Marenčin PT strana 57 z 84

Neistotu v každodennom živote vyvolávajú najmä existenčné problémy, ale aj nedostatok zmysluplnej komunikácie, nestálosť citov, nechuť k zodpovednosti a chaos v hodnotovom systéme. Ľudia zúfalo hľadajú svoje miesto v živote a podvedome cítia, že základné istoty im pomôže nájsť návrat k prírode, k rodinným koreňom. Tento proces je zdĺhavý, vyžaduje si odvahu a neochvejnosť presvedčenia, že človek je harmonickou súčasťou všetkého živého. Pobyt v prírode Čertovice hlavným hrdinom príbehu pomáha zistiť aké sú najdôležitejšie hodnoty a že pokoj môžu nájsť len sami v sebe. O autorovi Tatiana Jaglová, novinárka a spisovateľka, je autorkou piatich kníh, jednej poviedkovej Deň motýľa a štyroch románov Znamenie ohňa, Šialený nápad, Strach zo zrkadla a Medúza na prvom poschodí, za ktorý získala Cenu Ladislava Ťažkého. Je autorkou niekoľkých televíznych scenárov a dvoch krátkych filmov z oblasti vedy. Vo svojich knihách sa zaoberá najmä životmi súčasných žien, ktoré sa nevedia vysporiadať s problémami v práci a rodine, hľadajú náhradné riešenia, často až absurdné. Autorka uvažuje nad hodnotami súčasnej spoločnosti a rodiny, jej morálkou a pretvárkami, ktoré vedú k citovému narušeniu a problémom nájsť správnu životnú cestu.

Cesta za láskou býva rozmanitá a často strastiplná, najmä ak máte povesť "zlodejky mužov" ako Eliška, ktorá lásku považuje za jediný liek na svoju doráňanú dušu. Prijíma obdiv a záujem mužov v naivnej viere, že v mene lásky a boja s fóbiami je dovolené všetko... Aj kradnúť mužov kolegyniam! Na pozadí príbehu o Eliške sa rozvíjajú aj vzťahy jej troch kolegýň - žiarlivej intrigánky Zity, podozrivo veselej Lenky a Veroniky, ktorá je šťastne vydatá za obľúbeného herca. Ale je všetko tak, ako to vyzerá? Je Eliška naozaj zlodejka alebo skôr obeť? Kto má na svedomí haváriu Veronikinho manžela a ďalšie zvláštne udalosti? Môžu mať myšlienky takú silu, že spôsobujú nešťastia, môžu hýbať osudmi ľudí? Emocionálny a svieži román o láske a úprimnosti, o tom, že myšlienky sú ako bumerang a zázraky sa dejú. Ester Anas Bukvajová sa narodila v Bratislave, odkiaľ sa pred niekoľkými rokmi presťahovala do neďalekej dedinky. Po úraze stratila zamestnanie manažérky enviromentálnej spoločnosti. Umožnilo jej to naplno sa venovať svojej záľube, písaniu poviedok, ktoré uverejnila v mnohých časopisoch. Niektoré vyšli aj knižne, čo ju povzbudilo k napísaniu knihy Imidž šelmy, ktorá sa po vydaní vo februári 2013 umiestnila v TOP rebríčkoch na internete aj v kníhkupectvách. Jej ďalšia kniha Za všetkým hľadaj chlapa čerpá z prostredia filmovej spoločnosti, kde pracovala desať rokov ako technická redaktorka. Po dlhom hľadaní toho pravého je druhýkrát vydatá.

Tridsať osobností, a každý z nich mal rodičov. Kto nepozná Caesara, Alexandra Veľkého či Džingischána? Kto nepočul o Kolumbusovi, Skłodowskej či Einsteinovi? Všetci sme sa učili o Hitlerovi, Stalinovi a Karolovi Veľkom. Kto však boli ich rodičia? Je známe, že detstvo a výchova majú veľký vplyv na to, čo sa z detí stane v dospelosti. Inak tomu nebolo ani v prípade slávnych postáv histórie. Práve preto sa kniha pokúša ozrejmiť, aký vplyv mali na slávne deti ich rodičia. Kniha je prelomová aj v inom zmysle. O ľuďoch ako Cézar, Mozart, či Stalin sa vie prakticky všetko. O ich rodičoch však verejnosť nevie takmer nič. Kniha preto poodhaľuje málo známe osudy rodičov týchto známych osobností. PhDr. Martin Furmanik, PhD. Po doktorandskom štúdiu histórie na Slovenskej akadémii vied pôsobí ako historik v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi. Je autorom vyše stovky odborných štúdií i popularizačných článkov na tému histórie. Publikoval v 25 odborných a popularizačných periodikách, jeho články vychádzajú v časopisoch Život, Téma, Historická revue, Pravdivá história, denníkoch SME a MY. Z popularizačných diel spomeňme jeho knihy Putovanie dejinami Spiša a Stabilita republiky.

