KK Bagala strana 11 z 35

Kniha bola nominovaná na literárnu cenu Anasoft litera 2012. "Kdesi medzi príbehy magického realizmu a smutné príbehy zo slovenskej provincie patrí Ballova novela V mene otca. Koho nadchne, ten zhltne pomerne útlu knižku za tri hodinky a bude si pochvaľovať, lebo si ozaj dobre počíta." (Juraj Fellegi) "Ballov autorský rukopis má svoje nezameniteľné, typické znaky vo všetkých jeho knihách, a to v rovine formovania jazyka i v rovine spôsobu stvárňovania skutočnosti. V ôsmej knihe došlo do istej miery k zmene najmä v oblasti lexiky. O tejto Ballovej próze sa hovorí ako o novele, alebo poviedke, ale v skutočnosti na neveľkej ploche ide o generačný román. Motivickým základom príbehu je dom a jeho predaj po tom, čo v ňom žili tri generácie rodiny. „Aj ja som mal kedysi otca," ktorý mal koňa radšej ako syna. „Moji synovia nevedia byť synmi" - uvažuje Ballov personálny rozprávač, štyridsiatnik, ktorý charakterizuje vlastnú generáciu ako „neurotické, frustrované, zostarnuté decká". Rozprávač líči svoj vzťah s rodičmi, zvláštny vzťah s bratom - „záhadnou" postavou, ktorá splnila svoju úlohu postavením domu („Postavím dom a bývanie v tom dome bude zmyslom života!") a osobitne vzťah s manželkou, ktorá po rokoch „začala strácať dôstojnosť i sebaovládanie", „začínalo jej šibať" a aj preto „moje manželstvo bolo v troskách," hovorí protagonista na svoju obranu. Nie dobré vzťahy v rodine privádzajú rozprávača k iracionálnym úvahám i činom. Takmer celý text má tendenciu byť výčitkami svedomia protagonistu v súvislosti so vzťahom k synom, ubitých „atmosférou v dome, kde denne pozorovali rovnako ubitých rodičov". Vzťah otca a jeho dvoch synov je viacnásobne zložitý: „Roky som synov nevidel, roky sme sa nezhovárali, všetko, čo bolo, vybledlo, zmizlo,...". Spôsob myslenia, názory, postoje - to sa v kolobehu života človeka i generácií opakuje: „Zmysel života, ktorý mne a mojej rodine malo poskytovať bývanie v našom dome, nikdy neexistoval. Žili sme bez zmyslu,... ako všetci ostatní... Sami sme si mali vytvárať zmysel, no nerobili sme to." Je to teda kniha aj o nevyužitej možnosti slobodného rozhodovania: „Ten dom mal urobiť všetko za vás? Mysleli ste si, že vy osobne sa nemusíte starať o nič?" Dom je tu symbolom nielen rodiny a vzťahov, ale aj symbolom spoločnosti: „Podstatná časť stavby sa nachádzala pod zemou, aby v susedoch nevzbudzovala závisť, zvonku dom pôsobil skôr skromne..." Dejiny, spoločnosť a politiku nájdeme v knihe v podtexte, zväčša ironizujúco, v druhom pláne, ako jednu veľkú metaforu o vyhostení človeka z rodiny, z domu, zo spoločnosti. V knihe je niekoľko kľúčových motívov, ktoré symboliku domu umocňujú. Ide napr. o motív klčovania stromu pod domom, v ktorom vyrástli tri generácie; dom sa ide predávať. Ballova kniha je plná symbolov, je v nej veľa vnútorných monológov, naturalizmu, no autor je racionálny, netabuizuje, jeho protagonista nie je patetický, odľahčuje skoro všetko vážne, ba možno hovoriť o akomsi drsnom sentimente napr. v motíve umierania matky: „Konečne to bola tvár matky, ktorú v tvári svojej matky od detstva márne hľadal." Jedna z najúchvatnejších častí knihy je opis chorej a pomätenej ženy, jej spôsob žitia a bezmocnosť, čo je zintenzívnené aj opisom zdevastovaného a špinavého prostredia. Autor má zmysel pre detail i kontrast súčasne, výborne vykresľuje prostredie a atmosféru, veľmi dlhé priraďovacie súvetia, obsahujúce rytmus, vytvárajú obraz bezvýchodiskovej situácie. V mene otca je próza bez rámca, jednotlivé kapitoly sú spomienkami, minulosť a dávna minulosť sa prelína s prítomnosťou, niekedy i budúcnosťou pomocou predstáv a snov protagonistu. Reč postáv autor sporadicky oživil niekoľkými maďarskými výrazmi a celý text knihy je popretkávaný výbornými sentenciami. Balla si na vysvetlenie príbehu nevystačil s personálnym rozprávačom, ale vytvoril dve pomocné postavy. S jednou z nich protagonista v závere románu komunikuje takto

