Marenčin PT strana 11 z 92

Kým Michal potrebuje Júliine profesionálne služby, aby zachránil vzťah poznačený neverou, Júlia sa snaží nájsť v živote stratenú rovnováhu. Presvedčená o tom, že nevinné priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje, a posmelená skutočnosťou, že sa Michal druhýkrát stane otcom, sa rozhodne vycúvať aj z tohto pseudovzťahu a ustáť nový život sama s dcérou. Keď nájde pod dverami zastrčený odkaz s volaním o pomoc, je to práve Michal, kto sa ju snaží ochrániť. Kto je autorom odkazov, ktoré sa množia a ako môže Júlia pomôcť niekomu, koho identitu nepozná? Súhra okolností jej opäť do cesty privedie Simonu. Keďže Júlia neverí na náhodu, rozhodne sa napraviť svoj prvý neúspech pomôcť jej. Zdá sa, že hra s ilúziami neskončila. Keď sa do nej zamieša láska, môže spáliť všetko. Čo skrýva rúško ilúzií a kto je v skutočnosti stratená duša, ktorá zúfalo volá o pomoc? Aby ste zistili pravdu, nestojte pred zrkadlom. Aj obraz, ktorý vidíte je totiž len ilúziou... Čo je vlastne v živote skutočné? Eva Hrašková, milujúca mama na plný úväzok, ktorej v hlave neustále víria nové príbehy, no má len zlomok času na ich zhmotnenie v knihách. Na svojom konte ich má deväť a takmer všetky boli preložené aj do českého jazyka. Svojich čitateľov zásobuje hneď dvoma žánrami – ženskými príbehmi s prvkami spoločenského románu, v ktorých stavia hlavných hrdinov pred problémy, o ktorých sa nahlas veľa nehovorí, a knihami s krimi nádychom, plnými napätia. V roku 2018 sa vydala a z jej mena sa stal už len pseudonym. Doposiaľ jej vyšli knihy Len kým si tu, Nežný dotyk nenávisti, Nebo vonia tebou, Rande so svokrou, Sestra, Mrazivá odplata, Temný výdych (reedícia knihy Sestra), Všetko, čo (ne)chcem, Piliere ilúzie a Hra s ilúziami. 

Kniha je filozofickým pokusom pochopiť zmysel revolučných rokov 1968 a 1989, nájsť odpoveď na otázku, aký majú tieto revolúcie dopad na dnešnú spoločenskú realitu. Autor formuluje základné výzvy a protiklady súčasnosti; snaží sa pomenovať hodnoty a idey, v ktorých sa súčasný svet a Slovensko nachádzajú. Kľúčové momenty nedávnej histórie konfrontuje s osobnými spomienkami, zážitkami, obrazmi.

Štyri príbehy predstavujú štyri typy záhadnej ženy (nebešťanka, bohyňa, ukrutníčka, múza daždivého ostrova), štyri obdobia japonskej literatúry od najstaršej dochovanej japonsky písanej beletristickej prózy okolo roku 900 až po príbeh z roku 2000 a zároveň tri doby japonského jazyka. * * * Rozprávanie o zberačovi bambusu je najstaršia dochovaná japonsky písaná próza. Pripomína príbeh z Tisíc a jednej noci, je vsadená do reálneho historického prostredia a má realistickú psychologickú a citovú hĺbku. Odráža sa v nej mentalita klasickej doby japonskej kultúry – obdobia heian (784 – 1192). * * * Knižočka o kabuki pochádza zo vzácneho rukopisného zvitku vytvoreného medzi rokmi 1620 a 1650. Je to výtvarno-literárne umelecké dielo, ilustrovaný zvitok, prepájajúci prózu, poéziu a drámu, a popri písanej literatúre aj slovesné rozprávačstvo, spev a tanec. * * * Sakaguči Ango je predstaviteľom povojnového literárneho smeru zvaného darakuron, čo sa dá preložiť ako degenerativizmus. Novela Pod rozkvitnutými korunami v lese sakúr nadväzuje na tradíciu modernej japonskej literatúry, v ktorej je tradičná „japonská krása“ v kontrapunkte s perverznou krutosťou. Nádhera bielych a ružových sakúr vyvoláva pocity útlaku, spôsobuje psychickú nerovnováhu, posuny vo vnímaní času a reality hraničiace s „prechodom do inej dimenzie“, čo autor jedinečne zachytáva a kontrastuje pomocou makabrózneho stínania hláv. * * * Súčasný autor Kido Saburó vo svojej próze Príbeh cirkusu, čo prišiel na daždivý ostrov používa odľahlé prostredie tropického ostrova v Pacifiku ako pestré maliarske plátno, na ktoré potom maľuje príbeh riešiaci najzákladnejšie problémy celého ľudstva.  

