Marenčin PT strana 10 z 84

Prechádzka starým Prešporkom začína okružnou cestou popri baštách a mestských hradbách. Poskytuje množstvo informácií a príbehov o ľuďoch, uliciach, domoch a palácoch. Texty dopĺňa viac než tridsať ilustrácií Karla Huga Frecha.

Obrázky prešporského geta približujú dejiny i súčasnosť starobylej, dnes už neexistujúcej časti Bratislavy. Táto stará židovská štvrť neprežila likvidáciu svojich pôvodných obyvateľov a nenávratne sa stratila z mapy mesta. Najskôr zmizli ľudia, potom aj budovy a s nimi "genius loci". Súčasník nemá možnosť obdivovať Feiglerovu či Milchovu synagógu, uličky starej židovne, chátrajúce domy plné histórie, ľudí, ktorí sa možno líšili svojou vierou a spôsobom života, práve tým však dotvárali nezabudnuteľný kolorit mesta, ktorého boli od nepamäti súčasťou. Z prešporského geta a jeho obyvateľov ostali len nostalgické spomienky pamätníkov, slabnúci dych atmosféry minulosti, obrázky Karla Benyovszkeho a Josefa Grünsfelda juniora...

V rámci milostného příběhu haličského šlechtice popisuje autor sexuální deviaci, kterou sám trpěl a která byla posléze nazvána jeho jménem.

Veselé detstvo autora bolo úzko späté s touto bratislavskou ulicou...

Prešporok, korunovačné mesto Uhorska, rozložené na úpätí Malých Karpát na brehu Dunaja, je bohaté na staré povesti. Podľa autentických dobových rozprávaní ich zaznamenal Karl Benyovszky — znalec starej Bratislavy, milovník jej zákutí, autor viacerých publikácií, ktoré vychádzajú v edícii Bratislava — Pressburg. Tajuplné príbehy rozprávajú o strašidelnom dome na Hlavnom námestí, o starej radnici či o obraze, čo namaľoval v Prešporku čert. V povestiach ožívajú vodníci a víly, známe prešporské postavy, Hortenzia, ktorá privolávala nešťastie, Biela pani, slávny kempelenov šachový automat, či večný Žid, ktorý sa na chvíľu zastavil aj v prešporskom gete. Kniha je bohato ilustrovaná grafikami Ľubostava Paľa.

Július Satinský sa v Bratislave narodil a mal tu hlboké korene.

Sergej Dovlatov (1941-1990), spisovateľ a žurnalista, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov leningradského undergroundu 60.-70. rokov. V roku 1978 emigroval do USA, kde redigoval noviny Novyj Amerikanec a pracoval v Rádiu Sloboda. Prvá zbierka poviedok Neviditeľná kniha (1979) mu vyšla v USA. Ďalšie knihy poviedok Sólo na underwoode (1980), Kompromis (1981) a Zóna (1982) obsahujú anekdotické poviedky inšpirované životom Dovlatovových blízkych ľudí, prevažne spisovateľov, novinárske príhody, skúsenosti a epizódy zo života väzňov v sovietskych lágroch, kde Dovlatov slúžil ako dozorca. Čiasi smrť je výberom poviedok z viacerých Dovlatovových kníh. Ústrednou postavou je neúspešných intelektuál, v ruskej literatúre tradičný `zbytočný` človek, outsider. Postavy osamelých `zbytočných` ľudí, jurodivých, alkoholikov a sociálnych vydedencov, ktoré autor zobrazuje so sebe vlastným, špecifickým zmyslom pre humor, sú barometrom hodnotenia stavu sveta a človeka v ňom, sveta, v ktorom sa pojmy dob

Spomedzi slávnych ľudí je Sade najmenej známy, najmenej o ňom vieme. Ako potomok starej provensalskej šľachty je pre svoje veľkopánske libertínske výčiny a zhýralosť už pred Veľkou Revolúciou viackrát väznený.

Podrobnejšie informácie o knihe Spomienky ortopéda profesora F.Makaia: Profesor František Makai pochádza zo známej bratislavskej lekárskej rodiny. Vyrastal v centre Bratislavy. Jeho rozprávanie začína spomienkou na starú Bratislavu, rodičovský dom, na slávneho učiteľa hudby, skladateľa Štefana Németha-Šamorínskeho a na množstvo rodinných priateľov - väčšinou známe osobnosti z kultúrneho a lekárskeho prostredia. Vo veku sedemdesiat rokov plný vitality, je prednostom I. ortopedickej kliniky v Bratislave. Napísal stovky publikácií, z ktorých mnohé sa stali prínosom nielen v našej, ale aj v svetovej medicíne. Ako vášnivý cestovateľ prešiel celý svet. Z jeho rozprávania sa dozvedáme množstvo zaujímavostí z lekárskej praxe vynikajúceho ortopéda.

