KK Bagala strana 3 z 35

Originálny literárny hlas s nezvyčajným videním sveta, sústredený pozorovateľ života so zmyslom pre detail i absurdnosť, výborný rozprávač so zaujímavými štýlotvornými postupmi, – píše o autorovi v doslove knihy Zuzana Bariaková. Exkluzívna reedícia poviedkovej tvorby vychádza k 20. výročiu od debutu Silvestra Lavríka v limitovanej plátenej ExEdícii s razbou. „Stetnutie sveta reality a fantázie, ktorý je výraznou tematickou líniou v súčasnej slovenskej próze, využíva aj Silvester Lavrík. Vo svojej zbierke poviedok Allegro barbaro sa snaží o nabúranie realistického pohľadu priamo v kontexte realistickej poetiky, a to jej prepojením s nonsensom a absurditou. Epizódam zo všedného života dáva Lavrík fantazijný rozmer tým, že do východiskového sveta reality zapája nejaký úplne nezmyselný alebo iracionálny prvok. Narúša proporcie, pričom absurdný moment má vo vystupňovanej podobe upozorniť na stav citového neuspokojenia a osamelosti“ (Dana Kršáková) „Je těžké rozhodnout, jestli je v Lavríkově literární tvorbě výraznější dramatický nebo prozaický tvar. S jistotou však můžeme tvrdit, že próza velmi silně ovlivňuje drama a naopak. Silvester Lavrík si bere z povídky příběh, který staví nade vše, a také mistrovskou fabulaci. Tvorba dramatu v něm vedle toho zakořenila smysl pro výstavbu dialogu a propracované charaktery postav. Všechna jeho literární díla jsou v neposlední řadě ovlivněna segmentací podobnou filmovým střihům a konečně i výtvarným cítěním i myšlením, což dosvědčují Lavríkovy literární vizuální obrazy, z nichž skládá mozaiku příběhu.“ (Kristýna Vyhlídová) „Spätné premietanie niekoľkých životov. Presné, osudové príchody na miesto, kde sa musí prísť. Presný "timing". Tragikomédia, kde je tragédia znova začiatkom vzťahu [...] Ešte predtým nás autor znova tým už spomenutým presným štýlom, vo vetách nasýtených významom, oboznámi so životom všetkých protagonistov, vlastne s tým z ich života, čo je podstatné: detaily a myšlienky... Všetko sú slová a tie plynú u Lavríka vo vetách, ktoré by sme už možno mohli nazvať "lavríkovské". Sú určené na hlasné čítanie, jeho vety majú vysokú "zvukovú kvalitu". (Mila Haugová) „Silvester Lavrík ve svých prózách variuje hlavně stinnou stránku svazků (manželských, mileneckých), jejich korozi a rozpadání. Hlavním poetickým prostředkem, pomocí něhož autor buduje své texty a který stojí za působivostí jednotlivých povídek, je nadsázka – v práci s postavami i zápletkami. Kumulací abnormálních rysů lidské povahy a neobvyklých situací, v nichž se Lavríkovi duševně chromí hrdinové ocitají – to vše na malém textovém úseku, dosahuje tragikomického a groteskního efektu.“ (Helena Vyplelová)

