KK Bagala

Námestie kozmonautov je groteskný, magický a zároveň hlboko ľudský román o návratoch, spomienkach a nezvratných rozhodnutiach. O neviditeľnej Generácii ?, ktorá vyrástla v socializme, dospelosť prežila v divokom kapitalizme, v škole ju nútili písať azbukou, ale zrazu sa od nej už očakáva plynulá angličtina. Príbeh je o kamarátoch, ktorí stratili ambície, no nestratili schopnosť vzdorovať absurdite života. Prišli o ilúzie, no nie o dôstojnosť. Víťazný text literárneho súbehu ROMÁN vychádza knižne už v treťom vydaní, získal Cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska a Cenu čitateľov Anasoft litera. „Je to román vkusný, i keď miestami bizarný, čitateľovi prístupný, má skvelý humor, prešpikovaný je západoslovenským nárečím a reáliami, no nenechá nikoho na pochybách o tom, že Viliam Klimáček má schopnosť odstupu a sebairónie, ktorá tak zúfalo chýba mnohým súčasným slovenským autorom.“ (Ján Chovanec, Listy)

Pamätáte si, čo ste mali obuté, keď vám niekto umieral? Krehká rodinná dráma o pamäti, posledných dňoch blízkeho a o tom, čo sa zmení pre tie, ktoré tu zostali. Príbeh, aký všetci poznáte, vybrúsený do neočakávanej podoby, ktorá nabáda čítať všímavo a dôkladne. Vnímať slová, ktoré tam sú, ako aj tie, ktoré nám chýbajú. Ponoriť sa do textu a venovať mu najvzácnejšiu komoditu súčasnosti: svoju pozornosť.

Mladý muž nastupuje na stáž vo chvíli, keď zisťuje, že s partnerkou čakajú dieťa. V recyklačnej firme, kde pracuje, mu čosi nesedí — a podozrenie postupne silnie. Na starosti ho dostane starý inžinier, ktorý už iba odrátava roky do dôchodku. Lenže teraz sa zapotí. Polyméry je možné recyklovať, no časom strácajú kvalitu. V texte sa stávajú metaforou sveta, v ktorom sa nič nedá obnovovať donekonečna bez stôp a následkov. Satira, groteska, ale aj intímna reflexia pripomínajú, že i to, čo sa zdá pevné a stabilné, môže nečakane zlyhať. Ani ideálne podmienky však nemusia zabrániť rozkladu. Radovan Potočár (1993) zvíťazil v literárnej súťaži Poviedka 2015 a debutoval zbierkou krátkych próz Nádych (2018). Jeho druhá kniha, ironicko-trpká novela Polyméri, sa posúva od fragmentárnych príbehov k celistvej spoločenskej freske o ľuďoch, ktorí balansujú medzi kariérou a rodinou, medzi ambíciami a zodpovednosťou, medzi túžbou po zmysle a vedomím, že všetko podlieha zmene.

Príbeh o mnohodetnej rodine, dospievaní, náboženskej traume. Román pozýva na obhliadku rodinného domu, aby zodpovedal otázku: čo všetko dokáže o jednej rodine prezradiť priestor, ktorý obýva? Autorka v texte strieda úprimnosť brutálnu ako kopnutie do dverí kúpeľne s náznakmi, ktoré sa vznášajú medzi riadkami ako prach v kúte chodby. Deväťhlavý dom vie všetko. V deväťhlavom dome si mäkká mama nemôže vydýchnuť, otec musí trestať a deti nesmú vyvádzať. Do deväťhlavého domu cez stiahnuté rolety nevidno; musíte vstúpiť.

