KK Bagala strana 26 z 35

Je noc: len vtedy hlasnejšie čuť vravu vyvierajúcich prameňov. Aj moja duša je vyvierajúci prameň. Je noc: len teraz sa budia piesne milujúcich. Aj moja duša je pieseň milujúceho. Čosi nemlčiace, neumlčateľné je vo mne, ono vyviera do hlasitej vravy. Hlad po láske je vo mne, len on, nie ja, jazykom hovorí. Som svetlo: kiežby som, ach, bol nocou! Veď moja osamelosť je v tom, že musím svietiť. Lebo ja žijem vo vlastnom svetle. Plamene z môjho vnútra šľahajúce opäť do seba vpíjam. Skutočné denné dianie mi nahrádza neveľká korešpondencia, teda život v slove. A nočná pieseň, tá zapiesnená čerň. Možno je to tak čistejšie a lepšie a múdrejšie: toto verbálne bytie. Keď ti už v samote a v tichej chorobe, od všetkého až po krk vyzutému, ostáva život len v slove. A život slovom, ktoré sa stalo telom. Epištoly sú najkrajší a najslobodnejší literárny žáner literárny druh a priateľ. Moje úbohé telo sa raz a onedlho stane...

Historický román dejom zapadá do obdobia Dóžovho povstania. Johanides vedie akýsi vlastný dialóg s históriou: navodí atmosféru, obklopí čitateľa reáliami, a potom ho povodí po príbytkoch šľachticov, mníchov, chudákov i po väzenských celách. V knihe niet panoramatických historických scén, nerinčia zbrane na bojovom poli a jednako tečie krv.

Historický román dejom zapadá do obdobia Dóžovho povstania. Johanides vedie akýsi vlastný dialóg s históriou: navodí atmosféru, obklopí čitateľa reáliami, a potom ho povodí po príbytkoch šľachticov, mníchov, chudákov i po väzenských celách. V knihe niet panoramatických historických scén, nerinčia zbrane na bojovom poli a jednako tečie krv.

"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Ivan Kadlečík Koncom storočia subjektivity, relativity a morálnej zodpovednosti sa význam slova spisovateľ dopĺňa o relatívne nový medzižánrový útvar, ktorý v sebe spája esejistickú reflexiu a umelecké prostriedky. Takúto povahu má napríklad Hagiografia R. Juroleka, Krutokradma S. Chrobákovej a predovšetkým dielo I. Kadlečíka: Epištoly, Lunenie, Lístoky a i. Spisovateľovo meno sa stalo obchodnou ochrannou značkou, takže zákazník si vyberá podľa vzájomného vlnového súladenia s dotyčným (dotyčnou). Spomedzi spomenutých má najväčšiu skúsenosť práve Kadlečík, spisovateľ, pre ktorého je písanie aktívnym stavom (žitia a prežívania) aj so všetkým, čo má so sebou takáto profesia prinášať – dôraz a rozvoj reflexie a jazykového citu (podobne, ako iné povolania spôsobujú rozvoj im potrebných duchovných alebo telesných dispozícií). Kadlečík literárny svet ešte viac približuje mimoliterárnej realite, utvára voľnú prechodnosť medzi obidvoma svetmi, pričom relevantné sú obidva svety súčasne. Kadlečík 90-tych rokov sa neustále vracia k svojim dvom veľkým témam: k životu a k literatúre (k životu literatúry, k literatúre života). V každej zo svojich kníh však využíva rozdielnu rámcovú kompozíciu. V Lunení vzdialene odkazuje na rozprávku O dvanástich mesiačikoch, v Epištolách používa formu listu. V Lístokoch sa opäť vracia ku kompozičnej analógii s listami, no na rozdiel od Epištol, adresovaných konkrétnym žijúcim osobám (Ponickej, Štrasserovi a iným), v tejto ostatnej knihe oslovuje fiktívnu Sládkovičovu Marínu. Listy ponúkajú priaznivé podmienky, ktoré vyhovujú tomuto medzižánrovému spôsobu písania: sú súkromné (nie však záväzne), čo znamená, že si môžete dovoliť byť nielen osobný, ale dokonca aj najosobnejší, že si volíte vlastný postup reflektovania skutočnosti a vlastný spôsob jeho zápisu. Kadlečík úplne stavia na svoje osobe, čím podstupuje značné riziko. Ak sa čitateľa dotkne na citlivom mieste, môže dôjsť k úplnému zatvoreniu knihy skôr, ako sa dosiahne záverečná, 97. strana. Kadlečíkov prístup sa približuje k aristotelovskému eudaimonizmu, ktorý, keďže je zameraný na radosť samého seba, sa v niektorých ohľadoch blíži k sebectvu. Všetko závisí od toho, či čitateľ chce ísť po predšliapanej ceste evanjelického intelektuála a či bude ochotný sa tešiť z toho, z čoho aj spisovateľ.

