KK Bagala strana 2 z 35

Román o súzvuku i kontraste odlišných svetov. Dedo Lužko je človekom dvadsiateho storočia, prežil v uniformách celý život, všetky režimy. Karol, jeho vnuk, vyrastal za normalizácie a v ranom kapitalizme. Dedoluško bol večne mladý. Kajoluško je starý už od detstva. Dedoluško sa cítil naplnený a spokojný, hoci žil vo svete neslobody. Kajoluško žije slobodne, napriek tomu zažíva jednu frustráciu za druhou. Dedoluško bol mravným človekom, hoci slúžil nemorálnemu systému. Kajoluško túži po spravodlivej spoločnosti, no sám sa dopúšťa pokleskov. Ako to len dopadne? A kam sa podela žltá taška?

Ako môže mať niekto taký pech? Majtán, rebel a kajúcnik, bitkár a bitý, už len z princípu s ničím nesúhlasí. Aj keď už dorástol k svojej veľkej detskej hlave, je to len zanedbateľný úspech oproti tomu, do čoho všetkého v živote ešte dorásť nedokázal, napriek úpornej snahe. Novelu Sekať dobrotu napísal Václav Kostelanski, laureát ceny René (Anasoft litera stredoškolákov) a víťaz literárnej ceny Poviedka. Doteraz mu vyšli tri zbierky poviedok Chuť zabiť (2013), Incident (2014) a Virtuóz (2018). UKÁŽKY Z KNIHY „Na pani Majtánovú to prišlo.Vybehla na chodbu, zabúchala susedom, vbehla naspäť do bytu a snažila sa pobaliť nejaké veci do nemocnice. Kata zakričí na chodbe, že kto jej trepe na dvere, a pozerá, všade mokro, byt oproti otvorený. Zas vás vytopila tá krava zhora a toho debila máš v krčme? Kričí ďalej a zvedavosť ju ťahá k Majtánovcom. Ide podľa mokrých stôp. Budúcu mamičku nájde v spálni, ešte z nej trochu vyteká, myká sa v chaotických, rýchlych a krátkych pohyboch, chce sa zbaliť, ale nedarí sa jej. Panikári...“ (str. 7) „Vpredu si niekto všimol náckov uprostred trhajúceho sa poloblúku a to spôsobilo v bojovnejších radoch ešte väčší hnev, zatemnilo mozgy a už to šlo. Plastové štíty lietali vzduchom spolu s päsťami, reťazami, obuchmi. Kopance, krv, ľudia v prachu na zemi. Nikto spredu si to v zápale boja nevšimol, ale kým bol ešte vzadu pokoj, bolo z jednej strany vidieť ako policajti vyťahujú spomedzi pankáčov jedného za druhým, odovzdávajú ich ďalej a tí ich skladajú do antona ako haringy...“ (str. 114)

Po šiestich rokoch prichádza uznávaný aforista, publicista a držiteľ Ceny Ivana Krasku Tomáš Ulej s novou zbierkou aforizmov. V zbierke Zas píš Ulej zostáva verný svojim témam - láske a vzťahom, ale aj spoločnosti, modernej dobe a hľadaniu prepojení medzi slovami a ich významami - ktoré niekedy odhaľujú, inokedy sa zase snažia zakryť. Zbierka Zas píš je po úspešných knihách Ale, Bodaj bi! a Žuvot Ulejovou štvrtou v poradí.

