KK Bagala strana 10 z 35

"Ústrednou postavou a vlastne jediným nositeľom príbehu je v tejto próze profesor slovenčiny Dušan Sakmár, fyzicky objemný, nemotorný mladý muž, pôsobiaci ako pedagóg na večernej škole pre pracujúcich. Sledovanie tohto pohybovo pomalšieho človeka dáva tušiť, že ťažisko prózy nebude asi založené na bohatosti a rýchlosti deja, na dramatických zápletkách a peripetiách života hlavnej postavy." (Peter Darovec) "Pri čítaní Temporálnych poznámok Stanislava Rakúsa som mal nástojčivý pocit dotyku s významným – nielen literárnohistoricky, ale noeticky významným – prozaickým dielom, a zároveň som pociťoval podráždenie z vlastnej neschopnosti identifikovať prvky, ktoré túto významnosť vytvárajú, či aspoň spôsobujú." (Pavel Vilikovský) "Temporálne poznámky si robí fízel a udavač rovnako ako Dušan Sakmár, ba v nejednom prípade by sa ich texty mohli aj obsahovo zhodovať, ibaže obaja svojimi poznámkami sledujú úplne rozdielne ciele. Fízel nimi pomáha pri potláčaní a diskriminovaní ľudskej jedinečnosti človeka v mene „ušľachtilej“ doktríny na premenu sveta a človeka, a Sakmár či Rakús nimi sleduje ľudskú túžbu zachovať prirodzený svet a prirodzeného človeka..." (Milan Hamada) "Zdá sa mi, že Temporálne poznámky (majú „čas“ už v názve) sú prózou o slobode a zároveň o nemožnosti ju dosiahnuť. Z času nás oslobodzuje totiž len smrť. Problém existenciálnej slobody tu nepochybne súvisí s popretím občianskych slobôd, čo po okupácii musel cítiť každý slušný človek." (Vladimír Petrík) "Spomínam si, ako som uprostred šesťdesiatych rokov opakovane hovoril v súvislosti s umeleckou literatúrou o potrebe kritického intelektu pre slovenskú spisbu. Tak s jednou jeho vynikajúcou realizáciou sa stretávame dnes práve v Rakúsovi a jeho Temporálnych poznámkach." (Milan Hamada)

"V Mačacej krajine, ktorá sa nápadne podobá tej ľudskej, žijú kocúri a mačky, ktorí sa aj vo svojich prejavoch podobajú ľuďom. Reprezentujú tie najrozmanitejšie, dôkladne psychologicky stvárnené a umelecky presvedčivé charaktery a vlastnosti. Kniha je kompozične rozdelená do dvoch väčších celkov – Kocúr Paniberko a A iní obyvatelia. Rozprávanie je lineárne s množstvom odbočiek, ktoré však nevytvárajú recepčný chaos, práve naopak – sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu, založeného na dôslednom pozorovaní života, prepracovanom fabulovaní a precíznom tvarovaní. Príbehy prvej časti knižky spája práve postava kocúra Paniberka, ktorý sa nestal ani cyklistickým pretekárom, ani spevákom tanečných piesní, hoci ho neraz v noci prebudilo iba to, že si v spánku priveľmi hlasno spieval nejakú obľúbenú tanečnú pesničku. Stal sa obuvníkom, no toto povolanie sa mu zdalo príliš obyčajné a nemimoriadne. Chcel vykonať nejaký mimoriadny mačací skutok. Najradšej by bol kohosi pomocou lana vyslobodil zo zajatia. Nikto z jeho známych však v tom čase, ani nikdy predtým, v zajatí nebol. Rozhodol sa, že sa bude zaoberať konaním tých najobyčajnejších dobrých skutkov, a pri tomto predsavzatí mu vyleteli až slzy od dojatia. Neotrasiteľné presvedčenie o nevyhnutnosti konania dobra za každých okolností, ale aj túžba po uznaní túto postavičku približujú k slávnemu rytierovi Donovi Quijotovi. Rozprávky o Paniberkovi, doplnené v druhej časti portrétmi iných obyvateľov Mačacej krajiny – škodoradostníka Beníčka, hašterivcov Chňapkovcov, závistlivca Zuzáňa, skupáňa Penecíra, ale aj vzorného sprievodcu Kebenka či náruživého čitateľa Radošovského, sú ako pestrofarebný ohňostroj tých najrozmanitejších ľudských charakterov a vlastností. Tieto vlastnosti, prejavujúce sa v rozmanitých situáciách – za všetky spomeňme hádky u Chňapkovcov, ktorí sa hádajú veľmi hlasno a zreteľne, dobre vyslovujú samohlásky a spoluhlásky, a preto počúvajúci nemusí napínať uši... –, vždy vyvolávajú uvoľňujúci smiech, čím má Rakúsova groteska blízko ku „karnevalovosti magického realizmu“." (Markéta Andričíková)

