Marenčin PT strana 58 z 103

Každý v sebe nosi svoje peklo, s ktorým sa musi naučiť žiť. Hanin život nie je jednoduchý a skrýva rodinné tajomstvo, ktoré by chcela pochovať a zabudnúť. No spomienky sa nedajú vygumovať ako pismená v školskom zošite...

Román Spolu je voľným pokračovaním románu História a druhým dielom plánovanej trilógie. Skladá sa z troch dejových línií, ktorých nositeľom je hlavný predstaviteľ románu hudobný publicista, moderátor, skladateľ a dj Daniel. Prvá línia sa sústredí na zložitý milostný vzťah Daniela s dvomi ženami Michaelou a Andreou a na ich spoločný vzťah k dennej realite, druhá línia sa odohráva v Danielovom profesionálnom živote, vo svete umenia a hudby, kam sa protagonista snaží unikať pred nihilisticky naladenou spoločnosťou. Tretia línia sa odohráva v prvých desaťročiach uplynulého storočia. Pozostáva zo spomienok na Danielovho starého otca, veterána prvej svetovej vojny, ktorý ušiel z ruského zajatia a cez celú Áziu nakoniec po desiatich rokoch doputoval domov. Práve táto rovina tvorí juxtapozíciu prvej línii, súčasnosti nadstavuje zrkadlo a hodnoty dôb dávno minulých testujú tie dnešné.

Rozhovory s pozoruhodnými umelcami, historikmi, vedcami a intelektuálmi vznikali v období rokov 2006 až 2014. Ich spoločným znakom je snaha pomenovať čo najpresnejšie stav našej spoločnosti.

Výber z Matuškových statí a brilantných esejí o mravných či nemravných činoch v hraničných situáciách. Matuška nemoralizuje, vie o ľudskom správaní, o zlyhaniach, ale i o nečakanej odvahe. Duchovné kolaborantstvo nie je typicky slovenský problém. Matuška rieši naše „zlyhania“ dané najmä konfliktom slovenský štát verzus SNP, neskôr postojmi tých, ktorí sa zapojili, ale nie celkom, ktorí uverili víťazstvu Nemecka, ale nedali mu svoje duše (Milo Urban, J.C. Hronský). Brilantne vystihol charakter slovenskej spoločnosti, najmä jej negatívne stránky. Čo napísal, to platí dodnes.

Mala som celý zverokruh

Čo odjakživa fascinuje ľudí na smrti? Doktor Weiss so svojou pomocníčkou Oľgou dopomáhajú vybraným zákazníkom okúsiť jej korenistú príchuť. Dokáže však zblíženie s tým najhorším, čo môže žijúcu bytosť postihnúť, ovplyvniť celého človeka? Akým spôsobom sa takýto strašný zážitok premietne do zmýšľania, či konania človeka? Je možná cesta späť? Je dovolené úplné oslobodenie? A je vôbec možné ešte ďalej normálne žiť?

Prečo som prelomil mlčanie a po viac ako šestnástich rokoch strávených za mrežami rozprávam o všetkých zločinoch, čo sme spáchali v dobe, ktorá sa, chvalabohu, už nikdy nevráti? Cieľom tejto knihy nie je zbavovanie sa zodpovednosti za spáchané zlo, pretože tak, ako som bol svojprávny vtedy, som aj dnes. Chcem, aby ma čitatelia spoznali takého, aký som skutočne bol, ako som uvažoval, konal. Za celé tie dlhé roky riešenia mojich káuz sa toho o mne popísalo veľa. Bulvárne denníky, týždenníky aj samozvaní spisovatelia sa zviditeľňovali a profitovali na mojom mene – ,,o mne bezo mňa“. Budem uvádzať skutočné mená všetkých aktérov, pretože toto je to najdôležitejšie poslanie tejto knihy – skutočná pravda napísaná rukou toho, kto ju prežil. Je mi jasné, že mnohých aktérov tej doby nepoteší, keď si prečítajú o sebe to, na čo by už najradšej zabudli, ale ja som čakal dosť dlhú dobu v týchto tvrdých väzenských podmienkach a stratil som okrem rodiny aj najlepšie roky svojho života. A výsledok? Celé tie roky samá zrada, zbabelý postoj, intrigy, nové a nové obvinenia od tých, ktorí mi mali byť aspoň vďační za to, že som bol celých šestnásť rokov ticho a nesedia tu vedľa mňa. Pritom som im poslal jasný odkaz: „Či niekedy prehovorím? Neviem. Viete, kto som bol, viete, čo sa dialo. Keby som prehovoril, išli by ďalší. Mám len jeden život a po tom, ako sa správajú tvrdí chlapci z podsvetia, by asi nebolo ťažké rozhodnúť sa.“ (SME 25. 9. 2010) No „tvrdí“ chlapci z podsvetia boli aj naďalej takí zbabelí, že im to úplne zatienilo racionálne myslenie a toto je výsledok – moje prelomené mlčanie.