Novela zo súčasného Berlína nominovaná na prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2012. Ak v Berlíne zablúdiš v tej správnej štvrti, môžeš natrafiť na drzého mladého elegána. Je nízky, drobný, ale neprehliadneš ho - na hlave nosí červený cylinder. Ak bude v dobrej nálade, možno ti ukáže tajné miesta, kúpi ti lepšie šampanské a porozpráva čosi o živote - o živote dandyho... "Útla knižôčka Dandy od Slovenky Michaely Rosovej začína vzťahovým trojuholníkom. Nejde však o typický model, ktorý poznáme z amerických filmov, plný intríg, podrážania nôh už v kolenách, štipľavých rečí a ešte viac štípajúcejších klamstiev. Rosovej trojuholník je dobrovoľný. Každá opisovaná osoba v ňom z určitého dôvodu chce byť a musí. " (Alexis) "Dandy je síce trochu svojské, no zaujímavé čítanie. Už len pre jazyk a spôsob, akým Rosová ukladá slová do viet. Túto knihu skôr budete čítať pre potešenie zo štylistiky, ako pre príbeh alebo pre pseudofilozofovanie postáv." (Tomáš Prokopčák, SME) "V celej próze je veľa dobrých impresií a asociácií, výborné pozorovania, ale najmä príjemné surrealistické znaky, osobitne podvedomie protagonistky, sny a snová skutočnosť..." (G. Rakúsová, Týždeň)

Príbehy z tajomného kontinentu plného chudoby, ale hlavne krásy a záhad. Mýty a rozprávky, ktoré vznikali v oblastiach južne od Sahary, plnili množstvo dôležitých úloh. Pôvodní obyvatelia čierneho svetadielu nepoznali písmo, ale o to viac si vážili slovo. Ich rozprávania v sebe niesli múdrosť predkov i celú históriu a kultúru. Príbehy šírené ústnym podaním objasňovali prírodné zákonitosti, vysvetľovali pôvod vecí a hodnotový systém v tradičnom spoločenstve. Deti sa tak učili, ako žiť v harmónii s prírodou a so svojím okolím. Rozoznať zlo a dobro, rešpektovať zákony, vážiť si rodinu, uctievať mŕtvych, vyvarovať sa nebezpečenstvu, tešiť sa zo života a vnímať prítomnosť ako veľký dar. Slovo má pre africké národy až doteraz čarovnú silu a moc zabíjať i uzdravovať. Slovo je najväčšie kúzlo. Prečo má slon také malé oči a netopiere lietajú len v noci? Odkiaľ leopard získal svoje škvrny a prečo má krokodíl zrohovatenú kožu? Prečo muchy nedajú kravám pokoj a prečo mačky naháňajú potkanov? Odkedy ryby nerozprávajú? Ako vznikla púšť? Koľko hviezd je na nebi? Prečo sa strieda deň a noc? Kto je zodpovedný za hromy a blesky? Prečo ženy nenosia brady? A čo sa stane, keď si muž vezme za ženu sliepku?

"Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto charakter, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík texty obohatil svojimi typickými haiku. Nie sú to teda obyčajné besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami." (Gabriela Rakúsová, Žurnál) Autor aktuálne i kriticky reaguje na skutočnosti v kultúre, jazyku, v spoločnosti, v literatúre, s etickým a filozofickým postojom. Texty sú rozčlenené na: 1. všeobecné úvahy, 2. náčrty a skice osobností: Tatarka, Hrúz, Johanides, Mináč, Rúfus, Ponická...

Román o "neviditeľnej generácii IO", ktorú je možné každý deň stretnúť na ulici a možno aj vo vlastnom zrkadle... Rukopis knihy zvíťazil v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak telecom a kniha sa umiestnila aj vo finále literárnej súťaže Anasoft litera 2008 a získala prémiu čitateľov denníka SME. Bola ocenená aj výročnou cenou Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2008. Nezamestnaného Maroša živí jeho starý bicykel - finguje ním havárie s luxusnými autami. Igor, jeho kamarát z detstva sa po rokoch do rodného mesta vracia na Tatrapláne. Na námestí nájde kostol, prestavaný na Gagarinovo centrum. Jeho veža z diaľky pripomína raketu. Dedičstvo komunistickej minulosti sa mieša s absurdnosťou dneška. Tragikomická dvojica štyridsiatnikov patrí ku GENERÁCII ?. Celý život ich nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu. Prišli o ambície, ale nie o dôstojnosť. A kvôli nej žijú svoju grotesku tak, akoby sa Laurel a Hardy pokúšali o Hamleta. Všedné i bizarné, teda takmer všetko v tejto knihe sa odohráva v rámci reality. Dva kľúčové motívy knihy, dve „veľké metafory" tohto románu, sa však z rámca reality vymykajú. Sú totiž magické. Tajomné a nevysvetlené. Hlavne však - obidva sú o obrátenom čase, o návrate do minulosti, o možnosti či nemožnosti zvrátiť nezvratné rozhodnutia. (Peter Darovec) Klimáček dotuje svoj zámer byť spoločensky relevantnou a generačnou výpoveďou skúsenostným svetom a životným obzorom dnešných štyridsiatnikov. Vytvára pre nich koncept „generácie ", ktorej príslušníci vyrástli v komunizme, aby svoj produktívny život bezradne prežili v zúrivom konzumnom kapitalizme. (Ivana Taranenková) Je to román vkusný, aj keď miestami bizarný, čitateľovi prístupný, má skvelý humor, prešpikovaný je západoslovenským nárečím a reáliami, no nenechá nikoho na pochybách o tom, že Klimáček má schopnosť odstupu a seba­irónie. (Ján Chovanec)

