Marenčin PT strana 58 z 84

Píše sa rok 1531. Chlad neskorej jesene prináša rozuzlenie príbehov okolo Sophie de Marginel, ktorá sa len pred pár mesiacmi objavila vo Francúzsku. Každému, kto ju počas jej putovania stretol, zasiahla do života, pretože jej tajomstvá sú predovšetkým ich vlastnou minulosťou, ktorú by väčšina zo zúčastnených najradšej nechala spať. Podarí sa záhadnej kráske Sophie nájsť všetko, čo hľadá, aby s pokojom v duši mohla kráčať do budúcnosti? Alebo jej okolnosti opäť zabránia, aby zistila viac, aby návrat do rodnej krajiny vôbec prežila? Podarí sa markízovi de Pays-Rouge nájsť svoju chovanicu včas, aby tým zachránil sám seba? Príjme pomoc Spoločenstva psa a raz a navždy sa postaví zoči-voči svojim vlastným démonom? Dokáže sa konečne kráľova sestra Marguerite Navarská zmieriť s osudom, ktorý nemôže zmeniť? A kde sa napokon skončí cesta falošného mnícha, ktorý stratil pamäť? Alebo dobre skrývaná krutosť vojvodu de Guisé a jeho podlé intrigy zničia úplne všetkých, ktorí sa mu dostali do cesty? Odpovede prináša Kráľovná jeho srdca, záverečný piaty diel historicko-dobrodružnej ságy SOPHIE. V poradí pätnásta kniha od Martiny Monošovej.

V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denné záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. „... dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života...“ Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi. Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. „... Bol som ďaleko od domova u strýka, kde ma nik nepoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? – a ja som musel vysvetľovať, kto som a odkiaľ som a vysvetľujúc to iným vysvetľoval som to aj sebe samému. Predstavoval som sa, niečo zavše zamlčal, niečo prikrášlil... Za niečo sa hanbil, na niečo bol hrdý. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu – zatajoval som, že sa mi strašne cnie za domovom, že plačem za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj po maďarsky...“

Tido J. Gašpar (1893 – 1972), slovenský novinár, spisovateľ, kultúrny pracovník, dramaturg, verejný činiteľ, ideológ a politik, výrazná postava bratislavskej bohémy. Študoval v Marine, pracoval ako námorník, bol poslancom Snemu Slovenskej krajiny za HSĽS. V roku 1940 sa stal chargé d’affaires vo Švajčiarsku, v rokoch 1941 – 1945 bol šéfom Úradu propagandy Slovenského štátu. V roku 1945 bol zatknutý a odsúdený na tridsať rokov. Na slobodu sa dostal až v roku 1963 po udelení amnestie. Tido J. Gašpar je zaujímavá, ale kontroverzná postava našej histórie. Má mnoho zásluh o pozdvihnutie slovenského povedomia. Kniha je aj o tom ako sa stal z obyčajného dedinského chlapca kráľ bratislavských nočných podnikov, šéfom Úradu propagandy Slovenského štátu, ako spojil svoju budúcnosť s fašistickým Nemeckom. Často obedoval a viedol rozhovory s prezidentom Jozefom Tisom. Vo väzení, kde si odpykáva dlhoročný trest s ním diablov advokát vedie rozhovory o tom, kde urobil chybu, v čom sa mýlil. Jeho tragédia spočívala v tom, že bol až príliš zapálený pre slovenskú vec, samostatný Slovenský štát, pre ktorý bol takpovediac ochotný podpísať aj zmluvu s diablom. Postava advocatus diaboli umožnila autorovi vo fiktívnych dialógoch klásť otázky a hľadať odpovede na zložité rozhodnutia a činy v čase vojnového Slovenského štátu.

Kniha je filozofickým pokusom pochopiť zmysel revolučných rokov 1968 a 1989, nájsť odpoveď na otázku, aký majú tieto revolúcie dopad na dnešnú spoločenskú realitu. Autor formuluje základné výzvy a protiklady súčasnosti; snaží sa pomenovať hodnoty a idey, v ktorých sa súčasný svet a Slovensko nachádzajú. Kľúčové momenty nedávnej histórie konfrontuje s osobnými spomienkami, zážitkami, obrazmi.

