Literárne informačné centrum

Sprievodca po čarovnom svete poézie pre malých čitateľov pomôže naučiť deti čítať básne s porozumením, prehlbovať ich čitateľský zážitok a prebúdzať v nich chuť siahať po poézii znova a znova. Päť tematických celkov ponúka zábavné texty slovenských autoriek a autorov s komentármi, motivačnými otázkami a tvorivými úlohami zameranými na rozvoj detskej predstavivosti, tvorivosti, aj interpretačných schopností. Kniha je vhodná pre deti od osem rokov a poslúži ako doplnková literatúra na hodinách literatúry či tvorivého písania, svoje miesto si nájde aj v čitateľských kluboch a pri spoločných aktivitách rodičov s deťmi.

Publikáciu zostavili Magdalena Bystrzak a Viliam Nádaskay. Ponúka prehľad najpodnetnejších literárnokritických a polemických článkov, ktoré boli venované slovenskej literatúre v uplynulom roku. Okrem toho, že predstavuje súčasné uvažovanie o domácej literatúre, je aj prehľadom najvýraznejších diel minulého a sčasti aj predminulého roka. Súčasťou publikácie sú aj bilančné štúdie zostavovateľov o aktuálnej poézii a próze. Kritická ročenka 2022 bezprostredne nadväzuje na rovnomennú antológiu, v širšom časovom horizonte na súbory Kritika, ktoré v polovici šesťdesiatych rokov (1964 – 1967) vychádzali vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Predstavuje výber z literárnokritických textov, ktoré boli v roku 2022 publikované časopisecky a na webe. Literárna kritika dnes často podnecuje ku kritickému a analytickému premýšľaniu o súčasnosti, estetike alebo kultúre vôbec. Nemá byť obyčajnou strážou kánonu, ale prostriedkom plodného umeleckého a spoločenského dialógu. Nenúti vyjadriť negatívny postoj, ale argumentačne zdôvodniť výber a vkus. Teoreticky je naďalej hracou plochou a živým priestorom diskusie, v praxi je však aj niečím iným – realizuje sa v textoch, ktoré sú roztrúsené po časopisoch a na webe. Preto vznikla antológia, ktorej cieľom bolo zozbierať to, čo vyvoláva záujem o rozhovor. Autormi Kritickej ročenky 2022 sú okrem zostavovateľov: DALFAR, Daniel Domorák, Patrik Garaj, Tamara Janecová, Martin Makara, Matej Masaryk, Patrik Miskovics, Viliam Nádaskay, Ľudovít Petraško, Katarína Pirháčová, Edita Príhodová, Zoltán Rédey, Jaroslav Šrank a Eva Urbanová.

Táto kniha rekonštruuje slovenskú literárnu kritiku v medzivojnovom období, predovšetkým v jeho druhej polovici. Je venovaná štyrom osobnostiam: Jánovi E. Borovi, Michalovi Chorváthovi, Jánovi Igorovi Hamaliarovi a Alexandrovi Matuškovi. Spájala ich myšlienka modernizácie kultúry kritickým myslením. Hamaliar chcel inovovať skokom. Chorváth cez archaické zdroje. Bor imitáciou a Matuška vizionárstvom. Publikácia je ukotvená v súradniciach dobovej sociálnej, svetonázorovej a politickej sféry od záveru dvadsiatych a v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Autori VLADIMÍR BARBORÍK (1965) je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV, v. v. i. Výskumne sa zameriava na medzivojnovú a povojnovú slovenskú prózu (monografie Pavel Hrúz, Prozaik Gejza Vámoš a Hľadanie rozprávača: Prózy Vincenta Šikulu) a na problematiku povojnového literárneho života (s Petrom Darovcom napísal publikáciu Mladá tvorba 1956 – 1970 – 1996. Časopis po čase a s Vladimírom Petríkom Pohyb k nehybnosti. Literárny život od začiatku 60. do konca 70. rokov objektívom Antona Šmotláka. Je spoluautorom knihy rozhovorov s Vladimírom Petríkom Hľadanie minulého času. MAGDALENA BYSTRZAK (1986) pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i. Je autorkou knihy Kritik v spoločnosti. Spory Alexandra Matušku (1930 – 1938) a spolueditorkou kolektívnych monografii Kontakty literatúry a Zmena v praxi (limity - možnosti - spory). Prispieva do literárnych a kultúrnospoločenských časopisov, píše štúdie a literárne kritiky, príležitostne prekladá do poľštiny umelecké a odborné texty.