Zbierka poviedok Telegram získala Cenu Anasoft litera za najkepšie slovenské prozaické dielo v roku 2009. "Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu. Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta." (Juraj Kušnierik) "Nepriebojný intelektuál, ako Rakúsovho hrdinu nazval Peter Darovec, sa tentoraz posúva v čase do druhej polovice 90. rokov. No všetky roky minulé v ňom stále žijú, stále hľadajú cestičku, ako udupať svojho outsidera. Podobne ako v románoch aj v poviedkach nastavuje Rakús hrdinovi pascu. V Rakúsovej schopnosti poukázať na skutočnosť, že to, čo nám v prvom momente prináša úľavu, má v skutočnosti moc vyvrátiť nás naruby, cítiť čosi z ducha spisovateľského majstrovstva Manna, Máraia alebo Tatarku." (Ada Jung) "Mysleli sme si, že sa zabávame... Keď som ako študent medicíny čítal intenzívnejšie Čechova a Švantnera ako Čihákovu Anatómiu a dostala sa mi do rúk kniha Poetika prozaického textu, začala sa moja cesta objavovania pomalosti. Odišiel som na východ na Excentrickú univerzitu a nastúpil do učenia k majstrovi Stanislavovi Rakúsovi. Diagnostiku neduhov ľudského tela som vymenil za diagnostiku literárnych textov. Rovnako silný zážitokako z čítania Temporálnych poznámok som mal zo Stanových prednášok a seminárov. Na prvý pohľad zábavné príhody z košických krčiem (ba až bujaré táranie) fascinujúco prerastali a ústili do premysleného teoretického systému. Viedli nás k čoraz lepšiemu chápaniu fungovania umeleckej literatúry. A hoci jeho teória vychádza z predpokladu, že v téme (vo fiktívnom svete vybudovanom zo slov) niet ani kvapky látky (reálneho sveta predmetov a javov), málokto vie tieto svety prepojiť tak prirodzene a suverénne ako Stano. Poctivosti a slušnosti nás učil tak, že sme si to ani nevšimli. Mysleli sme si, že sa zabávame, no rástli sme ľudsky i profesionálne. Po rokoch slovenčinárskej praxe som sa len nedávno dozvedel, že v pedagogickom slangu sa pojem žltá aktovka používa na označenie spôsobu výučby, pri ktorom učiteľ prednáša akoby o niečom inom, než má v popise práce. Šikovný chemikár napríklad využije hokejovú eufóriu a na príklade tohto vodného športu v pevnom skupenstve vysvetlí chemické a fyzikálne zákonitosti, ktoré by v prípade použitia štandardnej metodiky študenti „odzívali". Spomenul som si na Stanovu aktovku, ktorá svojím mysterióznym obsahom podnecovala našu predstavivosť. Dnes viem, že skrývala aj rozpracované kapitoly jeho románov a poviedok z posledných rokov, v ktorých sa naša škola stala literárnym priestorom a my literárnymi postavami. Kruh sa uzavrel. Podľa Rakúsa je základným znakom témy primeranosť. Tento poznatok preniesol aj do svojho učiteľského štýlu, v ktorom s citom lekárnika dávkuje spontánnosť a mnohoznačnosť umenia i systematickosť a presnosť vedy. Keď dnes ako človek živiaci sa čítaním študujem intenzívnejšie Sacksa a Žuchu ako Danteho Božskú komédiu, je všetko tak, ako má byť." (Viktor Suchý)

Do zbierky My a oni / Oni a my je zaradených 15 poviedok. Ich ťažiskom je dôraz na vybudovanie silného príbehu, ktorý nepostráda prvky tajomstva a napätia, vyznačuje sa majstrovským prepracovaním detailov a prekvapivou, neraz až šokujúcou pointou. Spoločným menovateľom textov je však sviežosť, čítavosť a originalita. Autor sa pri svojej tvorbe necháva inšpirovať predovšetkým literárnou fantastikou, hororom a psychologickou prózou. Z rozhovoru Pavla Rankova pre denník Pravda (15.5.2001). Otázky kládla Sylvia Pálková: Text Big Brother and The Holding Company, uverejnený v zborníku finalistov súťaže Poviedka 2001 je iný ako rovnomenný text zaradený do vašej pripravovanej druhej zbierky Oni a my / My a oni. Prečo? V tejto súťaži som štyri roky neuspel. Napríklad po prvom ročníku som garanta súťaže poprosil, aby sa pozrel, kde som vlastne vypadol. Zistil, že som sa nedostal ani medzi najlepších 128 poviedok. Teraz som jeden z hotových textov upravil do čitateľsky rýchlo a ľahko konzumovateľnej podoby. Porotcovia denne musia mnoho čítať a asi im lezie na nervy, keď sú texty menej komunikatívne. Určite potrebujú, aby bol príbeh priamočiary. Chcel som dosiahnuť, aby po druhej vete pocítili zvedavosť, ako príbeh dopadne a prečítali si ho až do konca. V poviedke ocenenej jednou zo štyroch hlavných prémií opisujete príbeh dievčatka, ktorého rodičia sa nevedia spamätať zo smrti svojho syna, vidia ho dokonca aj vo vnukovi. Na rozdiel od vašich ostatných textov je trochu viac reálna. Aj preto ste ju zaslali do súťaže? Možno. Som si istý, že žiadnemu porotcovi nezišlo na um, že som to písal. Viem napríklad, že Vlado Balla čítal moju prvú knihu, ale som si istý, že ani jemu nezišlo na um, že by som to mohol písať ja. Mimochodom, keď už hovoríme o Ballovi, jeden rok vyhral s takou typickou ballovčinou, že to muselo byť každému jasné. To, samozrejme, nevadí, autor sa, nemusí ukrývať pred porotou. Ja som to však chcel urobiť. Z vašich textov cítiť snahu viac či menej zábavným spôsobom pred niečím vystríhať čitateľov. Je tento zámer na začiatku písania? Nie. Na začiatku je môj strach pred niečím. Nesnažím sa ani vystríhať čitateľa, ale robím to tak, že keď to napíšem, tak sa toho už o niečo menej bojím. Ako keby som to spoznal. Takže do poviedok dostávam svoje strachy a vystríham pred abstraktnými vecami. No nemyslím si, že by to niekomu pomohlo v konkrétnej životnej situácii. Problémy v poviedkach nie sú až také abstraktné. Naopak, sú z bežného života, ale zabalili ste ich do iracionálneho prostredia a okolností. Do akej miery je pre vás dôležitý nápad a do akej miery spracovanie témy, teda remeslo? Píšem veľmi málo. Nie preto, že na to nemám čas, ale preto, že musím mať najskôr silnú tému alebo námet. Moje poviedky musia obsahovať iracionálne prvky, pretože ak by ste z nich iracionálno vyškrtli, tak tam zostanú dve-tri vety úplne banálneho príbehu. Napríklad – muž sa nevie vyrovnať s tým, že sa s ním rozviedla žena.

