Kalligram strana 26 z 70

Publikácia obsahuje dosiaľ knižne nepublikované práce jedného z najvýznamnejších slovenských historikov, zaoberajúce sa predovšetkým problematikou hospodárskeho vývoja Slovenska v predvojnovom a vojnovom období.

Prvé – ešte ojedinelé – pokusy o cestopisnú prózu možno u nás zaznamenať v 16. storočí. Pozornosť si zaslúži najmä po nemecky písaný cestovný denník humanisticky vzdelaného úradníka u Fuggerovcov Jána Dernschwama. Presne dodržiavanej schéme každodenných zápiskov zodpovedá autorov deskriptívny štýl opisu reálií, zaznamenávaných počas cesty do Konštantínopolu a Malej Ázie, ktorú absolvoval ako člen sprievodu cisárskeho diplomatického posolstva k tureckému sultánovi. Zhruba od druhej polovice 17. storočia dochádza v domácom protestantskom prostredí pod tlakom dobových okolností k intenzívnemu rozvoju literárnych foriem dokumentárnych žánrov (denníka, cestovného denníka, autobiografie, biografie, memoárov). Náboženské represálie, stavovské povstania a osmanské výpady na neokupované územie dnešného Slovenska, vykonštruované procesy s protestantskou inteligenciou i ďalšie dramatické udalosti rozväzujú jazyk spisovateľom prinajmenšom troch generácií. Vo výbere sú spomedzi nich zastúpení Joachim Kalinka, Štefan Pilárik st., Šebastián Fabricius, Juraj Láni, Tobiáš Masník, Ján Simonides, Daniel Krman ml. a Matej Bahil. Zámerom tvorcov barokovej memoárovej a cestopisnej literatúry je predovšetkým „pravdivé a hodnoverné“ svedectvo o dobovej realite a o svojich – pre vernosť vlastnému presvedčeniu často dramatických – osudoch. Diapazón ich literárnych postupov siaha od uplatňovania kompozičných a štylistických pravidiel náboženských rétorických žánrov cez viac či menej suverénne zvládnutú dokumentárnu vecnosť až po invenčné rozvíjanie prvkov epického rozprávačstva. Pravda, v dôsledku existenčných okolností (exil) i osobitostí súvekej literárnej praxe ide takmer v celom rozsahu o literárne výpovede v latinskom a v nemeckom jazyku. V podmienkach slovenského literárno-vývinového procesu však predstavujú významný precedens prinajmenšom z hľadiska formovania žánru autobiografie a cestopisu. Väčšina textov našej memoárovej a cestopisnej literatúry obdobia raného novoveku bola (najmä zásluhou J. Minárika) čitateľsky sprístupnená v päťdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia. Dnes je až na zriedkavé výnimky len ťažko dostupná. Antológia Eriky Brtáňovej a Timotey Vráblovej je preto aktuálnym a potrebným edičným podujatím.

Zo všetkých štúdií, úvah a glos Eriky Brtáňovej je zjavné, že staršiu slovenskú literatúru vníma a reflektuje ako rovnocennú komplementárnu súčasť celku národnej literatúry. Presvedčivosť takéhoto komplexného chápania u nej vychádza predovšetkým zo skúsenosťami potrvdeného poznania, že estetická funkcia literatúry, resp. jej umeleckosť, je historicky premelivá - a nie "raz navždy" daná vlastnosť. Vecnosť a triezvosť, príznačná pre jej spôsob vedeckého uvažovania, jej nedovoľuje vyslovovať nezáväzné fabulácie a bombastické závery. Na druhej strane zhodnoverňuje a argumentačný potenciál jej zistení, ktoré otvárajú celkom nové dimenzie mnohých (zo strany slovenskej literárnej vedy často s dešpektom obchádzaných) literárnych javov a súvislostí. Gizela Gáfriková Súbor štúdií pod názvom Na margo staršej literatúry (rozumie sa slovenskej) vznikol v rozpätí niekoľkých rokov. Ide o výsledok sústredenej a intenzívnej bádateľskej práce významnej literárnej vedkyne v troch oblastiach našich literárnych dejín. V dvoch vymedzených časovo na obdobie stredovekej literatúry a na literatúru 18. storočia a v tretej na výskum žánru, ktorý bol dlhý čas takmer úplne zanedbávaný, na homiletickú tvorbu v priebehu niekoľkých storočí. Je zásluhou Eriky Brtáňovej, že obnovila bádateľský záujem o túto tvorbu a vrátila jej z hľadiska dobovej hierarchie literárnych žánrov náležité postavenie. Milan Hamada