Ján Smrek sa popri vydávaní časopisu Elán odhodlal v roku 1941 na ďalší, vo vojnových časoch ekonomicky veľmi odvážny čin – vydávanie kvalitnej knižnej série, ktorú nazval Komorná knižnica. Podarilo sa mu vytvoriť koncept, ktorý prežil nielen vojnu a ustanovenie nového režimu, ale nakoniec aj svojho tvorcu. V slovenskej kultúre zarezonovala tak silno, že našla svojich nasledovateľov a stala sa predmetom záujmu knihomilov i zberateľov. V knihe Moniky Kaprálikovej nájdete informácie o koreňoch Smrekovej lásky k tlačenému slovu, o jeho pôsobení u pražského vydavateľa Mazáča, o vzniku ikonickej série, o zápasoch za jej udržanie v zlomových rokoch 1949 – 1950 aj o jej obnovu v rokoch 1957 – 1967. Pamäť kultúry je úzko spätá s ľuďmi, ktorí sú presvedčení, že kvalitnú literatúru treba tvoriť a vydávať aj v zložitých časoch.

Vďaka Jankovi Kráľovi, ako napísal John Minahane, je Váh najmystickejšou slovenskou riekou. Básnik sa opakovane vracia do spoločenstva prostredníctvom erbovej básne slovenského romantizmu Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Charakteristickým znakom Kráľovej tvorby je zameranosť na vnútro udalostí a dejov, prevrátených znútra navonok, keď treba šaty naopak si vziať / a doprostred Váhu skočiť. Je to spôsob ako otvoriť metafyzický priestor. Tam sa duch natoľko prelína s realitou, že umožňuje odkliať pannu (vlasť) v rieke Léthé, prevrátenej klepsydre života. Čas vždy nanovo nastoľuje otázku, či a ktorý šuhaj chce dať svojej myšlienke telo. Od toho sa odvíja nielen vzdor, viera v poslanie básne, ale aj odvaha Janka Kráľa zasadiť sa za jazykové a národné práva Slovákov v meruôsmych rokoch. Dať dobe tvár, v ktorej sa zrkadlí naša identita. Dodnes presne nevieme ako Janko Kráľ v skutočnosti vyzeral. Z dostupných popisov jeho vzhľadu Palo Bálik vytvoril metafyzickú podobizeň v digitálnom nástroji Metahuman Creator, ktorý je určený na tvorbu postáv do videohier. Následne túto virtuálnu postavu vsadil do súčasného kontextu v podobe manipulovaných fotografii z masmédií.

Ján Michal Landerer (1726–1795), jeden z najvýznamnejších tlačiarov a nakladateľov 18. storočia, pôsobil v Bratislave, kde ako člen kníhtlačiarskej rodiny získal občianstvo. Bol ambiciózny, vytrvalý a kvalita jeho tlače bola priam bezkonkurenčná, na základe čoho sa z neho stal popredný tlačiar strednej Európy. Cesta ku každému veľkému úspechu je ale dláždená mnohými bojmi a úskaliami, ktorým sa nevyhol ani on sám. Nahliadnutie do práce tohto vydavateľa, podnikateľa a člena mestskej rady, ponúka viaceré pohľady na dobu, v ktorej nebolo jednoduché sa presadiť, zápasiť s cenzúrou, médiami a vtedajšou tlačiarenskou konkurenciou. Keď sa však ako čitatelia vydáme po jeho stopách, zistíme, že dejiny kníhtlačiarstva nie sú iba spleťou mien, dátumov a dôležitých sobášov vdov po tlačiaroch. Potvrdí nám, že čas je relatívny a kultúrne premeny spred vyše dvoch storočí, majú ešte stále veľké presahy do našej súčasnosti.

Keď sa narodí malá Alma, Martinov svet sa prevráti naruby. Spolu so sestrou Editou si zvykajú na život s novými radosťami aj povinnosťami. Spoločne sa učia, čo je dobré a čo zlé, čo je spravodlivé a čo nie, ako sa rozhodovať, ako prekonávať strach a prečo nie je hanbou pomýliť sa. Otázky na konci každej kapitoly pomáhajú deťom premýšľať o postojoch k rôznym situáciám a porozprávať sa o nich s rodičmi, kamarátmi či učiteľmi. Kniha je navyše výborným motivačným čítaním na hodiny etickej výchovy na prvom stupni základných škôl. Prečo čítať túto knihu? Odpovieme v okamihu. Jednou vetou: Lebopreto!

