KK Bagala strana 5 z 35

Valér Mikula je literárny vedec - teoretik, historik a esejista. V tomto výbere nemohli chýbať známe štúdie a eseje, ktoré svojho času vyvolali diskusie a polemiky a dnes ich možno považovať aj za isté medzníky v uvažovaní o slovenskej literatúre, či už ide o mladícky buričskú štúdiu o Hviezdoslavovi, polemickú esej o D. Tatarkovi alebo kontroverznú interpretáciu diela M. Válka. Výber z textov Valéra Mikulu, vydávaný pri príležitosti jeho 70. narodenín, je rozvrhnutý do troch zväzkov: 1. Kritiky, 2. Štúdie a eseje, 3. Rozhovory. Literárna veda nie je tak celkom vedou (v porovnaní napríklad s prírodnými či exaktnými vedami). Texty vyslovujúce sa o umení, v ktorom sa nedá a nemá všetko zmerať a klasifikovať, by mali byť bližšie k umeleckej forme prejavu. Adekvátny spôsob, ako písať o umení, vidím v eseji, ktorá sa ako žáner pohybuje na hranici medzi vedou a umením. Určite musí prinášať nejaké poznanie, no netreba ho manifestovať okázalým vedeckým aparátom. (Valér Mikula)

Štvrtý zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty posledných troch kníh Ivana Kadlečíka, fotografickú prílohu a kompletnú bibliografiu autora. Memoárová próza Žiť sa dá len autobiograficky opisuje roky strávené v nútenej izolácii ako disident. Fejtóny a besednice z posledného obdobia autorovho života sú oslavou umenia, knihy, čítania a dobra. Žiť naozaj slobodne sa dá len v umení.

Chcem ťa chytiť na básničku nejakú, zlaté rybky ja mám, láska, na háku, nepokryte sa hlási Vlado Janček v knižke Kocúrov k svojmu receptu. Teda k návnade, ako pomenoval svoju básničku. Brilantnosť narábania s jazykom je základom všetkých textov, pričom si vystačí už sama osebe (senzačne sa sen začne), inde pridá aj čosi navyše (Víno, ženy, spev a tanec, tak si žije veľvychcanec). (Alexander Balogh)

Štvrté vydanie zbierky Motýľov s kolážami Pala Čejku. Hravým básničkám nechýba paródia, čierny humor a groteskná absurdita. Autor básnických textov je talentovaný kabaretier, ktorý nadväzuje na poetiku Osvobozeného divadla, Lasicu a Satinského, a najmä súčasnej českej grotesky. (Dado Nagy)

Mušľu svojho ucha / prilož k ústam mušle. / Počuješ tam more? / Tvoja krv tam šušle, odporúča Vlado Janček v básni Ako načúvať sebe samému. Začítajte sa do epigramov, vtipných krátkych i epicky košatých básní, hoci: čítaním si kazím oči / a písaním / povesť,

Smutno smiešna groteska. Jediný pravdivý príbeh o budúcnosti. V kalendároch sa píše rok 2222. Nič nie je na svojom mieste. Všetko je šedé, nielen nekonečné ulice, chodby, bludiská v budovách, ale aj predstavy v mysliach, bez žiadnych veľkých očakávaní. Hlavný hrdina Vilo je jedným z mnohých riaditeľov obrovskej firmy, v ktorej už nik netuší, aká je v nej pracovná náplň, načo má slúžiť a najmä aký má zmysel jej existencia.