Fascinujú vás poviedky s tajomstvom, bizarné príbehy a prekvapivé, silné pointy? Zbierka 45 poviedok slovenského autora, laureáta významných zahraničných ocenení, vás doslova uriekne. Táto antológia vychádza v ExEdícii, ktorá získala Národnú cenu za dizajn.. Čítanie poviedok Pavla Rankova vyvoláva vnútorný nepokoj – nedá sa len tak jednoducho zavrieť knihu a prejsť k niečomu inému. Môže to tak byť preto, že jeho postavy nám pripomínajú nás samých, s našimi túžbami, pocitmi a úzkosťami – lenže oni idú vždy o krok ďalej, ako by sme sa odvážili my. (Milena Schefs, Nowe książki, Varšava) Hlavnú úlohu tu zohrávajú obyčajné medziľudské vzťahy – „tesné“ vzťahy, ktoré prebúdzajú zvedavosť, príťažlivosť, žiarlivosť, provokatívnosť... Ale nebol by to Rankov, keby medzi riadkami nevystrkovali rožky žánre ako detektívka, sci-fi, psychologická dráma, triler. (Barbora Škovierová, Hospodárske noviny) To, čo u Rankova nazývam filozofickým tajomstvom, tkvie v nezodpovedaných a azda aj nezodpovedateľných hádankách, ktoré sa u každého dobrého autora obyčajne rodia z banálnych situácií či anekdot. Anekdota odrazu prerastie do hrôzostrašných rozmerov, jej vyústenie vyvolá existenciálnu tieseň. (Adam Bžoch, Dotyky) Schopnosť predostrieť dostatočne dramatickú zápletku, stvoriť „vierohodné“ postavy a zasadiť ich do sugestívneho prostredia a atmosféry, toto všetko Rankov vie až márnotratne a je si toho vedomý, preto si môže dovoliť urobiť onen povestný ďalší krok, ktorý jeho texty vyzdvihuje nad štandardnú produkciu. (Miroslav Zelinský, Tvar, Praha) Rankova zaujíma život človeka v zajatí obsesií, neprekonateľných tráum, v podvedomí zakorenených fixných ideí – a najmä zdĺhavé, zložité a predovšetkým bezvýchodiskové vyrovnávanie sa, presnejšie poddajná zžitosť s takýmito komplexmi. (Zoltán Rédey, Revue aktuálnej kultúry) Pod strohou vecnosťou, ktorou sa na prvý pohľad texty vyznačujú, ožíva priestor kultivovane navrstvovanej poetiky prekvapenia a šoku. Čitateľovej fantázii sa medze nekladú, naopak, bez jej účasti by sa stratila výrazná časť svojského čara Rankovových poviedok. (Dana Kršáková, Romboid)

Peter Uličný je z tých básnikov – piesňových textárov, ktorí majú dar napísať spievateľnú poéziu a dať populárnej piesni aj hlbší zmysel. Táto kniha z ExEdície je súbor jeho 100 piesňových textov v rokov 1988-2022. Nie sú to banality, ale regulárna poézia, niektoré texty spoznáte a bude vám pri nich hrať v ušiach hlas Richarda Müllera či Pavla Haberu. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Peter Uličný je z tých básnikov – piesňových textárov, ktorí majú dar napísať spievateľnú poéziu a dať populárnej piesni aj hlbší zmysel. Táto kniha je súbor jeho 100 piesňových textov v rokov 1988-2022. Nie sú to banality, ale regulárna poézia, niektoré texty spoznáte a bude vám pri nich hrať v ušiach hlas Richarda Müllera či Pavla Haberu. Ale keď ich budete čítať bez melódie a hlasu, zistíte, že táto mestská, hravá, inteligentná poézia je zázoveň trochu smutná a nostalgická. Občas jemne morbídne pripomína memento mori (Človek nevie dňa ani hodiny / a zrazu ho presadia do hliny), ale najmä majstrovská. Kniha 100x Peter Uličný (alebo Amnestia v blázninci) navyše vychádza v ExEdícii, čo je elegantné výnimočné balenie autorov blízkych Kolomanovi Kertészovi Bagalovi a jeho vydavateľstvu. (Denník SME, Magazín o knihách) Žijeme časy, ktoré majú dosť ďaleko od poézie. Ak si ju teda veľmi nemôžeme dopriať v bežnom živote, doprajme si ju aspoň v pesničkách. Keby autori piesní rezignovali na takúto možnosť, bol by svet ešte šedivejší a surovejší, než v skutočnosti je. Ak by som mal parafrázovať názov nového albumu Richarda Müllera, už by sme si nemohli vychutnať tú magickú hodinu medzi psom a vlkom, preto je na svete poézia, a preto som sa snažil aspoň čosi z nej prepašovať aj na tento album. (Peter Uličný) S rozkošou paroduje, ale aj paráduje najmä mäsmédiá (Jack Rozprávač, Romeo a Fúria, Sedem spiatočných, Mária Televízia, Gina Lolofrigida). Berie si na mušku jazykové i názorové klišé, s ľahkosťou používa bohemizmy (= výrazy zo slovnej zásoby bohémov), anglicizmy, amerikanizmy, youtubizmy, facebookizmy, aby ich vzápätí zho(vä)dil: „Nevieš kto je FREE a kto len DUTÝ“. Vytvára nelogizmy i neologizmy (mužolapka, láskovičky), ale nie sú to lacné slovné hračky. Jeho parafrázy nie sú ani parou, ani frázami, aj keď sa s bravúrou pohybuje v labyrintoch frazeologizmov. (Daniel Hevier) Túto knihu možno považovať za plnohodnotnú básnickú zbierku. Uličný je zručný a nápaditý básnik, je mu vlastný jazykový humor a neobáva sa ani vyslovovania krutých právd. V jeho jazyku je neustále prítomná jemná irónia. A tá je zrejme tou najpravdivejšou “maskou človeka”. (Martin Kasarda)