Zbierka 13 humoristických poviedok z učiteľského prostredia. "Narážkou na známu knihu amerického spisovateľa Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch chcem poukázať na ekonomické a spoločenské postavenie učiteľov. Samozrejme tým nechcem naznačiť, že by učitelia boli myši. Koniec koncov, sám som jedným z nich. Viem, že druhá kniha býva vždy neistá, ale nemyslím si, že bude horšia ako tá prvá. Táto nová zbierka poviedok sa síce nesie v podobnom humornom duchu ako Katedra paupológie, ale je trocha odľahčenejšia a literárnejšia. Zostáva v rovine satiry, no čitateľský zážitok by mal byť väčší. Čitateľ v nej nájde rôzne témy, ktoré sa snažia zachytiť niektoré bizarné momenty našej spoločnosti. Postavami sú bežní ľudia, ktorí sa s týmito podivnými situáciami vyrovnávajú veľmi svojráznym spôsobom..." (autor)

Zbierka poviedok za ktorú autorka získala Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka. Už v prvej próze Miesto pre samotu sa vynára zásadná otázka, ako chápať vzájomné prepojenie oboch substancií v názve rovnomennej knihy. Problematika však nestojí na spore, či samota má alebo nemá mať svoje miesto v živote človeka - aj keď sa prvotne táto domnienka zdá byť opodstatnená, - de facto sa načrtáva preciťovanie stavu, v ktorom absentuje naplnenie konkrétnej potreby. Riešiť primárny predpoklad by bolo totiž nezmyselné, keďže samota v ponímaní dobrovoľnej intimity je existenčnou nevyhnutnosťou. Kompaníkovej samota má teda charakter zakliesnenosti vo vlastnej psychike. Ide o úsilie vykompenzovať si žiadosť po svojskej podobe bytostného uspokojenia. (Peter František Jílek, LET) Podstatnými charakteristikami sú zmyslovosť a emocionálnosť. Autentickosť ženského senzitívneho sveta je badateľná a priam zmyslom dotyku schopná komunikovať s čitateľom. Čítajúc tieto poviedky proste je možné vnímať všetkými zmyslovými orgánmi už či vôňu a pach, či zvuky, tvar alebo aj samotnú štruktúru predmetov: Vie o každom odlomenom kúsočku, o všetkých preliačinách, má spočítané koľko centimetrov kubických dreva zožrali červotoče a koľko centimetrov štvorcových jej zostalo za nechtami. Zadné čelo postele je fľakaté, na okrajoch mastné, ochytané od spotených rúk, čo do nich každú noc zapierajú, tmavohnedý lak je zoškriabaný. Vrypy a škriabance vyzerajú ako chlpy čo tam rastú, kde sa nepatrí. Pozná jeho vôňu, štruktúru, červotočmi vyhryzené bludiská chodieb... (Vladimíra Dorčová, Novi Sad) "Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) – v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute..." (Jana Pácalová, Nové slovo) Máte radi samotu? Máte radi nostalgickú príchuť melanchólie? Láka vás príjemné prevaľovanie sa myšlienok, kde čas a priestor nehrajú žiadnu úlohu a ste len vy a vaše sny; príbehy dávno skončené, nikdy neuskutočnené alebo niekedy ešte len vzniknúce? Ak vás priťahujú príbehy, ktoré neoplývajú nezraniteľnými Terminátormi, nezastaviteľnými Indiana Jonesami, vybuchujúcimi mestami a potokmi krvi, potom ste na správnej stope. (Miroslav Antoniak, ŽIARELKA) Autorská poetika si kliesni cestu nenápadne: vytrvalo sa ponúka cez mnohé, mnohé drobné aj závažné pozorovania, najmä vizuálne, akoby jej disciplinovanosť v rovine príbehu dovoľovala prídavky v iných rovinách. Autorka je zberateľka a zberačka, tak ako aj niektoré postavy v jej debute sú zberači a zberatelia: správkyňa plavárne v poviedke Hladina ustálená zbiera úlomky zubov, Lucia v poviedke Miesto pre samotu pachy, vône, vlasy... Monika Kompaníková zbiera obrazy, obrázky, fotografie, znaky, označenia, prídavné mená, prímery. Keďže jej poviedky sledujú odskúšané línie príbehov, môže autorka vpletať tieto poklady zo svojej zbierky do suverénnej reči rozprávača, až rozprávač stratí dych. (Gabriela Magová, SLOVO)