Príbehy detí z neúplných rodín. Paradoxne však platí, že chýbajúci rodič je prítomný práve svojou neprítomnosťou: ako tieň, ktorý cítia, hoci ho nevidia. Deti pozorujeme v rôznych situáciách — sú ukryté v starej vŕbe, rozšantené na provizórnom ihrisku, v bolestivých kŕčoch prvej menštruácie, v ohrození neznámymi dospelými, či na nočných potulkách, keď sa hra na smrť stane až príliš skutočnou. Postavy vnútorne i navonok zápasia so stratou empatie a s potrebou či nutnosťou pochopiť sa navzájom. Všetky tieto a ďalšie nepríjemné skúsenosti z detstva si so sebou zväčša nesú aj do dospelosti. Súčasnosť je v textoch opísaná bez klišé i bez zľahčovania, autorka píše úsporne, presne, svetonázor detí strieda s realitou dospelých, drsnú reč s tichou introspekciou.

11 autori a autorky legendárnej antológie Mastný muž opäť napísali 11 poviedok do novej antológie Nemastná-neslaná. Názvy jednotlivých častí a hlavná postava síce sú totožné, ale vždy s osobitou poetikou, tematikou, svetonázorom. Nikto sa pod svoj text nepodpísal, takže milý čitateľ môže uvažovať, kto dielo vytvoril – Balla, Darovec, Erdélyi, Gibová, Hochholczerová, Janáč, Medeši, Micenková, Pupala, Štefánik, alebo Vadas? Dve antológie, úplne rovnakí autori, úplne rovnaké pravidlá hry – ide o hru, ktorá nechce byť lacným vtipom, ale skutočnou literatúrou.

Román Svätyne je o stigmatizácii neplodnosti, o všeobecne akceptovanom násilí na ženách, o rodičovstve a v neposlednom rade aj o smrti. Dej je zasadený do sedemnásteho storočia, ale téma je, žiaľ, vysoko aktuálna aj v tomto storočí, dokonca na Slovensku aj v posledných dňoch. Pokiaľ by autorka neprezradila pár historických súvislostí, príbeh by vo svojej magickosti mohol fungovať aj v bezčasí, na bližšie neurčenom mieste. (Katarína Vargová) „Ako prvý vás upúta jazyk... Vety a ich skladba majú u Dominiky Madro výrazný rytmus i melodiku. Keď píše, akoby spievala – variuje motívy, využíva silné repetície, mohutné akordy sa v ostrom kontraste striedajú s pokojnejšími lyrickými pasážami. Jazyk ovláda celú knihu a v tomto prípade nie je len prostriedkom, ale ozajstným stavebným materiálom, ktorý nechce byť (a ani nie je) len efektným ornamentom. Autorka slovám verí, verí jazyku, spolieha sa na jeho silu a to všetko prepája očarujúcou obraznosťou.“ (Ján Púček) „Svätyne sú výrazne špecifickou, baladickou (preto i tragickou) prózou, v ktorej hlasy dvoch ženských postáv (Rodany a Višniačky) dopĺňa Rodanin osudový muž Jašek. Sú príbehom z iného, no aj z nášho sveta, netriviálnym rozprávaním o ne/vere, sexualite, láske a ne/plodnosti, o živote a jeho konci, ktorý môže byť novým začiatkom, zmŕtvychvstaním.“ (Marta Součková) „Ilustrácie a obálku mala na starosti Lina Šuková a príbeh nádherne dotvárajú. Subtílnosť a geometrická pravidelnosť ornamentov korešponduje s jemnosťou, ale neúprosnosťou písania Dominiky Madro. Svätyne sú presne takým literárnym počinom: neúprosným, na súčasnej slovenskej literárnej scéne neprehliadnuteľným“ (Jaroslava Šaková)

Pohyb je dôležitejší než domov. Svoj moment sily hľadá vyčerpaná tatérka v malomeste; matka s dcérou, ktorým v prežití pomáha psychedelický nápoj; bývalá lyžiarka, ktorá v čase víchrice uviazne pri horskom priechode Čertovica; aj žena, ktorá počas rodinnej oslavy narazí na chybu v rodokmeni. Príbehmi sa vinie prízrak autonehôd a ciest. Autá premieňajú telá a krajinu, ale tiež umožňujú útek. Pre niektoré je auto domovom.