Zbierka poviedok. Príbehy z domáceho Mesta, dedinských domov aj zo zámorského City sú meandrami motívov a tém. Poviedkami prechádza spájajúca niť, existenciálny pocit akejsi dvojjedinosti. Hrdinka sa vracia k používaniu ľavej ruky, iná sa eroticky prikláňa k ženám, mužovi vyrastá dvojča priamo z hrude, dve ženy v librese sú jedna krajšia ako druhá, dve karimatky rozdelí rozchod partnerov a zostane na nich odtlačok toho druhého. Lu & Mira by mohli byť dve alebo jedna v zrkadle. recenzia: Newyorský štýl v slovenskej prvotine Slovenská spisovateľka Mária Modrovich, striedajúco žijúca v Bratislave a New Yorku, vydala na rodnej hrude svoju prvotinu Lu & Mira. Útlu zvonka, ale obsahom zamyslenia hodnú zbierku poviedok vydal Literárny klub a slávnostný krst, alebo lepšie povedané „krstné čítanie" zorganizovala mladá spisovateľka v spolupráci s kníhkupectvom Gorila.sk v známej kaviarni na bratislavských Palisádach. Mária začala svoj krst úryvkom z jednej z poviedok. Príbehom mladej Miry a Lua sme sa dostali do atmosféry spisovateľkinho kozmopolitného života, ktorý cítite takmer v celej novej publikácii. Práve ten prostredie komorného podniku a spoločnosť, pozorne počúvajúca jej slová, len umocňovalo. Cigaretový dym nad hlavami pôsobil v tomto prípade elegantne a nútil nás započúvať sa do Máriinho príbehu, ktorý nám mnohokrát vyčaril úsmev na tvárach. Po prvotnom náhľade do príbehov z krstenej prvotiny sme sa dostali k rozhovoru so samou autorkou. Prezradila svoj zdroje inšpirácie, a teda predovšetkým rozhovory so známymi, priateľov a ich príbehy a ju samu. Príbehy, ktorými je naplnená zbierka sú mixom života na Slovensku a za hranicami, čím odzrkadľuje i svoje medzinárodné pôsobenie. Máriu Modrovich väčšina mladej slovenskej generácie pozná z blogu Sme, na ktorom pôsobila ako výrazná osobnosť, reportujúca svoje pohľady na život. Jej mladé úprimné a revolučné písanie preniesla i do novej knihy, ktorou nahrádza dlhodobejšiu absenciu v blogovej sfére. Tú si kompenzuje víkendovým stĺpčekom v denníku Sme s názvom listy z New Yorku. Mária okrem slovenčiny pri svojej tvorbe využíva aj angličtinu, čo sme mali možnosť počuť i v odpovediach na otázky, kde rodný jazyk dopĺňala o anglické alternatívy. Za hranicami publikovala svoje prozaické a publicistické diela prevažne v Amerike a vo Veľkej Británii. BookReview.sk, 11. 10. 2011

