistoval."

Pasolini egy utcakölyök élettörténetén keresztül visz el bennünket az 1950-es évek Rómájának külvárosába. A főhősnek, Tommasónak, minden igyekezete ellenére lehetetlen szabadulnia abból a korrupt és erkölcs nélküli világból, ahol kegyetlen törvények uralkodnak.

Prozaická kniha Náhody je druhou z dvoch posledných zbierok textov (prvou bol text Strácanie nájdeného času, Kalligram, 2010), ktoré profesor psychiatrie, publicista a spisovateľ Ivan Žucha (1935 – 2009) ešte sám pripravil na vydanie. Náhody sú zbierkou poetických pozastavení i hĺbavo sarkastických zamyslení o živote, o svete, o ľuďoch. Autor vo svojich riadkoch zachytáva plynúci čas i pasce metafyzickej nemennosti, no predovšetkým brilantne ľudským spôsobom tlmočí svoju vnútornú optiku.

Kniha Jedna žena je veľkým vyznaním lásky aj pohŕdania, filozofickým prieskumom mnohých tvárí a masiek erosa. Autorov charakteristický verbálny ohňostroj je ódou na ženy krásne i škaredé, príjemné aj nevrlé, kypré i kostnaté, monogamné aj promiskuitn é, zvodné, odmietavé, spurné i nenásytné. deväťdesiatich siedmich krátkych kapitolách tohto erotikou sršiaceho románu uvažuje o láske, túžbe, sexe a nenávisti, všetko z pohľadu mužského rozprávača, ktorý sa považuje za úspešného milenca, sukničkára, muža, ktorý môže - no nemusí mať vzťah so všetkými ženami sveta.

Úspešný román Pavla Rankova je historickým románom z rokov 1938 až 1969. Ako sám autor v úvode knihy píše "Všetky postavy románu Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) sú vymyslené. Najskôr žili v časoch a na miestach, ktoré sú v románe opísané, potom si ich autor vymyslel. Všetko je vymyslené. Nikdy nič nebolo, nikdy nikto nežil. Ani prvého septembra nikdy nebolo

A jeles szlovák történesz, Dusan Kovac könyve Előszavában egyértelműen elutasítja a mítoszteremtő ideológusok állásfoglalásait, a mitologizált történelemszemléletet, és kijelenti: "...az ideológustól eltérően minden történésznek törekednie kellene a társadalmi és történelmi igazság megfelelő megismerésére". Nem tagadja azonban, hogy "a megismerés minden fokán maradnak...vitatható értelmezések is". A könyv magyar kiadását azért tartottuk időszerűnek, mert a szlovák közönség körében rendkívül néps zerű (eddig négy kiadást ért meg), és mert úgy véljük: ismerje meg a magyar olvasóközönségnek az a része is, amely nem érti a szlovák szöveget. A szerző valóban törekedett a történelmi igazság megismerésére. Hogy a magyar olvasó ennek ellenére nem mi ndig és nem mindenben tud egyetérteni szemléletével, felfógásával, megállapításaival, az nemcsak természetes, hanem hellyel-közzel jogos is. Mert úgy van, ahogy a szerző maga is mondja az Előszóban: "maradnak vitatható értelmezések is". Ez azonban ne szegje az érdeklődők kedvét: egy más szemlélet, felfogás megismerése mindenképp elősegíti az egyoldalúság veszélyének elkerülését, meggondolásra, érvelésere késztet - ez pedig hozzájárul az ellentétek oldásához a félreértések tisztázásához.

Arthur Peacocke az a teológus és természettudós, aki komolyan veszi a saját korának természettudományos kihívásait, és ennek érdekében képes újragondolni akár a Szentháromságról, akár a gondviselésről megfogalmazott évezredes egyházi tanításokat is. Könyvében néhol merész teológiai állításokat fogalmaz meg, amelyek az olvasóban megdöbbenést kelthetnek. Ám éppen ezért izgalmas ez a kötet: kérdésfeltevéseivel, igényes válaszaival arra késztet bennünket, hogy a körülöttünk lévő világot és a bennünk lévő folyamatokat tőlünk telhető mélységgel újraértelmezzük.

