KK Bagala strana 9 z 35

Dve novely o expatoch – ľuďoch, ktorí síce žijú mimo svoju domovinu, no majú šancu plánovať, ako bude vyzerať zajtrajší svet. Vera a Henryk prišli do postsocialistickej Bratislavy vysvetliť, ako funguje údajne najlepší z možných svetov. Bill, Zoli a bejby už žijú v takto zariadenom svete – rozprestierajúcom sa od New Yorku cez Budapešť až k Taškentu – ale napriek tomu sa aj oni zaoberajú plánovaním ideálneho mesta, lepšieho miesta pre život.

V novele Grázel sú príbehy také neuveriteľné, že sa mohli pokojne stať. Dospievajúci Džimi a jeho podarený otec prehlbujú svoj vzťah spôsobom „kto vydrží viac". Aféry s podvodníkmi a prostitútkami ponúkajú čitateľom výnimočnú zábavu, no presvedčia tiež o tom, že otcovská môže byť nielen facka, ale aj láska.

Kniha Jána Milčáka Pocit úľavy nás zavedie medzi vzťahy ľudí v snovej atmosfére, medzi postavy obklopené umením, krehkým porcelánom, medzi ženy, ktoré pôsobia skôr ako víly a ktoré je ľahšie zraniť, ako milovať. Vždy po precitnutí, po prudšom geste a príkrejšej reči sa dej posúva ďalej, bližšie k uvoľneniu, ktorým je raz zmierenie, inokedy hádka, čo ľudí odlúči. K uvoľneniu, po ktorom príde pocit úľavy. „Osobitosť poetiky prozaika, básnika a dramatika Jána Milčáka (*1935) spočíva predovšetkým v jeho úsilí hľadať a nachádzať harmóniu vecí a vzťahov, v jeho schopnosti komunikovať so svojím adresátom prostredníctvom tichého, empatického dialógu. Prináša veľmi sugestívny obraz medziľudských vzťahov, pričom v hlbšom pláne vždy zdôrazňuje také ľudské hodnoty, ako sú láska, súcit, porozumenie, obetovanie sa pre dobro druhého a podobne. Postavy v poviedkach predstavujú zdanlivo nenápadných, obyčajných ľudí, no s intenzívnym prežívaním a bohatým vnútorným životom. Rozprávanie odkrýva neobyčajný a pritom univerzálny a celistvý ľudský svet, kde sa prelína prítomnosť s minulosťou, momentálna skúsenosť so spomienkami, realita so snom, súcit s ľahostajnosťou, láska s odcudzením, život sa dotýka smrti.“ (Markéta Andričíková)

Deviata zbierka poviedok renomovaného prozaika. "Balla — hlavný alchymista súčasnej slovenskej prózy — je nepochybne jedným z najzaujímavejších súčasných spisovateľov strednej Európy. Preňho je kvapka vody rovnako zaujímavá a celistvá ako celé univerzum, biblická postava je rovnako súčasná ako kolega z práce a ten najvšednejší obytný blok, ktorý vidí z okna, je rovnako blízky, zároveň však vzdialený a tajuplný ako planéta Merkúr..." (Jacek Bukowski) Autor doteraz vydal zbierky poviedok Leptokaria (1996), Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), Cudzí (2008) a novelu V mene otca (2010). Výber z poviedok vyšiel v Českej republike, Slovinsku, Maďarsku a tri knihy publikoval aj v Poľsku.

Peter Pišťanek o najnovšej knihe Mareka Vadasa napísal: „Prečo sa rúči slovenský mládenec Marek Vadas odvracia kamsi preč, mimo nášho sveta, prečo mu nestačia naše devy, ale musia to byť exotické krásky s ebenovými bokmi, prečo ho neláka tunajšia, naša, slovenská mágia a naše vlastné tajomstvá, ale stále nazíza preč, na čierny kontinent? Dobre ho sledujem, koťuhu, a toto je už po druhý raz! Že by nám chcel svojimi knihami povedať, že nejestvuje žiadny „náš" a „iný" svet, že je len jeden spoločný a v ňom sa všetci melieme dokopy? A naozaj si myslí, že životné trápenie mladého dievčaťa v Afrike nie je o nič menej významné, ako keby sa to stalo nejakej slovenskej deve? Držme si klobúky, lebo Vadas nás vo svojich poviedkach zavedie tam, kde sme ešte neboli. Nie do Afriky Viktóriiných vodopádov, safari a žiráf spomalene prebiehajúcich krížom cez cestu tesne pre naším landroverom, ale do tajomnej, magickej, dusnej krajiny, lákavej a zároveň odpudzujúcej ako cigánska osada. Vadasova Afrika v nás zanechá vypálené znamenie, horkú guču v hrdle. No nebudem mu ďalej odrádzať čitateľov. Je to aj vtipné, mimochodom. Je to Vadas."