Oskar začínal ako muzikant. Osud mu však ponúkol viac: peniaze, drahé autá, postavenie v skupine mafiánov. Operovali na mestskom trhovisku, vypaľovali kaviarne a reštaurácie, s pištoľou priloženou na spánky získavali firmy od podnikateľov. Naháňali strach, a k luxusnému životu potrebovali stále viac. Oskar sa zaplietol s mafiánmi, ale nechcel sa byť najsurovejším z nich, nechcel vraždiť, no mať veľa peňazí ho bavilo. Na prácu zločinca si postupne zvykol, posilňovala ho príslušnosť k mafiánskej skupine. Roky plynuli, alkohol, stres a nočné vyčíňanie ho poznačili. Z mladého obávaného mafiána sa stal chorý muž bez života a bez rešpektu. Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou vyše štyridsiatich poviedkových, románových a publicistických kníh, viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Žije a tvorí v Bratislave.

Juraj Beneš (1940, Trnava - 2004, Bratislava). Slovenský skladateľ, pedagóg, bývalý prodekan Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU v Bratislave. Autor symfonických, operných a vokálno-symfonických diel, ktoré boli uvedené na domácich aj zahraničných scénach (Praha, Londýn, Mníchov, Varšava, Ľubľana a ďalšie). V spomienkach jeho žiakov, spolupracovníkov a interpretov ožíva doba, v ktorej skladateľ tvoril - druhá polovica 20. storočia, prechod od totality k demokratickému režimu. Naďa Hrčková (1939, Bratislava). Vysokoškolská profesorka, medzinárodne uznávaná odborníčka v oblasti dejín hudby. Je autorkou a editorkou slovenskej a českej verzie Dejín európskej hudby I - VI. Spoluzakladala medzinárodný festival súčasnej hudby Melos-Étos.

Hlavná hrdinka, pevne zakotvená v rodnom meste, kde je potrebná a šťastná, sa sťahuje zo Slovenska k sestre do bavorského Franska. Už-už, keď cíti, že by v novej zemi mohla byť rovnako šťastná ako doma, jej niečo vnútri zašepká, že rodnú krajinu nikto nikdy nedokáže nahradiť. Zároveň cíti, že jej maličkí krstní synovia, dvojčatá zvané Orlíčatá, by po rozvode rodičov potrebovali jej oporu. Chcela by im okamžite priletieť na pomoc, no také ľahké to nie je, nakoľko má vo Fransku prácu, ktorá ju baví, má tu priateľov – hudobníkov, druha Libiho, sestru i obľúbenú samotu. Rozhodne sa spojiť oba svety tak, aby ich diaľka nerozdeľovala, ale spájala. Na pomoc si volá svojich predkov, rodinu i priateľov, múdreho otca, no najmä krstného otca Janka, ktorý ju po tragickej smrti v lese neustále sprevádza. Otec a Janko jej posielajú na pomoc ich detskú loďku s menom Červený delfín, aby ňou mohla kedykoľvek doplávať po Dunaji domov a tak spojiť oba milované svety. V myšlienkach aj v skutočnosti. Tamara Čarnogurská (1980, Kežmarok). Absolvovala gymnázium v Kežmarku. Pokračovala štúdiom na Právnickej fakulte v Bratislave. Pracovala v štátnej aj územnej samospráve. Žila s prestávkami v zahraničí. V Spišskej Belej sa podieľala na obnovení hudobného spolku Belančanka, na založení divadelného združenia TheatroBalans a športového klubu Samson. V roku 2014 sa presťahovala do bavorského Franska, kde získala ďalšie odborné vzdelanie. Venuje sa sociálnej práci a hudbe. Zaujíma sa o slovenský folklór, naučila sa hrať na fujare a pastierskych píšťalách. Má rada výzvy, obľubuje cestovanie a spoznávanie iných kultúr. Miluje prechádzky lesom. Je členkou Spišského literárneho klubu. Ako spoluautorka vydala populárno-náučnú publikáciu Etikety zo Spišskej Belej a Popradu.