Koniec hry: Kriminálno-psychologicko-spoločenský román z obdobia socialistickej normalizácie, kde zločinom nie je samotná vražda, ale porucha ľudskosti v človeku. Hlavný hrdina zabíja svoju manželku, pretože sa nedokáže vyrovnať s jej odlišným pohľadom na svet. V absolútnej väčšine kriminálnych či detektívnych románov ide o peniaze. Vrah vraždí kvôli tým prekliatým peňázom - Dumas, Balzac, Julian Sorel, Raskoľnikov etc... Peter Slávik vraždí nevinne: omylom. Dušan Mitana Môj rodný cintorín: Novelu Môj rodný cintorín začal formou paródie na memoárovú literatúru písať Dušan Mitana dva roky pred vydaním svojho debutu. Prvý fragment o starom hrobárovi a jeho podarenom synovi vyšiel v časopise Mladá tvorba v roku 1968 pod názvom Hrob ako stvorený pre svadobnú noc. Druhá kapitola mala byť uverejnená v roku 1970 v poslednom čísle časopisu Mladá tvorba, ktoré však bolo vďaka komunistickej cenzúre zošrotované. Autor dielo dokončil a vydal až po páde komunizmu. Teraz vychádza v treťom vydaní a v tvrdej väzbe. Hľadanie strateného autora: Sugestívny román o postupnej strate citu rozpoznať hranice medzi realitou a fikciou autorom a postavami dôsledkami a príčinou... Pred štvrťstoročím sa Hľadanie strateného autora stalo v čitateľskej ankete Knihou roka a pre súčasných mladých čitateľov vychádza v novom vydaní. Celé moje písanie je hľadaním strateného autora... Hľadám základné hodnoty. Dušan Mitana Návrat Krista: "Skúsený a uznávaný prozaik sa tu pokúsil v dosť náročnom texte odpovedať na tie najzákladnejšie otázky, ktoré by mali znepokojovať ľudstvo ako celok, ale aj každučkého, čo len trocha súdneho a zodpovedného ľudského tvora. Venuje sa výkladu ľudských dejín, no predovšetkým vývinu kresťanstva s dôrazom na rôzne proroctvá, veštby, vízie. (Jozef Špaček) Zjavenie: "Mitanova kniha je zábavná jednoducho preto, že je dobre napísaná. Radosť z čítania - túto už takmer zabudnutú emóciu slovenskej literatúry - dokáže Mitana sprostredkovať nielen svojimi presnými vetami, ale najmä filmovo vystavanými scénami. Autor v nich dokáže elegantne spojiť zdanlivo nespojiteľné. Peter Darovec Zjavenie má u Mitanu mnohorakú podobu. Môže byť epifanickým zážehom, svedectvom o možnosti či nemožnosti metanoie ako procesu komplexnej premeny, eschatologickým stavom, synonymom tvorivosti. Z tohto hľadiska možno povedať, že Dušan Mitana napísal román ako svedectvo o procese nenaplnenej premeny. Príbeh premeny vo viere sa skončí napoly vážne a napoly ironicky... Peter Zajac