Vlado vymyslel Triangel, pesničkovú reláciu, ktorá v osemdesiatom druhom bola ako zjavenie a Ďuro, režisér, ktorý vyrobil všetky tie skvelé pesničkové klipy pre Luciu, Tublatanku, Všechno na Mars od Dalibora Jandu alebo Mullerovu pecku Prečo vy, ľudia dvadsiateho storočia, máte vždy zachmúrené obočia... Za všetko, čo som nevidel z civilizovaného sveta, ďakujem komunistickej strane a jej úžasnému vynálezu železná opona. Zároveň jej ďakujem, že mi umožnila aspoň dostať sa do Ruska, zeme, kde včera zožrali to, čo mali na zajtra, zeme obrovských obchodných domov GUM, kde ľudia sedeli v hajzloch bez dverí, srali, rozprávali sa a pili vodku. Najviac som sa čudoval, čo serú, keď nič nebolo. Nikde nebolo nič! Ani hovno. Hovorí Ľubo Dobrovoda, autor kníh Ja malkáč a Ja velkáč, narodený 22. 9. 1962, čo bol dátum akurát tak dobrý na to hodiť si mašľu...

Vedeli ste, že – objaviteľa Tichého oceánu dal popraviť vlastný svokor? – slávneho cestovateľa Davida Livingstona takmer zabil lev? – do prvého víťaza Tour de France Maurica Garina hádzali neprajníci kamene? – Wiley Post uskutočnil prvý sólový let okolo sveta napriek tomu, že videl iba na jedno oko? – po prvej svetovej vojne bojovali Poliaci a Ukrajinci proti sebe, aby sa vzápätí spojili proti Rusom? – na Slovensku sme mali desiatky ulíc pomenovaných po Hitlerovi a Stalinovi? – Winston Churchill vyhlásil miesto narodenia následníka juhoslovanského trónu v Londýne na jeden deň za štátne územie Juhoslávie, aby sa narodil na území svojej krajiny? – posledného rumunského kráľa zosadil z trónu vlastný otec? PhDr. Martin Furmanik, PhD. (1989) pracuje ako historik, knihovník a archivár v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi. Publikoval množstvo odborných a popularizačných textov na tému histórie a prózu v desiatkach periodík. Je autorom a spoluautorom historických kníh Spiš a vznik Československej republiky, Putovanie dejinami Spiša alebo Rodičia slávnych. Viac informácií na  www.martinfurmanik.sk 

Kniha sa zamýšľa populárno-vedeckou formou nad fenoménom čítania na Slovensku v dlhom 19. storočí. Analyzuje čitateľov, preferovanú i zakazovanú literatúru, spôsoby, miesta i funkcie čítania a nakoniec i dôvody, ktoré viedli ľudí, že siahali po knihe. V storočí nacionalizmu mala kniha významné národnopolitické poslanie a nebolo preto vôbec jedno, čo deti, mládež, ženy, ale i obyčajní ľudia čítali. Beletria a jej autori boli v službách vopred zadefinovaných ideovo-politických cieľov a často vstupovali do politických zápasov. Preto dobrodružná, detektívna a ľúbostná literatúra, ako aj ďalšie ľahšie žánre, boli zakazované a marginalizované, rovnako „protislovenské“ alebo mravy ohrozujúce a rôzne tzv. dekadentné zahraničné publikácie. České knihy tvorili prekladmi a bohatou vydavateľskou činnosťou cestu k viac i menej kvalitnej svetovej literatúre, diela ruských autorov mali zase slovenských čitateľov povzbudzovať a posilňovať v slovanskom povedomí. S vydávaním, písaním a čítaním kníh úzko súviseli i obrazové prílohy, ktoré sprístupňovali text, rozvíjali fantáziu a dokázali literatúru i „predávať“. Kniha otvára všetky tieto otázky v celej ich zložitosti a protirečivosti a pokúša sa hľadať na ne odpovede. Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. (1959, Bratislava), zaoberá sa dejinami „dlhého“ 19. storočia, jeho špecializáciou sú hospodárske a sociálne dejiny, v súčasnosti najmä dejiny šľachty a environmentálna história. Je autorom 17 samostatných knižných titulov, spoluautorom vyše desiatich syntéz a takmer dvoch stoviek vedeckých štúdií publikovaných v 15 krajinách sveta. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor slovenčina-dejepis. Pracuje na Historickom ústave SAV, je profesorom histórie na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty UK. 