Kniha Usmievavé Slovensko je tretím, azda najucelenejším a obsahovo najzávažnejším dielom autobiografickej trilógie Jána Kalinu. Zachytáva obdobie konca tridsiatych rokov, keď ako mladý študent asistoval v československom filme v Prahe, ale hlavne obdobie vojnového Slovenského štátu, ktoré prežil v Prešove a v Bratislave ako redaktor slovenského rozhlasu pod desiatkami pseudonymov. Dvakrát sa iba zázrakom s pomocou slušných ľudí dostal z deportačných transportov. S humorom jemu vlastným a s ohromným pozorovacím talentom Kalina približuje čitateľovi množstvo osobností kultúrneho života.

V poradí tretia kniha zaujímavého rozprávania o zahraničných a domácich vínach, tak ako ich hodnotil, degustoval a napokon opísal najznámejší slovenský enológ profesor Fedor Malík. Zážitky z medzinárodných prehliadok, kongresov a degustácií sú doplnené charakteristikou vín jednotlivých krajín, nielen vinárskych veľmocí ako sú Francúzsko, Taliansko, či Španielsko ale aj menších ale o to zaujímavejších producentov vín, torí sa postupne presadzujú na medzinárodných fórach. Potešiteľné je, že čoraz častejšie sa medzi nimi objavujú aj mená slovenských výrobcov.

Amélie Nothomb je jednou z najznámejších a najčítanejších súčasných belgických autoriek. Fascinuje a šokuje nielen originalitou a pestrosťou tvorby, ale aj výzorom, vystupovaním a životným štýlom. Mnohí ju považujú za grafomanku: v tridsiatich šiestich rokoch napísala už viac ako štyridsať románov, z ktorých od roku 1992 vyšlo už jedenásť. Prvé roky svojho života strávila v Japonsku, a hoci mala možnosť spoznať mnohé iné kultúry, táto krajina ju svojimi krásami, osobitosťami a zvrátenosťami doteraz inšpiruje. Dokazuje to aj román V ohromení a strachu (1998), v ktorom na základe vlastnej skúsenosti cez hlavnú postavu podáva svedectvo o nezmyselnosti japonského spoločenského systému, v ktorom záujem spoločnosti prevyšuje záujmy jednotlivca. Amélie, mladá Belgičanka zaľúbená do Japonska, sa zamestná v obrovskej japonskej spoločnosti, kde sa nie z vlastnej vôle a viny "vypracuje" z tlmočníčky až na toaletárku. Pri opisovaní jej strastiplnej púte plnej ponižovania a nespravodlivosti autorka nešetrí sarkazmom, iróniou a až do absurdnosti vygradovanými situáciami, pričom nenápadne podáva odľahčenú analýzu japonskej spoločnosti a najmä postavenia ženy v nej.

Väzenský život som doteraz poznal len z druhej ruky. Obraz, aký som si o ňom takto vytvoril, bol dosť protirečivý: od fešáckeho kriminálu zo Straussovho Netopiera po pankrácke temnice, kde mučili Fučíka. Vlastné skúsenosti som nemal, hoci všeobecne sa tvrdilo, že na spisovateľskú inšpiráciu to nie je na zahodenie. Lenže, ako vravievajú Nemci, „so gründlich wollte ich es eigentlich nicht wissen...“ Nezavrela ma kapitalistická prvá republika, hoci som sa za svojich študentských liet zúčastnil na nie jednej politickej akcii, za akú sa občas aj zatváralo. Nezavrel ma ani fašistický Slovenský štát, napriek tomu, že som bol v tom čase tri roky činný v ilegálnej komunistickej strane. Do basy ma nedal dokonca ani dogmatický režim päťdesiatych rokov, hoci – ako som si dodatočne uvedomil – nebolo nič ľahšie.

Za vraždou známeho redaktora Bratislavských novín AZ priamo v tlačiarni sa skrýva niekoľko motívov : je to pomsta žiarlivého milenca, ohrdnutej milenky, či úspešný pokus umlčať politicky nepohodlného novinára, ktorý odhalí korupciu na radnici? Prostredie starej Bratislavy tridsiatych rokov minulého storočia ožíva v neopakovateľnom kolorite najmenšieho veľkomesta Európy... Vášeň, napätie, zločin a nečakaná pointa: vrah je ktosi iný, kto čaká dlhé roky na svoju príležitosť...

Za záhadným názvom v poradí deviateho románu Amélie Nothomb sa skrýva životopisné rozprávanie o nemenej záhadnej bytosti – nehybnej, a predsa živej trubici. Trubica, poučuje nás Amélie, je jedinečnou zmesou plného a prázdneho.