KK Bagala strana 16 z 35

Kniha úvah nad životom, plynutím času. Mottom esejí, glos, fragmentov aj zárodkov slovenskej poetky Mily Haugovej (*1942) je život rodinný, aj spoločenský. Názov „Sylwa Rerum“ znamená „Les vecí“ a táto nevšedná zbierka textov je koncipovaná ako literárna autobiografia. Okrem množstva fotografií z rodinného archívu obsahuje texty, zložené z denníkových záznamov, spomienok, snov, rozhovorov, zlomkov korešpondencie aj reflexií na diela kolegov, slovenských a zahraničných spisovateľov, prečítaných kníh. Kniha ako objekt je vydaná v zaujímavom vizuálnom koncepte so špeciálnou otvorenou väzbou z dielne doma i v zahraničí oceňovaného grafického dizajnéra Martina Mistríka.

Veľa ste už počuli o Ballovi – jednom z najprekladanejších a najkvalitnejších autorov Slovenska? Je teda načase prečítať si 25 poviedok, ktoré spisovateľ vybral do tejto antológie vydanej pri príležitosti 25. výročia od debutu. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Balla je majster slova, je niekedy kafkovsky absurdný, hrá sa s jazykom aj čitateľom, v niektorých zdanlivo nevypointovaných príbehoch ponúka ako na podnose pocit tragikomickosti a tuposti všedného života, aby vzápätí na inom mieste prišiel s vetou, ktorú si budete pamätať ešte týždeň. Nemusíte s ním zdieľať pohľad na svet, ale musíte uznať, že jazyk ovláda brilantne. (Tomáš Fedorko) Balla je stále rovnako autenticky a naplno naštvaný na seba i na svet a tomuto veľmi ľudskému naštvaniu sa dá napriek i vďaka sofistikovanému literátskemu prekrytiu veľmi dobre veriť. Práve v tom je Ballova autentickosť, v tom je skutočná hodnota jeho písania. (Peter Darovec) Jazda Ballovým vlakom stojí za to, krajinou za oknami je síce nevábne Slovensko súčasnosti, spolucestujúcimi sú obskúrne postavičky slovenského mikrosveta – stretnúť tu možno kohokoľvek, mafiána, kanibala, sestričku pracujúcu v cudzine, sprievodcu i priateľa z detstva – ale autorove sarkastické až hyperbolické komentáre robia aj z ubíjajúcej reality zaujímavé predstavenie, ktorému nechýba humor a spád. Absurdita, irónia a grotesknosť nie sú únikom od skutočnosti, ale jej skoncentrovaním cez zväčšovacie sklo autorovho skúmavého pohľadu zameraného na detaily každodennosti. (Dalfar) Jen jakoby mimochodem komentuje Balla jevy, postoje a mentalitu posttotalitního Slovenska, což se dle mého soudu v české literatuře zatím bohužel nikomu s takovou grácií nedaří. Balla nepíše normálně. Každý z jeho hrdinů je sice materiálem pro psychoterapeuta, ale čtení je to mimořádné. (Bianca Bellová)