Tido J. Gašpar (1893 – 1972), slovenský novinár, spisovateľ, kultúrny pracovník, dramaturg, verejný činiteľ, ideológ a politik, výrazná postava bratislavskej bohémy. Študoval v Marine, pracoval ako námorník, bol poslancom Snemu Slovenskej krajiny za HSĽS. V roku 1940 sa stal chargé d’affaires vo Švajčiarsku, v rokoch 1941 – 1945 bol šéfom Úradu propagandy Slovenského štátu. V roku 1945 bol zatknutý a odsúdený na tridsať rokov. Na slobodu sa dostal až v roku 1963 po udelení amnestie. Tido J. Gašpar je zaujímavá, ale kontroverzná postava našej histórie. Má mnoho zásluh o pozdvihnutie slovenského povedomia. Kniha je aj o tom ako sa stal z obyčajného dedinského chlapca kráľ bratislavských nočných podnikov, šéfom Úradu propagandy Slovenského štátu, ako spojil svoju budúcnosť s fašistickým Nemeckom. Často obedoval a viedol rozhovory s prezidentom Jozefom Tisom. Vo väzení, kde si odpykáva dlhoročný trest s ním diablov advokát vedie rozhovory o tom, kde urobil chybu, v čom sa mýlil. Jeho tragédia spočívala v tom, že bol až príliš zapálený pre slovenskú vec, samostatný Slovenský štát, pre ktorý bol takpovediac ochotný podpísať aj zmluvu s diablom. Postava advocatus diaboli umožnila autorovi vo fiktívnych dialógoch klásť otázky a hľadať odpovede na zložité rozhodnutia a činy v čase vojnového Slovenského štátu.

Kniha je pozvánkou pre dobrodružné deti a ich rodičov na výpravy do praveku. V deviatich kapitolách vás prevedie deviatimi lokalitami východného Slovenska, na ktorých je možné nájsť skameneliny. Vďaka mapám, popisu a ilustrovaným rekonštrukciám lokalít v ich pravekom období dostane čitateľ – cestovateľ návod, ako sa vrátiť do dávno strateného sveta.

Kedysi dávno žil starý muž prezývaný Zberač bambusu. V húštinách hôr zbieral bambus a všeličo z neho vyrábal. Volali ho Sakaki-no Mijacuko, čiže Služobník zo Sakaki. * * * Svojho času ľudí uchvacoval tanec kabuki odori, ktorý tancovala majsterka Okuni. Jej pôvod môžeme hľadať až v ďalekej provincii Izumo. Z týchto vzdialených končín, cez vysoké vlny, prišla sem hore do Cisárskeho mesta, kde ukazovala všakovaké, rozmanité tance, hoc aj brané ako „bláznivé-slová-a-pestrá-reč“. Medzi jej tancami bolo aj kabuki odori, ktoré predvádzala s majstrovstvom a šikovnosťou. * * * Keď rozkvitli sakury, ľudia sa radostne schádzali pod ich belostnými korunami, hompáľali krčiažkami sake, jedli ryžové halušky, kochali sa z tej krásy a tešili sa, že jar je v plnom prúde. * * * Pršalo. Už vyše osem mesiacov ustavične pršalo. Dážď omýval zeleň lesa a všetko sa sfarbovalo dozelena. Do stromov v lesoch bil dážď, a čím viac ich omýval, tým bola ich zeleň tmavšia. Tí, čo kráčali v daždi, sa sfarbili nazeleno, ba tým, čo sa na dážď pozerali, zozeleneli aj oči. V daždi, lejúcom sa na lesy, sa ľudia sfarbovali dozelena, len vtáky v lese, čerstvo zafarbené načerveno, nažlto, nazeleno či načierno, si svoje farby zachovávali. No napokon ani vtáky nedokázali vzdorovať silnému dažďu a zachovať si svoj pôvodný vzhľad. Všetci vedeli, že za čias dedov niekedy pršiavalo bez prestávky aj tri roky.