Michal Hlatký (1979) získal prémiu v anonymnej literárnej súťaži Poviedka 2008 Asseco Solutions. Svoje krátke prózy publikoval v denníku Pravda. Zbierka Zlatý vek je jeho knižným debutom. "Učiteľ nám rozprával legendu o Troch dobách: najprv bol Vek zlatý, keď ľudstvo žilo spravodlivo a počestne, cenila sa odvaha a statočnosť, potom prišiel Medený vek a spoločnosť sa začala uberať do záhuby. Teraz vládne vek Železný a okolo nás je len špina." (ukážka)

Nekróza reprezentuje zlo sveta. A literárne spasiteľstvo Edmunda Hlatkého spočíva v jeho zachytení.

V novele Grázel sú príbehy také neuveriteľné, že sa mohli pokojne stať. Dospievajúci Džimi a jeho podarený otec prehlbujú svoj vzťah spôsobom „kto vydrží viac". Aféry s podvodníkmi a prostitútkami ponúkajú čitateľom výnimočnú zábavu, no presvedčia tiež o tom, že otcovská môže byť nielen facka, ale aj láska.

"Mladý hrdina novely Patagónia hocičo hrá - výtržníctvo, recesiu, ležérnosť - ale veľmi dobre vie, čo chce. A stavia všetko na jednu kartu, riskuje. Za cenu odchodu zo štúdií a roztržky s rodičmi skúša svoje literárne schopnosti na voľnej nohe. Za cenu spoločenských škandálov získava lásku vydatej ženy. Východisko z bludného kruhu "psích dní" nachádza v duchu autorského kréda: Odvážny vie o priepasti, a hoci sa jej bojí, ide k nej, túži ju preskúmať a preklenúť."

Ocenené práce 4. ročníka literárnej súžaže Básne 2012 opäť publikované v zborníku .

Koľko múdrosti sa dá vtesnať do niekoľkých slov, ktoré by ste pokojne mohli poslať esemeskou? Aforista a novinár Tomáš Ulej to vie. O humore, ktorý vyhľadávam (Tomáš Janovic) Spýtali sa Jiřího Voskovca: "Are you heppy?" Odpovedal: "I am heppy. Ale šťastný nie som." To je humor, ktorý vyhľadávam a ktorý ma vždy pohladí po duši. Na Voskovcov bonmot som si spomenul pri čítaní rukopisu Tomáša Uleja Ale. Nechválim do vetra, presvedčte sa sami: Za dobrotu na Golgotu. xxx V čom pravica nepoľaví, to ľavica nepopraví. xxx Naša láska išla cez žalúdok. Ale už je to dávno odviate vetrom. Začal som Jiřím Voskovcom a končím Milanom Lasicom. Ten povedal: "Humor nezľahčuje, ale prehlbuje." A to je všetko, čo som chcel povedať o výbornej Ulejovej zbierke aforizmov a epigramov. Tomáš Janovic

Koľko múdrosti sa dá vtesnať do niekoľkých slov, ktoré by ste pokojne mohli poslať esemeskou? Aforista a novinár Tomáš Ulej to vie. V jeho debutovej knižke aforizmov a epigramov nájdete aj audioknihu načítanú Kristínou Farkašovou.