Je to novela, ku ktorej je rapový album? Alebo rapový album, na konci ktorého ťa čaká novela? Svet vo svete. Rap vo svete. Svet v rape. Toto je príbeh o Emerim. Toto je Emeriho príbeh. Pocta dospievaniu, literatúre a rapu. Partiu mladých ľudí láka svet, v ktorom sa láska k veľkým vetám a hudbe opakuje ako zaklínadlá. Magičský realizmus. Spomienky na prvé knihy, kazety v magnetofóne a prvé rýmy. Márquez a rap? V Emeriho príbehu je všetko možné a možné všetko. Kniha je treťou spoluprácou rappera Beneho a výtvarníka Erika Šilleho. Súčasťou každého výtlačku je aj unikátny kód na stiahnutie rovnomenného hudobného albumu a audioknihy, ktorú načítal Bene. Ukážky z knihy Sedí oproti mne, nevidel som ho asi večnosť alebo možno aj viac, podobne ako on nevidel toto Mesto, v ktorom sme všetci vyrastali a stali sa tými, kým sme. Ostatné dva týždne som strávil nekonečnými telefonátmi so starými kamarátmi a teraz, keď prvý sedí oproti mne, viem, že sme stále kamaráti, ale oveľa viac je viditeľné to, že sme zostarli. V priebehu najbližších hodín sa máme stretnúť všetci. Postupne budú prichádzať do Mesta, jeden za druhým, hľadať svoje opustené miesto, pátrať v sebe, strácať sa len preto, aby v sebe opäť objavili Mesto, v ktorom sa to celé začalo. Vraj už niektorí aj prišli, ale rozhodli sa, že sa najprv pôjdu prejsť. Rozumiem im. Ulice im na začiatok povedia viac ako starí známi. Veď aj my dvaja zo začiatku mlčíme. Prvý prehovorí on, vraví mi, aké je to neuveriteľné, že sa znova stretneme všetci. Ja súhlasím, je to neuveriteľné, poviem, a pokračujem, že podobne ako bolo neuveriteľné to, že toto Mesto nám dalo možnosť spoznať Ho a stať sa nami. Prežiť časť našich životov s Ním, nahliadnuť do Jeho mysle a byť súčasťou Jeho života, i keď asi viac bol On súčasťou tých našich. Vzapätí to oľutujem, začal som o Ňom príliš skoro, i keď viem, že obaja sa už nevieme dočkať, ako sa všetci stretneme a začneme spomínať. Veď kvôli tomu sme tu. Zajtra je ten deň. Znova mlčíme. Viem si predstaviť, že si podobne ako ja predstavuje, čo by asi povedal On. Zatiaľ to meno nechceme vysloviť, visí vo vzduchu, a čakáme, kto bude prvý, kto sa ho rozhodne chytiť. Zatiaľ ani ja, ani on. Akoby sme sa báli, že keď sa rozhodneme po ňom načiahnuť, tak odletí, radšej to meno nechávame naďalej visieť. Je to tak lepšie. Máme istotu, že je tam, vidíme ho, je na dosah, aspoň v to dúfame, a preto nechceme riskovať, že by sme zistili opak. Sedíme v kaviarni, ktorá tu pred štvrťstoročím nebola. (str. 10) Večierok Máme pocit, akoby každý večer trval presne rok, asi preto každú noc máme večierok. A potom len prejde rok, tu, kde neprejde noc. Dúfaš, že prejde to, a občas sa cítiš jak by ťa prešiel rok, plný chýb a omylov, strát a smoly plnou rýchlosťou, a potom ležíš na ceste k lepším dňom a celé telo bolí. Úpal na srdci. Svalovka na duši. Doktor v sne ťa do tvojich diagnóz zaučí. A keď zbadáš v tom sne slepca, tak ho pozdrav, mne sa prisnil včera, vraj ťa pozná. Pýtali sa na teba tvoje prízraky, vraj chýbaš im. (str. 13)