Kedysi dávno žil starý muž prezývaný Zberač bambusu. V húštinách hôr zbieral bambus a všeličo z neho vyrábal. Volali ho Sakaki-no Mijacuko, čiže Služobník zo Sakaki. * * * Svojho času ľudí uchvacoval tanec kabuki odori, ktorý tancovala majsterka Okuni. Jej pôvod môžeme hľadať až v ďalekej provincii Izumo. Z týchto vzdialených končín, cez vysoké vlny, prišla sem hore do Cisárskeho mesta, kde ukazovala všakovaké, rozmanité tance, hoc aj brané ako „bláznivé-slová-a-pestrá-reč“. Medzi jej tancami bolo aj kabuki odori, ktoré predvádzala s majstrovstvom a šikovnosťou. * * * Keď rozkvitli sakury, ľudia sa radostne schádzali pod ich belostnými korunami, hompáľali krčiažkami sake, jedli ryžové halušky, kochali sa z tej krásy a tešili sa, že jar je v plnom prúde. * * * Pršalo. Už vyše osem mesiacov ustavične pršalo. Dážď omýval zeleň lesa a všetko sa sfarbovalo dozelena. Do stromov v lesoch bil dážď, a čím viac ich omýval, tým bola ich zeleň tmavšia. Tí, čo kráčali v daždi, sa sfarbili nazeleno, ba tým, čo sa na dážď pozerali, zozeleneli aj oči. V daždi, lejúcom sa na lesy, sa ľudia sfarbovali dozelena, len vtáky v lese, čerstvo zafarbené načerveno, nažlto, nazeleno či načierno, si svoje farby zachovávali. No napokon ani vtáky nedokázali vzdorovať silnému dažďu a zachovať si svoj pôvodný vzhľad. Všetci vedeli, že za čias dedov niekedy pršiavalo bez prestávky aj tri roky.