Nový román Ravla Rankova je netradičnou romancou z časov pandémie. Samuel začal behávať takmer hneď po nástupe pandémie. Mával rúško aj pri behu a postupne si naň zvykol. Prvé tri-štyri dni síce musel prekonávať okrem bolesti kolenných kĺbov a stehenných svalov aj veľké problémy s dýchaním, ale bol si istý, že tieto ťažkosti nemajú s rúškom nič spoločné; sú dôsledkom toho, že nie je vytrénovaný na zvýšenú pohybovú záťaž.“ (str. 15) „V septembri štátna pandemická komisia zaviedla odlišné opatrenia pre rôzne okresy krajiny na základe toho, ako bolo v konkrétnom období tamojšie obyvateľstvo zasiahnuté ochorením.“ (str. 209) „Musel uznať, že zostal sám [...] bez pomoci.“ (str. 215) „Všetky náhle sa vyplavujúce pochybnosti o vlastných spomienkach a zážitkoch zastihli Samuela úplne nepripraveného.“ (str. 217) [Román Maratón] „prekvapujúcim spôsobom odkrýva areál pre novú paradigmu prezentovania telesnosti, táto paradigma absorbuje, presnejšie implikuje viaceré zo starších diskurzov alebo ich kombinácie, navyše to robí metodikou, ktorá spája nadväzovanie so subverziou a persifláž s akceptáciou. [Pavol Rankov, autor 7 románov, 4 zbierok poviedok a 3 kníh pre deti] ponúka [v texte a k textu] rôzne interpretačné kľúče, nie každý z nich však odomyká tie správne dvere“ (str. 174). „Pri prózach [laureáta zahraničných ocenení The European Union Prize for Literature, Le Prix du Livre Européen a Nagroda Angelus] čo ašpirujú aj na podanie dokumentárnej správy [o svete a dobe] automaticky predpokladáme vysoký stupeň vernosti skutočnosti z hľadiska opisovaných faktov a reálií“ (str. 188).

Pri príležitosti 25. výročia vychádza Kniha o cintoríne spolu s CD-audioknihou a v originálnej grafickej interpretácii. UPOZORNENIE: každá obálka je iná, každý čitateľ získa iné prílohy. Samko Tále, zberač papiera z Komárna, má chorobu, ktorá má meno a pri nej sa nerastie ani nezarastá. Neustále má nutkanie písať, lebo mu to predpovedal starý Gusto Rúhe. Píše o svojom meste, o ľuďoch, o svete, ktorému síce nerozumie – ale pritom ho odhaľuje lepšie než ktokoľvek iný. Všetko, čo sa pri čítaní dozvieme, je komické, banálne – ale ak sa zamyslíme, ohromí nás, aké sú Samkove príbehy mrazivé a kruté. A v tom je genialita Knihy o cintoríne, že nás znenazdajky prinúti rozmýšľať. To, čo sa začína ako jazyková hra, končí ako zrkadlo spoločnosti, nekompromisná satira politického režimu. Tento román patrí k najúspešnejším slovenským knihám 21. storočia – bol doteraz preložený do 18 jazykov. „Prináša skľučujúci portrét sveta, ktorý nedávno prešiel a naďalej prechádza prudkými, často krutými zmenami. Stvárniť zmätok prostredníctvom zmätku je ambiciózny projekt, no Kapitáňová to robí odvážne a inteligentne. Výsledok je pozoruhodná kniha a výborne sa číta…“ (The Literary Review, London) „Autorka majstrovsky napodobňuje zmätenú logiku svojho hrdinu a najjednoduchšie skutočnosti premieňa na dobrodružné staccato. No Samko Tále nie je len Slovák, je všade: bezmyšlienkovité opakovanie ideologických fráz patrí k základným princípom každého nacionalizmu a neobmedzuje sa len na hraničnú oblasť medzi Slovenskom a Maďarskom…“ (Neue Zürcher Zeitung) Špeciality zberateľskej edície Grafickej interpretácie diela Daniely Kapitáňovej sa ujal mladý umelec Richard Hronský, ktorý vytvoril veľmi zaujímavý koncept. Každý čitateľ získa jedinečný exemplár – inak ozdobenú obálku, kniha je ručne zošitá a zviazaná motúzom, akoby ju Samko Tále pripravil do zberne papiera. Unikátne prílohy pribalila autorka. Ku knihe je priložená aj audiokniha, ktorú kongeniálne načítal herec SND Ľuboš Kostelný a kód na prístup do streamovacej služby Audiopoviedky, v ktorej môžete nasledujúci rok zdarma počúvať desiatky hodín dramatizovaných čítaní zo súčasnej slovenskej literatúry. Obálka je z kartónu a kniha pôsobí, akoby bola ukrytá 25 rokov pod vlhkými krabicami. Pri prvom otvorení papier praskne. Preto jemne nalomte prednú aj zadnú časť – je to súčasť zámeru – a potom sa už kniha dá pohodlne čítať. Možno nájdete aj rukou písané odkazy či obrázky.