Po šiestich rokoch prichádza uznávaný aforista, publicista a držiteľ Ceny Ivana Kraska Tomáš Ulej s novou zbierkou aforizmov. Autor zostáva verný svojim témam – láske a vzťahom, ale aj spoločnosti, modernej dobe a hľadaniu prepojení medzi slovami a ich významami – ktoré niekedy odhaľujú, inokedy sa zase snažia zakryť. „Tomášovi Ulejovi sa podarilo výrazne obohatiť doterajšiu podobu slovenského epigramu a aforizmu, a to nielen o reflexiu dnešnej digitálnej kultúry, ale v stručnosti a ostrovtipnosti docieliť i jeho estetickú hodnotu.“ (M. Kekeliaková) O autorovi Tomáš Ulej (*1987) za svoju debutovú zbierku aforizmov Ale (2012, ilustrácie Katarína Slaninková) získal Cenu Ivana Kraska. Po zbierkach Bodaj bi! (2014, Marek Cina) a Žuvot (2018, Matúš Maťátko) vydáva svoju štvrtú knihu aforizmov a epigramov Zas píš! s ilustráciami Ivany Šátekovej. O autorovej tvorbe „Tomáš Ulej obohacuje náš tradičný útočiaci humor vtipom a noblesou a názorom.“ (Tomáš Janovic) „Často počúvam ľudí a občas sa niekto preriekne, povie niečo inak a ja to tam uvidím: niečo, čo nám chcel jazyk povedať, ale ostalo to skryté vo vnútri slov. Takéto paradoxy sa snažím zachytávať v mojich aforizmoch. Nie vždy odrážajú môj život, ale takmer vždy moje videnie sveta.“ (Tomáš Ulej) „Údernosť myšlienok podčiarkujú samotné názvy aforizmov. Odhalia podstatu, ktorú aforizmus skrýva. Tá býva veľmi reálna a pravdepodobne mnohým známa zo života. Ulej sa zaoberá politikou, láskou, Slovenskom, ľuďmi a životom ako takým.“ (Barbora Belovická) Jeho aforizmy sú vyjadrením sveta mladej generácie, nezaťaženej a neriešiacej problémy veľkých dobových udalostí, ale hrajúcej sa s paradoxami života jednotlivca.“ (Miro Tížik) „Ulejov aforisticky a epigramatický talent je porovnateľný s tým Janovicovým, a zároveň je sympatické, že Ulej nie je jeho epigónom, ale práve naopak, obohatil aforizmus a epigram o úplne iné rozmery, ktoré odrážajú súčasnú postmodernú a digitálnu dobu a hlásia sa istou mierou dekadencie k odkazu českého undergroundu. (Monika Kekeliaková) Ukážky z knihy Slovenčina je krutá I. Chcel som vstať skoro a skoro som aj vstal Slovenčina je krutá II. „Zas píš,“ povedal som si večer, ale slabo som vyslovil medzeru medzi slovami Zdroj našej energie Jediný obnoviteľný zdroj slovenskej energie je krivda. Evolúcia Zamenili sme tých, ktorí sú schopní všetkého, za tých, ktorí nie sú schopní ničoho. Túženie Obliekla si iba negližé a možnožé.

Po šiestich rokoch prichádza uznávaný aforista, publicista a držiteľ Ceny Ivana Kraska Tomáš Ulej s novou zbierkou aforizmov. Autor zostáva verný svojim témam – láske a vzťahom, ale aj spoločnosti, modernej dobe a hľadaniu prepojení medzi slovami a ich významami – ktoré niekedy odhaľujú, inokedy sa zase snažia zakryť. „Tomášovi Ulejovi sa podarilo výrazne obohatiť doterajšiu podobu slovenského epigramu a aforizmu, a to nielen o reflexiu dnešnej digitálnej kultúry, ale v stručnosti a ostrovtipnosti docieliť i jeho estetickú hodnotu.“ (M. Kekeliaková) O autorovi Tomáš Ulej (*1987) za svoju debutovú zbierku aforizmov Ale (2012, ilustrácie Katarína Slaninková) získal Cenu Ivana Kraska. Po zbierkach Bodaj bi! (2014, Marek Cina) a Žuvot (2018, Matúš Maťátko) vydáva svoju štvrtú knihu aforizmov a epigramov Zas píš! s ilustráciami Ivany Šátekovej. O autorovej tvorbe „Tomáš Ulej obohacuje náš tradičný útočiaci humor vtipom a noblesou a názorom.“ (Tomáš Janovic) „Často počúvam ľudí a občas sa niekto preriekne, povie niečo inak a ja to tam uvidím: niečo, čo nám chcel jazyk povedať, ale ostalo to skryté vo vnútri slov. Takéto paradoxy sa snažím zachytávať v mojich aforizmoch. Nie vždy odrážajú môj život, ale takmer vždy moje videnie sveta.“ (Tomáš Ulej) „Údernosť myšlienok podčiarkujú samotné názvy aforizmov. Odhalia podstatu, ktorú aforizmus skrýva. Tá býva veľmi reálna a pravdepodobne mnohým známa zo života. Ulej sa zaoberá politikou, láskou, Slovenskom, ľuďmi a životom ako takým.“ (Barbora Belovická) Jeho aforizmy sú vyjadrením sveta mladej generácie, nezaťaženej a neriešiacej problémy veľkých dobových udalostí, ale hrajúcej sa s paradoxami života jednotlivca.“ (Miro Tížik) „Ulejov aforisticky a epigramatický talent je porovnateľný s tým Janovicovým, a zároveň je sympatické, že Ulej nie je jeho epigónom, ale práve naopak, obohatil aforizmus a epigram o úplne iné rozmery, ktoré odrážajú súčasnú postmodernú a digitálnu dobu a hlásia sa istou mierou dekadencie k odkazu českého undergroundu. (Monika Kekeliaková) Ukážky z knihy Slovenčina je krutá I. Chcel som vstať skoro a skoro som aj vstal Slovenčina je krutá II. „Zas píš,“ povedal som si večer, ale slabo som vyslovil medzeru medzi slovami Zdroj našej energie Jediný obnoviteľný zdroj slovenskej energie je krivda. Evolúcia Zamenili sme tých, ktorí sú schopní všetkého, za tých, ktorí nie sú schopní ničoho. Túženie Obliekla si iba negližé a možnožé.