Keď pracujem na parkovisku za operou národného divadla, mám povolené chodiť dovnútra na hajzel. Väčšinou čurám sám, iba sem-tam s muzikantami z orchestra. Raz pri vedľajšej mušli niekoho periférne zaregistrujem. Nenápadne sa k nemu otočím, vzápätí strašne zrevem a celého ho oštím. Od úlaku z môjho revu zreve aj on a oští ma tiež. S vytreštenými očami sa na seba pozeráme, on bez výrazu, lebo chrobák výraz nemá. Teda aspoň nie taký, aby sme ho my ľudia pochopili. Prisahámbohu ošťal som obrovského chrobáka ako od Kafku s tykadlami krovkami, chlpatými nohami, ale hlavne s obrovskými očami, ktoré ma od detstva mátali v snoch. A keby len chrobáci. Mňa mátali aj komunisti, indiáni, ruličkári, rusáci, funebráci, fúzáči aj doktori. Toto je vlastne kniha o strachoch. Keď som sa ich jedného dňa zbavil a s úľavou si vydýchol, hneď sa mi ďalšie dva strašíky vplazili do hlavy ako hadi. A viete kadiaľ? Cez uši. Tak sa v staroveku trávilo. A ja na vás teraz tie moje strachy vypustím cez oči. Čítajte a tešte sa, že nie ste ja. Veď dozvedať sa po kvapkách o cudzích problémoch a nešťastiach, to je tá najväčšia literárna Nirvana, ktorú môžeme zažiť. Tak len do mňa! Pichnite si do žíl dúšok veksláckej krvi, lepičského gleju a leopardieho revu. Po vakcíne parkáčom vás blbosť sveta naokolo už iba rozosmeje. Vlado vymyslel Triangel, pesničkovú reláciu, ktorá v osemdesiatom druhom bola ako zjavenie a Ďuro, režisér, ktorý vyrobil všetky tie skvelé pesničkové klipy pre Luciu, Tublatanku, Všechno na Mars od Dalibora Jandu alebo Mullerovu pecku Prečo vy, ľudia dvadsiateho storočia, máte vždy zachmúrené obočia... – Do piče, – nadával opitý režisér Ďuro Takáč nad decákom borovičky – si ma zavolajú tí kokoti komunistickí na koberec a hovoria, súdruh režisér, prečo nepoviete súdruhovi Mullerovi, že ľudia u nás v Československej socialistickej republike nie sú vždy zachmurení. Nech zaspieva, že občas majú zachmurené obočia – to je oveľa lepšie, nie? Takáč, jedovitý chlapec z Gemera, s veľmi zlými opicami, tresol do stola, chytil ma pod krk namiesto súdruha, a zreval: – Tak im hovorím, súdruzi, kokot téš neni občas kokot, ale furt kokot! Je tak? – Je, – povedal som uškrteným hlasom. – Tak vidíš, – povedal Ďuro a zahodil ma do prepraviek s vínom, kde som pre istotu zostal ležať. – Nehaj Čecha, do piči, – zastal sa ma vysokánsky chalan v kabáte z medvedej kože, menom Titus. Bol krmič v ZOO, čundrák, a po pätnástich rumoch skvelý spevák českej country. V ten deň, kedy sa riešil Mullerov klip, sa vzadu vo výčape varili medvedie laby, fakt nekecám. ************* Za všetko, čo som nevidel z civilizovaného sveta, ďakujem komunistickej strane a jej úžasnému vynálezu železná opona. Zároveň jej ďakujem, že mi umožnila aspoň dostať sa do Ruska, zeme, kde včera zožrali to, čo mali na zajtra, zeme obrovských obchodných domov GUM, kde ľudia sedeli v hajzloch bez dverí, srali, rozprávali sa a pili vodku. Najviac som sa čudoval, čo serú, keď nič nebolo. Nikde nebolo nič! Ani hovno. Hovorí Ľubo Dobrovoda, autor kníh Ja malkáč a Ja velkáč, narodený 22. 9. 1962, čo bol dátum akurát tak dobrý na to hodiť si mašľu...

Básnická zbierka je výber záznamov z autorovho denníka. Sú v nej opisy obrazov či situácií – perokresby, vlastné myšlienky – lietavice a rôzne tvary formované zo slov – slovostavby. Texty sprevádzajú autorove fotografie.

Ernst Haupt-Stummer – maliar, sochár, hudobník a spisovateľ, pochádza z významnej aristokratickej rodiny bývalých moravsko-rakúskych veľkopriemyselníkov a veľkostatkárov. Narodil sa v roku 1933 v kaštieli v Tovarníkoch pri Topoľčanoch, kde prežil svoje detstvo. Jeho predkovia získali bohatstvo a prestíž obchodovaním so soľou, neskôr s cukrom a progresívnym hospodárením na vlastných a prenajatých veľkostatkoch. Široko rozvetvená rodina žila na Slovensku na šiestich panstvách. Na konci druhej svetovej vojny museli emigrovať do Rakúska, opustiť milovaný domov na Slovensku, kde im skonfiškovali majetok. Ernst Haupt-Stummer vyštudoval scénografiu na vysokej škole výtvarných umení vo Viedni, pokračoval v štúdiu obchodu a ekonomiky v Mníchove. V roku 1958 založil vo Viedni reklamnú agentúru. Po zavŕšení úspešnej kariéry sa stal podporovateľom mladých umeleckých talentov z rôznych kútov Európy. V knihe spomína na svoje detstvo v kaštieli v Tovarníkoch a v obľúbenom letovisku na Kulháni. Opisuje život a pomery na panstve tak, ako ich vnímal v čase dospievania. Vďaka jeho spomienkam sa prenesieme do obdobia 30. rokov 20. storočia, dozvieme sa o detstve aristokrata, o jeho názoroch na ľudí a okolitý svet, spomína na výlety a prvé poľovačky. Odkrýva svoje pocity a vzťah k najbližším príbuzným, k služobníctvu, spomína na pestúnku, guvernantky či obľúbeného kuchára. Opisuje návštevy a stretnutia s priateľmi na panstve, spomína na obdobie vojnovej okupácie až po dramatický útek celej rodiny do Rakúska v roku 1945.