Keď sa narodí malá Alma, Martinov svet sa prevráti naruby. Spolu so sestrou Editou si zvykajú na život s novými radosťami aj povinnosťami. Spoločne sa učia, čo je dobré a čo zlé, čo je spravodlivé a čo nie, ako sa rozhodovať, ako prekonávať strach a prečo nie je hanbou pomýliť sa. Otázky na konci každej kapitoly pomáhajú deťom premýšľať o postojoch k rôznym situáciám a porozprávať sa o nich s rodičmi, kamarátmi či učiteľmi. Kniha je navyše výborným motivačným čítaním na hodiny etickej výchovy na prvom stupni základných škôl. Prečo čítať túto knihu? Odpovieme v okamihu. Jednou vetou: Lebopreto!

Francúzske umenie prešlo do roku 1789 zložitým vývojom. Špecifický charakter nadobudlo v stredoveku, keď sa medzi múrmi kláštorov zrodila gotika. Nasledovala Škola Fontainebleau (16. storočie) sformovaná na kráľovskom dvore a Francúzska škola (17. a 18. storočie), rozvíjaná v prostredí Kráľovskej akadémie. Francúzske transfery sa uskutočňovali vojenskými a cirkevnými cestami. Nové myšlienky podnietili kultúrnu výmenu v rámci Európy. Svedčia o tom diela v Svätom Antone, Spišskej Kapitule, na Krásnej Hôrke, Červenom Kameni, v Slovenskej národnej galérii v Bratislave či Východoslovenskej galérii v Košiciach. Kniha je bedekrom francúzskeho umenia na Slovensku. Historička umenia PhDr. Marta Herucová, Ph.D. pochádza zo starej bratislavskej rodiny. Študovala na univerzitách v Bratislave a v Olomouci. Pracuje na Ústave dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied. Publikovala desiatky prác zameraných na identifikačné, ikonografické a interpretačné problémy, napr. o buste Cecílie Gonzagy v Levoči (Paríž 2021), Fantacchiottiho soche anjela v Stupave (Florencia 2021), orientálnych obrazoch v Topoľčiankach (Oxford 2020), umení okolo roku 1800 na Slovensku (Opava 2019) a ďalších. Zaujíma sa o dokumentovanie umeleckých artefaktov ako základov kultúry.

Monografia Proti wetrysku predstavuje prvú ucelenú monografiu o poprednom súčasnom autorovi beletrie na Slovensku, Máriusovi Kopcsayovi (1968). Kopcsay vstúpil do slovenskej literatúry v roku 1997 ako postmodernista. Ponúkol provokatívne texty, zamerané na „obyčajnú“, frustrovanú ľudskú bytosť. Kopcsayova próza nadväzuje na takzvanú líniu odporu. Priradil sa tak k skupine slovenských autorov, ktorí sa stavali proti oficiálnej (socialistickej) literatúre vytváraním vlastnej alternatívnej reality. V tomto zmysle sa Kopcsayovo písanie spája so spisovateľmi ako Rudolf Sloboda a Peter Pišťanek. Ironický postoj, humor, poetika grotesky, prvoplánový námet a výrazne štylizovaná autobiografická modalita tvoria Kopcsayovu poetiku. Kniha Tamary Janecovej je členená do troch interpretačných kapitol, venovaných trom aspektom autorovej fikcie: priestor, telo a myseľ. Kopcsayov „antihrdina“ sa stal súčasťou modernej slovenskej prózy.

Autor publikácie René Bílik nám predstavuje široké spektrum znalostí o slovenskej literatúre v diskurze so súčasnosťou. Dozvieme sa nielen o svete totality, vyprázdňovania jazyka či rizikách slobody. Nastavuje nám zrkadlo zo slov o sebe samých. Autor zdôrazňuje, že to, čo je iné, nám príliš nevonia. Lenže, paradoxne, všetko, čo sa v textoch slovenských spisovateľov ironikov ukazuje ako iné (než to idylicky čisté a harmonické), nie je cudzie. Je to výsostne a predovšetkým naše! Nič na tom nezmení ani situácia, keď toto iné naše, ktoré nám do mýticky založeného a tradovaného obrazu čistého a pohostinného ľudu až tak nezapadá, zamlčíme, odsunieme na okraj alebo mu priamo zakážeme hovoriť. Bude tu stále s nami.

Kniha rozhovorov ponúka životný a profesijný príbeh profesora Tibora Žilku. Maďarského chlapca zo slovenského prihraničia očarila literárna veda a stal sa uznávanou medzinárodnou autoritou. Mal podiel na zrode Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie v Nitre, prednášal na slovenských aj maďarských univerzitách, vychoval veľa slovenských aj maďarských literárnych vedcov. Svoju dvojjazyčnosť a dvojdomosť vníma ako dar, hoci dvojitá identita bola pre neho neraz aj bremenom.