Publikácia sprístupňuje poznatky získané prostredníctvom projektu APVV-16-0113 Sociokultúrny kapitál úspešných obcí ako zdroj udržateľného rozvoja slovenského vidieka. Projekt bol zameraný na výskum, analýzu a interpretáciu využitia sociálneho a kultúrneho potenciálu ôsmich úspešných slovenských obcí, nositeľov titulu Dedina roka. Výsledky výskumu môžu byť zdrojom inšpirácie pre zlepšenie kvality života vo vidieckom prostredí na Slovensku. Východiskom bola analýza lokálnych aktivít v hospodárskej, environmentálnej, sociálnej a kultúrnej oblasti (aj z perspektívy kultúrneho dedičstva). Finálnym výstupom je komparatívna interpretácia pozitív (aj negatív) miestnych ľudských a kultúrnych zdrojov. Ambíciou publikácie je poukázať na udržateľnosť vidieckeho spôsobu života a na inovatívne formy vidieckeho hospodárenia a sociokultúrnych aktivít. Publikáciu pripravili vedeckí pracovníci z popredných akademických pracovísk na Slovensku. Autori z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV sa zameriavajú na analýzu spoločenských vzťahov s dôrazom na slovenský a stredoeurópsky kontext. Oblasti vedeckého záujmu zahŕňajú aj výskum kultúrnych tradícií a spôsobu života vo vidieckom prostredí. Riešiteľský tím z Katedry sociálnych štúdií a etnológie FF UMB v Banskej Bystrici má bohaté skúsenosti s výskumom aj riešením problematiky využitia kultúrneho a prírodného dedičstva v regionálnom a lokálnom rozvoji. Riešiteľky z Katedry etnológie a folkloristiky FF UKF v Nitre kladú dôraz na tradičnú kultúru, spoločensko-kultúrne kontexty odlišností rôznych regiónov Slovenska a ich rozvoja, kultúru národnostných menšín na Slovensku, hudobnú a tanečnú kultúru a tradičné remeslá.

4. júna 1920 bola podpísaná Trianonská mierová zmluva, ktorá dala bodku za historickým Uhorskom. Zmluva priniesla strednej Európe protichodné očakávania a pocity. Na jednej strane radosť spojenú s veľkými nádejami, na druhej obavy, pocit krivdy a osudovej katastrofy. Trianon stále vyvoláva vášne a snahy po revízii. Tie hovoria o historickej nespravodlivosti, o náprave krívd a spojení rozdeleného národa. Po sto rokoch v nových európskych kontextoch ide už len o politickú mobilizáciu a nezodpovedné účelové politické hry. Kniha mapuje cestu, ktorá priviedla Maďarov k tejto katastrofe a hodnotí ju zo slovenského pohľadu. Vnútorná politika pred vojnou, agresívne ciele Uhorska počas nej a definitívna porážka štátu viedli k jeho rozpadu a k turbulentným udalostiam roku 1919, keď si Slovensko komplikovane hľadalo cestu k novému štátu a nové nestabilné Maďarsko sa potácalo od ľavicového k pravicovému radikalizmu. V oboch prípadoch pôsobilo ako potenciálna vojenská hrozba, nositeľ aktívnej propagandy proti svojim susedom, rovnako sa však stávalo obeťou eskalovaných územných ašpirácií. Trianon sa javí ako zavŕšenie jednej historickej etapy, súčasne však otvára novú, spojenú s bojom za a proti jeho revízii. Obyčajní ľudia sa stávali nevinnými obeťami týchto historických procesov a mocensko-politických ašpirácií na oboch stranách hranice.