Román 2006 - v literárnom súbehu získala mladá autorka Michaela 2. miesto s rukopisom Hlava nehlava. O tri roky neskôr vyšiel ako debut autorky. Jedna fotografia, niekoľko jabĺk, dom na kopaniciach, dom na sídlisku. Brat a sestra, dvojičky. Vzťahy. Jemné meandre v dušiach. Hlava nehlava. Z dvoch prúdov sa skladá rozprávanie o myjavských kopcoch, izraelských plážach, vode, ohni, celkom veselo o smrti sršňa, takmer vážne o vine, a kdesi pod tým pulzuje životná realita malého mesta i zážitky z detstva na dedine u starej mamy. Michaela Rosová (nar. 1984) pochádza zo Senice nad Myjavou. Po ukončení štúdia na tamojšom gymnáziu žila štyri roky v Brne, kde navštevovala odbor Divadelní dramaturgie na Janáčkovej akadémii múzických umení a v roku 2003 získala bakalársky diplom. V roku 2009 dokončila magisterské štúdium na University of Bristol, odbor Performance Research. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka, za svoju prozaickú a básnickú tvorbu získala viacero ocenení - Literárna Senica L. Novomeského, Múza, Jašíkove Kysuce ai. Rukopis knihy Hlava nehlava získal prémiu v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak Telekom. Po úspešnom debute autorka vydala v roku 2011 novelu s názvom Dandy, ktorou sa dostala medzi 10 najlepších kníh roka nominovaných na cenu Anasoft litera.

Memoáre laureáta Ceny Dominika Tatarku, významného spisovateľa Ivaka Kadlečíka. "Roky strávil Ivan Kadlečík v nútenej izolácii, bez možnosti verejne publikovať a pracovať vo svojom odbore, teda kultúre. Dnes sa mu dostáva zadosťučinenia. Nielen v podobe neobmedzeného vydávania jeho kníh, ale aj ich reedícií, rozličných ocenení a vyznamenaní, zahraničných študijných pobytov a podobne. Realizoval sa ako spisovateľ i ako literárny historik, v Ústave slovenskej literatúry SAV získal vedeckú hodnosť, no tomu všetkému predchádzal tvrdý život vnútorného exilu. Takéto dlhé obdobie sa nedá z existencie človeka vynechať a Kadlečík naň naráža takmer v každej svojej knihe. A tá najnovšia je už kompletom celého Kadlečíkovho života. Názov Žiť sa dá len autobiograficky (Vyd. Koloman Kertész Bagala L.C.A. Publishers Group, Levice 2004) je veta prevzatá z Kadlečíkovej knihy Vlani ako dnes (1997). U Kadlečíka však platí, že aj písať sa dá len autobiograficky, lebo podľa jeho vlastných slov „písať o sebe znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži“. Kadlečík tu pripomína nedávnu i dávnu minulosť, ktorá sa vytráca i z pamäti jeho generácie a do pamäti tej mladšej, čo by mala o nej vedieť sprostredkovane, sa možno ani nedostala. Začína naozaj začiatkom, svojím začiatkom, teda narodením (1938). Ešte predtým však zabieha do svojej obľúbenej genealógie, k predkom a prapredkom, k dedkom a pradedkom, ktorí boli vzdelaní mešťania. Toto semeno sa prenieslo i na potomkov, vydalo bohatú úrodu v Kadlečíkovom otcovi, modranskom evanjelickom farárovi. Kadlečík z jeho zápiskov pozisťoval všeličo o sebe, dokonca koľko ako novorodeniatko vážil, aké boli jeho prvé slová, prvé otázky, prvé detské výroky. Takto, ale už z vlastnej pamäti, rekonštruuje svoje žiacke a študentské roky, až po to rozhodujúce obdobie, keď sa stal na čas východoslovenským redaktorom Pravdy (1963 - 1968), spoluzakladateľom a redaktorom košického časopisu Krok (1966 -1967), šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie (1968 - 1970). Neskôr bol z neho nezamestnaný poloobčan, presťahoval sa do Pukanca a niekoľko rokov sa staral o domácnosť a deti, pestoval včely, dorábal víno, záhradníčil, hubárčil, bol kníhkupcom, pravidelne hrával na organe. Počúvali ho nielen farníci, svadobčania, či pozostalí na pohreboch, ale vypočúvali aj eštebáci za jeho kontakty s českým disentom, najmä však s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý mu v edícii Petlice vydával viaceré rukopisy. Kadlečíkovo rozprávanie obsahuje okrem faktov o pobyte v Nemecku a Rakúsku reflexie na témy sloboda, morálka, kultúrna história, umenie hudobné (najmä jeho milovaný Bach) a literárne, vlastná tvorba kritická a beletristická, vlastné ideály a sklamania. Nie sú to nejaké suchopárne teoretizujúce úvahy, ale pestrý esejistický diskurz, ktorému nezáleží ani tak na dovedení myšlienky dokonca, skôr na jej objavení, vyslovení. Stačí si prečítať jeho chválu korešpondencie alebo kníh, aby sme sa presvedčili, že Kadlečík je človekom duchovna a hodnôt, ktoré dnešné časy hanebne devalvujú. V jeho autobiografii je zaradené aj množstvo fotografií, takže takmer na každej strane je snímka, fixujúca niektorú z udalostí, spomínaných v knihe, od rodinných po spoločenské. (Jozef Bžoch, SME, 27. 1. 2005)

