KK Bagala strana 25 z 35

Debutová zbierka poviedok mladej prozaičky, študentky filmovej a televíznej dramaturgie na neveľkom priestore s vycibreným zmyslom pre drobnokresbu opisuje síce banálne životné situácie, avšak nevšedným pohľadom. Jej pôsobivé, slovesne i ľudsky zrelé rozprávačské dielka si určite získajú priazeň čitateľa.

Čítať Ivana Kadlečíka je čitateľský a intelektuálny zážitok. Jeho silnou stránkou je fakt, že za kvalitu napísaného ručí nielen excelentnou schopnosťou písať a myslieť. V roku 1988 písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov zostavil knižku Dvanásť. (120X190,str.115,MV,ČB,r.vyd.2005)

Skladby: 1.outside 2.close 2 the sun 3.scene1/race 4.lobotomygirl 5.ulysses 6.suntrack/douremember 7.fridayeveningfastfuncombo 8.sickle of blood 9.scene2/dialsong 10.vibeme 11.opaldust 12.false religion 13.angelsleepsaccidenthappened

Čítať Ivana Kadlečíka je čitateľský a intelektuálny zážitok. Jeho silnou stránkou je fakt, že za kvalitu napísaného ručí nielen excelentnou schopnosťou písať a myslieť. V roku 1988 písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov zostavil knižku Dvanásť. (120X190,str.115,MV,ČB,r.vyd.2005)

Kristína už roky nemá dobrú náladu. Nič si z toho nerobí. Iba ju to zabíja. Dala si darček. Grécko. Pôjde k moru. Sama. Konečne sama... Je to jej veľké víťazstvo. A ešte čosi. Kristína má alergiu na slnko. Muž je dobyvateľ, žena citadela. Muž koná, žena prosto je. Ak muž a žena hovoria o tom istom, nikdy nehovoria o tom istom. Vraj. Odborníci na autorské písanie odporúčajú písať o tom, čo je človeku najbližšie. A o tom, čo autora zaujíma. Svet žien je mi blízky a zaujíma ma. Provokuje. Je pre mňa susedovou záhradou, v ktorej som nikdy nebol. Možno som si párkrát uchmatol jablko. Kristína je žena, ktorá vedľa svojho muža desať rokov mlčala. Aj on mlčal. Ak dvaja mlčia, nikdy nemlčia o tom istom. Ako muž – autor som v tejto knižke namiesto conquisty skúsil opačný postup. Nechal som hovoriť Kristínu. Villa Lola je text, ktorý pôvodne vznikol pre javisko. Postavy Kristíny sa ujala Ingrid Timková. Je skvelá. Vidno to aj na fotografiách Jany Nemčokovej. Autor

Moje texty sa na mňa trochu podobajú – aj keď básnik Jožo Mokoš hovorí, že sú krajšie. Vlhkosti kostí mojich, na prahu prahnem. Môj vid je nedokonavý, povedali jazykovedci v nemocnici. (s. 39)

„Vydarený románik „Taroky je postmoderne experimentálny a eklektický (ironický, hrajúci sa s jazykom, výrokmi, citátmi, historickými postavami i literárnymi štýlmi) a zároveň tradičný a kultúrne kontinuálny (archaický jazyk, historická kontinuita vývoja, dobové dokumenty a citáty). Taroky môžu byť symbolom štylistickej i myšlienkovej ukotvenosti slovenskej kultúry v Európe.

V zbierke poviedok a miniatúr autor komediálne až fraškovito vykresľuje absurdné osudy podivuhodných ľudí, ktorí majú svoj nezameniteľný vnútorný svet, sny a predstavy. Viaceré prózy boli ocenené ováciami v literárno-hudobných pásmach "Sami meri vari" a "Vari sa mi marí" v divadle Stoka a A-ha. Kniha obsahuje aj poviedku Lazaret duchov motorkárov, ktorá získala Cenu vydavateľstva v súťaži Poviedka 2002.

Zaujímavým štýlom napísaná debutová zbierka poviedok finalistu literárnej súťaže Poviedka, plná sarkazmu, irónie a absurdností. V bláznivých príbehoch autor paroduje realitu modernej doby.

V zbierke poviedok a miniatúr autor komediálne až fraškovito vykresľuje absurdné osudy podivuhodných ľudí, ktorí majú svoj nezameniteľný vnútorný svet, sny a predstavy. Viaceré prózy boli ocenené ováciami v literárno-hudobných pásmach "Sami meri vari" a "Vari sa mi marí" v divadle Stoka a A-ha. Kniha obsahuje aj poviedku Lazaret duchov motorkárov, ktorá získala Cenu vydavateľstva v súťaži Poviedka 2002.

V zbierke poviedok a miniatúr autor komediálne až fraškovito vykresľuje absurdné osudy podivuhodných ľudí, ktorí majú svoj nezameniteľný vnútorný svet, sny a predstavy. Viaceré prózy boli ocenené ováciami v literárno-hudobných pásmach "Sami meri vari" a "Vari sa mi marí" v divadle Stoka a A-ha. Kniha obsahuje aj poviedku Lazaret duchov motorkárov, ktorá získala Cenu vydavateľstva v súťaži Poviedka 2002.

17 poviedok najnovšej zbierky talentovaného mladého prozaika (nositeľa Ceny Ivana Kraska) čitateľa opäť zavedie do tajomných zákutí ľudskej existencie, do krajiny temna, osamelosti či čierneho humoru. A to všetko prostredníctvom brilantného jazyka, ktorý vie prefíkane šľahnúť, keď treba byť ironický, ktorý vie byť kaviarenským tárajstvom, keď si próza vyžaduje kaviarenské táranie, ktorý je zrazu dynamický, keď sa začne akcia a ktorý sa vie aj zadrhávať, keď rozprávač tápe. Dobrým spisovateľom Ballu robí práve schopnosť vyjadriť jazykom to, čo je za jazykom.