Zborník najlepších poviedok 28. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získala Jana Ondrušová a prémiami boli ocenení Michal Belej, Lucia Ciranová, Vladimíra Galková, Lucia Gecelovská Kmeťová, Jana Iru, Karin Kissová, Karlos Kolbas, Zdenka Kollárová, Emma Vičanová a Jana Wernerová. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedu poroty, štatistické údaje a zoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Do súťaže bolo prijatých 280 súťažných príspevkov a hodnotila ich porota v zložení Karol D. Horváth (predseda), ktorý získal najvyššie ocenenie pred 20 rokmi a členmi poroty boli ďalší traja víťazi súťaže: Balla, Soňa Uriková, Radovan Potočár a autorky, ktoré doteraz získali prémiu trikrát – Vanda Rozenbergová a Barbora Hrínová. A ako sa vyjadril predseda poroty Karol D. Horváth, „najlepšie bude, ak si na ocenené poviedky urobíte názor vy, čitateľky a čitatelia. Pevne totiž verím, že všetky texty z 28. ročníka Poviedky boli vytvorené v prvom rade pre čitateľov, nie pre porotu. Želám vám obohacujúce čítanie.“

Zbierka krátkych básní, krátkych poviedok a krátkych drám pobaví, poteší i prinúti k zamysleniu. Knihu ilustroval Milan Prekop. „Ako môžem žiť, keď píšem, písať neviem a niektorí mi to zožerú. Ako môžem písať, keď píšem, písať neviem a im je trápne mi povedať pravdu do očí. Ako môžem písať, keď oni tiež nevedia písať a my im to žerieme. Ako môžem písať, keď oni tiež nevedia písať a nám je trápne povedať im pravdu do očí. Ako môžem písať, keď mi to nikto nepovie. Ako môžem písať, keď mi to už povedali a ja nič. Ako môžem písať, keď sme im to už povedali a oni nič. Ako môžem písať, keď som taký osamelý.“ (str. 26) O AUTOROVI Laco Kerata (1961) je absolvent divadelnej réžie na VŠMU. V roku 1991 spolu s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili legendárne avantgardné Divadlo STOKA (v ktorom pôsobil ako spoluautor a herec asi v 15 inscenáciách). Napísal viac ako dvadsať divadelných a rozhlasových hier (pre slovenský aj český rozhlas).Vydal niekoľko románov (kniha Zlý herec bola vo finále prestížnej literárnej ceny Anasoft litera a vyšla aj po česky) a niekoľko poviedkových kníh (zbierka Na okraji mojej hory sa taktiež dostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera). Žije v Bratislave.