Pútavá kniha o histórii detektívky a spisovateľoch, ktorí sa venovali tomuto žánru začína citátom Rayomonda Chandela: "Ukážte mi človeka, muža alebo ženu, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka. Možno učeného, ale napriek tomu hlupáka..." "Každý detektív - najmä ak ho nezväzujú striktné predpisy a paragrafy - je tak trochu stvoriteľ. Buduje si hypotézami malé svety, zaľudňuje ich zúčastnenými, podozrivými aj svedkami a usiluje sa čo najdôveryhodnejšie zrekonštruovať, čo sa v okamihu zločinu odohralo... Zo známich faktov a indícií si vyberá podľa vlastného spôsobu myslenia i predstáv, kombinuje ich a dosadí si neraz odlišného favorita do úlohy páchateľa. S trochou zveličenia by sa nad týmito orgiami subjektivizmu dalo v štýle tradičnej hádanky spýtať, čo bolo skôr: zločin či detektív?" (ukážka z knihy) "Detektív Földvári o detektívkach Do hotela príde neskoro večer hosť a zháňa ubytovanie. - Ľutujem, ale máme všetko úplne obsadené, - hovorí recepčný. - Stačí mi úplne čokoľvek, len na prespanie... - No dobre, mohol by som vám dať pohovku v jednej z kúpeľní na piatom, ale je to tam dosť nepríjemné... - Nevadí, to bude v poriadku. Ráno sa recepčný pýta: - Ako ste sa vyspali? - Ďakujem, veľmi dobre. - A nevadila vám tá mŕtva Francúzka vo vani? - To bola mŕtva Francúzka? Ja som myslel, že živá Angličanka. Predpokladám, že tieto informácie by Kornelovi Földvárimu stačili, aby do dvadsiatich sekúnd odhalil nielen vraha úbohej Francúzky, ale i to, kto a prečo ju strčil do vane. Pretože ten, ktorý píše dobré detektívky, by mal sám byť dobrým detektívom. Ale ten, ktorý píše o tých, ktorí píšu detektívky a ešte aj o tom, ako ich píšu, ten už musí byť detektívom par excellence. Wilkie Collins (ktorého Földvári tiež spomína), spolupracovník Charlesa Dickensa, svojho veľkého kamaráta vraj obdivoval. Nuž možno áno: Dickens, "Nenapodobiteľný", v 60. rokoch 19. storočia považovaný za najvýznamnejšieho žijúceho spisovateľa sveta, bol naozaj literárnou hviezdou. Ale Collinsove honoráre boli nakoniec vyššie. Alebo povedzme Sherlock Holmes: Na Baker Street sa dodnes hromadia listy adresované pátračovi. Jednoducho povedané, ľudia majú dobré detektívky radi. Brilantnosť čistého myslenia, dedukcia a indukcia, intelektuálna hra a maximum sústredenia poskytujúce maximum potešenia z možných svetov, v ktorých sa odohral zločin. Krása neochvejnej logickej štruktúry, nádherná konštrukcia, čo sa skladá z mnohých prvkov, ktoré majú podporovať harmóniu celku. Pocit, keď sa vám podarí na základe prečítaných informácií už pred koncom vytušiť, kto je vrah... Kornel Földvári začína knihu O detektívke kapitolou s názvom Vražda ako žáner. Teoreticky orientovaný čitateľ teda automaticky očakáva teoretický úvod k téme. Ale čo to? Zistí, že autor pribral pri čítaní Maigreta. Zmrazí ho pri portréte Porfirija Petroviča možno ešte viac, ako keď kedysi Zločin a trest čítal. Znepokojí ho, prečo začal komisár Martin Beck v posledných knihách preslávenej švédskej dvojice Sjowallová-Wahloo celkom vážne uvažovať, či páchateľa vôbec zatkne. Takže sa ocitáme v zdanlivo subjektívnom "čitateľskom denníku" (s. 189). Lenže Földvári je priveľmi múdry na to, aby predvádzal iba nejaké pocity. A zároveň akoby sa za "čistú" teóriu hanbil. Teoreticky platné a overené úvahy preto podáva veľmi osobne a vzniká žáner na Slovensku neveľmi využívaný (pretože jeden z najťažších): umelecká esej. (Martin Ciel v recenzii na knihu v denníku Pravda)