Proč francouzští intelektuálové kritizují elity ve své zemi, zatímco v zemích střední a východní Evropy právě elity chybí? Léta čekáme na to, kdy konečně nejlepší studenti budou řídit naši zemi. Silné a kvalitní školství je u nás zatím jen snem, ale elitní studenty už máme. Jak je využít? Jak to dělají v Paříži, Londýně a zbytku světa?

Paula Santorisová sa odhodlá urobiť hrubú čiaru za starým životom. Chce sa naplno venovať žurnalistike a písať kvalitné články. Dokonca preruší kontakt s bývalým kolegom z kriminálky, keďže táto cesta nikam nevedie. Lenže prosby o pomoc pri hľadaní strateného výherného žrebu ju privedú nielen späť k policajtovi, ktorý práve vyšetruje sériu vrážd, ale aj k samotnému vrahovi. A tak sa znovu ocitne vo veľkom nebezpečenstve. Vlastne v najväčšom vo svojom doterajšom živote... Vojtech Beniczky (1973) je pseudonym autora, ktorý sa narodil v Malackách. Od detstva žije v Bratislave, kde sa najskôr vyučil remeslu a o desať rokov neskôr zmaturoval. Píše fiktívne kriminálne romány, ale pri opisoch záporných postáv sa inšpiruje reálnymi ľuďmi, s ktorými vyrastal na sídlisku. Zažil situácie, vďaka ktorým dokáže dôveryhodne opísať policajný zásah, či výsluch. V súčasnosti sa obklopuje už len ľuďmi, ktorí mu pri písaní slúžia ako pozitívni hrdinovia. Je ženatý a má jednu dcéru.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa sa Bratislava postupne začína meniť na modernú metropolu. Zriaďujú sa nové inštitúcie, prichádzajú českí úradníci, buduje sa štátna správa. Mení sa duch mesta – z ospalého, kedysi významného a bohatého korunovačného mesta sa stáva živé dynamické moderné mesto. Mení sa životný štýl obyvateľov a tomu sa prispôsobuje architektúra a urbanizmus mesta. Prichádzajú mladí architekti najmä z Čiech a z Rakúska, žačína sa meniť ráz centra mesta a vzniká množstvo projektov na novú, modernú výstavbu. Kniha mapuje obdobie Prvej republiky do vzniku Slovenského štátu. Kolektív autorov sa snaží zachytiť nielen urbanistické zmeny, vznik zaujímavých moderných stavieb, ale aj ducha doby, každodený život a životný štýl v Bratislave v tomto období. Autorka sa venuje modernej architektúre. Knihu pripravuje v spolupráci s kolektívom historikov a architektov. Kniha je bohato ilustrovaná dobovými fotografiami a plánmi. Zostavovateľ publikácie Peter Szalay a kolektív autorov: Katarína Andrášiová, Nina Bartošová, Katarína Haberlandová (SAV) a Michal Bogár, Ľubomír Králik, Ľudovít Urban (Ateliér BKU).

Civil Ceremonies In Socialist Czechoslovakia And Post-Socialist Slovakia

Prechádzka po jednom z najstarších zachovaných cintorínov na území Bratislavy. Vznikol okolo roku 1784 a sú tu pochované významné prešporské rodiny, remeselníci, umelci, podnikatelia a mnohé vynikajúce osobnosti. V knihe sa spomína viac ako 170 osobností a množstvo umelecky zaujímavých náhrobkov, ktoré sú zobrazené na vyše 200 dobových fotografiách.Mená ako Pálffy, Esterházy, Feigler, Ortvay, Manderla, Palugyay, Justi, Kozics, Werner, Ludwig, Marshall, Rigele, Lanfranconi, Albrecht, bratislavský „Robinson“ Karl Jetting, Majsch, Tido Gašpar, J. E. Hubert, Gessay, Žabota, Vavro Šrobár, Melkovič, Satinský a mnohé ďalšie – tvorili históriu mesta. Na prechádzke po Ondrejskom cintoríne si pripomenieme ich zaujímavé osudy. PhDr. Viera Obuchová, CSc. (1951, Bratislava), vyštudovala históriu na FiF UK v Bratislave. Od roku 1974 pracuje ako historička v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave. Je autorkou a spoluautorkou odborných a populárno-náučných publikácií o histórii Bratislavy.