Sprievodca z roku 1931 od známeho publicistu a popularizátora Bratislavy Karla Benyovszkeho v dobovom – dnes už archaickom preklade Jána Kaššovica. Mnohé z toho, čo vtedy charakterizovalo modernú Bratislavu – počnúc príchodom do mesta električkou z Viedne či paroloďou a končiac zoznamom luxusných kaviarní, hotelov, reštaurácií a viech, ale aj kín, divadiel, štátnych inštitúcií či viacjazyčných denníkov a časopisov – už poznáme len z histórie či spomienok pamätníkov. Taká bola Bratislava začiatkom tridsiatych rokov.

Prečo som prelomil mlčanie a po viac ako šestnástich rokoch strávených za mrežami rozprávam o všetkých zločinoch, čo sme spáchali v dobe, ktorá sa, chvalabohu, už nikdy nevráti? Cieľom tejto knihy nie je zbavovanie sa zodpovednosti za spáchané zlo, pretože tak, ako som bol svojprávny vtedy, som aj dnes. Chcem, aby ma čitatelia spoznali takého, aký som skutočne bol, ako som uvažoval, konal. Za celé tie dlhé roky riešenia mojich káuz sa toho o mne popísalo veľa. Bulvárne denníky, týždenníky aj samozvaní spisovatelia sa zviditeľňovali a profitovali na mojom mene – ,,o mne bezo mňa“. Budem uvádzať skutočné mená všetkých aktérov, pretože toto je to najdôležitejšie poslanie tejto knihy – skutočná pravda napísaná rukou toho, kto ju prežil. Je mi jasné, že mnohých aktérov tej doby nepoteší, keď si prečítajú o sebe to, na čo by už najradšej zabudli, ale ja som čakal dosť dlhú dobu v týchto tvrdých väzenských podmienkach a stratil som okrem rodiny aj najlepšie roky svojho života. A výsledok? Celé tie roky samá zrada, zbabelý postoj, intrigy, nové a nové obvinenia od tých, ktorí mi mali byť aspoň vďační za to, že som bol celých šestnásť rokov ticho a nesedia tu vedľa mňa. Pritom som im poslal jasný odkaz: „Či niekedy prehovorím? Neviem. Viete, kto som bol, viete, čo sa dialo. Keby som prehovoril, išli by ďalší. Mám len jeden život a po tom, ako sa správajú tvrdí chlapci z podsvetia, by asi nebolo ťažké rozhodnúť sa.“ (SME 25. 9. 2010) No „tvrdí“ chlapci z podsvetia boli aj naďalej takí zbabelí, že im to úplne zatienilo racionálne myslenie a toto je výsledok – moje prelomené mlčanie. Mikuláš Černák (1966), v deväťdesiatych rokoch 20. storočia bol považovaný za bossa slovenského podsvetia. Bol odsúdený za vraždy a násilné trestné činy. V súčasnosti si odpykáva doživotný trest odňatia slobody v Ilave. „Medzi veľké objavy nášho storočia patrí poznanie, že zmenou postoja môžeme zmeniť svoj život.“ „Z ôsmych vrahov urobili svedkov len, aby usvedčili jedného Černáka.“   Moje činy sa ospravedlniť nedajú, a preto si ani nebudem viac sypať popol na hlavu, ale ani sa sťažovať na to, čo všetko som tu musel prežiť a prežívam. Spáchal som zlé veci a musím za to niesť zodpovednosť. Aj po vynesení rozsudku dňa 10. 11. 2009 som vtedy povedal: „Chlap musí zostať chlapom za každých okolností.“   „Mafia bola, je a bude. Menia sa len ľudia, taktika a metódy. Tak ako mafia potrebuje politikov, tak niektorí politici potrebujú mafiu.“ Dnešná mafia je sofistikovanejšia a snaží sa eliminovať násilie, lebo len tak sa môže v pokoji venovať ekonomickým aktivitám a dlhodobo fungovať. Dnes tu máme kauzy Gorila, Váhostav a iné... Čo sa zmenilo? Mafiáni sa prestali strieľať medzi sebou, ale tak, ako sa štát nevedel vysporiadať s mafiánmi vtedy, nedokáže to účinne ani dnes. A prečo? Jednoduchá odpoveď. Tak, ako sa jedni s druhými potrebovali za našich čias, sa potrebujú a spolupracujú spolu aj dnes.

13 veselých rozprávočiek pre najmenších, menších, malých, ale aj tých, čo už vyrástli, no nikdy neprestali byť zvedavými.

Po stretnutí s exmanželkou muža, ktorý sa zásadným spôsobom podpísal pod mizériu, ktorú prežíva, a po nočnom rozhovore s bezdomovcom Ďurim dospeje Ema k najzásadnejšiemu poznaniu svojho života. Musí sa zmeniť. Musí sa prestať obviňovať a musí pochovať všetko ťaživé, čo ju postretlo. V tej chvíli však netuší, aké prevratné prekvapenia si pre ňu život ešte prichystal. Mária Blšáková (1967) Roky žijúca v krásnom podtatranskom kraji. Milovníčka písaného slova, ku ktorému v školských časoch výdatne prispievala. Neskôr svoje práce ukladala do šuplíka, kým ju priatelia nepresvedčili, že jej tvorba má čo povedať i širšiemu okoliu. A tak v roku 2014 vyšla jej prvotina s názvom Kaleidoskop. Písanie je pre autorku nevyhnutnosťou. Ako sama hovorí, má malú hlavu na to veľké množstvo myšlienok a nápadov, ktoré sa v nej skrývajú.