Humoristické poviedky a prozaické miniatúry, v ktorých sa mieša irónia, skepsa, smútok i grotesknosť. Druhé vydanie knihy je ilustrované kresbami vynikajúceho slovenského maliara Mareka Ormandíka, ktoré znásobuje a jedinečne dokresľuje charakter Keratovej tvorby. Ústrednou témou zbierky poviedok Laca Keratu Malé domov je hľadanie dobrého človeka. Spisovateľ, herec, divadelný a rozhlasový režisér Laco Kerata v nej so sebe vlastnou dávkou irónie a sarkazmu vychádza zo všeobecne rozšíreného presvedčenia, či skôr ľudovo prijatej premisy, že tým príslovečným dobrým človekom je každý z nás. S tou výnimkou, že o tých druhých si to už nikto z nás nemyslí. Z tohto bodu, z tejto ideovej základne, sa ako nite zo zamotaného klbka odvíjajú všetky Keratove smutno smiešne príbehy. V krátkych textoch zahrnutých do zbierky Malé domov sa stratégia znázorňovania obyčajnosti a obyčajného človeka celkom logicky prejavuje v istej familiarizácii sveta. Kerata svoje poviedky zaľudňuje známymi bytosťami: susedmi z paneláku, predavačkami, poštármi, kolegami z práce, otcami, matkami, milencami, dcérami a synmi. Na úrovni textu sa familiarizácia sveta uskutočňuje ako prísna miniaturizácia plochy, na ktorej dobrý človek prežíva svoj krátky obyčajný život. Je zúžený na opakujúce sa sekvencie, ktoré sa cyklicky rozvíjajú. K týmto dvom výrazným aspektom Keratových krátkych prozaických textov, ktoré sú so sebou vnútorne úzko prepojené, treba pridať ešte tretí aspekt, ktorý ich dopĺňa a završuje univerzalizáciu sveta. Svet Keratových postáv je totiž výrazne štandardizovaný. Všetky postavy žijú obyčajné životy v obyčajných mestách, ani nie veľkých, ani nie malých, v prostredí známom, ničím sa nevymykajúcom z priemeru. Hrdinovia Keratových poviedok nemajú veľa ani málo. Nie sú to boháči ani bezdomovci, väčšina z nich, pokiaľ to nie sú penzisti, pracuje, vykonáva nutnú pracovnú činnosť, ktorá im zabezpečuje prostriedky na prežitie. Žijú pokojne bez väčších vzruchov a emocionálnych výkyvov. V bežnej sivej rutine, v nudnom opakovaní každodenných rituálov, v nemenných rozpoloženiach a situáciách, ktoré sa však na existenciálnej úrovni často menia na boj o život. Obyčajný život, ktorý charakterizuje dobrého človeka, často získava v Keratových poviedkach nečakaný rozmer. Ukazuje sa, že sivá skutočnosť každodenných zvykov a rituálov je nezriedka oveľa fantastickejšia ako akákoľvek dobre vymyslená fikcia. Dobrí ľudia v Keratových poviedkach riešia bežné ľudské problémy: partnerské vzťahy, opravy v byte, kvapkajúcu toaletu, hlasných susedov, chodia na liečenia, do práce, jazdia na motorke, píšu listy, pijú víno, schádzajú sa a rozchádzajú. Tieto činnosti však svojim pravidelným opakovaním nadobúdajú akýsi temný, absurdný rozmer. Veci v mysli postáv ožívajú a poľudšťujú sa: motorka chodí na nákupy, mačka pije víno, andulky a psy rozprávajú ľudskou rečou a konajú ako ľudia. Zvyčajnosť v nezvyčajnosti, prehliadnuteľná mikroudalosť v mechanizme trvalej stereotypnosti. Keratove postavy žijú v akomsi bezčasí, či mimo času; ich životy sú chudobné na udalosti, na podnety; zmena je v nich vítaná, ale na druhej strane neželaná, pretože by mohla narušiť ustálený kolobeh života, cviku, práce, režimu spánku a bdenia. Ich život je komornou mikrodrámou bez príbehu odohrávajúcou sa za stenami bytu, hľadaním ľudskej blízkosti, ktoré sa často končí rozčarovaním. Keratovi dobrí ľudia sú podobne ako hrdinovia z klasickej ruskej literatúry uväznení v paradoxoch života, prešľapujú na prázdnych miestach, hľadia do hluchých kútov, ktoré ich postupne úplne do seba vtiahnu a ovládnu. Neskrývajú sa za nimi však žiadne veľké ideály. Sú skromní, pracovití, obyčajní. Na rozdiel od postáv v knihách ruských klasikov 19. storočia Keratovi hrdinovia o svete príliš nepremýšľajú. Dokonca ani nekonajú, a ak konajú, konajú ako nerozumné deti, ktoré nie sú schopné posúdiť dôsledky svojich činov. Používajú detskú logiku, majú naivné videnie sveta, ktoré je takmer priezračné. Zdá sa, že nechápu súvis

Druhý zväzok súborného diela Kornela Földváriho obsahuje texty z knihy O stručnosti, ktorou autor debutoval pod vlastným menom v roku 1999. Obsahuje 41 päťvetových minirecenzií na umelecké diela a 48 glos z cyklu Humorikon o knihách, divadelných predstaveniach a výstavách. Ako bonus sú v knihe publikované medailóny 14 slovenských spisovateľov a autorova diplomová práca Niektoré problémy súčasného slovenského humoru z roku 1960. Peter Uličný v doslove knihy píše: Pri Kornelovi Földvárim naozaj nikdy nešlo o to, či sa jeho text bude volať doslov alebo fejtón či nebodaj diplomová práca. Niežeby si nectil pravidlá žánrov. Ale nad všetkými pravidlami vždy nakoniec víťazil rozprávač. Človek milujúci príbehy. Schopný rozprávať ich tak, aby ich milovali aj ostatní...