Siedme vydanie medzinárodne úspešného slovenského románu je určené slovenskej mládeži. Text je síce humorný, ale vnímaví pochopia, ako hlboko dokáže totalitný režim ovplyvniť myslenie, nielen jednoduchých ľudí a nielen v minulosti. UPOZORNENIE: vzhľad obálky sa môže líšiť, kniha je po tlači dotvorená výtvarníkom Richardom Hronským. Nejde o poškodenie, ale zámer súvisiaci s obsahom knihy. Samko Tále, zberač papiera z Komárna, má chorobu, ktorá má meno a pri nej sa nerastie ani nezarastá. Neustále má nutkanie písať, lebo mu to predpovedal starý Gusto Rúhe. Píše o svojom meste, o ľuďoch, o svete, ktorému síce nerozumie – ale pritom ho odhaľuje lepšie než ktokoľvek iný. Všetko, čo sa pri čítaní dozvieme, je komické, banálne – ale ak sa zamyslíme, ohromí nás, aké sú Samkove príbehy mrazivé a kruté. A v tom je genialita Knihy o cintoríne, že nás znenazdajky prinúti rozmýšľať. To, čo sa začína ako jazyková hra, končí ako zrkadlo spoločnosti, nekompromisná satira politického režimu.„Kniha o cintoríne je kniha čarovne komická a kto chce, môže ju bezo zvyšku ako takú prečítať. Môže sa kochať bohatstvom výborne vymyslených či odpozorovaných psychologických detailov, výstižnými a svojskými postrehmi i charakteristikami postáv, a vôbec pestrým hmýrením malého mesta. Príbehy, ktoré Samko k jednotlivým ľudkom pripája, vytvárajú akúsi švejkovskú orálnu históriu našich čias." (Pavel Vilikovský, Domino fórum) „Na prvý pohľad je Samko smiešny. Dieťa dušou i telesnými rozmermi. Súka zo seba vety, v ktorých doslovným výkladom vecí a javov obnažuje ich nezmyselnosť. Slovná hra však maskuje krutosť reality. Pretože na druhý pohľad je Samko zlý. Ako škriatok či gnóm…“ (Miloš Ferko, Knižná revue) „Prináša skľučujúci portrét sveta, ktorý nedávno prešiel a naďalej prechádza prudkými, často krutými zmenami. Stvárniť zmätok prostredníctvom zmätku je ambiciózny projekt, no Kapitáňová to robí odvážne a inteligentne. Výsledok je pozoruhodná kniha a výborne sa číta…“ (The Literary Review, London)„Autorka majstrovsky napodobňuje zmätenú logiku svojho hrdinu a najjednoduchšie skutočnosti premieňa na dobrodružné staccato. No Samko Tále nie je len Slovák, je všade: bezmyšlienkovité opakovanie ideologických fráz patrí k základným princípom každého nacionalizmu a neobmedzuje sa len na hraničnú oblasť medzi Slovenskom a Maďarskom…“ (Neue Zürcher Zeitung)