Dva unikátne a bizarné ľudské osudy reprezentované dvoma šľachticmi – barónom Gregorom Friesenhofom (1840 – 1913) a kniežaťom Liviom Odescalchim (1863 – 1938). Delila ich jedna generácia, niekoľko stupňov na aristokratickom rebríčku a ich celoživotné záujmy. Pre jedného to bolo poľnohospodárstvo a meteorológia v tom najširšom zmysle slova, pre druhého skôr umenie, veda a politika. Mali však aj veľa spoločného. Obaja boli svojím pôvodom cudzincami, ich sídla delilo len čosi cez 10 kilometrov, stali sa bielymi vranami vo svojích rodinách, mnohí ich mali za bláznov a svojimi životnými osudmi si viackrát skrížili cesty. Nakoniec ich spojil vzťah k slovenskému prostrediu a k slovenskému národnopolitickému hnutiu. Friesenhof bol členom výboru Matice slovenskej, dopisovateľom do slovenskej tlače a dušou unikátneho hospodárskeho spolku s tolerantným postojom k slovenským roľníkom a ich záujmom. Odescalchi mal kontakty so slovenskými politikmi, stál na čele prevratu v regióne v roku 1918, organizoval slovenskú šľachtu v prospech Československej republiky a bol v úzkom vzťahu s Maticou slovenskou. Životné osudy oboch osobností spolu s pôvodom a rodinným prostredím, ako aj regionálnym i celoslovenským zakotvením, vytvárajú príbehy, ktoré by človek nevymyslel a ktoré mohli „stvoriť“ len dejiny vo svojej jedinečnosti a pestrosti.

Kde začína tento príbeh? V hotelovej izbe, v ktorom sa stretnú dvaja neznámi ľudia? V malom byte, kam prichádza Lars za svojou matkou? Alebo v zapľuvanej krčme, v ktorej Boris vábi ďalšiu z jeho, zdanlivo nepodstatných, známostí? Keď si nemôžeme byť istí jeho začiatkom, ako potom môžeme vedieť, kde presne a kedy naozaj skončí? A čo ak nie je o týchto postavách a udalostiach, ale je oveľa viac o bežnom človeku žijúcom svoj život? Mal to byť román o Larsovi, no nakoniec je to román pre Larsa. On sa stáva hlavným pozorovateľom, ale i príčinou všetkých udalostí a myšlienok, ktoré román tvoria a ktoré sa nakoniec zlievajú do jediného obrazu. Román o koncoch a začiatkoch, o začiatkoch a umení, o umení a ľudskom bytí.

Populárne izraelské bojové umenie krav maga je úzko spojené s Bratislavou. Už začiatkom 20. storočia sa v starom Prešporku usadil Samuel Lichtenfeld – estrádny umelec, univerzálny športový tréner a v neposlednom rade veľký propagátor systému sebaobrany džiu-džicu. Od roku 1908 svoje vedomosti a schopnosti naplno zúročil pri práci v mestskej polícii ako detektív. V boji so zákerným zločinom pokračoval aj po vzniku Československej republiky na poste obvodného inšpektora štátnej polície. K športu viedol aj svojich synov. Mladší Imrich tak aj vďaka rodinnému zázemiu mohol vyniknúť v zápasení a boxe. Bol to práve on, ktorý v konfrontácii s holokaustom na Slovensku posunul úroveň svojho športového pôsobenia do iných sfér – tam, kde bežného občana čaká boj na ulici, tam, kde niet rozhodcu, ktorý by zvážil, kto je víťazom, tam, kde ide o život. Ešte predtým však mladý „Imi“ Lichtenfeld absolvoval nejeden zápasnícky súboj vo farbách klubov ŠK Makkabea či AFK Waldes Praha. Slúžil v československej armáde doma i na Blízkom východe, kam sa dostal po strastiplnom putovaní na riečnom remorkéri Pentcho, po stroskotaní a zázračnej záchrane.

Hoďte za hlavu mýtus, že zakázané ovocie chutí najviac a začítajte sa do príbehu, na ktorého konci slovo nevera nadobudne pre všetkých zúčastnených nový rozmer. Daniela má tridsaťsedem rokov a smolu na mužov. Napriek tomu, že je poznačená vzťahom, ktorý zničil všetky jej ideály a predstavy o tom, že raz stretne človeka, s ktorým prežije zvyšok života, túži po dieťati. Po všetkých nevydarených pokusoch nájsť pána dokonalého sa rozhodne pre adopciu. Príprava na náhradnú rodičovskú starostlivosť otvára trinástu komnatu a Dana zrazu krištáľovo čisto vidí príčinu svojej osamelosti. Nanovo prežíva vzťah plný vášne, skrývania sa, sklamaní a len ťažko odhaduje, aký deštrukčný dopad na jej život Igor aj po rokoch má. Skôr ako príjme opustené dieťa stojí pred vážnou otázkou: Chce len zaplátať vlastné boliestky alebo sa naozaj túži stať mamou dieťaťa, ktoré nikto nechce?