Profesor Valér Mikula označil Kopcsayov debut ako jednu z najlepších slovenských knižiek prelomu storočí. Začítajte sa do reedície prvých troch autorových zbierok poviedok, neočakávajte však veľa optimizmu – protagonistami sú predsa len Trtkovia, Bojkovia, Muchovia – a pripravte si bránice na škodoradostný smiech. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Smiech je Kopcsayova najsilnejšia stránka, ten robí z jeho debutu možno jednu z najlepších slovenských knižiek prelomu storočí. A nejde pritom len o čierny, „cynický“ humor, autor sa nebojí „neprieberčivo“ využívať celú jeho škálu – od intelektuálneho až po ten lacný. Veď aká tam prieberčivosť v dobe, ktorá si tiež v ničom nevyberá? Kopcsay si „učenlivo“ osvojil jazyk i ducha doby – len ako to robí, že po všetkom tom „osvojení“ nám svet, ktorý zobrazuje a v ktorom žijeme, pripadá ešte cudzejší a čudnejší? A prečo oveľa viac chápeme jeho neúspešného hrdinu ako tých úspešných? (Valér Mikula) Nech už autor nazve svojho protagonistu Spáč, Pisár, Paľo Kriak-Tŕnistý, Štefan Lístok-Cviknutý alebo len jednoducho Muž, naďalej pokračuje v biografii outsidera našej doby. Opätovne ho vybaví tučnotou, nepochybne závažnými zdravotnými problémami s nábehom na hypochondriu, neznesiteľným rodinným zázemím – „globálne nespokojnou“ manželkou, dvoma svokrami (svojou a manželkinou), neutešenou finančnou situáciou slabomyseľnými nadriadenými a hlúpym a zaťažujúcim zamestnaním. Oproti predchádzajúcim prózam ho nechá splodiť ďalšieho syna a odsťahovať sa na vidiek. Naďalej mu dopraje žiť „ilúziu blbého života“ a túžiť po živote „skutočnom“, napĺňa ho frustráciou zo zbytočnosti a prázdnoty vlastnej existencie, z faktu, že „vyvrcholenie“ životného príbehu nie a nie prísť. Ponecháva mu iba život ako „údel“, „bremeno“ a zúfalú túžbu prekonať vlastnú situáciu, pálčivé želanie, aby veci boli inak. (Ivana Taranenková)

Máte radi čierny humor, grotesku a hlasný smiech? Tak to si musíte prečítať 33 poviedok Karola D. Horvátha, v ktorých každý dostane to, čo si žiadal, akurát tie želania naberú nečakané pokračovania a neželané konce. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Jednoduchý, často banálny príbeh dokáže Horváth katapultovať do neuveriteľne komických rozmerov, zvrtnúť rozprávanie nečakaným smerom, prevrátiť jazyk naruby alebo všetko zakončiť dokonale absurdnou pointou. Horváthove zmnožené parodické zobrazenie reality má korene vo vzájomnom prestupovaní viacerých módov písania, vo svojrázne deformovanom (grotesknom) subjektivizme a deskriptivizme, ktorý sa dá považovať aj za (intertextuálny) návrat k ére nemého filmu. Dôležitú úlohu v Horváthových textoch zohráva využitie vulgarizmov, chladnokrvne (jasnozrivo) vykalkulovaných naračných postupov a nelegálne použitých schém (syntaxe) myslenia, charakteristických pre neliterárny prehovor. Horváth nikdy nenudí a tam, kde by sa už mohlo zdať, že je vyčerpaný, nastúpi fantazmagorická alebo chimérická vízia, ktorá nás uistí, že „pravidlá hry“ vôbec nechápeme a samu hru nikdy neovládneme. (Patrik Oriešek) S Horváthovou prozaickou vervou priam vtrhlo do slovenskej prózy niečo nesmierne moderné, čo už ani nepolemizuje s postmodernistickými výdobytkami posledného desaťročia, ale rovno na ich pozostatkoch stavia textualitu, ktorá literatúru vytrháva z bezradnej skepsy a vracia myšlienkam ich priebojnosť. (Alexander Halvoník) Sila poviedok Karola D. Horvátha spočíva v mimoriadne rozmanitom a otvorenom jazyku. Humor a horor, paródia a drastickosť, obscénnost a politikárčenie ústi do živého, nepokojného, ??mnohovrstvového jazyka. (Zoltán Németh v doslove k maďarskému prekladu knihy)