Údolie sa odohráva v africkej autokratickej krajine, kde vládne vojsko terorizuje časť civilného obyvateľstva. Vzdialenosť tu však nezohráva úlohu, pretože situácia je až prekvapivo podobná tej našej – a to nielen blízkosťou vojny, ale i snahou štátu obmedzovať občianske slobody. Vzájomne prepojené príbehy vyrozprávané taxikárovi v meste ležiacom na okraji konfliktu vychádzajú z reálnych faktov, zároveň sú tou najslovenskejšou knihou, akú Marek Vadas doteraz napísal. O AUTOROVI Marek Vadas (*1971) vydal knihy Liečiteľ, Čierne na čiernom a Zlá štvrť, ktoré sa odohrávajú v africkej kulise. Jeho rukopis je v nich ovplyvnený domorodým ľudovým štýlom rozprávania, v ktorom sa miešajú skutočnosť a fantázia, mágia a čierny humor, absurdita a temné existenciálne tóny. V ďalšej knihe Šesť cudzincov sa vrátil na Slovensko — jej témou je zabudnutý protirómsky pogrom, následné mlčanie spoločnosti, nepriznaná vina a individuálna i spoločenská pamäť. Debutoval v roku 1994, napísal osem kníh pre dospelých, tri pre detských čitateľov a je laureátom Ceny Anasoft litera, najprestížnejšieho slovenského ocenenia za prozaickú tvorbu. Jeho diela boli preložené do pätnástich jazykov. UKÁŽKY Z KNIHY Svoju prvú naozajstnú futbalovú loptu som dostal od strýka, mohol som vtedy mať asi osem rokov. Podával mi ju s vážnou tvárou a slávnostným gestom. Situácia si to vyžadovala, pretože o takej lopte som sníval a podobnú nemal nik v okolí. Nebola to profesionálna futbalová lopta, k takej sa v tých časoch u nás nedalo dostať za žiadnych okolností. Bola z imitácie kože a mala aj tie záhyby po švoch, či už reálnych alebo falošných. Dva dni som si ju kopal sám na dvore o múr domu, mal som strach vyjsť s takou vzácnosťou medzi ľudí. Čo ak ju niekto rozkopne? Ale taká lopta je nanič, ak sa ňou nepopýšite pred ostatnými, neobdivujete so spolužiakmi. Aj otec ma povzbudil, aby som sa šiel hrať von, a tak som sa na tretí deň vybral s loptou pod pazuchou k železničnej trati, pri ktorej bola najvhodnejšia plocha na futbal. Skúšal som si s ňou rôzne finty a čakal na spolužiakov, nech vidia, ako vyzerá skutočná lopta. Čaká nás konečne poriadna hra. Ako prvý sa však zjavil Leopold, drgol do mňa a loptu mi bez slova drzo vzal. Nedokázal som za ním ani zakričať. Bola to chvíľa, keď sa mi zrútil svet, moje detstvo sa prelomilo na dve časti, moment, keď som zistil, že ľudia sú zlí. Keď som doma povedal, čo sa stalo, otec prisľúbil, že to vyrieši, zlodej bude potrestaný a lopta sa vráti, nemám sa strachovať, prinajhoršom mi kúpi novú. No čas bežal a nič sa nestalo. Futbal sme hrávali s plastovými mäkkými loptami, ktoré veľa nevydržali. Pri každom zápase na mňa prišla chvíľa, keď som sa nad svojou krivdou dojímal. Ozajstnú profesionálnu loptu som si potom kúpil sám, už ako dospelý, no iba som si ju vyložil na čestné miesto a nikdy som do nej ani nekopol. Na strýka, trojdňové šťastie a následnú krádež som si spomenul počas cesty vlakom, keď som vedľa trate spoznal naše miesto, na ktorom som strávil hodnú časť svojho detstva. (str. 23) Oči mal prázdne ako bez ducha a pohyboval sa ako handrová bábika, ktorá z nejakého dôvodu chodí a drží sa viac-menej vzpriamene. Dovtedy však k doktorke stihli prísť ďalší traja noví pacienti. Jeden o trochu starší, ďalší dvaja približne v jeho veku a pôsobili na mňa takmer rovnako, utiahnuto a zmätene, takže som bola zamilovaná štyrikrát, neúspešne, ako som si už zvykla. Keby som od šoférov na výpadovke vyberala mýto za výjazd z mesta, viac by som si pokecala s každým z nich. Spomenula som tých čudných pacientov Etele, čo robí na trhu omelety, a tej bolo okamžite všetko jasné, hneď vedela, že to budú vojaci, čo zabíjali dedinčanov, a teraz sa vrátili z výpravy. Sú zakliati a niet im pomoci, mám sa pozerať po iných. Nejaký čarodejník zariadil, aby sa v ich hlavách prebudilo svedomie a zožerie ich zvnútra, až z nich zostane len úplne prázdna schránka. Rozprávala tak, akoby to bola všeobecne známa vec, no ja som z tých rečí bola celkom mimo, lebo dovtedy som o žiadnych vojakoch na západe nepočula, nečítam noviny a v televízii u susedy pozerám len súťaže s pesničkami, ale ona trávi celé dni na trhu a tam sa dozvie všetko, ľudia zo stánkov s maskami jej povedali tie veci o svedomí, čo vie zožrať rozum aj všetko pod kožou. Nepotešila ma, pretože okrem tohto nového typu pacientov sa u doktorky v čakárni žiadni potenciálni nápadníci neukazujú. Okrem tých nešťastníkov som obsluhovala len starenky, alebo mamy s chorým drobizgom. (str. 113)