17 poviedok najnovšej zbierky talentovaného mladého prozaika (nositeľa Ceny Ivana Kraska) čitateľa opäť zavedie do tajomných zákutí ľudskej existencie, do krajiny temna, osamelosti či čierneho humoru. A to všetko prostredníctvom brilantného jazyka, ktorý vie prefíkane šľahnúť, keď treba byť ironický, ktorý vie byť kaviarenským tárajstvom, keď si próza vyžaduje kaviarenské táranie, ktorý je zrazu dynamický, keď sa začne akcia a ktorý sa vie aj zadrhávať, keď rozprávač tápe. Dobrým spisovateľom Ballu robí práve schopnosť vyjadriť jazykom to, čo je za jazykom.

"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Ivan Kadlečík Koncom storočia subjektivity, relativity a morálnej zodpovednosti sa význam slova spisovateľ dopĺňa o relatívne nový medzižánrový útvar, ktorý v sebe spája esejistickú reflexiu a umelecké prostriedky. Takúto povahu má napríklad Hagiografia R. Juroleka, Krutokradma S. Chrobákovej a predovšetkým dielo I. Kadlečíka: Epištoly, Lunenie, Lístoky a i. Spisovateľovo meno sa stalo obchodnou ochrannou značkou, takže zákazník si vyberá podľa vzájomného vlnového súladenia s dotyčným (dotyčnou). Spomedzi spomenutých má najväčšiu skúsenosť práve Kadlečík, spisovateľ, pre ktorého je písanie aktívnym stavom (žitia a prežívania) aj so všetkým, čo má so sebou takáto profesia prinášať – dôraz a rozvoj reflexie a jazykového citu (podobne, ako iné povolania spôsobujú rozvoj im potrebných duchovných alebo telesných dispozícií). Kadlečík literárny svet ešte viac približuje mimoliterárnej realite, utvára voľnú prechodnosť medzi obidvoma svetmi, pričom relevantné sú obidva svety súčasne. Kadlečík 90-tych rokov sa neustále vracia k svojim dvom veľkým témam: k životu a k literatúre (k životu literatúry, k literatúre života). V každej zo svojich kníh však využíva rozdielnu rámcovú kompozíciu. V Lunení vzdialene odkazuje na rozprávku O dvanástich mesiačikoch, v Epištolách používa formu listu. V Lístokoch sa opäť vracia ku kompozičnej analógii s listami, no na rozdiel od Epištol, adresovaných konkrétnym žijúcim osobám (Ponickej, Štrasserovi a iným), v tejto ostatnej knihe oslovuje fiktívnu Sládkovičovu Marínu. Listy ponúkajú priaznivé podmienky, ktoré vyhovujú tomuto medzižánrovému spôsobu písania: sú súkromné (nie však záväzne), čo znamená, že si môžete dovoliť byť nielen osobný, ale dokonca aj najosobnejší, že si volíte vlastný postup reflektovania skutočnosti a vlastný spôsob jeho zápisu. Kadlečík úplne stavia na svoje osobe, čím podstupuje značné riziko. Ak sa čitateľa dotkne na citlivom mieste, môže dôjsť k úplnému zatvoreniu knihy skôr, ako sa dosiahne záverečná, 97. strana. Kadlečíkov prístup sa približuje k aristotelovskému eudaimonizmu, ktorý, keďže je zameraný na radosť samého seba, sa v niektorých ohľadoch blíži k sebectvu. Všetko závisí od toho, či čitateľ chce ísť po predšliapanej ceste evanjelického intelektuála a či bude ochotný sa tešiť z toho, z čoho aj spisovateľ.