V prvom zväzku súborného diela významného spisovateľa, humoristu a kritika Kornela Földváriho je publikovaný rukopis, ktorý sa našiel v pozostalosti. Autor ho pripravoval na vydanie v roku 1970, ale z politických dôvodov kniha nevyšla. Prvú časť autor venoval detektívnemu žánru, o ktorom neskôr vydal samostatnú publikáciu. Druhá časť je o westernoch a literatúre o Divokom západe, v tretej sú články o literárnej fantastike, horore, komikse a dobrodružnej literatúre je venovaný záver publikácie. Kniha tvorí kompaktný celok a jej nosnou myšlienkou je oslava čítania, čítanie ako dobrodružstvo, chválospev kvalitnej dobrodružnej literatúry, ktorá človeka motivuje k čítaniu ako celoživotnej záľube.

V štvrtom zväzku súborného diela nazvanom O detektívke sú publikované zasvätené, ale prepiatym teoretizovaním nezaťažené štúdie o umení detektívky, o jej najznámejších tvorcoch i hrdinoch. Kornel Földvári sa neusiloval o encyklopedickú dôkladnosť sám svoju knižku prirovnal skôr k čitateľskému denníku. Nebol ani zaslepeným vyznávačom tohto populárneho literárneho odvetvia, vyberal z nepreberného množstva tie diela a spisovateľov, ktorí podľa jeho názoru detektívku vývinovo posunuli, alebo ju obohatili pridanou literárnou hodnotou.

Postavy bizarných príbehov navonok azda pôsobia ako kruté, nenávistné indivíduá, ich konanie však v konečnom dôsledku prezrádza túžbu intenzívne, poctivo žiť a odolávať banalite každodenného sveta. Jedna z postáv Ballovej knižky hovorí: Dobrý aforizmus je viac ako zlý román. Možno preto autor po úspešnej odbočke k relatívne dlhším prózam (V mene otca, Veľká láska) znovu prichádza s textami krátkymi a ešte kratšími. Hoci to nie sú aforizmy, vypointovanosťou hádam každej vety od nich ďaleko nemajú. Vo zvláštnych, neraz šokujúcich príbehoch či skôr antipríbehoch tu v pôsobivo lapidárnej skratke zaznievajú autentické i cielene zremixované hlasy bežných našincov, ich filozofia aj pseudofilozofia. Provokatívny názov knihy síce naznačuje opak, ale Balla rozhodne nie je mŕtvy počúva nás totiž až príliš pozorne. 3 hodiny čítania

Zapadnutý bar na okraji tropického veľkomesta čaká na apokalypsu. Je čas rekapitulovať a cesta do minulosti je rovnako neznáma, tajomná a nebezpečná ako očakávaný koniec. Rozprávač sa vyzná vo všetkom, iba vo vlastnom živote nie, a ani sám netuší, ktorý z príbehov je jeho a ktorý niekde začul. Realita, túžby a zlé sny sa tak stretávajú v neobvyklej mozaike textov, plných irónie i kúzla Afriky. Kniha vychádza s obálkou v 4 variantoch s ilustráciami Daniely Olejníkovej.