Román Rukojemník – jediná prozaická kniha slovenského básnika Ivana Štrpku – vychádza v treťom vydaní. A hoci venovanie znie Dežovi s pozdravom, kniha nemá memoárový charakter, ani nie je písaná ako denníkový záznam alebo spomienky na kamaráta hudobníka Deža Ursinyho, pre ktorého vyše dve desaťročia písal texty piesní k jeho albumom. Je len symbolickou poctou, Ivan Štrpka napísal výsostne prozaický, fantazijný text, v ktorom je „sugestívne zachytený nostalgicko-mystický a alegoricko-poetický obraz životnej púte“. Čitateľa očarí bizarná básnická krajina, kde žijú ľudia-symboly, kde vládne Armáda. Postavy, s ktorými sa stretáme, sú symbolmi moci alebo symbolmi vzdoru či tichého prežívania. „Uprostred nekonečnej tichej vojny, ktorej hluk nepočujem a zmysel nepoznám, precitám do rána ako do prázdneho zrkadla... (str. 9) Tretie vydanie tohto románu vychádza s ilustráciami maliara Vlada Popoviča.

Každá balkánska krajina má svoj hotel Balkán – cudzinu aj domov, v ktorom sme dočasne, a predsa je všade. Kedysi tieto krajiny, oblasti, enklávy tvorili jeden celok, potom sa krvavo rozišli a teraz si znova hľadajú cestu k sebe. Sedem poviedok debutujúcej Miroslavy Kuľkovej (*1992) sa odohráva v siedmich balkánskych krajinách. Ich obyvatelia hľadajú cestu nielen k druhým – vzhľadom na históriu a miesta, kde žijú –, ale hlavne späť sami k sebe. Prehodnocujú vzťahy, z ktorých ujsť chcú, ale nedokážu, a nachádzajú tie, ktoré ich ešte môžu zachrániť. Knihu ilustroval študent VŠVU Marco Rapant. Obálka je vytlačená v 5 variantoch a tvorí panoramatický záber na Ohridské jazero. O AUTORKE Miroslava Kuľková (*1992) sa narodila v Košiciach. Vyštudovala medzinárodné vzťahy na Univerzite Karlovej v Prahe, kde získala aj doktorát. Získala ocenenia v literárnych súťažiach (Poviedka, Jašíkove Kysuce, Literárna Senica...) a svoje krátke prózy publikovala v literárnej prílohe denníka SME, časopisoch Dotyky, Slnečník, Glosolália či Týždeň. Žije v Nemecku. Knižne debutuje zbierkou poviedok Hotel Balkán (2023).