"V Mačacej krajine, ktorá sa nápadne podobá tej ľudskej, žijú kocúri a mačky, ktorí sa aj vo svojich prejavoch podobajú ľuďom. Reprezentujú tie najrozmanitejšie, dôkladne psychologicky stvárnené a umelecky presvedčivé charaktery a vlastnosti. Kniha je kompozične rozdelená do dvoch väčších celkov – Kocúr Paniberko a A iní obyvatelia. Rozprávanie je lineárne s množstvom odbočiek, ktoré však nevytvárajú recepčný chaos, práve naopak – sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu, založeného na dôslednom pozorovaní života, prepracovanom fabulovaní a precíznom tvarovaní. Príbehy prvej časti knižky spája práve postava kocúra Paniberka, ktorý sa nestal ani cyklistickým pretekárom, ani spevákom tanečných piesní, hoci ho neraz v noci prebudilo iba to, že si v spánku priveľmi hlasno spieval nejakú obľúbenú tanečnú pesničku. Stal sa obuvníkom, no toto povolanie sa mu zdalo príliš obyčajné a nemimoriadne. Chcel vykonať nejaký mimoriadny mačací skutok. Najradšej by bol kohosi pomocou lana vyslobodil zo zajatia. Nikto z jeho známych však v tom čase, ani nikdy predtým, v zajatí nebol. Rozhodol sa, že sa bude zaoberať konaním tých najobyčajnejších dobrých skutkov, a pri tomto predsavzatí mu vyleteli až slzy od dojatia. Neotrasiteľné presvedčenie o nevyhnutnosti konania dobra za každých okolností, ale aj túžba po uznaní túto postavičku približujú k slávnemu rytierovi Donovi Quijotovi. Rozprávky o Paniberkovi, doplnené v druhej časti portrétmi iných obyvateľov Mačacej krajiny – škodoradostníka Beníčka, hašterivcov Chňapkovcov, závistlivca Zuzáňa, skupáňa Penecíra, ale aj vzorného sprievodcu Kebenka či náruživého čitateľa Radošovského, sú ako pestrofarebný ohňostroj tých najrozmanitejších ľudských charakterov a vlastností. Tieto vlastnosti, prejavujúce sa v rozmanitých situáciách – za všetky spomeňme hádky u Chňapkovcov, ktorí sa hádajú veľmi hlasno a zreteľne, dobre vyslovujú samohlásky a spoluhlásky, a preto počúvajúci nemusí napínať uši... –, vždy vyvolávajú uvoľňujúci smiech, čím má Rakúsova groteska blízko ku „karnevalovosti magického realizmu“." (Markéta Andričíková)

Zbierka poviedok Telegram získala Cenu Anasoft litera za najkepšie slovenské prozaické dielo v roku 2009. "Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu. Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta." (Juraj Kušnierik) "Nepriebojný intelektuál, ako Rakúsovho hrdinu nazval Peter Darovec, sa tentoraz posúva v čase do druhej polovice 90. rokov. No všetky roky minulé v ňom stále žijú, stále hľadajú cestičku, ako udupať svojho outsidera. Podobne ako v románoch aj v poviedkach nastavuje Rakús hrdinovi pascu. V Rakúsovej schopnosti poukázať na skutočnosť, že to, čo nám v prvom momente prináša úľavu, má v skutočnosti moc vyvrátiť nás naruby, cítiť čosi z ducha spisovateľského majstrovstva Manna, Máraia alebo Tatarku." (Ada Jung) "Mysleli sme si, že sa zabávame... Keď som ako študent medicíny čítal intenzívnejšie Čechova a Švantnera ako Čihákovu Anatómiu a dostala sa mi do rúk kniha Poetika prozaického textu, začala sa moja cesta objavovania pomalosti. Odišiel som na východ na Excentrickú univerzitu a nastúpil do učenia k majstrovi Stanislavovi Rakúsovi. Diagnostiku neduhov ľudského tela som vymenil za diagnostiku literárnych textov. Rovnako silný zážitokako z čítania Temporálnych poznámok som mal zo Stanových prednášok a seminárov. Na prvý pohľad zábavné príhody z košických krčiem (ba až bujaré táranie) fascinujúco prerastali a ústili do premysleného teoretického systému. Viedli nás k čoraz lepšiemu chápaniu fungovania umeleckej literatúry. A hoci jeho teória vychádza z predpokladu, že v téme (vo fiktívnom svete vybudovanom zo slov) niet ani kvapky látky (reálneho sveta predmetov a javov), málokto vie tieto svety prepojiť tak prirodzene a suverénne ako Stano. Poctivosti a slušnosti nás učil tak, že sme si to ani nevšimli. Mysleli sme si, že sa zabávame, no rástli sme ľudsky i profesionálne. Po rokoch slovenčinárskej praxe som sa len nedávno dozvedel, že v pedagogickom slangu sa pojem žltá aktovka používa na označenie spôsobu výučby, pri ktorom učiteľ prednáša akoby o niečom inom, než má v popise práce. Šikovný chemikár napríklad využije hokejovú eufóriu a na príklade tohto vodného športu v pevnom skupenstve vysvetlí chemické a fyzikálne zákonitosti, ktoré by v prípade použitia štandardnej metodiky študenti „odzívali". Spomenul som si na Stanovu aktovku, ktorá svojím mysterióznym obsahom podnecovala našu predstavivosť. Dnes viem, že skrývala aj rozpracované kapitoly jeho románov a poviedok z posledných rokov, v ktorých sa naša škola stala literárnym priestorom a my literárnymi postavami. Kruh sa uzavrel. Podľa Rakúsa je základným znakom témy primeranosť. Tento poznatok preniesol aj do svojho učiteľského štýlu, v ktorom s citom lekárnika dávkuje spontánnosť a mnohoznačnosť umenia i systematickosť a presnosť vedy. Keď dnes ako človek živiaci sa čítaním študujem intenzívnejšie Sacksa a Žuchu ako Danteho Božskú komédiu, je všetko tak, ako má byť." (Viktor Suchý)