Historik PhDr. Michal Bada, PhD., prehľadne približuje kľúčové i čiastkové problémy obdobia raného novoveku medzi rokmi 1526 – 1780. Porážka uhorského kráľovského vojska 29. augusta 1526 v bitke pri Moháči mala pre uhorské i slovenské dejiny nedozerné následky. Po tejto udalosti sa v uhorskom štáte, spoločnosti i kultúre začali búrlivé zmeny, ktoré by sa bez spomenutého tragického vojenského stretu buď neudiali, alebo by sa udiali iným tempom a inými formami. Nastávajúca nová doba sa nie náhodou nazýva novovek.

Šiesty diel zachytáva obdobie slovenských dejín druhej polovice 20. storočia, presnejšie od skončenia druhej svetovej vojny v roku 1945 až po vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, s miernym presahom na niektorých miestach. Je to časový úsek, ktorého drvivá väčšina spadá do neľahkej doby, keď bol na Slovensku nastolený totalitný komunistický režim s jeho neblahými následkami pre všetky sféry slovenskej spoločnosti. Text je rozdelený do troch častí (hláv), pričom prvá je venovaná krátkemu úseku rokov 1945-1948, druhá nasledujúcemu obdobiu do zlomového roku 1968 a posledná do rozpadu ČSFR a vzniku dvoch nových štátov na začiatku 90. rokov.

Jána Smreka (1898 - 1982) pozná celá slovenská kultúrna verejnosť predovšetkým ako významného básnika, menej ako publicistu, napriek tomu, že celý aktívny život robil novinára či novinového redaktora. Viac ako dve desaťročia viedol kultúrno-spoločenský mesačník Elán, ktorý sám založil. Na jeseň 1944 prestal Elán vychádzať. Dôvody sa rôznia, jeden tvrdí, že ho režim zakázal, druhý, že sa tak rozhodol sám Smrek, keď Slovensko bolo po SNP obsadené nemeckým vojskom. Po roku 1945 sa slovenská kultúrna politika posunula o hodný kus doľava, a to aj zásluhou Laca Novomeského, vtedajšieho povereníka kultúry. Liberálnodemokraticky orientovaný Elán mal problémy s obnoveným vydávaním. Prvé povojnové dvojčíslo vyšlo až v januári 1946. Vtedy začal vychádzať Kultúrny život, ktorý postupne vytlačil Elán až do jeho definitívneho zániku v roku 1947. Určitý dištanc mal aj sám Smrek, keď dlhší čas nemohol publikovať. Nový režim mu vyčítal niektoré predošlé čísla Elánu venované literatúram Talianska, Nemecka a pod. Bola to chabá kritika, pretože Smrek sa zámerne vyhol vtedajšej nemeckej nacistickej prítomnosti. V obnovenom Eláne si však dovolil kritizovať zúženú koncepciu socialistickej literatúry, ako ju nastolil vo svojom článku Daniel Okáli. A tak koniec Elánu znamenal aj koniec slobodnej tvorby. Dielo je neprehliadnuteľným prameňom poznatkov o Jánovi Smrekovi a jeho tvorbe.

Matúš Mikšík v monografii venovanej predstaviteľovi skupiny Osamelých bežcov analyzuje jeho zbierky, interpretuje básne a objasňuje princípy jeho poézie. Ivan Laučík (1944 - 2004), básnik zo skupiny Osa­melých bežcov, bol životom a tvorbou nerozlučne spätý s Liptovom. Stredom Laučíkovej poézie je čistota, prepojenie hlasu prírody s hlasom človeka. Básnikove jaskyniarske zostupy či polárne výpravy a horolezecké trasovania sú podobenstvami sebahľadania, ktoré nám umožňujú prejsť za hranicu po­čuteľnosti vnútorného hlasu. Otvárajú metafyzický prechod do duchovných sfér, kde naše náhlivé cesty obnovujú stopy tých, čo žili v čistej, znejúcej sklovine rána. Laučíkova pozvánka do prekríženia človeka a krajiny poskytuje priestor na meditáciu o vlastnej identite, nabáda k hľadaniu zmyslu vlast­ného života a neprestáva byť naliehavá. Monografiu tvoria analýzy zbierok, interpretácie básní a opis štyroch princípov autorovej poézie, tieto tri väčšie celky sú navzájom prepojené množstvom odkazov a vytvárajú interpretačnú sieť, nie nepodobnú osamelobežeckej téze o básni sieti.