KK Bagala strana 9 z 35

V novele Grázel sú príbehy také neuveriteľné, že sa mohli pokojne stať. Dospievajúci Džimi a jeho podarený otec prehlbujú svoj vzťah spôsobom „kto vydrží viac". Aféry s podvodníkmi a prostitútkami ponúkajú čitateľom výnimočnú zábavu, no presvedčia tiež o tom, že otcovská môže byť nielen facka, ale aj láska.

Kniha Jána Milčáka Pocit úľavy nás zavedie medzi vzťahy ľudí v snovej atmosfére, medzi postavy obklopené umením, krehkým porcelánom, medzi ženy, ktoré pôsobia skôr ako víly a ktoré je ľahšie zraniť, ako milovať. Vždy po precitnutí, po prudšom geste a príkrejšej reči sa dej posúva ďalej, bližšie k uvoľneniu, ktorým je raz zmierenie, inokedy hádka, čo ľudí odlúči. K uvoľneniu, po ktorom príde pocit úľavy. „Osobitosť poetiky prozaika, básnika a dramatika Jána Milčáka (*1935) spočíva predovšetkým v jeho úsilí hľadať a nachádzať harmóniu vecí a vzťahov, v jeho schopnosti komunikovať so svojím adresátom prostredníctvom tichého, empatického dialógu. Prináša veľmi sugestívny obraz medziľudských vzťahov, pričom v hlbšom pláne vždy zdôrazňuje také ľudské hodnoty, ako sú láska, súcit, porozumenie, obetovanie sa pre dobro druhého a podobne. Postavy v poviedkach predstavujú zdanlivo nenápadných, obyčajných ľudí, no s intenzívnym prežívaním a bohatým vnútorným životom. Rozprávanie odkrýva neobyčajný a pritom univerzálny a celistvý ľudský svet, kde sa prelína prítomnosť s minulosťou, momentálna skúsenosť so spomienkami, realita so snom, súcit s ľahostajnosťou, láska s odcudzením, život sa dotýka smrti.“ (Markéta Andričíková)

Deviata zbierka poviedok renomovaného prozaika. "Balla — hlavný alchymista súčasnej slovenskej prózy — je nepochybne jedným z najzaujímavejších súčasných spisovateľov strednej Európy. Preňho je kvapka vody rovnako zaujímavá a celistvá ako celé univerzum, biblická postava je rovnako súčasná ako kolega z práce a ten najvšednejší obytný blok, ktorý vidí z okna, je rovnako blízky, zároveň však vzdialený a tajuplný ako planéta Merkúr..." (Jacek Bukowski) Autor doteraz vydal zbierky poviedok Leptokaria (1996), Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), Cudzí (2008) a novelu V mene otca (2010). Výber z poviedok vyšiel v Českej republike, Slovinsku, Maďarsku a tri knihy publikoval aj v Poľsku.

Peter Pišťanek o najnovšej knihe Mareka Vadasa napísal: „Prečo sa rúči slovenský mládenec Marek Vadas odvracia kamsi preč, mimo nášho sveta, prečo mu nestačia naše devy, ale musia to byť exotické krásky s ebenovými bokmi, prečo ho neláka tunajšia, naša, slovenská mágia a naše vlastné tajomstvá, ale stále nazíza preč, na čierny kontinent? Dobre ho sledujem, koťuhu, a toto je už po druhý raz! Že by nám chcel svojimi knihami povedať, že nejestvuje žiadny „náš" a „iný" svet, že je len jeden spoločný a v ňom sa všetci melieme dokopy? A naozaj si myslí, že životné trápenie mladého dievčaťa v Afrike nie je o nič menej významné, ako keby sa to stalo nejakej slovenskej deve? Držme si klobúky, lebo Vadas nás vo svojich poviedkach zavedie tam, kde sme ešte neboli. Nie do Afriky Viktóriiných vodopádov, safari a žiráf spomalene prebiehajúcich krížom cez cestu tesne pre naším landroverom, ale do tajomnej, magickej, dusnej krajiny, lákavej a zároveň odpudzujúcej ako cigánska osada. Vadasova Afrika v nás zanechá vypálené znamenie, horkú guču v hrdle. No nebudem mu ďalej odrádzať čitateľov. Je to aj vtipné, mimochodom. Je to Vadas."

Nekróza reprezentuje zlo sveta. A literárne spasiteľstvo Edmunda Hlatkého spočíva v jeho zachytení.