Literárna groteska z južného Slovenska brilantným spôsobom opisuje jeden deň manželov, ktorí spolu nažívajú už 77 rokov. Ich svet tvoria drobné starosti okolo domu, v záhrade i na dvore. Neustále sa svojsky zhovárajú, spomínajú na mladosť alebo si popod nos "monďokujú" sami pre seba. Brilantná knižka, ktorú si určite zamilujete!

Druhý diel z trojzväzkového súborného diela poviedok klasika našej literatúry. Rudolf Sloboda je síce známy predovšetkým ako autor románov, ale aj v kratších dielach potvrdzuje svoju povesť autora s osobitým nenapodobiteľným štýlom a témami. Tento zväzok chronologicky nadväzuje na predchádzajúci a prináša kompletný zoznam Slobodových poviedok z rokov 1969-1985.

Debutový román pútavým a nanajvýš názorným spôsobom poukazuje na bádanie v ľúbivej a vychytenej oblasti seriózneho poznávania čistej krásy - paupológie. S nadobudnutým prehľadom si čitateľ hravou formou dokáže usúvzťažniť všetky modely vzdelávania - od základnej školy po univerzitu tretieho veku.

Debutový román pútavým a nanajvýš názorným spôsobom poukazuje na bádanie v ľúbivej a vychytenej oblasti seriózneho poznávania čistej krásy - paupológie. S nadobudnutým prehľadom si čitateľ hravou formou dokáže usúvzťažniť všetky modely vzdelávania - od základnej školy po univerzitu tretieho veku.

Intelektuálne silný, dynamický, živý a komplexný pohľad na prácu umelca, zraniteľného vo svojej racionalite a racionálneho v podmienkach času, ktorý žil, čitateľa osloví zrelosťou autorkinho uvažovania, ale aj silou jej vzťahu ku kráse, ktorú pre ňu predstavuje dielo Rudolfa Uhra.

Intelektuálne silný, dynamický, živý a komplexný pohľad na prácu umelca, zraniteľného vo svojej racionalite a racionálneho v podmienkach času, ktorý žil, čitateľa osloví zrelosťou autorkinho uvažovania, ale aj silou jej vzťahu ku kráse, ktorú pre ňu predstavuje dielo Rudolfa Uhra.

Intelektuálne silný, dynamický, živý a komplexný pohľad na prácu umelca, zraniteľného vo svojej racionalite a racionálneho v podmienkach času, ktorý žil, čitateľa osloví zrelosťou autorkinho uvažovania, ale aj silou jej vzťahu ku kráse, ktorú pre ňu predstavuje dielo Rudolfa Uhra.

Intelektuálne silný, dynamický, živý a komplexný pohľad na prácu umelca, zraniteľného vo svojej racionalite a racionálneho v podmienkach času, ktorý žil, čitateľa osloví zrelosťou autorkinho uvažovania, ale aj silou jej vzťahu ku kráse, ktorú pre ňu predstavuje dielo Rudolfa Uhra.

Tretie vydanie knihy poviedok, ktorá bola v roku 1996 odmenená Cenou Ivana Kraska.

Nie je tajomstvom, že literatúry nikdy nie je dosť. Svet PostMaternicerevuálu je svetom literárnych postavičiek zvaných vety, hrdinovia, pisári, otázky a nejaký nut/dný editor. A aký je svet podľa PostMaternicerevuálu: Tento svet je literárny, Skladá sa z literárnych textov, Vystupujú v ňom literárne postavy, Niektoré literárne postavy nadávajú, pľujú a holdujú nekalým činnostiam, Záporné literárne postavy si za to môžu samy, Záporné literárne postavy neslúžia ako vzor správania. Existujú aj radostné literárne postavy, Literárny časopis je súčasťou reálneho sveta ako sumár produktov osôb označovaných za autorov literárnych textov, Dobrú chuť!...