Zborník najlepších poviedok 29. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získal Pavol Kuspan. Prémiami boli ocenení Barbora Berezňáková, Patrícia Grachová, Ján Mykhalchyk Hradický, Martin Chren, Diana Júnová, Anita Minárik Schwartzová, Zuzana Sotáková, Dušana Štrbáková a Emma Urbanová. Do súťaže bolo prijatých 264 súťažných príspevkov. V knihe sú publikované všetky ocenené poviedky, ako aj predslov predsedu poroty, štatistické údaje a zoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. „Každý, kto má nutkanie dať niečo na papier, by to mal urobiť. Zvlášť teraz, keď je tu reálna snaha o ničenie slovenskej kultúry inštitúciami, ktoré sa majú o ňu starať a snažiť sa ju zveľadiť, je potrebné tvoriť a každý jeden schopný autor, ktorého dokážeme v množstve balastu nájsť, je a bude obrovským prínosom,“ vyhlásil predseda hodnotiacej poroty Václav Kostelanski, autor štyroch kníh, laureát Ceny študentov RENÉ 2019 a víťaz Poviedky 2010. Členmi tohoročnej poroty boli aj ďalší víťazi z predchádzajúcich ročníkov tejto súťaže: Jana Ondrušová, Lucia Pálinkáš, Peter Hoferica, Radovan Potočár a dvojnásobná premiantka Karin Kissová ÚRYVKY Z PUBLIKOVANÝCH POVIEDOK „Pripili sme sa. Takým tým pekným, bezbolestným spôsobom, keď alkohol urobí toho druhého príťažlivejším, vzrušujúcejším, žiadanejším, keď sa ľudia na seba tak priblblo usmievajú, lebo vedia, čo príde, ale ešte stále sa tvária, že to nepríde. Rád som zaplatil. Rada ma nechala zaplatiť. Chcela sa ísť ešte prejsť po meste...“ (Pavol Kuspan: Ležím na koberci a je mi nedobre) „Maximova popularita rástla každým dňom. Študenti obdivovali jeho odvahu „konečne byť sám sebou“. Jeho starší kolega, fanúšik fujarového rozstrelu v závere novej štátnej hymny, ho tľapkal po pleci za ten „vydarený ťah“, ako perfektne všetkým vypálil rybník. Maxim bol spočiatku zmätený. Netušil, že jeho gesto takto zarezonuje – ale rýchlo pochopil, že stačí každému jemne pritakať, nechať ho v svojej pravde, v jeho vlastnej interpretácii a občas len pohmkávať so správne zaujatým výrazom tváre.“ (Barbora Berezňáková: Milióny múch sa nemôžu mýliť) „Po sexe odíde domov. Nezniesla by ležať vedľa inej osoby, v cudzích prikrývkach napáchnutých cudzou existenciou. Nespala by. Žubralo by jej v žalúdku a myšlienky by sa upínali ku katalogizácii pokrmov, ktoré sa nachádzajú v bezpečí domova.“ (Patrícia Grachová: Tyče) „Jožko sa zbraní bál, zároveň k nim cítil akúsi príťažlivosť. Vedel, aké sú ťažké. Otec so svojou chodí ráno strieľať holuby. Málokedy domov niečo donesie. Asi to strieľanie s ním niečo robí. Už na obed príde domov nasiaknutý tou ťažkou vôňou ako skoro každý večer.