Kornel Földvári varuje: „Opakovanie je matkou múdrosti – ale zároveň aj macochou originality.“ Z podobných múdrych viet je akýmsi zázrakom zostavená celá kniha. Prichádzajú s takou ohurujúcou ľahkosťou, presnosťou a hravým pôvabom, že jej čítanie sa mení na láskavú školu radosti. (Dušan Dušek) Knihu O čase i nečase začal autor zostavovať krátko pred smrťou. Obsahuje fejtóny, komentáre a stĺpčeky, ktoré publikoval v denníkoch SME a Pravda v rokoch 2005 až 2014. „Humor, ešte aj ten najdrsnejší, je plachý. Prichádza ticho a zaiskrí až oveľa hlbšie – keď sa dotkne našich predstáv. Ak máte kohosi rozosmiať, dávkujte svoje úsilie striebornou lyžičkou, a nie lopatou.“ (Kornel Földvári) Počasie v našich zemepisných dĺžkach a šírkach nemalo a nemá lepšieho literárneho meteorológa, ako bol a je Kornel Földvári. My zase máme šťastie, že sa stále znovu môžeme tešiť z jeho presných komentárov. A ešte presnejších predpovedí. (Dušan Dušek) „Dobrá kniha v akomkoľvek jazyku totiž nikdy nie je nepriateľská. Svoj jazyk neznášanlivo nevnucuje, pokorne ho dáva do služieb autorovho posolstva a pomáha mu preniknúť k čitateľovi. Zlý môže byť iba človek: keď sa pokúša knihu použiť ako zbraň.“ (Kornel Földvári) O AUTOROVI Legenda slovenskej kultúry Kornel Földvári sa narodil pred 90 rokmi Vynikal rozhľadom, tvorivosťou aj humorom. Spisovateľ a prekladateľ Kornel Földvári, teoretik humoru, legenda slovenskej kultúry, literatúry a divadelníctva mohol počas totalitného režimu pre kádrový profil publikovať iba pod rôznymi pseudonymami (Miroslav Kostka, Peter Horňák, Pavol Miškovič). Pod vlastným menom debutoval až v roku 1999. Kornel Földvári sa narodil 13. februára 1932 v Trenčíne. Pochádzal z hodinárskej a zlatníckej rodiny, to poznačilo jeho ďalšiu kariéru. Na tri roky narukoval k čiernym barónom v pomocných technických práporoch (PTP), ktoré boli v rokoch 1950-1954 určené pre nespoľahlivých občanov. Využívali ich na ťažké a nebezpečné práce. Po vyhadzove z vysokej školy tak prežil mladé roky v šachtách baní v českom Kladne a neskôr vo fabrike Prema Stará Turá. Odmäk po stalinskom období umožnil, že sa na 13 rokov stal redaktorom Kultúrneho života a súbežne Mladej tvorby. Po prelomovom roku 1968 sa uchytil vďaka protagonistom Divadla na Korze v Bratislave ako jeho riaditeľ. Miesto musel po 18 mesiacoch opustiť rovnako ako Milan Lasica a Július Satinský i mnohí ďalší jeho členovia. Roky normalizácie prečkal bez možnosti prekladať a publikovať, pracoval aj ako obchodný referent. Slovenskej čitateľskej verejnosti sa Földvári predstavoval dlhé roky svojou záľubou komentovať detektívky i humoristické romány či poviedky od Breta Harta cez Karla Maya až po Agathu Christie a Raymonda Chandlera. „Bol tak dobroprajný, že dokonca aj keď čítal knihu od niekoho, koho nemusel, aj tak povedal, že dotyčný napísal dobrú knihu,“ povedala o autorovi spisovateľka Daniela Kapitáňová. Po roku 1989 vstúpil Földvári do vysokej politiky, v rokoch 1990-1992 bol prvým námestníkom ministra kultúry. Potom sa venoval už iba písaniu, krstu nových kníh a doslovom k umeleckým prejavom súčasníkov. Pod vlastným menom debutoval až v roku 1999. Svoj knižný debut Netypické príbehy, ocenený na festivale Jaroslava Haška v českej Lipnici v roku 1963, skryl pod pseudonymom Miroslav Kostka. Po súbore humoresiek opäť pod pseudonymom vydal malú monografiu o grafikovi Dušanovi Polakovičovi. Pod vlastným menom debutoval Kornel Földvári v roku 1999 knihou O stručnosti, zloženú z jeho publicistických a literárnokritických príspevkov. Až v roku 2003 vydal svoj dlho odkladaný rukopis Príbehy z naftalínu s podtitulom Humoresky 1963-1977. Ako milovník divadla stál pri zrode festivalu České divadlo. Je autorom histórie Divadla na Korze s titulom Svet pre dvoch a podtitulom O Lasicovi a Satinskom. Malý prierez dejinami slovenskej karikatúry zachytáva jeho Päťadvadsať vydaných v roku 2005. V roku 2006 vyšla aj kniha O karikatúre. Földvári bol držiteľom Ceny Dominika Tatarku za rok 2006. Spisov

Antológia 11 poviedok od 11 významných slovenských spisovateľov sa volá Mastný muž. Všetky texty sa volajú rovnako – Mastný muž – odlišujú iba podtitulom a unikátnym poňatím témy. Poznáme síce mená tvorcov, ale autorstvo nie je pripísané k jednotlivým poviedkam, takže čitateľ môže iba tipovať, kto ktorú poviedku napísal – Balla, Darovec, Erdélyi, Gibová, Hochholczerová, Janáč, Medeši, Micenková, Pupala, Štefánik, alebo Vadas? „Žiadnej z poviedok nechýba humor a nadhľad, vedia byť ironické a sarkastické a tnú do živého. Mastný muž je jednoducho na smiech, keď sa berie príliš vážne. Veď preto aj vznikol, aby nabúral prílišnú vážnosť literárnej scény. To však vôbec neznamená, že Mastný muž nie je vážny... Za vráskami od smiechu sa skrýva ustarostený pohľad 11 párov očí, ktorými autori jednotlivých príbehov hľadia na náš svet. Sú to majstri slova, ich pohľad je uhrančivý a znepokojivý, hoci sa tvári naoko nevinne. Poviedková nie len literárnou hrou. Je to kniha, čo určite stojí za prečítanie.“ (Z recenzie v denníku Pravda)