"Ústrednou postavou a vlastne jediným nositeľom príbehu je v tejto próze profesor slovenčiny Dušan Sakmár, fyzicky objemný, nemotorný mladý muž, pôsobiaci ako pedagóg na večernej škole pre pracujúcich. Sledovanie tohto pohybovo pomalšieho človeka dáva tušiť, že ťažisko prózy nebude asi založené na bohatosti a rýchlosti deja, na dramatických zápletkách a peripetiách života hlavnej postavy." (Peter Darovec) "Pri čítaní Temporálnych poznámok Stanislava Rakúsa som mal nástojčivý pocit dotyku s významným – nielen literárnohistoricky, ale noeticky významným – prozaickým dielom, a zároveň som pociťoval podráždenie z vlastnej neschopnosti identifikovať prvky, ktoré túto významnosť vytvárajú, či aspoň spôsobujú." (Pavel Vilikovský) "Temporálne poznámky si robí fízel a udavač rovnako ako Dušan Sakmár, ba v nejednom prípade by sa ich texty mohli aj obsahovo zhodovať, ibaže obaja svojimi poznámkami sledujú úplne rozdielne ciele. Fízel nimi pomáha pri potláčaní a diskriminovaní ľudskej jedinečnosti človeka v mene „ušľachtilej“ doktríny na premenu sveta a človeka, a Sakmár či Rakús nimi sleduje ľudskú túžbu zachovať prirodzený svet a prirodzeného človeka..." (Milan Hamada) "Zdá sa mi, že Temporálne poznámky (majú „čas“ už v názve) sú prózou o slobode a zároveň o nemožnosti ju dosiahnuť. Z času nás oslobodzuje totiž len smrť. Problém existenciálnej slobody tu nepochybne súvisí s popretím občianskych slobôd, čo po okupácii musel cítiť každý slušný človek." (Vladimír Petrík) "Spomínam si, ako som uprostred šesťdesiatych rokov opakovane hovoril v súvislosti s umeleckou literatúrou o potrebe kritického intelektu pre slovenskú spisbu. Tak s jednou jeho vynikajúcou realizáciou sa stretávame dnes práve v Rakúsovi a jeho Temporálnych poznámkach." (Milan Hamada)

"V Mačacej krajine, ktorá sa nápadne podobá tej ľudskej, žijú kocúri a mačky, ktorí sa aj vo svojich prejavoch podobajú ľuďom. Reprezentujú tie najrozmanitejšie, dôkladne psychologicky stvárnené a umelecky presvedčivé charaktery a vlastnosti. Kniha je kompozične rozdelená do dvoch väčších celkov – Kocúr Paniberko a A iní obyvatelia. Rozprávanie je lineárne s množstvom odbočiek, ktoré však nevytvárajú recepčný chaos, práve naopak – sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu, založeného na dôslednom pozorovaní života, prepracovanom fabulovaní a precíznom tvarovaní. Príbehy prvej časti knižky spája práve postava kocúra Paniberka, ktorý sa nestal ani cyklistickým pretekárom, ani spevákom tanečných piesní, hoci ho neraz v noci prebudilo iba to, že si v spánku priveľmi hlasno spieval nejakú obľúbenú tanečnú pesničku. Stal sa obuvníkom, no toto povolanie sa mu zdalo príliš obyčajné a nemimoriadne. Chcel vykonať nejaký mimoriadny mačací skutok. Najradšej by bol kohosi pomocou lana vyslobodil zo zajatia. Nikto z jeho známych však v tom čase, ani nikdy predtým, v zajatí nebol. Rozhodol sa, že sa bude zaoberať konaním tých najobyčajnejších dobrých skutkov, a pri tomto predsavzatí mu vyleteli až slzy od dojatia. Neotrasiteľné presvedčenie o nevyhnutnosti konania dobra za každých okolností, ale aj túžba po uznaní túto postavičku približujú k slávnemu rytierovi Donovi Quijotovi. Rozprávky o Paniberkovi, doplnené v druhej časti portrétmi iných obyvateľov Mačacej krajiny – škodoradostníka Beníčka, hašterivcov Chňapkovcov, závistlivca Zuzáňa, skupáňa Penecíra, ale aj vzorného sprievodcu Kebenka či náruživého čitateľa Radošovského, sú ako pestrofarebný ohňostroj tých najrozmanitejších ľudských charakterov a vlastností. Tieto vlastnosti, prejavujúce sa v rozmanitých situáciách – za všetky spomeňme hádky u Chňapkovcov, ktorí sa hádajú veľmi hlasno a zreteľne, dobre vyslovujú samohlásky a spoluhlásky, a preto počúvajúci nemusí napínať uši... –, vždy vyvolávajú uvoľňujúci smiech, čím má Rakúsova groteska blízko ku „karnevalovosti magického realizmu“." (Markéta Andričíková)