Rodina je šťastie, občas aj veľké trápenie. Úspechy detí sa striedajú s neúspechmi a vtedy si rodičia často vyčítajú, že ich životy za veľa nestoja. Nezvládli deti. Nezvládli ich postaviť na nohy, zabezpečiť im slušný život. Zostanú v hniezde opustení a deti slobodne vyletia do sveta. Jedna z dcér zostala sama so svojou kariérou a slušne sa jej darilo. Život si nevedela vynachváliť. Druhá stretla muža, ktorý tak ako mnohí iní, pred svadbou klamal úsmevom, vyšportovaným telom a prejavmi lásky. Potom sa však život dievčaťa zmenil na katastrofu. Urážky, napádanie, znevažovanie, žiadna pochvala ani obdiv... Nevedela, čo robiť, dieťa už bolo na ceste a hádky sa vyhrocovali. Rodičia, ktorí deťom darovali všetku lásku, sa umárali žiaľom, nešťastie, ktoré ich postretlo prežíval každý sám vo svojom veľkom byte, naplnenom dennodenným trápením dcéry. Dcéry, ktorú manžel týral.

Okružné bulváre je posledný Modianov román z tzv. okupačnej trilógie (Les Boulevards de ceinture, Place de l’Étoile a Ronde de nuit), v ktorej autor novátorsky stvárnil každodennú realitu rokov 1940-45, ako aj jej posolstvo a dopad na povojnové roky, v ktorých sa Francúzsko vyrovnávalo s kolaborantmi a nacistami. Modiano bol vôbec prvý, ktorý o týchto chúlostivých témach písal priamo a otvorene. Rozprávač príbehu sleduje skupinku troch vojnových profitérov, operujúcich pravdepodobne pod ochrannými krídlami francúzskeho gestapa, ich obžerstvá a hýrenie: vydavateľa kolaborantských novín Muraillea, záhadného grófa a vyslúžilého legionára Marchereta, a tiež svojho otca, pred vojnou úspešného obchodníka a teraz poradcu a účtovníka pri ich temných obchodných operáciách, Chalvu Decquecairea, ktorého identita ostáva až do rozuzlenia neurčitá. Prví dvaja ho majú zjavne v hrsti a využívajú jeho mimoriadne obchodné schopnosti výmenou za to, že taja jeho židovský pôvod. Rozprávač cestuje v čase a uvádza príbehy z detstva, teda z obdobia predtým, ako ho otec opustil, o jeho neúspešných obchodných transakciách, pri ktorých mu robil asistenta, o jeho snoch a spomienkach. V čase rozprávania (1942-44) ho už otec vôbec nespoznáva, až do chvíle, kedy sa rozprávač rozhodne zavraždiť jedného z protagonistov štvavej protižidovskej kampane a spolu s otcom odchádzajú ukradnutým autom do nočného Paríža, do miest, ktoré kedysi spolu navštívli, kde im hrozí zatknutie, deportácia a smrť. Zo záverečných riadkov sa však dozvieme, že aspoň jeden z nich prežil.

Príbeh lásky, ktorá k sebe nečakane zvedie dvoch ľudí. Lásky, ktorá neplánovane spojí mladé dievča a staršieho muža. Príbeh plný nehy a vášne, rozdielnych túžob, rozličných životných období, žiarlivosti, strachu zo straty, plný nevery a bolesti, ale hlavne lásky. Taký je príbeh Anny a Luka.