Román o umelej inteligencii, sieti, Banskej Bystrici a nerozlučnom priateľstve, v ktorom traja kamaráti prežijú dva režimy, štyri desaťročia a niekoľko vzťahov so ženami. „To je vtip?" Opýta sa Peter. "To je avatar - komentátor komponovanej reality." Na konci nového románu Petra Šuleja História sa objavia avatar a komponovaná realita, ktoré pomocou kľúča naprogramujú z tabuliek s klinovým písmom, ktoré sa objavia v úvode románu. „Vyhľadávanie je naprojektované podobne ako ľudská pamäť. Ostala len strojová presnosť a neomylnosť. To, čo tu vidíš, sa skladá z celej siete a neexistuje žiadne konkrétne miesto, žiadne médium, je to duch...Napadne ho letmá myšlienka, či aj jeho básne, akékoľvek básne nie sú vo svojej podstate komponované reality." Táto myšlienka nás, a určite nielen letmo napadne, pri čítaní Šulejovho generačného románu, kde na osudoch protagonistov, sleduje generáciu narodenú tak rok dva pred, alebo po roku 1968. Je to veľká pomoc, keď autor sám vo svojom diele pomenuje aj spôsob svojej tvorby. Román História je komponovaná realita, spojenie fragmentov niekoľkých životov dnešných štyridsiatnikov, pekne od začiatku ako v curriculum vitae, rodičia, detstvo (nesmierne zaujímavé bolo dozvedieť sa o živote desaťročných chlapcov a ich koníčkoch: modelovanie lietadiel, hokej futbal), dospievanie v menšom meste na sídlisku so všetkými trampotami dospievania začiatkom osemdesiatich rokov najpresvedčivejšie sú momenty spojenia s hudbou, či už zháňanie zahraničných platní, alebo samotné hranie „v kapele", čo bolo vtedy spojené okrem hudba aj s pojmom sloboda. Ťarchu skutočne rozvetveného príbehu -nasýteného roztoku musia niesť viacerí protagonisti románu, kamaráti Peter, Miro, Dano a Dávid aj Braňo a samozrejme aj ženské postavy, možno s menším priestorom v deji, hoci ho často hýbali dopredu ako „moving spirit" často hektického zlomového vývoja udalostí, čo je charakteristické pre koniec minulého a začiatok tohto storočia. Mimochodom sa v Šulejovom texte nachádza opis silnej erotickej scény, ktorá neskĺzne ani do sentimentality ani brutality ale je len tým, čím má byť vo svojej krutonežnej úlohe: nebyť nikdy zabudnutá. Podarilo sa. Na výraznejšiu ženskú postavu si nielen u Šuleja ale v celej slovenskej prozaickej tvorbe (či spisovateliek, alebo spisovateľov) budeme musieť počkať, a nemusela by to hneď byť Anna Kareninová... Okrem toho sa autorovi podarilo zakomponovať do knihy veľa z toho, čo podstatne a skutočne určuje život jeho generácie v pomerne širokej škále činností, či už kladných: práca, podnikanie, zakladanie rodín (s pomerne veľkým strachom mužských hrdinov viazať sa do hlbšieho vzťahu), lov na vinylové platne: jedna z najpríťažlivejších línií románu, aj mne blízka, len samozrejme s iným druhom hudby, k názvom kapiel v románe by som potrebovala šifrovací kľúč od znalca- čitatelia generačne bližší určite nebudú mať problémy, alebo v činnostiach záporných: vysedávanie v krčme nekonečné debaty nevedúce k ničomu, nerozmyslené a nemotivované „len" sexuálne vzťahy, karierizmus... „Nielen čas, ale i priestor nadobudol inú kvalitu, než na akú bol zvyknutý." Petrovi Šulejovi sa podarilo v tomto ku koncu vynikajúco gradujúcom texte, zachytiť čosi z tej „inej" kvality, vlastne z tých dvoch kvalít, pred tým a potom. Nebadateľne sa to prelieva ako v spojitých nádobách a často ako v presýpacích hodinách s nástojčivou otázkou: kto, ako a kedy obracia „naše" presýpacie hodiny života, naše up&down, naše hojdačky: dojímavé (detstvo)a surové (dospelosť). Kto určuje naše lásky a nenávisti - - - Sme integrálnou súčasťou toho, čoho sme tvorcami, v realite myšlienok a textu vytvoreného tvorcom -avatarom. Život. Fantázia. Realita a fikcia. A samozrejme ruka a „softvér" toho, kto to píše. Šulej napísal a vydal dosť tesne za sebou prekvapujúco dobrú zbierku poézie a prekvapujúco dobrý román. Nechcem to zakríknuť, ale teším sa na ďalšie knihy poézie i prózy. (Mila Haugová v recenzi

Zbierka poviedok Názov najnovšej zbierky Horváthových krátkych próz Antikvariát sám nepriamo napovedá, s akými prípadnými očakávaniami k nej pristupovať. v antikvariáte vôbec ide o knihy „z druhej ruky“, „spod ruky“, niekým už predtým čítané, po niekom prebraté. V Antikvariáte číha poviedka, v ktorej je skrytá iná poviedka. Podarí sa v tajomných chodbách textov zrekonštruovať fabulu, v ktorej vystupuje čitateľ týchto textov? Je matka svojou dcérou? Možno vďaka technológiám vychutnať vlastnú smrť? Vlčie grúlenie, rozpútané vášne, trhlina v deji. Vitajte v Antikvariáte!

"V novele A čo keď sa na mňa niekto díva vystupuje postava bývalého policajta Lučkaya, ktorý sa skrýva a maskuje. Lepí si fúzy, používa parochne a šošovky, prezlieka sa dokonca i za ženu. Samozrejme spí so zbraňou pod vankúšom a neváha ju použiť pokiaľ sa cíti v ohrození. Príbeh sa odohráva vo Viedni a Bratislave. ... Novela má pomalší spád deju, no práve tento fakt núti čitateľa prežívať skrytý, no mrazivý pocit strachu spolu s Lučkayom, ktorý je zmietaný životom, sám sebou a snaží sa všetko riešiť alkoholom a zbraňou." (Katarína Trnovcová)