Zbierka poviedok Telegram získala Cenu Anasoft litera za najkepšie slovenské prozaické dielo v roku 2009. "Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu. Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta." (Juraj Kušnierik) "Nepriebojný intelektuál, ako Rakúsovho hrdinu nazval Peter Darovec, sa tentoraz posúva v čase do druhej polovice 90. rokov. No všetky roky minulé v ňom stále žijú, stále hľadajú cestičku, ako udupať svojho outsidera. Podobne ako v románoch aj v poviedkach nastavuje Rakús hrdinovi pascu. V Rakúsovej schopnosti poukázať na skutočnosť, že to, čo nám v prvom momente prináša úľavu, má v skutočnosti moc vyvrátiť nás naruby, cítiť čosi z ducha spisovateľského majstrovstva Manna, Máraia alebo Tatarku." (Ada Jung) "Mysleli sme si, že sa zabávame... Keď som ako študent medicíny čítal intenzívnejšie Čechova a Švantnera ako Čihákovu Anatómiu a dostala sa mi do rúk kniha Poetika prozaického textu, začala sa moja cesta objavovania pomalosti. Odišiel som na východ na Excentrickú univerzitu a nastúpil do učenia k majstrovi Stanislavovi Rakúsovi. Diagnostiku neduhov ľudského tela som vymenil za diagnostiku literárnych textov. Rovnako silný zážitokako z čítania Temporálnych poznámok som mal zo Stanových prednášok a seminárov. Na prvý pohľad zábavné príhody z košických krčiem (ba až bujaré táranie) fascinujúco prerastali a ústili do premysleného teoretického systému. Viedli nás k čoraz lepšiemu chápaniu fungovania umeleckej literatúry. A hoci jeho teória vychádza z predpokladu, že v téme (vo fiktívnom svete vybudovanom zo slov) niet ani kvapky látky (reálneho sveta predmetov a javov), málokto vie tieto svety prepojiť tak prirodzene a suverénne ako Stano. Poctivosti a slušnosti nás učil tak, že sme si to ani nevšimli. Mysleli sme si, že sa zabávame, no rástli sme ľudsky i profesionálne. Po rokoch slovenčinárskej praxe som sa len nedávno dozvedel, že v pedagogickom slangu sa pojem žltá aktovka používa na označenie spôsobu výučby, pri ktorom učiteľ prednáša akoby o niečom inom, než má v popise práce. Šikovný chemikár napríklad využije hokejovú eufóriu a na príklade tohto vodného športu v pevnom skupenstve vysvetlí chemické a fyzikálne zákonitosti, ktoré by v prípade použitia štandardnej metodiky študenti „odzívali". Spomenul som si na Stanovu aktovku, ktorá svojím mysterióznym obsahom podnecovala našu predstavivosť. Dnes viem, že skrývala aj rozpracované kapitoly jeho románov a poviedok z posledných rokov, v ktorých sa naša škola stala literárnym priestorom a my literárnymi postavami. Kruh sa uzavrel. Podľa Rakúsa je základným znakom témy primeranosť. Tento poznatok preniesol aj do svojho učiteľského štýlu, v ktorom s citom lekárnika dávkuje spontánnosť a mnohoznačnosť umenia i systematickosť a presnosť vedy. Keď dnes ako človek živiaci sa čítaním študujem intenzívnejšie Sacksa a Žuchu ako Danteho Božskú komédiu, je všetko tak, ako má byť." (Viktor Suchý)

Do zbierky My a oni / Oni a my je zaradených 15 poviedok. Ich ťažiskom je dôraz na vybudovanie silného príbehu, ktorý nepostráda prvky tajomstva a napätia, vyznačuje sa majstrovským prepracovaním detailov a prekvapivou, neraz až šokujúcou pointou. Spoločným menovateľom textov je však sviežosť, čítavosť a originalita. Autor sa pri svojej tvorbe necháva inšpirovať predovšetkým literárnou fantastikou, hororom a psychologickou prózou. Z rozhovoru Pavla Rankova pre denník Pravda (15.5.2001). Otázky kládla Sylvia Pálková: Text Big Brother and The Holding Company, uverejnený v zborníku finalistov súťaže Poviedka 2001 je iný ako rovnomenný text zaradený do vašej pripravovanej druhej zbierky Oni a my / My a oni. Prečo? V tejto súťaži som štyri roky neuspel. Napríklad po prvom ročníku som garanta súťaže poprosil, aby sa pozrel, kde som vlastne vypadol. Zistil, že som sa nedostal ani medzi najlepších 128 poviedok. Teraz som jeden z hotových textov upravil do čitateľsky rýchlo a ľahko konzumovateľnej podoby. Porotcovia denne musia mnoho čítať a asi im lezie na nervy, keď sú texty menej komunikatívne. Určite potrebujú, aby bol príbeh priamočiary. Chcel som dosiahnuť, aby po druhej vete pocítili zvedavosť, ako príbeh dopadne a prečítali si ho až do konca. V poviedke ocenenej jednou zo štyroch hlavných prémií opisujete príbeh dievčatka, ktorého rodičia sa nevedia spamätať zo smrti svojho syna, vidia ho dokonca aj vo vnukovi. Na rozdiel od vašich ostatných textov je trochu viac reálna. Aj preto ste ju zaslali do súťaže? Možno. Som si istý, že žiadnemu porotcovi nezišlo na um, že som to písal. Viem napríklad, že Vlado Balla čítal moju prvú knihu, ale som si istý, že ani jemu nezišlo na um, že by som to mohol písať ja. Mimochodom, keď už hovoríme o Ballovi, jeden rok vyhral s takou typickou ballovčinou, že to muselo byť každému jasné. To, samozrejme, nevadí, autor sa, nemusí ukrývať pred porotou. Ja som to však chcel urobiť. Z vašich textov cítiť snahu viac či menej zábavným spôsobom pred niečím vystríhať čitateľov. Je tento zámer na začiatku písania? Nie. Na začiatku je môj strach pred niečím. Nesnažím sa ani vystríhať čitateľa, ale robím to tak, že keď to napíšem, tak sa toho už o niečo menej bojím. Ako keby som to spoznal. Takže do poviedok dostávam svoje strachy a vystríham pred abstraktnými vecami. No nemyslím si, že by to niekomu pomohlo v konkrétnej životnej situácii. Problémy v poviedkach nie sú až také abstraktné. Naopak, sú z bežného života, ale zabalili ste ich do iracionálneho prostredia a okolností. Do akej miery je pre vás dôležitý nápad a do akej miery spracovanie témy, teda remeslo? Píšem veľmi málo. Nie preto, že na to nemám čas, ale preto, že musím mať najskôr silnú tému alebo námet. Moje poviedky musia obsahovať iracionálne prvky, pretože ak by ste z nich iracionálno vyškrtli, tak tam zostanú dve-tri vety úplne banálneho príbehu. Napríklad – muž sa nevie vyrovnať s tým, že sa s ním rozviedla žena.