Autor je literárny vedec a dokonale ovláda teóriu písania v rôznych štýloch. Vo svojich poviedkach svoj pozorovací talent naplno rozvinul a ak milujete paródie, nielen to, čo je napísané ale hlavne ako, zamilujete si aj túto knihu. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Horváthovo písanie, to je koncert nápadov, žartíkov, skečíkov, ktorých je niekedy v jedinej poviedke toľko, koľko u iných v siedmich knihách, konštatujem trpko a znechutene sa mračím pred zrkadlom. Ak Horváth žije, tak žije literatúrou, v literatúre, je to ohurujúce, presvedčivé, ale aj perverzné, deviantné, podozrivé, máme dočinenia so sociopatom? (Balla) Tomáš Horváth prepája vo svojom písaní profesionálne literárnovedné školenie s vlastnou čitateľskou záľubou poklesnutých žánrov. Predstavuje typ „neosobného“ písania s akcentom na tézu, že autor ako inštitúcia je mŕtvy a suverenita patrí slovu. Jeho autorská stratégia je založená na intertextuálnej a intelektuálnej hre, v rámci ktorej sa v priestore literárneho diskurzu transformujú a inovujú žánrové a štýlové postupy tzv. nízkej literatúry (klasická detektívka, dobrodružný a kriminálny príbeh, gotický román a i.) a populárnej kultúry (akčný film, počítačové programy), a to v podobe parafrázy, napodobeniny, imitácie (pseudožánre). So zreteľným odstupom (paródia, irónia, perzifláž, mystifikácia) sa preberajú konštrukcie, obraznosť i slovná zásoba týchto žánrov, aby boli vzápätí konfrontované konštrukciami a výrazmi odlišnej sémantickej úrovne (literárna teória, filozofia). Významným tematickým plánom je sebareferencia, tematizácia písania a epických kategórií, opakujúcim sa motívom je vytváranie a generovanie textu, princíp kombinatoriky a cyklickosti. Horváthove prózy simulujú príbehy s tajomstvom, no ostávajú otvorené a významovo neurčité, prevláda v nich absurdita a iracionalita. Zodpovedajúcou pocitovou kulisou sú znepokojivé, napäté, vzrušené a paranoidné stavy postáv. (Dana Kršáková) Autor otvára priestor pre rozmanitého čitateľa: od naivného, ktorého upúta ustavičným hyperbolizovaním a karnevalizovaním javov a udalostí, až po fajnšmekra, ktorý ocení absenciu tradičného rozprávania a zgustne si na textovaní. (Braňo Hochel)20

Bratislavská trilógia – zábavná alternatívna história, prítomnosť i blízka budúcnosť hlavného mesta v troch humoristických románoch rešpektovaného kráľa slovenskej divadelnej postmoderny. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Čítať Klimáčka znamená nenudiť sa. Atraktivitu jeho textom dodáva osobitý štýl, nasiaknutý až rozprávkovou magickosťou, hravým poskakovaním ponad hranicu reálnosti a fantázie a v neposlednom rade groteskná optika, cez ktorú pozoruje a opisuje svet svojich postáv. (Martin Boszorád) Panic v podzemí je fiktívny životopis hlavného hrdinu, ktorému telo začne obrastať perím a ktorého posadnutosť ženami vyženie do zatopeného pressburgského metra, odkiaľ podniká svoje výpravy na pomedzí sna a možného. Príbeh začína v roku 1956 v dome na kopci, uprostred višňového sadu, vzducholodí a juvenílnej erotiky. Presúva sa do Pressburgu, sužovaného vlnami prisťahovalcov, bojmi gangov Panterov a Romantikov, aby sa zakončil v blízkej budúcnosti pred Katedrálou, kde tisíchlavý dav očakáva nový zázrak odpustenia Váňa Krutov je síce aj o problémoch hercov, kultúre záchodov, vykrádaní autorov, ale je to najmä taký slovenský orwellovský román, veľmi čierna groteska z mečiarovských rokov. Mám jednu vlastnosť, že nezabúdam. Vtedajšia vláda nás takmer izolovala od Európy a nie je zlé byť na pozore pri každej ďalšej vláde. Naďa má čas – v tejto ezoterickej detektívke z dnešnej Bratislavy pátra dvojica kriminalistov po Jazykárovi, ktorý svoje obete najprv skúša z vetného rozboru a keď urobia chybu, vytrhne im jazyk. Vatikánska rozviedka otvorí v Bratislave tajnú pobočku – sleduje tunel pod hradom, v ktorom miznú ľudia aj električky. (Viliam Klimáček)