“(JánMykhalchyk Hradický: Tri chleby a tri fľaše mlieka) „August 2022, Charkov, sídlisko Saltivka. Schodisková chodba na 6. poschodí vyzerala skoro úplne normálne, až na jednu masívnu prasklinu. Tiahla sa celou stenou od stropu až po podlahu a mizla kdesi v útrobách paneláka. Iryna vyšla pár posledných schodov a zastala pred dverami do bytu. Boli akoby zázrakom nedotknuté. Ako keby sa nič nestalo. Chytila kľučku. Kovanie bolo absurdne teplé, akoby chcelo niečo povedať. Krátky moment tam iba stála, nehýbala sa. Nedýchala. Potom otvorila dvere – do prázdna. Tesne za prahom, kde by sa normálne začínala vstupná hala, kde si odkladali topánky a mali vešiak na kabáty, bola prázdnota. Dym a kúdoľ prachu z trosiek bombardovania. Žiadna podlaha. Žiadne steny.“ (Martin Chren: Dvere) „Ak si Miška, zobudíš sa na to, že si mokrá na chrbte aj na zadku. Dcérka opustila svoju postieľku, prišla k vám do manželskej postele a pocikala sa. Všetok moč stiekol pod teba. Premýšľaš nad tým, či zvládneš vstať, všetko utrieť, umyť a prezliecť a znovu uspať dcéru alebo sa na to vykašleš a vyriešiš to ráno. Vyriešiš to o tri dni.“ (Diana Júnová: Selaví) „Cestou domov minula dvojicu tínedžerov, dievča malo za uchom kvet orgovánu. Ten tmavofialový, takže preň musel jej milý obísť celý pozemok až k zadnej bráne. – O desať rokov zabudne na tvoje meniny a o pätnásť si budeš darčeky na Vianoce kupovať sama, aby ti nebolo pred deckami trápne, že nemáš nič pod stromčekom, – povedala smerom k dvojici, ale jej slová zostali uväznené v kovovej schránke auta. – Zaujímavé, že trápne to bude tebe, ale jemu nie, – pomyslela si, ale to už interiéru auta nahlas nepovedala.“ (Anita Minárik Schwartzová: Garlon) „Môj krvavý dedo. Ležal tam, hore bruchom. Oči zatvorené. Nohy vytrčené dohora. Nehýbal sa. Nedýchal. Pri ňom podupávala noha. Zošúchaná podrážka čiernej lakovky, na špičke hrboľ od veľkého palca. Varhanista napchaný do košele ako hurka, čo o chvíľu praskne, lapal po dychu. Prstami behal po elektronických klávesoch na rozheganom stojane.“ (Zuzana Sotáková: Môj krvavý dedo) „Klára vystúpila z vlaku na malej stanici a unavene sa vliekla popri lúke k rodnému domu. Zastala pri drevenej ceduľke na papeku s nápisom: „Lúka pripravená na kosbu, zákaz vstupu!“, vyzula si botasky a vkročila do trávy. (Dušana Štrbáková: Zajacna špičkách) „Larsovu priateľku poznáš, dievča s veľkými ústami a lesklými vlasmi. Larsa až tak nie, ale spoznáš ho, keď sa ti neskôr spraví do úst, ktoré mu poslušne nastavíš. „Môžem to ísť vypľuť?“ opýtaš sa slušne, máš predsa spôsoby. Lars prikývne, kým si zapína nohavice. V kúpeľni dlho sedíš na záchode a pozeráš pred seba, pri odchode si nezabudneš všimnúť zarámovanú fotku s priateľkou na stole. Nerozídeš sa so Sanderom, iba všetko zamlčíš.“ (Emma Urbanová: Ameland)