Zbierka poviedok. Príbehy z domáceho Mesta, dedinských domov aj zo zámorského City sú meandrami motívov a tém. Poviedkami prechádza spájajúca niť, existenciálny pocit akejsi dvojjedinosti. Hrdinka sa vracia k používaniu ľavej ruky, iná sa eroticky prikláňa k ženám, mužovi vyrastá dvojča priamo z hrude, dve ženy v librese sú jedna krajšia ako druhá, dve karimatky rozdelí rozchod partnerov a zostane na nich odtlačok toho druhého. Lu & Mira by mohli byť dve alebo jedna v zrkadle. recenzia: Newyorský štýl v slovenskej prvotine Slovenská spisovateľka Mária Modrovich, striedajúco žijúca v Bratislave a New Yorku, vydala na rodnej hrude svoju prvotinu Lu & Mira. Útlu zvonka, ale obsahom zamyslenia hodnú zbierku poviedok vydal Literárny klub a slávnostný krst, alebo lepšie povedané „krstné čítanie" zorganizovala mladá spisovateľka v spolupráci s kníhkupectvom Gorila.sk v známej kaviarni na bratislavských Palisádach. Mária začala svoj krst úryvkom z jednej z poviedok. Príbehom mladej Miry a Lua sme sa dostali do atmosféry spisovateľkinho kozmopolitného života, ktorý cítite takmer v celej novej publikácii. Práve ten prostredie komorného podniku a spoločnosť, pozorne počúvajúca jej slová, len umocňovalo. Cigaretový dym nad hlavami pôsobil v tomto prípade elegantne a nútil nás započúvať sa do Máriinho príbehu, ktorý nám mnohokrát vyčaril úsmev na tvárach. Po prvotnom náhľade do príbehov z krstenej prvotiny sme sa dostali k rozhovoru so samou autorkou. Prezradila svoj zdroje inšpirácie, a teda predovšetkým rozhovory so známymi, priateľov a ich príbehy a ju samu. Príbehy, ktorými je naplnená zbierka sú mixom života na Slovensku a za hranicami, čím odzrkadľuje i svoje medzinárodné pôsobenie. Máriu Modrovich väčšina mladej slovenskej generácie pozná z blogu Sme, na ktorom pôsobila ako výrazná osobnosť, reportujúca svoje pohľady na život. Jej mladé úprimné a revolučné písanie preniesla i do novej knihy, ktorou nahrádza dlhodobejšiu absenciu v blogovej sfére. Tú si kompenzuje víkendovým stĺpčekom v denníku Sme s názvom listy z New Yorku. Mária okrem slovenčiny pri svojej tvorbe využíva aj angličtinu, čo sme mali možnosť počuť i v odpovediach na otázky, kde rodný jazyk dopĺňala o anglické alternatívy. Za hranicami publikovala svoje prozaické a publicistické diela prevažne v Amerike a vo Veľkej Británii. BookReview.sk, 11. 10. 2011