Klasický, skutočne-neskutočný príbeh mladej Lenky. Býva s mamou a babkou. Je v poslednom ročníku na strednej škole. Po skončení chce odísť pracovať do zahraničia za lepším životom. Na lásku veľmi neverí a ani ju nevyhľadáva... Kým nestretne Riša. Ten jej zmení život a obráti priority. Naučí ju ľúbiť a ona mu to vracia tým, že stojí pri ňom, keď jeho mama umiera. Dostáva sa do sveta dospelých, ktorý sa jej vôbec nezdá fér. Raz v noci ju znásilní neznámy muž. Myslela si, že nič horšie sa jej nemôže stať, ale mýlila sa...

Okružné bulváre je posledný Modianov román z tzv. okupačnej trilógie (Les Boulevards de ceinture, La Place de l’Étoile a La Ronde de nuit), v ktorej autor novátorsky stvárnil každodennú realitu rokov 1940 – 45, ako aj jej posolstvo a dopad na povojnové roky, v ktorých sa Francúzsko vyrovnávalo s kolaborantmi a nacistami. Modiano ako prvý o týchto chúlostivých témach písal priamo a otvorene. Rozprávač príbehu sleduje obžerstvá a hýrenie troch vojnových profitérov, operujúcich pravdepodobne pod ochrannými krídlami francúzskeho gestapa: vydavateľa kolaborantských novín, záhadného grófa a vyslúžilého legionára a tiež svojho otca, pred vojnou úspešného obchodníka, teraz poradcu a účtovníka pri ich temných obchodných operáciach. Prví dvaja ho majú zjavne v hrsti a využívajú jeho mimoriadne obchodné schopnosti výmenou za to, že taja jeho židovský pôvod. Rozprávač cestuje v čase a uvádza príbehy z detstva, z obdobia predtým, ako ho otec opustil. Rozpráva o jeho neúspešných obchodných transakciách, pri ktorých mu robil asistenta, o jeho snoch a spomienkach. V čase rozprávania (1942 – 44) ho už otec vôbec nespoznáva, až do chvíle, kedy sa rozprávač rozhodne zavraždiť jedného z protagonistov štvavej protižidovskej kampane a spolu s otcom odchádzajú ukradnutým autom do nočného Paríža, do miest, ktoré kedysi spolu navštívli, kde im hrozí zatknutie, deportácia a smrť. V závere sa dozvieme, že aspoň jeden z nich prežil.

Piateho novembra 1772 spišské mestá pripíjali na zdravie cisárovi Jozefovi II. a Márii Terézii, arcivojvodkyni rakúskej a kráľovnej uhorskej a českej. Veselie sprevádzalo ukončenie 360 rokov trvajúceho zálohu časti spišského regiónu. Osemnáste storočie však pre Spiš a jeho obyvateľov nezačalo radostne. Spamätať sa museli zo spúšte, ktorú v krajine zanechali sto rokov trvajúce vojny. Po rokoch hojnosti prišli roky odriekania. Boje medzi vojskami protihabsbursky orientovanej uhorskej šľachty, osmanskými plukmi a cisárskou armádou ako aj násilná rekatolizácia významne zasiahlli do politického, náboženského a hospodárskeho vývoja spišského regiónu. Mier, ktorý v roku 1711 ukončil boje, prišiel v pravý čas. Spišské mestá rozkvitli, znova sa v nich rozprúdili remeslá a obchod, pôsobili v nich významní obchodníci, remeselníci a umelci európskeho formátu – zlatník Ján Siláši, sochár Ján Brokoff či maliari romantizmu Ján Czauczik a Ján Rombauer, dvorný maliar cára Alexandra I.

Dystopický román. Minulosť už nie je, čo bývala. Kontrafaktuálna próza opisuje fiktívne udalosti roku 1958, kedy Slovensko patrí do Euro-Ázijskej únie a v Novej Bratislave sa odohráva svetová výstava EXPO 58. Krajina prosperuje vďaka ťažbe unikátneho prvku "nihília", ktorý v krajine vygenerovala ľahostajnosť všetkých generácií, ktoré tu kedy žili. Nihílium je metaforou váhania, pochybností, nenávisti k elitám, konšpiračného odmietania reality, vďaka čomu skrýva v sebe obrovskú negatívnu energiu. Dokáže poháňať nielen stroje a ekonomiku Únie, ale aj generovať nenávisť, ktorá, správne riadená vládou, je hybným prvkom spoločnosti. Nihílium sa stáva metaforou iracionality, ktorá sa nebezpečne presadzuje znova aj v dnešnej dobe, čím sa príbeh o dystopickej minulosti stáva podobenstvom o súčasnosti. Hlavný hrdina, pätnásťročný syn objaviteľa nihília, sa búri proti smerovaniu absurdného sveta, v ktorom žije a snaží sa ho zmeniť. Pred čitateľom sa odkrýva spočiatku fragmentárne, časom však čoraz úplnejšie dejové puzzle, z ktorého sa vynára príbeh, zámerne nie celkom dopovedaný.