Akokoľvek sa V. Beniak opakovane potrvdzoval ako básnik rodu, vždy bol vzdielaný od úzkoprsého postoja kultúrne izolovaného nacionalistu, ktorý nevidí, nepozná a nedocení duchovnú kultúru iných národov. Aj záverečná štúdia Jána Gavuru sa dotýka citlivých miest spojenia básnictva a politických osudov národa. A dotýka sa ich citlivo. Vyhýba sa vyexponovanej dvojpólovosti: nadšeného "za" alebo odmietavého "proti", za ktorými by sa opäť dala tušiť ideológia alebo ignorovanie zložitosti historického obdobia. Ostatne, takto potrvrdzovaný i zatracovaný bol básnik počas svojho života a oba ideologicky motivané postoje spoločnosti si vyžiadali následnú "korekciu deformovanej predstavy o živote a diele V. Beniaka." Ján Gavura pristupuje k otázke nadosobného poslania básnictva najprv zvonku, cez básnikov iných národov, T.S Eliota aleb Cz. Milosza. Následne sa vecne, s vedome budovaným odstupom a so snahou o porozumenie pokúša o fenomenologickú interpretáciu tejto ťažiskovej polohy Beniakovej poézie v súhre s presvedčeniami básnika a s jeho životným svetom. J. Gavura nechce zahládzať disonancie, ktoré pritom vyvstávajú. Edita Príhodová

"Aki egy nehezen feledhető, vízzel telt üvegfigurák koreográfiáját idéző vers élményével szeretne gazdagodni, lapozza fel e kötetben a Majorana vallja című költeményt: Végül is nem szerettem, ez volt a tévedés. Kit a legjobban szerettem, szívemben ő a kés. Kit a legjobban szerettem, színt a színre hogyha tettem, tarkább lett a kérkedés. Rőt vitorla azúr égen, vízen súlytalan hajó, csillámlás a nyári éjben, veled együtt volna jó. Nézlek, ámde mégsem látlak, megvakít a szenvedély, ám a sorsom egyre áltat. Milyen nagyon kellenél. Már rég írtak magyarul ilyen egyszerű, ösztönös, áttetsző, szinte szellem-kezek által papírra vetett dalt. Mert dal ez, csak a költő nem jegyezte le hozzá a dallamot és a hangszert, amely a tenort kísérné." (Szőcs Géza)

Pravidlá a reálie šachovej hry určujú rovnako určité hracie povinnosti (ktoré sa realizujú pri vstupe do hry s partnerom), ako aj možnosti hracích konaní, ale nie faktické rysy partie. Rozhodnutie o konaní závisí od rozhodnutia hráča, ktorý si vyber á z triedy možných ťahov. Je dôležité poukázať na to, že výber ťahu (hracieho programu alebo výseku programu, napr. trojťažky) je určovaný iným druhom pravidiel - strategickými šachovými pravidlami. Analogicky to platí aj pre konanie v rámci iných sy stémov noriem. Právne pravidlá a právne inštitúcie tvoria len rámec konania osôb. Ciele sledované určitou osobou, jej preferencia a pravidlá úspešného spôsobu konania (prirodzene, vo vzťahu k cieľom a preferenciám) určujú rozhodovanie a konanie.