Zborník najlepších poviedok jubilejného 25. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získala Jana Turzáková, druhé miesto Jana Šturdíková a tretie Miroslava Kuľková. Prémiami boli ocenení: Michaela Macejková, Kristián Lazarčík, A. Rasin, Daša Krištofovičová, Timea K. Beck a Viliam Nádaskay. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedu poroty Petra Balka, štatistické údaje a zoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Texty zaslané do tohto ročníka najčastejšie reflektovali pohnuté duševné stavy protagonistov a protagonistiek, komplikované partnerské a medzigeneračné vzťahy, či hľadanie vlastnej identity v turbulentne sa meniacej spoločnosti v novom tisícročí. Autori a autorky sa štylizovali do realistického alebo prudko subjektívneho opisu skutočnosti, ale častokrát pracovali aj s komediálnou optikou, využívajúc metódy persifláže, irónie a frašky. ÚRYVKY Z KNIHY Gazdiná, ešte jednu nesku, ešte aj Maroš došiel, usmeje sa spoza okna potetovaný mladík a žmurkne na mňa. Neviem žmurkať, tak sa len pousmejem, akože vybavené. Vzápätí sa zahanbím, chlapec je odo mňa o dobrých pätnásť rokov mladší, neviem, ako sa má správne tváriť gazdiná. Muž vhrmí do kuchyne, zhľadúva štamperlíky a domácu pálenku, majstrov si musíš uctiť, držať na svojej strane, aby prišli aj nabudúce, inak ťa budú naťahovať a veľa si zapýtajú. (Jana Turzáková: Nosné múry) Aj keď mala veľa nedostatkov neholila si nohy (chlpy jej rástli síce blond, ale boli veľmi dlhé, na niektorých miestach sa od depilovania voskom vytvárali holé plešiny), na podpazušie často zabúdala a prirodzenie si upravovala zriedka (cítila momenty ťažoby, keď išla na kúpalisko, no nechcelo sa jej holiť tmavé zvlnené polia šíriace sa z rozkroku do otvorených priestorov stehien starostlivosť o vlastnú nedokonalosť, ktorú sa ako každá žena mala naučiť nenápadne zakrývať vďaka jednoduchým trikom doby, jej bola cudzia), nechty mávala krásne vždy. Prirodzene, bez akejkoľvek snahy. (Jana Šturdíková: Nechty) V tomto meste ľudia nedokážu piť cappuccino. Farba nápoja im pripomína vodu, v ktorej umývali riad počas štvorročného obliehania v deväťdesiatych rokoch. Káva sa tu pije čierna a kocka cukru sa k nej hryzie. Každý tu má spomienky, o ktorých nerozpráva. Niektorí boli vtedy príliš malí. Ostali im iba opakujúce sa nočné mory, z ktorých sa budia spotení a s krikom. Niektorí si pamätajú priveľa. Strhávajú sa, aj keď nespia. (Miroslava Kuľková: Vrany Sarajeva) Samozrejme, potom nasleduje hádka. Hádka, ktorej scenár už obaja dopredu poznajú, pretože svoje roly odohrali už nespočetnekrát, s takmer nezmenenými replikami, ktorých slová sa im zapísali do gest, do lesknúcich sa očí, do ťažkej masy priestoru medzi nimi, cez ktorú ani jeden z nich nedokáže preniknúť pohľadom. (Michaela Macejková: Desať stupňov nad nulou) Suka v milostnom vzťahu s Intelektuálom už dlhodobo nie je šťastná. Prekáža jej absencia sexu, prejavov nežností, rozdelenie jedného, spoločného života do dvoch miestností, v ktorých každý zvlášť prežíva svoje dni až do ich konca. Jej svet pohltil život domácej gazdinky. Umývanie riadu a utieranie kuchynskej linky je Intelektuálovi cudzie, preto to všetko robí sama. (Kristián Lazarčík: Zrazenina) Z kuchyne sa dlho do noci ozývajú hlasy. Mamin plač a vzlykanie, ktoré prechádza do zlosti a rozhorčenia, otcov upokojujúci bas, pod ktorým si Adam predstavuje otvorenú náruč, pripravenú ani nie tak objať ako zabrániť, aby sa mama vrhla k jeho dverám, rozrazila ich a s plačom a krikom sa dožadovala vysvetlenia ako toľkokrát predtým. (A. Rasin: Babie leto) Krista vedela, že ju nemajú radi. Prečítali si na webe nejakú jej poviedku napísanú v prvej osobe, kde sa dosť pilo a súložilo (možnože aj marihuana sa tam trošku spomenula), takže ju považovali za alkoholičku, narkomanku a kurvu. (Daša Krištofovičová: Ježiši, Krista!) V New Yorku je veľa stromov, ale vo vzduchu ich necítiť.

Stanislav Rakús v tomto súbore próz uplatňuje na rozdiel od svojej doterajšej tvorby nový typ poetiky. Ide zväčša o príbehy, v ktorých prostredníctvom motívov choroby, ohrozenia, osamelosti, smrti, ale i konfrontáciou staroby s mladosťou a detstvom vznikajú vypäté obrazy zo života obyčajných ľudí. Cez postavu protagonistu, jeho spomienky a prežívanie sa tu v rodinných väzbách tematizuje aj teritoriálna vzdialenosť medzi západným a východným Slovenskom. Závery príbehov sa vyznačujú tým, že do nich prenikajú neurčité a transcendentné prvky, ktoré dodávajú prózam nádych modelovosti. V knihe nechýba ani komická tonalita, charakteristická pre autorovu predchádzajúcu tvorbu. O AUTOROVI Stanislav Rakús (*1940) vydal prozaické knihy Žobráci (1976), Pieseň o studničnej vode (1979), Temporálne poznámky (1993), Nenapísaný román (2004), Excentrická univerzita (2008), Telegram (2009) a Fáza uvoľnenia (2013). Pre deti napísal knihu humorne ladených rozprávok Mačacia krajina (1986). Z oblasti literárnej vedy vydal knihy Próza a skutočnosť (1982), Epické postoje (1988), Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou (1993), Poetika prozaického textu (1995), Z rozprávaní, úvah a rozhovorov (2003), Hovoriť niečím iným (2010), Medzi látkou a témou (2011) a Text a dielo (2019). Za svoju tvorbu získal viacero ocenení (Cena Dominika Tatarku, Cena Anasoft litera, Cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, Cena Jána Johanidesa, Cena Nadácie Tatra banky) a mnohé z jeho kníh boli preložené. V súčasnosti pôsobí ako emeritný profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Prešovskej univerzity. Žije v Košiciach.