Básnik nazval Bratislavu mestom na sútoku vína a Dunaja, no nie je to len bonmot. Veď už viac ako dve tisícročia sa v našom regióne pestuje hrozno a výsledkom pracovitých rúk, ľudského umu a slnka je lahodné víno. Prví klčovali svahy Malých Karpát Kelti, po stáročiach rímsky cisár Marcus Aurelius Probus nariadil svojim legionárom vysadiť na okolitých pahorkoch vinič. O obľúbenosti vína svedčí aj fakt, že sa nám zachovali modlitby za víno ešte z čias Cyrila a Metoda. V stredoveku panovníci výnosmi ochraňovali bratislavských vinohradníkov a vtedajšia produkcia 2500 litrov vína na obyvateľa svedčí o jeho význame ako obchodnej komodity. Až na štyridstiatich piatich uliciach vládla nevídaná podviechová demokracia; Bratislavčania prví ochutnali šampanské mimo územia Francúzska a to od Palugyaia mali aj vo vinotéke na Titanicu. Vladimír Tomčík (1950, Bratislava). Vyštudoval dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracoval 16 rokov v redakcii Výtvarný život, vo vydavateľstve Mladé letá. Pripravil množstvo výstav u nás i v zahraničí, Je autorom viac ako tisícky odborných a popularizačných článkov, scenárov a autorských relácií v rozhlase a televízii. Popri výtvarnom umení sa venuje histórii Bratislavy a dejinám gastronómie. Vydal 13 kníh o umení, Bratislave a gastronómii. Je autorom výtvarnej podoby rekonštrukcie Hviezdoslavovho námestia.

Cudzincovi, ktorý na svojich cestách čo len nakrátko zavíta na Slovensko, treba vrelo odporúčať návštevu malebného Považia: možno ho porovnať s romantickým Porýním a s hojne navštevovanou, obľúbenou oblasťou Wachau, no počtom zámkov a zrúcanín s tridsiatimi hradmi, pevnosťami, kaštieľmi a starými kláštormi je Považie podstatne bohatšie. Ak si ho chceme pozrieť, nemôžeme využiť plavbu loďou, musíme sa uspokojiť so železnicou, lebo rieka pre plytčiny, nebezpečné ohyby a častý nedostatok vody je nesplavná. Ale práve cesta vlakom poskytuje návštevníkovi mimoriadne čaro, umožní mu nielen pokochať sa pohľadom na túto perlu Slovenska, ale aj pobudnúť v prekrásnych Tatrách. Na starých pohľadniciach, fotografiách a rytinách vynárajú sa pri čítaní mestá a mestečká, zámky a hrady opradené povesťami, a Benyovszky, vynikajúci sprievodca, nás upriamuje na zaujímavosti, ktoré by sme si sami sotva všimli. Takto nám cesta hore Považím príjemne plynie a ani sa nenazdáme prejdeme z Bratislavy až k sútoku Bieleho a Čierneho Váhu. Tam sa cesta končí. A v nás ostane len túžba navštíviť tieto čarovné miesta. Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie - hrady, zámky, povesti a Železná studnička. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

V pozostalosti Alberta Marenčina sa našli desiatky zošitov s denníkovými záznamami, myšlienkami, nápadmi a úvahami. Záznamy v jednom z nich sú datované od roku 1996 do roku 2017. Sú to osobné vyznania, postoje a názory na témy, ktoré považoval za najdôležitejšie. Dominujú v ňom témy slobody, rovnosti, básnickej tvorby a tvorby ako takej, racionality a imaginácie. Surrealizmus, ktorý ho v mladosti „zasiahol ako blesk“ vnímal ako oslobodenie ducha. Jeho ľavicovým názorom najviac konvenovala Trockého permanentná revolúcia. Na druhej strane píše, že je konzervatívec, drží sa včerajších názorov, spomína na svoje postoje, skutky i nadšenie, ktoré robili jeho život bohatým a krásnym aj keď vo vtedajších názoroch bolo veľa ilúzií a omylov – no bolo v nich predovšetkým to, čo dokázalo nadchnúť, zapáliť, pozdvihnúť myslenie a city nad pragmatickú všednosť, nad šedivý pragmatizmus a prízemnosť každodenného života. Albert Marenčin (1922 – 2019), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Narodil sa v Bystrom nad Topľou. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Bol členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.