Michal Hlatký (1979) získal prémiu v anonymnej literárnej súťaži Poviedka 2008 Asseco Solutions. Svoje krátke prózy publikoval v denníku Pravda. Zbierka Zlatý vek je jeho knižným debutom. "Učiteľ nám rozprával legendu o Troch dobách: najprv bol Vek zlatý, keď ľudstvo žilo spravodlivo a počestne, cenila sa odvaha a statočnosť, potom prišiel Medený vek a spoločnosť sa začala uberať do záhuby. Teraz vládne vek Železný a okolo nás je len špina." (ukážka)

V novele Grázel sú príbehy také neuveriteľné, že sa mohli pokojne stať. Dospievajúci Džimi a jeho podarený otec prehlbujú svoj vzťah spôsobom „kto vydrží viac". Aféry s podvodníkmi a prostitútkami ponúkajú čitateľom výnimočnú zábavu, no presvedčia tiež o tom, že otcovská môže byť nielen facka, ale aj láska.

"Mladý hrdina novely Patagónia hocičo hrá - výtržníctvo, recesiu, ležérnosť - ale veľmi dobre vie, čo chce. A stavia všetko na jednu kartu, riskuje. Za cenu odchodu zo štúdií a roztržky s rodičmi skúša svoje literárne schopnosti na voľnej nohe. Za cenu spoločenských škandálov získava lásku vydatej ženy. Východisko z bludného kruhu "psích dní" nachádza v duchu autorského kréda: Odvážny vie o priepasti, a hoci sa jej bojí, ide k nej, túži ju preskúmať a preklenúť."

Prvotina Psie dni, očarila najmä mladých čitateľov, pre ktorých tieto poviedky predstavovali slnečný svet slobody, vystihovali nejakým spôsobom citovo-intelektuálne rozpoloženie mladých ľudí a ich náladu

Ocenené práce 4. ročníka literárnej súžaže Básne 2012 opäť publikované v zborníku .

Koľko múdrosti sa dá vtesnať do niekoľkých slov, ktoré by ste pokojne mohli poslať esemeskou? Aforista a novinár Tomáš Ulej to vie. O humore, ktorý vyhľadávam (Tomáš Janovic) Spýtali sa Jiřího Voskovca: "Are you heppy?" Odpovedal: "I am heppy. Ale šťastný nie som." To je humor, ktorý vyhľadávam a ktorý ma vždy pohladí po duši. Na Voskovcov bonmot som si spomenul pri čítaní rukopisu Tomáša Uleja Ale. Nechválim do vetra, presvedčte sa sami: Za dobrotu na Golgotu. xxx V čom pravica nepoľaví, to ľavica nepopraví. xxx Naša láska išla cez žalúdok. Ale už je to dávno odviate vetrom. Začal som Jiřím Voskovcom a končím Milanom Lasicom. Ten povedal: "Humor nezľahčuje, ale prehlbuje." A to je všetko, čo som chcel povedať o výbornej Ulejovej zbierke aforizmov a epigramov. Tomáš Janovic

Koľko múdrosti sa dá vtesnať do niekoľkých slov, ktoré by ste pokojne mohli poslať esemeskou? Aforista a novinár Tomáš Ulej to vie. V jeho debutovej knižke aforizmov a epigramov nájdete aj audioknihu načítanú Kristínou Farkašovou.

Román o "neviditeľnej generácii IO", ktorú je možné každý deň stretnúť na ulici a možno aj vo vlastnom zrkadle... Rukopis knihy zvíťazil v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak telecom a kniha sa umiestnila aj vo finále literárnej súťaže Anasoft litera 2008 a získala prémiu čitateľov denníka SME. Bola ocenená aj výročnou cenou Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2008. Nezamestnaného Maroša živí jeho starý bicykel - finguje ním havárie s luxusnými autami. Igor, jeho kamarát z detstva sa po rokoch do rodného mesta vracia na Tatrapláne. Na námestí nájde kostol, prestavaný na Gagarinovo centrum. Jeho veža z diaľky pripomína raketu. Dedičstvo komunistickej minulosti sa mieša s absurdnosťou dneška. Tragikomická dvojica štyridsiatnikov patrí ku GENERÁCII ?. Celý život ich nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu. Prišli o ambície, ale nie o dôstojnosť. A kvôli nej žijú svoju grotesku tak, akoby sa Laurel a Hardy pokúšali o Hamleta. Všedné i bizarné, teda takmer všetko v tejto knihe sa odohráva v rámci reality. Dva kľúčové motívy knihy, dve „veľké metafory" tohto románu, sa však z rámca reality vymykajú. Sú totiž magické. Tajomné a nevysvetlené. Hlavne však - obidva sú o obrátenom čase, o návrate do minulosti, o možnosti či nemožnosti zvrátiť nezvratné rozhodnutia. (Peter Darovec) Klimáček dotuje svoj zámer byť spoločensky relevantnou a generačnou výpoveďou skúsenostným svetom a životným obzorom dnešných štyridsiatnikov. Vytvára pre nich koncept „generácie ", ktorej príslušníci vyrástli v komunizme, aby svoj produktívny život bezradne prežili v zúrivom konzumnom kapitalizme. (Ivana Taranenková) Je to román vkusný, aj keď miestami bizarný, čitateľovi prístupný, má skvelý humor, prešpikovaný je západoslovenským nárečím a reáliami, no nenechá nikoho na pochybách o tom, že Klimáček má schopnosť odstupu a seba­irónie. (Ján Chovanec)