Do zbierky My a oni / Oni a my je zaradených 15 poviedok. Ich ťažiskom je dôraz na vybudovanie silného príbehu, ktorý nepostráda prvky tajomstva a napätia, vyznačuje sa majstrovským prepracovaním detailov a prekvapivou, neraz až šokujúcou pointou. Spoločným menovateľom textov je však sviežosť, čítavosť a originalita. Autor sa pri svojej tvorbe necháva inšpirovať predovšetkým literárnou fantastikou, hororom a psychologickou prózou. Z rozhovoru Pavla Rankova pre denník Pravda (15.5.2001). Otázky kládla Sylvia Pálková: Text Big Brother and The Holding Company, uverejnený v zborníku finalistov súťaže Poviedka 2001 je iný ako rovnomenný text zaradený do vašej pripravovanej druhej zbierky Oni a my / My a oni. Prečo? V tejto súťaži som štyri roky neuspel. Napríklad po prvom ročníku som garanta súťaže poprosil, aby sa pozrel, kde som vlastne vypadol. Zistil, že som sa nedostal ani medzi najlepších 128 poviedok. Teraz som jeden z hotových textov upravil do čitateľsky rýchlo a ľahko konzumovateľnej podoby. Porotcovia denne musia mnoho čítať a asi im lezie na nervy, keď sú texty menej komunikatívne. Určite potrebujú, aby bol príbeh priamočiary. Chcel som dosiahnuť, aby po druhej vete pocítili zvedavosť, ako príbeh dopadne a prečítali si ho až do konca. V poviedke ocenenej jednou zo štyroch hlavných prémií opisujete príbeh dievčatka, ktorého rodičia sa nevedia spamätať zo smrti svojho syna, vidia ho dokonca aj vo vnukovi. Na rozdiel od vašich ostatných textov je trochu viac reálna. Aj preto ste ju zaslali do súťaže? Možno. Som si istý, že žiadnemu porotcovi nezišlo na um, že som to písal. Viem napríklad, že Vlado Balla čítal moju prvú knihu, ale som si istý, že ani jemu nezišlo na um, že by som to mohol písať ja. Mimochodom, keď už hovoríme o Ballovi, jeden rok vyhral s takou typickou ballovčinou, že to muselo byť každému jasné. To, samozrejme, nevadí, autor sa, nemusí ukrývať pred porotou. Ja som to však chcel urobiť. Z vašich textov cítiť snahu viac či menej zábavným spôsobom pred niečím vystríhať čitateľov. Je tento zámer na začiatku písania? Nie. Na začiatku je môj strach pred niečím. Nesnažím sa ani vystríhať čitateľa, ale robím to tak, že keď to napíšem, tak sa toho už o niečo menej bojím. Ako keby som to spoznal. Takže do poviedok dostávam svoje strachy a vystríham pred abstraktnými vecami. No nemyslím si, že by to niekomu pomohlo v konkrétnej životnej situácii. Problémy v poviedkach nie sú až také abstraktné. Naopak, sú z bežného života, ale zabalili ste ich do iracionálneho prostredia a okolností. Do akej miery je pre vás dôležitý nápad a do akej miery spracovanie témy, teda remeslo? Píšem veľmi málo. Nie preto, že na to nemám čas, ale preto, že musím mať najskôr silnú tému alebo námet. Moje poviedky musia obsahovať iracionálne prvky, pretože ak by ste z nich iracionálno vyškrtli, tak tam zostanú dve-tri vety úplne banálneho príbehu. Napríklad – muž sa nevie vyrovnať s tým, že sa s ním rozviedla žena.