Zborník najlepších poviedok 27. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získala Lucia Pálinkáš, 2. miesto Jana Wernerová, 3. miesto Anna Valentová. Prémiami boli ocenení: Tomáš Pažitný, Zuzana Gabrižová, Patrícia Grachová, Karin Kissová, Babu Pribišová, Anita Minárik Schwartzová a A. P. Zacharová. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Nicol Hochholczerovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Porota konštatovala spokojnosť so stabilnou úrovňou kvality prihlásených textov. Tento ročník priniesol pre samotnú porotu prekvapenie v podobe jednoznačnej zhody nielen na siedmich prémiových poviedkach, ale aj tých, ktoré sa umiestnili na prvých troch miestach. Rozhodnutie vyzdvihnúť práve tieto tri texty a neudeliť len jednu hlavnú cenu vyplývalo z motivácie povzbudiť autorky, ktorých diela v treťom kole aj pri svojej rôznorodosti výrazne zažiarili. Všetky poviedky, ktoré sa dostali do zborníka, však zdieľajú výnimočnú citlivosť voči okolitému svetu, voči životu a jeho peripetiám, a v neposlednom rade voči jazyku, ktorý úspešne využívajú na to, aby sa o túto citlivosť podelili aj s čitateľmi. Ide pritom o autorky a autora, ktorí sa až na jednu výnimku umiestnili v zborníku Poviedka po prvý raz, čím sa im zároveň podarilo vzbudiť nádej, že je literatúra stále dôležitou súčasťou života aj mladších generácií.

Svet bez mobilných telefónov a supermarketov? Ťažko predstaviteľné. Ale práve v takomto svete sa odohráva román Domov, v nedávnom a pritom dávno zabudnutom období deväťdesiatych rokov. Priamočiary príbeh hrdinu neschopného splácať dlhy svojho života sa začína sťahovaním do nového bytu. A spolu s tým aj do nových, zväčša len horších a deprimujúcejších životných situácií. Román je venovaný všetkým dlžníkom a veriteľom...

Originálny literárny hlas s nezvyčajným videním sveta, sústredený pozorovateľ života so zmyslom pre detail i absurdnosť, výborný rozprávač so zaujímavými štýlotvornými postupmi, – píše o autorovi v doslove knihy Zuzana Bariaková. Exkluzívna reedícia poviedkovej tvorby vychádza k 20. výročiu od debutu Silvestra Lavríka v limitovanej plátenej ExEdícii s razbou. „Stetnutie sveta reality a fantázie, ktorý je výraznou tematickou líniou v súčasnej slovenskej próze, využíva aj Silvester Lavrík. Vo svojej zbierke poviedok Allegro barbaro sa snaží o nabúranie realistického pohľadu priamo v kontexte realistickej poetiky, a to jej prepojením s nonsensom a absurditou. Epizódam zo všedného života dáva Lavrík fantazijný rozmer tým, že do východiskového sveta reality zapája nejaký úplne nezmyselný alebo iracionálny prvok. Narúša proporcie, pričom absurdný moment má vo vystupňovanej podobe upozorniť na stav citového neuspokojenia a osamelosti“ (Dana Kršáková) „Je těžké rozhodnout, jestli je v Lavríkově literární tvorbě výraznější dramatický nebo prozaický tvar. S jistotou však můžeme tvrdit, že próza velmi silně ovlivňuje drama a naopak. Silvester Lavrík si bere z povídky příběh, který staví nade vše, a také mistrovskou fabulaci. Tvorba dramatu v něm vedle toho zakořenila smysl pro výstavbu dialogu a propracované charaktery postav. Všechna jeho literární díla jsou v neposlední řadě ovlivněna segmentací podobnou filmovým střihům a konečně i výtvarným cítěním i myšlením, což dosvědčují Lavríkovy literární vizuální obrazy, z nichž skládá mozaiku příběhu.“ (Kristýna Vyhlídová) „Spätné premietanie niekoľkých životov. Presné, osudové príchody na miesto, kde sa musí prísť. Presný "timing". Tragikomédia, kde je tragédia znova začiatkom vzťahu [...] Ešte predtým nás autor znova tým už spomenutým presným štýlom, vo vetách nasýtených významom, oboznámi so životom všetkých protagonistov, vlastne s tým z ich života, čo je podstatné: detaily a myšlienky... Všetko sú slová a tie plynú u Lavríka vo vetách, ktoré by sme už možno mohli nazvať "lavríkovské". Sú určené na hlasné čítanie, jeho vety majú vysokú "zvukovú kvalitu". (Mila Haugová) „Silvester Lavrík ve svých prózách variuje hlavně stinnou stránku svazků (manželských, mileneckých), jejich korozi a rozpadání. Hlavním poetickým prostředkem, pomocí něhož autor buduje své texty a který stojí za působivostí jednotlivých povídek, je nadsázka – v práci s postavami i zápletkami. Kumulací abnormálních rysů lidské povahy a neobvyklých situací, v nichž se Lavríkovi duševně chromí hrdinové ocitají – to vše na malém textovém úseku, dosahuje tragikomického a groteskního efektu.“ (Helena Vyplelová)