Po stretnutí s exmanželkou muža, ktorý sa zásadným spôsobom podpísal pod mizériu, ktorú prežíva, a po nočnom rozhovore s bezdomovcom Ďurim dospeje Ema k najzásadnejšiemu poznaniu svojho života. Musí sa zmeniť. Musí sa prestať obviňovať a musí pochovať všetko ťaživé, čo ju postretlo. V tej chvíli však netuší, aké prevratné prekvapenia si pre ňu život ešte prichystal. Mária Blšáková (1967) Roky žijúca v krásnom podtatranskom kraji. Milovníčka písaného slova, ku ktorému v školských časoch výdatne prispievala. Neskôr svoje práce ukladala do šuplíka, kým ju priatelia nepresvedčili, že jej tvorba má čo povedať i širšiemu okoliu. A tak v roku 2014 vyšla jej prvotina s názvom Kaleidoskop. Písanie je pre autorku nevyhnutnosťou. Ako sama hovorí, má malú hlavu na to veľké množstvo myšlienok a nápadov, ktoré sa v nej skrývajú.

Tridsiate roky. Z pohľadu udalostí dosť dramatická doba, poznačená svetovou krízou, predvojnovým stavom, ale i novými technologickými vymoženosťami ako rozhlas a film. Medzi médiami dominovali noviny a časopisy. Rád listujem v starých, zožltnutých novinách a časopisoch. Človek v nich nájde niečo, čo sa v učebniciach nikdy nedozvie. Na prvých stránkach sú väčšinou reakcie na hlavné udalosti v krajine a v meste, ale ďalej sa nájdu i stopy naozajstného života – škriepky, reakcie, inzeráty, kritika, skrátka veci, ktoré ľudí bežne v tej dobe trápili. Niekedy vznikne spolu s dobovými fotografiami celkom zaujímavý materiál. Juraj Šebo

Ženatý päťdesiatnik a mladučká kráska – zrejme neexistuje väčšie a patetickejšie klišé! V dejinách naň narážame od nepamäti a nič na ňom neznemila ani dnešná rýchla internetová doba. Vždy v ňom figurujú traja, ktorým toto „klišé“ prevráti život naruby, pričom každý z nich dúfa v iný koniec... Notoricky známu tému manželského trojuholníka prináša Martina Monošová vo svojom románe Klišé novým, moderným, no hlavne však originálnym spôsobom. Príbeh každého z troch protagonistov popisuje z jeho vlastného uhla pohľadu a čitateľovi umožňuje, aby sa vcítil do kože každého z nich. Príbeh neverného Maxa, podvádzanej Magdy a nešťastne zamilovanej Mirky napokon nepriamo vytvorí štvrtú vrstvu románu, ktorá sa pravde približuje zrejme najbližšie... Nič totiž v našich životoch totiž nie je také, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať!

Dielo Milana Kališa Rozdrásané duše je ojedinelým javom v slovenskej literatúre. Psychologickým rozkrývaním ,,čiernych miest“ v osobnostiach, ktoré v diele vystupujú, môže spustiť polemiku o tom, kam až môže zájsť literárny text v odkrytí osobnosti. Dielo totiž hovorí o často tabuizovaných témach vzhľadom na osobnosť človeka, jeho psychiku a tým aj jeho dušu. Zachádza do hlbín duše s metafyzickými odkazmi, autor sa zaoberá zmyslom života a vzťahov bez toho, aby sa prvoplánovo pýtal. Otázky plynú samé z kontextu diela. Skutočná literatúra by mala hovoriť sama za seba, a to dielo Rozdrásané duše absolútne napĺňa. Dielo sa skladá z troch poviedok (Róbert, Milan, ECB), jednej novely (Omyl) a jedného celku šesťdesiatichdvoch mikropríbehov (Život nie je samozrejmý).

Triler s happyendom; na hranici reálnych možností; skutočný príbeh. Unikátne svedectvo novinára, ktorý našiel tri unesené deti. Našiel deti, ktoré ukrývali ich vlastní otcovia. Nikto netušil, či sú vôbec nažive. Dve z nich, ktoré ich otec odvliekol do Panamy, našiel po viac ako štyroch rokoch. Ako objavil obyčajný novinár Andreja Gajdára, po ktorom márne pátral Interpol a policajné orgány po celom svete? Dostal tip, ktorý ho ku všetkému priviedol bez ťažkostí? Táto kniha po prvýkrát opisuje snahu obyčajného redaktora a jeho kolegov, ktorí vyvinuli nemalé úsilie, aby našli unesené deti.