Stanislav Rakús v tomto súbore próz uplatňuje na rozdiel od svojej doterajšej tvorby nový typ poetiky. Ide zväčša o príbehy, v ktorých prostredníctvom motívov choroby, ohrozenia, osamelosti, smrti, ale i konfrontáciou staroby s mladosťou a detstvom vznikajú vypäté obrazy zo života obyčajných ľudí. Cez postavu protagonistu, jeho spomienky a prežívanie sa tu v rodinných väzbách tematizuje aj teritoriálna vzdialenosť medzi západným a východným Slovenskom. Závery príbehov sa vyznačujú tým, že do nich prenikajú neurčité a transcendentné prvky, ktoré dodávajú prózam nádych modelovosti. V knihe nechýba ani komická tonalita, charakteristická pre autorovu predchádzajúcu tvorbu. O AUTOROVI Stanislav Rakús (*1940) vydal prozaické knihy Žobráci (1976), Pieseň o studničnej vode (1979), Temporálne poznámky (1993), Nenapísaný román (2004), Excentrická univerzita (2008), Telegram (2009) a Fáza uvoľnenia (2013). Pre deti napísal knihu humorne ladených rozprávok Mačacia krajina (1986). Z oblasti literárnej vedy vydal knihy Próza a skutočnosť (1982), Epické postoje (1988), Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou (1993), Poetika prozaického textu (1995), Z rozprávaní, úvah a rozhovorov (2003), Hovoriť niečím iným (2010), Medzi látkou a témou (2011) a Text a dielo (2019). Za svoju tvorbu získal viacero ocenení (Cena Dominika Tatarku, Cena Anasoft litera, Cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, Cena Jána Johanidesa, Cena Nadácie Tatra banky) a mnohé z jeho kníh boli preložené. V súčasnosti pôsobí ako emeritný profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Prešovskej univerzity. Žije v Košiciach.

Stanislav Rakús v tomto súbore próz uplatňuje na rozdiel od svojej doterajšej tvorby nový typ poetiky. Ide zväčša o príbehy, v ktorých prostredníctvom motívov choroby, ohrozenia, osamelosti, smrti, ale i konfrontáciou staroby s mladosťou a detstvom vznikajú vypäté obrazy zo života obyčajných ľudí. Cez postavu protagonistu, jeho spomienky a prežívanie sa tu v rodinných väzbách tematizuje aj teritoriálna vzdialenosť medzi západným a východným Slovenskom. Závery príbehov sa vyznačujú tým, že do nich prenikajú neurčité a transcendentné prvky, ktoré dodávajú prózam nádych modelovosti. V knihe nechýba ani komická tonalita, charakteristická pre autorovu predchádzajúcu tvorbu. O AUTOROVI Stanislav Rakús (*1940) vydal prozaické knihy Žobráci (1976), Pieseň o studničnej vode (1979), Temporálne poznámky (1993), Nenapísaný román (2004), Excentrická univerzita (2008), Telegram (2009) a Fáza uvoľnenia (2013). Pre deti napísal knihu humorne ladených rozprávok Mačacia krajina (1986). Z oblasti literárnej vedy vydal knihy Próza a skutočnosť (1982), Epické postoje (1988), Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou (1993), Poetika prozaického textu (1995), Z rozprávaní, úvah a rozhovorov (2003), Hovoriť niečím iným (2010), Medzi látkou a témou (2011) a Text a dielo (2019). Za svoju tvorbu získal viacero ocenení (Cena Dominika Tatarku, Cena Anasoft litera, Cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, Cena Jána Johanidesa, Cena Nadácie Tatra banky) a mnohé z jeho kníh boli preložené. V súčasnosti pôsobí ako emeritný profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Prešovskej univerzity. Žije v Košiciach.