Grünwald Béla, Zólyom megyei alispán 1878-ban megjelent százoldalas röpiratában a nemzetiségi kérdésről, a szlovák nemzetiségi mozgalomról, asszimilációról fejti ki elképzeléseit. A 19. századi történelmi események és e két korabeli munka megértésében Romsics Ignác és Roman Holec történészek tanulmányai segítik eligazodni a mai olvasót. A kötetet gazdag jegyzetapparátus és korabeli képek egészítik ki.

Kniha Johna Hedleyho Brooka uvádza čitateľa do kontextu jedného z najzaujímavejších a stále aktuálnych problémov vo vývoji moderného sveta – vzťahu medzi vedeckým myslením a náboženskou vierou - a zároveň je čitateľovým kritickým sprievodcom v tejto oblasti. Je všeobecne známe, že západné spoločnosti prežívali obdobia krízy, keď nové vedecké poznatky ohrozovali tradičnú autoritu cirkvi. Dvomi najznámejšími príkladmi sú súd s Galileim v roku 1633 a rozruch, ktorý v roku 1859 spôsobilo vydanie Darwinovej knihy Pôvod druhov. Brooke sa na tieto a podobné udalosti díva sviežim pohľadom, vychádzajúc z najnovších poznatkov dejín vedy, pričom ukazuje, že vzájomný vzťah medzi vedou a náboženstvom mal pre obidve oblasti zásadný význam a že rozmanitosť jeho podôb nám nedovoľuje formulovať nijaké jednoduché zovšeobecnenia. Kniha je pozoruhodná tým, že Brooke sa vyhýba všeobecným tézam o „konflikte“ či „súlade“, ktoré tak často slúžili záujmom istých zoskupení. Jeho cieľom je ukázať diferencovanosť, zložitosť a rozmanitosť vzájomného ovplyvňovania vedy a náboženstva v minulosti i v 20. storočí. Vedu a náboženstvo nemožno chápať ako samostatné, prísne vymedzené entity. Vyžadujú si historický prístup so zmyslom pre posúvanie hraníc, ako aj ochotu uvažovať o kontextoch, v rámci ktorých niektoré konkrétne formy „vedy“ možno využiť aj na náboženské, aj na nenáboženské ciele. Kniha nepredpokladá u čitateľa odbornú prípravu, no napriek tomu mu ponúka rozsiahlu analýzu obdobia od Kopernikovho objavu až po oplodňovanie v skúmavke.

Výber z diela Margity Figuli (1909 – 1995) sa sústreďuje na tú časť spisovateľkinej tvorby, ktorá zohrala dôležitú rolu vo vývine modernej slovenskej prózy. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia bolo jej dielo neoddeliteľnou súčasťou generačného úsilia mladších slovenských literátov o nový pohľad na človeka a jeho životný svet a o rekonštrukciu a modernizáciu tvárnych a významových vlastností prózy. Išlo o umelecké hľadanie – ale aj vysvetľovanie – skrytých motivácií a zdrojov impulzívneho konania, iracionálnych skutkov, silných vášní (a z toho všetkého vyvierajúcich konfliktov), cez akoby genetické, avšak spravidla mýticky interpretované faktory „vnútornej prírody“ v človeku: cez tzv. „osudovú predurčenosť“, „osudové putá“ „volanie zeme“ či „zákony krvi“. Umelecké výsledky toho úsilia sa stali známymi pod označením lyrizovaná próza, neskôr aj pod súhrnným pomenovaním próza naturizmu. Vklad a prínos Margity Figuli do tohto smeru umeleckého úsilia zobrazuje prítomný výber z diela. Jeho jadro tvoria zbierka poviedok a noviel Pokušenie z r. 1937, ktorá poskytla netradičný pohľad na svet z hľadiska „milujúcich žien“, a pôvodná verzia romantického príbehu vernej, avšak ťažko skúšanej lásky Tri gaštanové kone z r. 1940. Ďalšie poviedky a novely výberu kompletizujú ponuku textov, ktoré sa už za života autorky stali súčasťou klasického dedičstva modernej slovenskej prózy a jedným zo stavebných kameňov slovenského literárneho kánonu.