Tretí zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty štyroch kníh z 90. rokov. Autor sa predstavil ako originálny rozprávač, spájajúci prvky prozaickej a esejistickej tvorby s lyrickými prvkami. Autor o sebe Dve skutočnosti zatienili môj život. Prvá je poznanie, že svet je nevysvetliteľne tajomný a plný utrpenia; druhá, že som sa narodil a celý život prežil v čase duchovného úpadku ľudstva. S oboma skutočnosťami som sa vyrovnával myslením, ktoré ma priviedlo k eticky kladnému vzťahu k svetu na základe úcty k životu. Recenzie, kritiky Kadlečíkovo nemlčanie si hľadalo a našlo adekvátne formy: esejistickú, epištolárnu, fejtónovú, homiletickú, denníkovú, lyricko-prozaickú, slovom formy, nezväzované prísnymi žánrovými zákonmi. V nich sa uplatnil Kadlečík filozofujúci a introspektívny, ktorý berie svet so všetkým, čím na neho dolieha, ale zároveň sa od neho kriticky, často a vždy s nadhľadom oslobodzuje a dištancuje. Jozef Bžoch Medzi Kadlečíkom šesťdesiatych a Kadlečíkom deväťdesiatych rokov nie je hodnotová a ideová diskontinuita autorovu tvorbu, naopak, charakterizuje vernosť téme a hodnotám: z tejto perspektívy môžeme Kadlečíkovu tvorbu vnímať ako určitý tvorivý oblúk, ktorý nejde ponad, ale prechádza naprieč sedemdesiatymi rokmi až do rokov deväťdesiatych. Pavel Matejovič Kadlečík v atmosfére náhlej inšpirácie prezentuje krátke reflexívne útvary: stretáva sa v nich priestor zážitkových reálií s fantazijným priestorom myšlienok a literatúry. Polytematické črty, postrehy, ale aj príbehy či len epizódy, konštatovania a výroky, všetko akoby bolo napísané práve teraz, ešte nehotové, neokresané a neobalené, zachytávané v stave zrodu, vytrhávané z vnútra voľné oká, ktoré hľadajú zreťazenie až v čitateľovi. Radoslav Matejov

Všetky poviedky, ktoré zvíťazili v literárnej súťaži Poviedka počas 20 rokov existencie. Doteraz bolo do súťaže zaslaných vyše 10.000 súťažných prác, všetky hodnotila porota literárnych vedcov a spisovateľov. Prečítajte si najlepšie z nich: Braňo Hochel Záhradník Balla Koniec leta. Deratizácia Rado Olos Leopoldov a späť Rado Olos Vo svojej koži Benjamín Škreko Spomínala Jozef Girovský Zmok Karol D. Horváth Absolútny sluch Zuska Kepplová Baladička o víkende Peter Ankou Tri Martolod Richard Pupala Zo školy a domov Ivana Dobrakovová Žiť s Petrom Ján Masár Scalea Václav Kostelanski Oleg má chuť zabiť Soňa Uriková S prvou hviezdou Peter Balko Labutia balada Marek Grajciar Nevyhnutnosť možnosti Radovan Potočár Mužská geometria Dominika Madro Svätyňa Kde je Poviedka? Tých prvých 20 ročníkov malo svoje úskalia a súťaž to mala nahnuté minimálne toľkokrát ako jej vyhlasovateľ, ale všetko ustála. Prišlo do nej za tie roky viac než desaťtisíc príspevkov, počet ocenených autorov sa blíži k trom stovkám, na prémie a vyššie umiestnenia nadväzujú desiatky následne vydaných kníh finalistov a (okrem iných ocenení) niekoľko cien Anasoft litera. Čo by sme my bez tej Poviedky robili? Nielen my kritici, ale aj my čitatelia. (Matúš Mikšík v predslove knihy)

Zborník najlepších textov 22. ročníka literárnej súťaže Poviedka 2018. Bolo prijatých 348 súťažných prác, príspevky posudzovala porota a udelila hlavnú cenu Jane Turzákovej a sedem prémií získali: Agáta Brozová, Martin Greguš, Barbora Hrínová, Karlos Kolbas, Dominika Moravčíková, Miša Petrovičová a Petra Števonková. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok aj predslov predsednícky poroty Svetlany Žuchovej, štatistické údaje a názvy poviedok, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška pre účastníkov ďalších ročníkov súťaže.