"Román paroduje nielen normalizačné pomery u nás, ale aj literárnu vedu, a tak trochu aj literatúru." (Jozef Bžoch) "Rakús je popri všetkej svojej literárnovednej erudícii jednoducho rodený rozprávač – a to je vidno: s takým espritom, prirodzenou výpovednou decentnosťou a zároveň suverénnosťou, štylizačnou kultivovanosťou a noblesou i technickou zvládnutosťou narácie vôbec, ako to predviedol aj v Nenapísanom románe, sa najmä v súčasnej domácej literatúre veru nestretávame často." (Zoltán Rédey) "Keďže dej prózy sa odohráva niekedy v sedemdesiatych rokoch, Rakúsov Nenapísaný román je z tejto časti svedectvom o deformáciách vtedajšej doby – na príklade banálnych, absurdných, ale predovšetkým groteskných situácii zo všedného života obyčajných ľudí" (Dana Kršáková Hučková) "Stanislav Rakús je i teoretikom prózy, pričom jeho teoretické uvažovanie je náročné, nie je jednoduché porozumieť mu. Táto skutočnosť však Nenapísaný román nijako nepoznačuje, teda nepoznačuje ho negatívne. Prozaik zrejme postupuje podľa vopred premysleného plánu, ktorý však z diela nevytŕča. Cítime v ňom aj radosť zo spontánneho písania. To všetko potvrdzuje Rakúsov obrovský prozaický talent." (Igor Hochel) "Rakús vracia do hry čosi už známe, čo v tomto čase má (a nielen pre prózu) svoju hodnotu inovačného činu. Vracia nám príbeh o neľahko dosahovanej rovnováhe človeka pred sebou samým, o dôstojnosti." (Vladimír Barborík)

"Románová novela Stanislava Rakúsa Žobráci siaha do prostredia, ktoré bolo pre slovenskú minulosť typické, ale naša literatúra si ho všimla len v nepatrnej miere. Autor dokázal toto prostredie urobiť skutočným románovým svetom, lebo ho rozvinul do celého radu diferencovaných postáv z niekdajšieho spoločenského dna a dal mu okrem existencie aj osobitnú filozofiu, vďaka ktorej sa drží pri živote aj v neľudských sociálnych podmienkach." (Albín Bagin) "S. Rakús je dodnes takpovediac „duchovným otcom“ celej plejády akademikov mladšej generácie, ktorých pôsobenie presahuje tak univerzitnú sféru, ako aj hranice regiónu... ako verejná osobnosť je predovšetkým vysokoškolský pedagóg, vedecký pracovník a prozaik... ktorý sa k svetu, k literatúre i k svojej práci nebojí postaviť aj bezprostrednejšie a pozrieť sa na ňu ušľachtilým nadhľadom. Nechýba mu ani schopnosť vznešeného humoru a sebairónie..." (Adam Bžoch) "Stanislav Rakús vzbudil čitateľskú aj kritickú pozornosť hneď svojím debutom, novelou Žobráci. Tento sociálny fenomén podal s nezvyčajným a veľmi pútavým dôrazom nasýteným lyrickou atmosférou a veľkou obraznosťou." (Ladislav Čúzy) "Rakús vzkriesil svet starej dediny, aby sa jeho prostredníctvom vyrovnal s istými stále platnými konštantami ľudského bytia a ľudského charakteru, aby im dal svojím epickým spôsobom všeobecnú podobu a pripomenul aj dnešnému človeku aktuálnosť svedomia, morálky a cti." (Pavol Plutko) "Atmosféra je taká silná, že sa musíte vydýchať, keď z textu vyjdete. Musíte sa prispôsobiť trivialite svojej každodennosti, keď ste na obyčajnom božom svetle. Cítite bublinky textu, bublinky „Žobrákov“, vznášať sa v sebe: je to akási kesónová porucha. Azda rezíduum natrvalo ostane: ako po prečítaní najsilnejších textov, aké ste čitateľsky stretli." (Ivan Žucha)

Sedemnásť poviedok zbierky GRAVIDITA talentovaného prozaika čitateľa zavedie do tajomných zákutí ľudskej existencie, do krajiny temna, osamelosti či čierneho humoru. A to všetko prostredníctvom brilantného jazyka, ktorý vie prefíkane šľahnúť, keď treba byť ironický, ktorý vie byť kaviarenským tárajstvom, keď si próza vyžaduje kaviarenské táranie, ktorý je zrazu dynamický, keď sa začne akcia a ktorý sa vie aj zadrhávať, keď rozprávač tápe. Dobrým spisovateľom Ballu robí práve schopnosť vyjadriť jazykom to, čo je za jazykom.