Zbierka poviedok Ľútostivosť – ohodnotená cenami Anasoft litera 2022 a Krištáľové krídlo – vychádza v druhom vydaní, doplnenom o doslov Lubomíra Machalu. V Ľútostivosti ide o emotívne a psychologicky precízne vyrozprávané príbehy postáv, ocitajúcich sa vo svojich životoch a činoch na hrane dobra a zla, nevedomosti a krutosti, žičlivosti a chamtivosti, samoty aj osamelosti. Ľudská dráma sa dá v literatúre stvárniť aj tichou, nevyhrotenou lexikou. (Stanislav Rakús) Pre Rakúsovo prozaické dielo je charakteristické napätie medzi protikladmi osudovo tragického a komického, až anekdotického, medzi vážnosťou a odľahčenosťou, teda medzi krajnými polohami výkladu sveta i subjektu v ňom. (Vladimír Barborík) Rakús v glacé rukavičkách rozpráva tie najobyčajnejšie príbehy o najobyčajnejších ľuďoch. Ocitajú sa však v nezvyčajných situáciách a so svojou jemnou psychikou musia zvládať často brutálne situácie. Zmocňuje sa ich úzkosť v kontakte s neznámymi ľuďmi, na neprebádaných miestach, po nečakaných správach. (Helena Dvořáková) Je to vlastne hlboká analýza spoločnosti opísaná prenikavým pohľadom rozprávača. Je to pohľad z intímnych hlbín smerom von. Možno je to pohľad človeka, o ktorom si väčšina ľudí myslí, že sa zbláznil (prestal piť!!!), a možno je to celé len o tom, o čo jednoduchší by bol život, ak by sme sa navzájom prestali súdiť a prijali sa v úplnosti takí, akí v skutočnosti sme. (Ján Púček)