"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba." Ivan Kadlečík Koncom storočia subjektivity, relativity a morálnej zodpovednosti sa význam slova spisovateľ dopĺňa o relatívne nový medzižánrový útvar, ktorý v sebe spája esejistickú reflexiu a umelecké prostriedky. Takúto povahu má napríklad Hagiografia R. Juroleka, Krutokradma S. Chrobákovej a predovšetkým dielo I. Kadlečíka: Epištoly, Lunenie, Lístoky a i. Spisovateľovo meno sa stalo obchodnou ochrannou značkou, takže zákazník si vyberá podľa vzájomného vlnového súladenia s dotyčným (dotyčnou). Spomedzi spomenutých má najväčšiu skúsenosť práve Kadlečík, spisovateľ, pre ktorého je písanie aktívnym stavom (žitia a prežívania) aj so všetkým, čo má so sebou takáto profesia prinášať – dôraz a rozvoj reflexie a jazykového citu (podobne, ako iné povolania spôsobujú rozvoj im potrebných duchovných alebo telesných dispozícií). Kadlečík literárny svet ešte viac približuje mimoliterárnej realite, utvára voľnú prechodnosť medzi obidvoma svetmi, pričom relevantné sú obidva svety súčasne. Kadlečík 90-tych rokov sa neustále vracia k svojim dvom veľkým témam: k životu a k literatúre (k životu literatúry, k literatúre života). V každej zo svojich kníh však využíva rozdielnu rámcovú kompozíciu. V Lunení vzdialene odkazuje na rozprávku O dvanástich mesiačikoch, v Epištolách používa formu listu. V Lístokoch sa opäť vracia ku kompozičnej analógii s listami, no na rozdiel od Epištol, adresovaných konkrétnym žijúcim osobám (Ponickej, Štrasserovi a iným), v tejto ostatnej knihe oslovuje fiktívnu Sládkovičovu Marínu. Listy ponúkajú priaznivé podmienky, ktoré vyhovujú tomuto medzižánrovému spôsobu písania: sú súkromné (nie však záväzne), čo znamená, že si môžete dovoliť byť nielen osobný, ale dokonca aj najosobnejší, že si volíte vlastný postup reflektovania skutočnosti a vlastný spôsob jeho zápisu. Kadlečík úplne stavia na svoje osobe, čím podstupuje značné riziko. Ak sa čitateľa dotkne na citlivom mieste, môže dôjsť k úplnému zatvoreniu knihy skôr, ako sa dosiahne záverečná, 97. strana. Kadlečíkov prístup sa približuje k aristotelovskému eudaimonizmu, ktorý, keďže je zameraný na radosť samého seba, sa v niektorých ohľadoch blíži k sebectvu. Všetko závisí od toho, či čitateľ chce ísť po predšliapanej ceste evanjelického intelektuála a či bude ochotný sa tešiť z toho, z čoho aj spisovateľ.

Tretie vydanie unikátnych esejí Ivana Kadlečíka, ktoré vychádzali v samizdate. Denníkovou formou v nich trpko komentuje normalizačnú atmosféru 70. a 80. rokov. Kadlečík píše domnele o sebe, o tom, čo sa ho bezprostredne dotýka, no zároveň nepriamo kr eslí portrét nevľúdnej doby. Rapsódie a miniatúry nie sú na bezuzdné hltanie, ale ako zákusok k čaju. Na psaní Ivana Kadlečíka je názorně vidět, jaký vývoj prodělalo Slovensko, národ, slovenština. ... Kadlečík dostal jazyk na stupeň dokonalé svobod y. Ludvík Vaculík

Tretie vydanie unikátnych esejí Ivana Kadlečíka, ktoré vychádzali v samizdate. Denníkovou formou v nich trpko komentuje normalizačnú atmosféru 70. a 80. rokov. Kadlečík píše domnele o sebe, o tom, čo sa ho bezprostredne dotýka, no zároveň nepriamo kr eslí portrét nevľúdnej doby. Rapsódie a miniatúry nie sú na bezuzdné hltanie, ale ako zákusok k čaju. Na psaní Ivana Kadlečíka je názorně vidět, jaký vývoj prodělalo Slovensko, národ, slovenština. ... Kadlečík dostal jazyk na stupeň dokonalé svobod y. Ludvík Vaculík

Je noc: len vtedy hlasnejšie čuť vravu vyvierajúcich prameňov. Aj moja duša je vyvierajúci prameň. Je noc: len teraz sa budia piesne milujúcich. Aj moja duša je pieseň milujúceho. Čosi nemlčiace, neumlčateľné je vo mne, ono vyviera do hlasitej vravy. Hlad po láske je vo mne, len on, nie ja, jazykom hovorí. Som svetlo: kiežby som, ach, bol nocou! Veď moja osamelosť je v tom, že musím svietiť. Lebo ja žijem vo vlastnom svetle. Plamene z môjho vnútra šľahajúce opäť do seba vpíjam. Skutočné denné dianie mi nahrádza neveľká korešpondencia, teda život v slove. A nočná pieseň, tá zapiesnená čerň. Možno je to tak čistejšie a lepšie a múdrejšie: toto verbálne bytie. Keď ti už v samote a v tichej chorobe, od všetkého až po krk vyzutému, ostáva život len v slove. A život slovom, ktoré sa stalo telom. Epištoly sú najkrajší a najslobodnejší literárny žáner literárny druh a priateľ. Moje úbohé telo sa raz a onedlho stane...