Román 2006 - v literárnom súbehu získala mladá autorka Michaela 2. miesto s rukopisom Hlava nehlava. O tri roky neskôr vyšiel ako debut autorky. Jedna fotografia, niekoľko jabĺk, dom na kopaniciach, dom na sídlisku. Brat a sestra, dvojičky. Vzťahy. Jemné meandre v dušiach. Hlava nehlava. Z dvoch prúdov sa skladá rozprávanie o myjavských kopcoch, izraelských plážach, vode, ohni, celkom veselo o smrti sršňa, takmer vážne o vine, a kdesi pod tým pulzuje životná realita malého mesta i zážitky z detstva na dedine u starej mamy. Michaela Rosová (nar. 1984) pochádza zo Senice nad Myjavou. Po ukončení štúdia na tamojšom gymnáziu žila štyri roky v Brne, kde navštevovala odbor Divadelní dramaturgie na Janáčkovej akadémii múzických umení a v roku 2003 získala bakalársky diplom. V roku 2009 dokončila magisterské štúdium na University of Bristol, odbor Performance Research. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka, za svoju prozaickú a básnickú tvorbu získala viacero ocenení - Literárna Senica L. Novomeského, Múza, Jašíkove Kysuce ai. Rukopis knihy Hlava nehlava získal prémiu v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak Telekom. Po úspešnom debute autorka vydala v roku 2011 novelu s názvom Dandy, ktorou sa dostala medzi 10 najlepších kníh roka nominovaných na cenu Anasoft litera.

Memoáre laureáta Ceny Dominika Tatarku, významného spisovateľa Ivaka Kadlečíka. "Roky strávil Ivan Kadlečík v nútenej izolácii, bez možnosti verejne publikovať a pracovať vo svojom odbore, teda kultúre. Dnes sa mu dostáva zadosťučinenia. Nielen v podobe neobmedzeného vydávania jeho kníh, ale aj ich reedícií, rozličných ocenení a vyznamenaní, zahraničných študijných pobytov a podobne. Realizoval sa ako spisovateľ i ako literárny historik, v Ústave slovenskej literatúry SAV získal vedeckú hodnosť, no tomu všetkému predchádzal tvrdý život vnútorného exilu. Takéto dlhé obdobie sa nedá z existencie človeka vynechať a Kadlečík naň naráža takmer v každej svojej knihe. A tá najnovšia je už kompletom celého Kadlečíkovho života. Názov Žiť sa dá len autobiograficky (Vyd. Koloman Kertész Bagala L.C.A. Publishers Group, Levice 2004) je veta prevzatá z Kadlečíkovej knihy Vlani ako dnes (1997). U Kadlečíka však platí, že aj písať sa dá len autobiograficky, lebo podľa jeho vlastných slov „písať o sebe znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži“. Kadlečík tu pripomína nedávnu i dávnu minulosť, ktorá sa vytráca i z pamäti jeho generácie a do pamäti tej mladšej, čo by mala o nej vedieť sprostredkovane, sa možno ani nedostala. Začína naozaj začiatkom, svojím začiatkom, teda narodením (1938). Ešte predtým však zabieha do svojej obľúbenej genealógie, k predkom a prapredkom, k dedkom a pradedkom, ktorí boli vzdelaní mešťania. Toto semeno sa prenieslo i na potomkov, vydalo bohatú úrodu v Kadlečíkovom otcovi, modranskom evanjelickom farárovi. Kadlečík z jeho zápiskov pozisťoval všeličo o sebe, dokonca koľko ako novorodeniatko vážil, aké boli jeho prvé slová, prvé otázky, prvé detské výroky. Takto, ale už z vlastnej pamäti, rekonštruuje svoje žiacke a študentské roky, až po to rozhodujúce obdobie, keď sa stal na čas východoslovenským redaktorom Pravdy (1963 - 1968), spoluzakladateľom a redaktorom košického časopisu Krok (1966 -1967), šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie (1968 - 1970). Neskôr bol z neho nezamestnaný poloobčan, presťahoval sa do Pukanca a niekoľko rokov sa staral o domácnosť a deti, pestoval včely, dorábal víno, záhradníčil, hubárčil, bol kníhkupcom, pravidelne hrával na organe. Počúvali ho nielen farníci, svadobčania, či pozostalí na pohreboch, ale vypočúvali aj eštebáci za jeho kontakty s českým disentom, najmä však s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý mu v edícii Petlice vydával viaceré rukopisy. Kadlečíkovo rozprávanie obsahuje okrem faktov o pobyte v Nemecku a Rakúsku reflexie na témy sloboda, morálka, kultúrna história, umenie hudobné (najmä jeho milovaný Bach) a literárne, vlastná tvorba kritická a beletristická, vlastné ideály a sklamania. Nie sú to nejaké suchopárne teoretizujúce úvahy, ale pestrý esejistický diskurz, ktorému nezáleží ani tak na dovedení myšlienky dokonca, skôr na jej objavení, vyslovení. Stačí si prečítať jeho chválu korešpondencie alebo kníh, aby sme sa presvedčili, že Kadlečík je človekom duchovna a hodnôt, ktoré dnešné časy hanebne devalvujú. V jeho autobiografii je zaradené aj množstvo fotografií, takže takmer na každej strane je snímka, fixujúca niektorú z udalostí, spomínaných v knihe, od rodinných po spoločenské. (Jozef Bžoch, SME, 27. 1. 2005)