Kniha Kornela Földváriho Svet pre dvoch je súborom textov o najznámejšej dvojici slovenského humoru L+S. Všetky texty odzrkadľujú nepretržitý, niekoľko desaťročí trvajúci záujem autora o oboch komikov, kolegov-divadelníkov a priateľov. Súborné dielo Kornela Földváriho vychádza vo vydavateľstve KK Bagala, doteraz vyšlo šesť z ôsmych zväzkov. S Kornelom Földvárim sme sa zoznámili v redakcii Kultúrneho života a odvtedy sa datuje náš veľmi úzky osobný aj pracovný vzťah. On bol napríklad prvý človek, ktorý kriticky zhodnotil našu prácu s Julom Satinským v doslove k našej prvej knižke Nečakanie na Godota. Tento doslov a nakoniec aj doslov k našej druhej knižke, kde ešte rozvíjal niektoré svoje myšlienky, považujem za to najpodstatnejšie, čo kedy kto o nás tu na Slovensku napísal. To najpodstatnejšie a myslím, aj najvýstižnejšie. (Milan Lasica) Kornel bol veľmi veselý a svojím smiechom nás vždy všetkých nakazil. Smial sa tak, že vydýchal všetok vzduch, takže v tej pivnici potom už pre ostatných neostal nijaký kyslík. Preto sme sa tam tak potili. (Július Satinský) Kniha Kornela Földváriho Svet pre dvoch je súborom textov o najznámejšej dvojici slovenského humoru L+S. Obsahuje recenzie predstavení, kníh, doslovy, text na prebale CD aj v programe k predstaveniu, príspevok na konferenciu o Divadle na korze a kratšie glosy – stručné charakteristiky kníh, články venované úmrtiu Júliusa Satinského a dva bližšie neurčené texty, zrejme napísané práve pre túto knižku. Všetky texty odzrkadľujú nepretržitý, niekoľko desaťročí trvajúci záujem Kornela Földváriho o oboch komikov, kolegov-divadelníkov a priateľov. Úvod knihy patrí brilantne napísanému chválospevu na komika a jeho vskutku vznešené poslanie. Vznešené, samozrejme, ak ide o komikov typu L + S. V tomto reflexívnom vstupe sa Földvári prejavuje ako výborný štylista-esejista s hlbokou osobnou i profesionálnou zaangažovanosťou, ak nie zapálenosťou a láskou. Na záložke charakterizuje Pavel Vilikovský jeho záujem o okrajové žánre (detektívka, komiks a pod.) ako „fanúšikovsko-kritický a literárnohistorický“. Presne taký istý je aj jeho záujem o Lasicu a Satinského. Sám seba nazýva Földvári ich „skalným prívržencom“. Chladnejší tón divadelného znalca sprevádza hlas úprimného obdivovateľa a priaznivca. Autor hodnotí umelecké výkony a ich dosah na spoločenský a kultúrny život na Slovensku, čo sčasti robí z knihy dokument, a to najmä o dobe veľkých, ale aj bolestne sklamaných nádejí šesťdesiatych rokov. Charakter knihy ako súboru článkov s témou L + S si vyžiadal opakovanie niektorých faktov, nehrozí však, že by sme sa v súvislostiach nedozvedeli niečo nové. Napríklad rozprávanie o dvojici komikov sa rozširuje na rozprávanie o novej divadelnej generácii, ktorá vznikla okolo Divadla na korze a tvorili ju takí herci, ako Labuda, Dančiak, Huba, Furková, Kolínska, Mikulík a pod. Práve ľuďom združeným okolo tohto divadla Földvári knihu venoval. Földváriho štýl je esejistický a dobre čitateľný, na vysokej intelektuálnej úrovni a pritom nie nezrozumiteľný, v čom sa približuje k povahe humoru L + S. Na druhej strane zámerne nepoužíva prázdne slová, ako ich zámerne používali komici. Ak oni chceli poukázať na absenciu schopnosti komunikovať, Földvári sa snaží so svojimi čitateľmi komunikovať čo najjasnejšie. „Ozajstný humor robí človeka lepším, dvíha ho k ideálom a znásobuje jeho možnosti vnímania. Nezráža ho do bahna dvojzmyslov a surovosti (...)“ Knižka Svet pre dvoch je súborné a koncentrované vyznanie lásky komikom, ktorým sa najlepšie darilo napĺňať túto teoretickú ideu svojským praktickým obsahom. (Zuzana Hašková, Knižná revue) Povedať, že popredný slovenský teoretik literárneho, divadelného a výtvarného humoru Kornel Földvári komentuje tvorbu Milana Lasicu a Júliusa Satinského už takmer štyridsať rokov, je pravdou i zavádzaním. Pravdou v tom, že jeho prvý text v knihe Svet pre dvoch pochádza z roku 1966, zavádzaním zasa v tom, že totalitný režim na viac ako desať rok

Zborník najlepších poviedok 26. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získal Kristián Lazarčík. Prémiami boli ocenení: Terézia Fabianová, Mária Figurová, Marek Grajciar, Dorota Hinštová, Peter Hoferica, Pavol Kuspan, Kristína Lenart, Zuzana Vasičáková Očenášová a Pavol Weiss. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Ivany Gibovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Porotkyne, ktoré posudzovali 367 súťažných prác a aj príspevky v predchádzajúcich ročníkoch sa zhodli, že kvalita textov má stúpajúci trend, o čom svedčí fakt, že do druhého kola postúpil dvojnásobný počet poviedok ako vlani. Rozhodovanie bolo preto zložité a množstvo zaujímavých poviedok sa do finále nedostalo – ich názvy sú označené v doslove zborníka, aby porota povzbudila ich autorov k ďalšej tvorbe.

Zborník najlepších poviedok 26. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získal Kristián Lazarčík. Prémiami boli ocenení: Terézia Fabianová, Mária Figurová, Marek Grajciar, Dorota Hinštová, Peter Hoferica, Pavol Kuspan, Kristína Lenart, Zuzana Vasičáková Očenášová a Pavol Weiss. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Ivany Gibovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Porotkyne, ktoré posudzovali 367 súťažných prác a aj príspevky v predchádzajúcich ročníkoch sa zhodli, že kvalita textov má stúpajúci trend, o čom svedčí fakt, že do druhého kola postúpil dvojnásobný počet poviedok ako vlani. Rozhodovanie bolo preto zložité a množstvo zaujímavých poviedok sa do finále nedostalo – ich názvy sú označené v doslove zborníka, aby porota povzbudila ich autorov k ďalšej tvorbe.