Zbierka 13 humoristických poviedok z učiteľského prostredia. "Narážkou na známu knihu amerického spisovateľa Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch chcem poukázať na ekonomické a spoločenské postavenie učiteľov. Samozrejme tým nechcem naznačiť, že by učitelia boli myši. Koniec koncov, sám som jedným z nich. Viem, že druhá kniha býva vždy neistá, ale nemyslím si, že bude horšia ako tá prvá. Táto nová zbierka poviedok sa síce nesie v podobnom humornom duchu ako Katedra paupológie, ale je trocha odľahčenejšia a literárnejšia. Zostáva v rovine satiry, no čitateľský zážitok by mal byť väčší. Čitateľ v nej nájde rôzne témy, ktoré sa snažia zachytiť niektoré bizarné momenty našej spoločnosti. Postavami sú bežní ľudia, ktorí sa s týmito podivnými situáciami vyrovnávajú veľmi svojráznym spôsobom..." (autor)

Zbierka poviedok za ktorú autorka získala Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka. Už v prvej próze Miesto pre samotu sa vynára zásadná otázka, ako chápať vzájomné prepojenie oboch substancií v názve rovnomennej knihy. Problematika však nestojí na spore, či samota má alebo nemá mať svoje miesto v živote človeka - aj keď sa prvotne táto domnienka zdá byť opodstatnená, - de facto sa načrtáva preciťovanie stavu, v ktorom absentuje naplnenie konkrétnej potreby. Riešiť primárny predpoklad by bolo totiž nezmyselné, keďže samota v ponímaní dobrovoľnej intimity je existenčnou nevyhnutnosťou. Kompaníkovej samota má teda charakter zakliesnenosti vo vlastnej psychike. Ide o úsilie vykompenzovať si žiadosť po svojskej podobe bytostného uspokojenia. (Peter František Jílek, LET) Podstatnými charakteristikami sú zmyslovosť a emocionálnosť. Autentickosť ženského senzitívneho sveta je badateľná a priam zmyslom dotyku schopná komunikovať s čitateľom. Čítajúc tieto poviedky proste je možné vnímať všetkými zmyslovými orgánmi už či vôňu a pach, či zvuky, tvar alebo aj samotnú štruktúru predmetov: Vie o každom odlomenom kúsočku, o všetkých preliačinách, má spočítané koľko centimetrov kubických dreva zožrali červotoče a koľko centimetrov štvorcových jej zostalo za nechtami. Zadné čelo postele je fľakaté, na okrajoch mastné, ochytané od spotených rúk, čo do nich každú noc zapierajú, tmavohnedý lak je zoškriabaný. Vrypy a škriabance vyzerajú ako chlpy čo tam rastú, kde sa nepatrí. Pozná jeho vôňu, štruktúru, červotočmi vyhryzené bludiská chodieb... (Vladimíra Dorčová, Novi Sad) "Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) – v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute..." (Jana Pácalová, Nové slovo) Máte radi samotu? Máte radi nostalgickú príchuť melanchólie? Láka vás príjemné prevaľovanie sa myšlienok, kde čas a priestor nehrajú žiadnu úlohu a ste len vy a vaše sny; príbehy dávno skončené, nikdy neuskutočnené alebo niekedy ešte len vzniknúce? Ak vás priťahujú príbehy, ktoré neoplývajú nezraniteľnými Terminátormi, nezastaviteľnými Indiana Jonesami, vybuchujúcimi mestami a potokmi krvi, potom ste na správnej stope. (Miroslav Antoniak, ŽIARELKA) Autorská poetika si kliesni cestu nenápadne: vytrvalo sa ponúka cez mnohé, mnohé drobné aj závažné pozorovania, najmä vizuálne, akoby jej disciplinovanosť v rovine príbehu dovoľovala prídavky v iných rovinách. Autorka je zberateľka a zberačka, tak ako aj niektoré postavy v jej debute sú zberači a zberatelia: správkyňa plavárne v poviedke Hladina ustálená zbiera úlomky zubov, Lucia v poviedke Miesto pre samotu pachy, vône, vlasy... Monika Kompaníková zbiera obrazy, obrázky, fotografie, znaky, označenia, prídavné mená, prímery. Keďže jej poviedky sledujú odskúšané línie príbehov, môže autorka vpletať tieto poklady zo svojej zbierky do suverénnej reči rozprávača, až rozprávač stratí dych. (Gabriela Magová, SLOVO)