Tretí ročník literárnej súťaže Básne 2011 Asseco Solutions V súťaži poézie organizovanej občianským združením literarnyklub.sk sa v roku 2011 zúčastnilo 152 autorov. Pri hodnotení sme medzi súťažnými príspevkami našli veľa začiatočníckych a slabých pokusov o poéziu, ktoré sme nemohli odmeniť inak, iba známkou 0. Aj preto bola práca porotcov v prvom kole takým ťažkým čítaním, možno až depresívnym, lebo nízka úroveň prevládala. Ale do druhého kola postúpili najlepší autori, z ktorých sa už vyberalo ľahšie, lebo poskytovali lepší obraz tejto súťaže. Boli tam už príspevky na úrovni, aká sa vyskytuje bežne v rubrikách uverejňujúcich poéziu v literárnych časopisoch. Pravda, špička sa aj tu vyberala ťažko. Traja porotcovia nemali vždy jednotné názory, každý hodnotiteľ je poplatný predovšetkým svojmu umeleckému vkusu, čo v hodnotení poézie je zvlášť markantné. Pri číselnom hodnotení nám však vyšlo číslo 66, na ktorom sme sa mohli dohodnúť bez väčších problémov. Znamenalo najlepší príspevok. To bol víťaz. V hodnotení troch porotcov tento príspevok dostal dohromady 9 bodov. Úlohou predsedu poroty zostalo potom iba určiť poradie príspevkov, ktoré dostali po 8 bodov (traja) alebo 7 bodov (štyria) i 6 bodov (dvaja). Poradie 10 najlepších môže byť publikované v zborníku.Traja porotcovia - Ján Milčák, Marián Andričík a ja - sme boli v telefonickom spojení, takže výsledok je prejavom ich dohody. S hodnotením poézie bývajú problémy aj preto, lebo sa ťažko zisťuje a určuje jej hodnota. Ľahšie by to išlo, keby intenzita literárneho zážitku bola objektívne merateľná. Hodnotitelia sa musia sústrediť na vlastný zážitok, ťažko merateľný, príde tu na rad kvalifikovaný odhad. Tri výsledky sa potom porovnajú. Subjektivita je rozhodujúca pri vnímaní poézie, a teda aj pri jej hodnotení. Našťastie, očareniu sme všetci otvorení. Poézia si vyžaduje byľku čarovania, takú tú zázračnú zelinku, ktorá otvára tajné priestory. Básne, ktoré súťažili, sú citlivé, vnímavé, súčasné, aj zodpovedné, ale iba zriedka prekročili zakázané pásmo obyčajného života. Pravda, musíme byť vďační autorom, že na záznam svojho žitia používajú poéziu, že majú takú potrebu, možno poslanie, aby vydali svedectvo, aký je súčasný svet vo vnútri človeka. V súťaži sú básne ľúbostné, poznávajúce – chystajúce definíciu toho, čo tu vidia; je tu aj postava „chlapca v čiernej vetrovke“, ktorý sa chce v živote orientovať. Je tu aj dievča, ktoré sleduje štádiá svojho otca, ktorými odchádza zo života, a čo po ňom zostáva. Sú citové krízy a zmätky, obraz prírody (dva roháče, ktoré sa zrejme pária a jeden padne na zem), je tu svetlo, lístie stromov, víno, životná pozícia žien a mužov, náboženské motívy ako kladná opozícia svetu, je tu aj záznam chladnúceho manželstva. To všetko vyjadrené zväčša vo voľnom verši, ktorý je často neistý, ale sú tu aj dobre rýmované verše. A sú tu aj pekné obrazy ozajstnej presnej poézie ako „keď sa prach vyzúval“. Alebo metaforické vyjadrenie psychickej situácie „otváraš oči, opäť ich obliekaš do ťažkých šiat tváre, ktoré nikdy nezahalia dosť“. Je tam aj pekné dievčenské gesto „Plávala, jednou rukou odháňala kvapky z tela“. Tieto miesta vo veršoch si veľmi vážim, vidím, že (niektorí) mladí autori vedia vytvoriť, nájsť v sebe veľký obraz hodný vyjadrení, aké nachádzame u veľkých básnikov. Poézia je bezbranný zápas so svetom, má slabé zbrane, holé ruky, ale veľkú, hlbokú dušu. Ján Buzássy, predseda poroty 3. ročníka

Peter Repka sa narodil 14. januára 1944 v Bratislave. Od roku 1970 žije v Nemecku. Prvé diela publikoval v roku 1962 v časopise Mladá tvorba, o rok neskôr debutoval v almanachu mladých autorov „Dúfam, že nevyrušujem, Eva...“, no samostatne knižne debutoval až v roku 1969 básnickou zbierkou „Sliepka v katedrále“ a jeho druhá kniha „Vstaň a choď“ bola síce vytlačená, no na základe rozhodnutia komunistickej cenzúry bola zošrotovaná. Nasledoval publikačný zákaz. Repka svoje ďalšie zbierky poézie vydal až po Nežnej revolúcii: „Že-lez-ni-ce“ (1992), „Priateľka púšť“ (1996), „Karneval v kláštore“ (2002) a „Relikvie anjelov“ (2006). V roku 2005 vyšli knižne zobrané „Básne“. Publikoval aj prózy: Vstaň a choď (2. vyd. 1998), Pohybliví v pohyblivom (2007), Pohybliví nehoria (2009) a Chvála zápisníku (2011).