Až aké komplikácie a zúfalstvo doženú človeka k posadnutosti dostať sa silou-mocou na vyšetrenie k profesorovi na Klinike. Napínavá nová kniha majstra otvorených koncov Pavla Rankova, ktorá sa nedá prestať čítať odzadu aj spredu. Pavol Rankov je autorom zbierok fantastických poviedok S odstupom času (1995), My a oni / Oni a my (2001), V tesnej blízkosti (2004) a Na druhej strane (2013). V románoch Stalo sa prvého septembra alebo inokedy (2008), Matky (2011) a Legenda o jazyku (2018) sa zaoberá jednotlivcom v spoločensko-dejinných súvislostiach 20. storočia. Protikladom sú distopia Svätý mäsiar zo Šamorína (2016) a fantazmagorický román Miesta, čo nie sú na mape (2017). V knihe Princezné a princovia (2020) vzdáva parodický hold žánru klasickej rozprávky. V roku 2021 vyšla obsiahla reedícia z tvorby pod názvom 45x Pavol Rankov, ktorá obsahuje 45 poviedok. Pavol Rankov získal za svoju tvorbu množstvo ocenení na Slovensku a v zahraničí, napr. European Union Prize for Literature (2009), Nagroda Angelus (2010), Prix du livre Européen (2020). Upozornenie: kniha končí stranou 142 a vytrhnutým listom...

Príbehy Dominiky Moravčíkovej spája skúmanie hraníc medzi človekom a zvieraťom, medzi prírodou a ľudským obydlím. Rodiny žijúce v rôznych typoch osídlenia (od horskej osady cez salaš až po samotný Dom pre jeleňa) sa ocitajú v osídlach prekliatia, tajomstva, či sporu o vlastníctvo na pozadí vojnového alebo náboženského konfliktu. „Poviedky zbierky Dom pre jeleňa cítiť zemou. Sú prevoňané vzduchom lesov, presvitá z nich podvečerné svetlo, ozývajú sa cengotom kravských zvoncov, majú v sebe drsnú hebkosť srsti a občas zaštípu ako pálenka. Všednosť ich dní podčiarkujú výročné udalosti a pragmatickosť ľudí je pretkaná poverčivosťou. Je to magický svet, v ktorom sa ľahko stratiť. Ako dobre.“ (Eva Lavríková)

Autorka v knihe Dôvod na radosť načrtáva obrazy vzťahov medzi rodičmi a deťmi, starými rodičmi a vnúčatami, slimákmi a králikmi. Zaobíde sa pritom bez veľkých gest a so zmyslom pre zápletku sa sústreďuje na detail, pretože to podstatné sa často ukrýva v zdanlivo nepodstatnom, nevypovedanom a nepomenovateľnom. Postavy hľadajú svoju ľudskú hodnotu napriek pocitu nedostatočnosti, vybočujú z preferovanej normy a ocitajú sa v rozporuplných životných situáciách. Dospievajúce dievčatá, mladé ženy bez jasnej perspektívy či pochybujúce matky: všetkým sa po istej životnej skúsenosti akosi zákonite odnechce.

Poviedky o osamelosti a vykorenenosti. Hrdinka si postupne zvyká na vidiecke prostredie južného Slovenska. Banálna všednosť sa stretáva so surreálnosťou, v starých rodinných príbehoch sa tematizuje život a smrť. Pointy poviedok často prekvapia svojou absurdnosťou, nútia premýšľať nielen o peripetiách postáv, ale aj o skúsenostiach, ktoré máme všetci spoločné.

Keď umrie člen rodiny, pozostalí nesmútia za zosnulým, ale nad svojimi premárnenými životmi. Prevládne v nich pocit úzkosti a po kríze nasleduje morálny rozklad, ponárajú sa do svojich vlastných svetov a zabúdajú, prečo sa vlastne stretli. Po funuse neoznačuje len obdobie po pohrebe, ale znamená aj prísť niekde príliš neskoro, už nás netreba, zaobišli sa bez nás.