Temný pohľad do surovej reality slovenského vidieka — alkoholizmus, chudoba, rodiny v rozklade, morálne dilemy, generačné konflikty, agresia a všadeprítomná smrť. Karlos Kolbas predstavuje svet, kde veľa nádeje ani životného optimizmu nezostalo. Je zbytočné čakať od hrdinov jeho poviedok akékoľvek vyššie intelektuálne či citové ašpirácie — väčšina z nich si žije svoje malé prázdne životy, ktorým nie je cudzia závisť, hlúposť a xenofóbia. Opisuje svet na periférii záujmu verejnosti, stojaci v medzičase medzi zabudnutím a zánikom. Autor ukazuje, že aj takto vyzerá súčasné Slovensko — a pritom jeho rozprávanie nepôsobí ani depresívne, ani vulgárne. Jednoduchý vecný opis faktov obsahuje veľmi špecifický humor. (Dado Nagy)

Kniha esejí básnika Ivana Štrpku sa snaží pomenovať isté štádium slobody, ktorá bola viac získaná ako vybojovaná. Múr síce padol, ale v ľuďoch pretrváva tradícia akéhosi nevoľníctva práve v súvislosti so slobodou. A tak prežívame akýsi kŕč roztvorenej dlane, ktorá bola v čase totality zovretá. Tá ruka sa síce otvorila, v spoločnosti sa zväčšil priestor, ale nerozvíjala svoje prirodzené pohyby a dostala kŕč. Jednoducho sme neboli na slobodu zvyknutí. Ani otrok, keď ju veľmi rýchlo získa, sa nevie hneď adaptovať. Mal určité istoty a obmedzenia a ten pud a obavy, čo bude, ostali. Postkomunistické spoločnosti neprešli katarziou, ktorou mali, rovnako ako ľudia neprešli vnútornou premenou. Eseje „Kŕč roztvorenej dlane“; „Posedieť si chvíľu s kameňmi“; „Otázka škrupiny“ a „Post scriptum“ vyšli prvýkrát v knihe „Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje“ (Archa 1995) a esej „Prekročme sa, preskočme sa!“ ako súčasť knihy „Kadlečík & Štrpka“ (KK Bagala 2011, príležitostná tlač).

Kniha úvah nad životom, plynutím času. Mottom esejí, glos, fragmentov aj zárodkov slovenskej poetky Mily Haugovej (*1942) je život rodinný, aj spoločenský. Názov „Sylwa Rerum“ znamená „Les vecí“ a táto nevšedná zbierka textov je koncipovaná ako literárna autobiografia. Okrem množstva fotografií z rodinného archívu obsahuje texty, zložené z denníkových záznamov, spomienok, snov, rozhovorov, zlomkov korešpondencie aj reflexií na diela kolegov, slovenských a zahraničných spisovateľov, prečítaných kníh. Kniha ako objekt je vydaná v zaujímavom vizuálnom koncepte so špeciálnou otvorenou väzbou z dielne doma i v zahraničí oceňovaného grafického dizajnéra Martina Mistríka.