Zbierka poviedok, za ktorú Pavol Rankov (1964) v roku 1995 získal Cenu Ivana Kraska 1995 za najlepší debut roka. "S touto knihou krátkych próz sa dostalo na trh dielo, ktoré je trhákom v tom najlepšom zmysle slova. Naša literatúra už dlho nezaznamenala takúto udalosť. Autor má popri dare rozprávania najmä dar imaginácie. Ako strieda prostredia, kde sa príbehy odohrávajú, tak strieda aj prostriedky, ktorými ich tlmočí. Rankovova tvorivá metóda má čosi spoločné s vynálezectvom. Už samotná téma je vždy zvláštna, hoci navonok a spočiatku celkom bežná. Autor ju však rozvíja do bizarnosti, neskutočnosti, nadskutočnosti, takže v jeho poviedkach sa dejú neuveriteľné veci. Táto knižka pôsobí ako súhrn dokonale premyslených hlavolamov, v ktorých sa ponúkajú najrozličnejšie riešenia a výklady." (Jozef Bžoch) "Pavol Rankov rozpráva krátke, vtipné a nekomplikované príbehy, ktoré pokojne rezignujú na svoju ukotvenosť v malých domácich pomeroch; ktoré sa rozbiehajú do sveta, aby našli svoju pointu. Jemným posunom mimo schémy praxou neustále overovaných súvislostí ukazujú svet širší a zábavnejší, než je ten, ktorý zvykneme každodenne žiť. Čitateľ je svedkom pokusu o renesanciu príbehu, rozprávačstva." (Peter Darovec) "Mať estetický zážitok z čítania slovenskej poviedky – viac sa vari ani nedá." (Róbert Kotian)

"Detektívka s logikou a vtipom!" napísal Michal Herceg pre časopis Let. "O knihe Daniely Kapitáňovej Nech to zostane v rodine treba povedať hneď aspoň dve veci: Je skvelá, hoci jej námetom je reality šou a najmä - po dlhom čase je to výborná slovenská detektívka..." "Daniela Kapitáňová se proslavila hned svou první knížkou. Slyšel jsem názory, že to byl její poslední úspěch, že se vyprázdnila a její hvězda končí. Knížka, o které bych chtěl dnes hovořit svědčí o tom, že Kniha o hřbitově byl teprve jemný začátek hvězdné dráhy Daniely Kapitáňové. Kniha Nech to zostane v rodine posouvá žánr detektivek do jednadvacátého století, ale přitom zachovává vše dobré, čeho se povedlo v tomto druhu literatury dosáhnout. Není náhodou, že motiv celého činu patří k těm nejstarším na světě, ale to hodně předbíhám. Soukromá televizní společnost se rozhodla natočit reality show. Ovšem, má obavu z určitých bezpečnostních rizik a tak povolá Oto Župana, soukromého detektiva, aby dohlédl na bezpečnost soutěžících. Show je skutečně záludná: vybraná rodinka je umístěna na ostrov (samozřejmě izolovaný od civilizace), kde spolu bydlí v jednom domě. Úkolem soutěže je pokládat ostatním členům rodiny velmi nepříjemné otázky, které se mají týkat podivných událostí, které se v rodině udály a které dodnes patří k černému svědomí rodinných příslušníků. Složení rodiny také dává tušit, že o konflikty nebude nouze. Arogantní pan Roháň se svou dominantní a nevlídnou matkou, dva odlišní synové plus nevlastní dcera. To vše je koktejl, který nemůže skončit dobře.Během přípravy pořadu však na ostrově dochází k vraždě, která však není poslední. Jako by se zdálo, že se minulost vrací s celou svou hrozivostí. Oto Župan se ujímá vyšetřování vražd a rozplétá klubíčko, kde konec provázku nemusí znamenat rozluštění případu. Knize nechybí ironie a humor, Oto Župan má svého „Watsona“ v podobě mladé ženy. Je jí Gerda Krajčíková, která dělá detektivovi asistentku. Ona je mu protikladem, její lidskost dává celé knize jemnější podobu. Daniela Kapitáňová se vyhýbá krvelačným popisům, tak oblíbeným v současné próze. A přesto není čtenář ochuzen – zjistíte, že se bez litrů krve na stránkách detektivky klidně obejdete. Vyvažuje to právě vtipem a napětím. Za styl a švih, který kniha má by se nemusela stydět ani Agatha Christie (v několik případech její detektivky nesahají této knize ani po kotníky). Napětí se dostavuje hned na prvních stránkách a do poslední kapitolky čtenář netuší, jak to dopadne. A přitom je vysvětlení i důvod naprosto logické a uvěřitelné. Posadit klasickou detektivní zápletku do moderního prostředí je nápad, který by se měl vyvažovat zlatem. Kniha je přesně broušený diamant, nic nechybí, nic nepřebývá. Je to růže, s níž se zahradník mazlil a vypiplal ji v nádherný květ, nikterak umělý, nikterak přikrášlený. Nech to zostane v rodine je kniha celosvětového měřítka. Kdyby Daniela Kapitáňová žila v USA, byla by hvězdou první velikosti. Je fascinující, co všechno se na malou plochu knihy vešlo. Kořeny musíme hledat v tom, že Kapitáňová ve svých literárních počátcích psala povídky a tak je zvyklá na malém prostoru rozvinout děj i charaktery postav. Trošku mi to připomnělo její první knihu – Knihu o hřbitově, která také byla spíše novelou, než velkým románem. Je krásné zjištění, že se ve Slovensku urodil tak velký kus poctivého detektivního řemesla. Tato kniha je dalším zlatým oblázkem na spisovatelské dráze Daniely Kapitáňové. Nezbývá mi než zvolat Bravo! … a Děkuji." Tomáš Fojtík