Fascinujú vás poviedky s tajomstvom, bizarné príbehy a prekvapivé, silné pointy? Zbierka 45 poviedok slovenského autora, laureáta významných zahraničných ocenení, vás doslova uriekne. Táto antológia vychádza v ExEdícii, ktorá získala Národnú cenu za dizajn.. Čítanie poviedok Pavla Rankova vyvoláva vnútorný nepokoj – nedá sa len tak jednoducho zavrieť knihu a prejsť k niečomu inému. Môže to tak byť preto, že jeho postavy nám pripomínajú nás samých, s našimi túžbami, pocitmi a úzkosťami – lenže oni idú vždy o krok ďalej, ako by sme sa odvážili my. (Milena Schefs, Nowe książki, Varšava) Hlavnú úlohu tu zohrávajú obyčajné medziľudské vzťahy – „tesné“ vzťahy, ktoré prebúdzajú zvedavosť, príťažlivosť, žiarlivosť, provokatívnosť... Ale nebol by to Rankov, keby medzi riadkami nevystrkovali rožky žánre ako detektívka, sci-fi, psychologická dráma, triler. (Barbora Škovierová, Hospodárske noviny) To, čo u Rankova nazývam filozofickým tajomstvom, tkvie v nezodpovedaných a azda aj nezodpovedateľných hádankách, ktoré sa u každého dobrého autora obyčajne rodia z banálnych situácií či anekdot. Anekdota odrazu prerastie do hrôzostrašných rozmerov, jej vyústenie vyvolá existenciálnu tieseň. (Adam Bžoch, Dotyky) Schopnosť predostrieť dostatočne dramatickú zápletku, stvoriť „vierohodné“ postavy a zasadiť ich do sugestívneho prostredia a atmosféry, toto všetko Rankov vie až márnotratne a je si toho vedomý, preto si môže dovoliť urobiť onen povestný ďalší krok, ktorý jeho texty vyzdvihuje nad štandardnú produkciu. (Miroslav Zelinský, Tvar, Praha) Rankova zaujíma život človeka v zajatí obsesií, neprekonateľných tráum, v podvedomí zakorenených fixných ideí – a najmä zdĺhavé, zložité a predovšetkým bezvýchodiskové vyrovnávanie sa, presnejšie poddajná zžitosť s takýmito komplexmi. (Zoltán Rédey, Revue aktuálnej kultúry) Pod strohou vecnosťou, ktorou sa na prvý pohľad texty vyznačujú, ožíva priestor kultivovane navrstvovanej poetiky prekvapenia a šoku. Čitateľovej fantázii sa medze nekladú, naopak, bez jej účasti by sa stratila výrazná časť svojského čara Rankovových poviedok. (Dana Kršáková, Romboid)