Marenčin PT strana 56 z 84

V bratislavskej Astórii na jeseň roku 1942 napísal Ján Kostra slávnu skladbu Ave Eva, Milo Urban svoj román Živý bič, U Michala Rudo Sloboda rozdával svoj Rozum, Mitana tam dostal riadne po papuli. Básnici, spisovatelia, novinári, mladé redaktorky miestnych vydavateľstiev a ďalší spolustolovníci bohémy sa presúvali medzi Metropolkou, Luxorkou a Grandkou, Astorkou či Štefánkou, od rána vysedávali v Daxe, vo Fajke, v Perličke, vo Vagóne, v Tulipáne či v Kryme. Celé generácie sa stretávali a polemizovali na Korze U Michala. Nielen Bratislava, ale aj Bystrica, Štiavnica, Ružomberok, Košice, Čierny Balog a ďalšie mestá mali svoju bohému, svoje "krčmy" kde pulzoval život... Tie miesta už neexistujú, aj ľudia poodchádzali. Všetky tie mená a názvy už dnes znejú cudzo a predsa krásne ako spomienka na staré zlaté časy.

Kristína je Slovenka. Po rokoch strávených v Bruseli nasleduje manžela spolu s ich dvoma synmi za prácou do Turína, kde sa chcú usadiť. Tam stretne Olgu, južanku z Otranta, s ktorou sa spriatelí. Ukáže sa však, že stretávanie ich rodín má ničivé následky pre všetkých. Banálny príbeh nevery skrýva netušené riziká a má fatálny dopad na tých, ktorých by chceli pred všetkým zlým ochrániť. Medzi nedokonalými matkami, poznačenými deťmi, prítomnými či neprítomnými mužmi a Turínom, ktorý všetkých uväzňuje vo svojom "válove", sa zdá, že všetko smeruje ku katastrofe, ktorá však napokon naberie celkom nečakanú podobu. Je naozaj možné uniknúť z miesta, ktoré sa do vás zakvačí svojimi pazúrmi, z miesta, kde ste sa stali niekým, koho ste si nevedeli predstaviť ani v tých najhorších nočných morách? Ivana Dobrakovová (1982, Bratislava) vydala zbierky poviedok Prvá smrť v rodine (2009), Toxo (2013), Matky a kamionisti (2018) a román Bellevue (2010). Všetky štyri knihy sa dostali do finále literárnej ceny Anasoft Litera, je laureátkou Ceny Európskej únie za literatúru 2019 za knihu Matky a kamionisti. Jej knihy sa v súčasnosti prekladajú do dvanástich jazykov. Pracuje ako prekladateľka, z francúzštiny preložila romány Emmanuela Carr?ra a Simone de Beauvoir, z taliančiny Neapolskú ságu od Eleny Ferrante. Žije v Turíne.

Lýdia prežíva v starej vile hotové peklo. Z jej manžela sa stáva zlostný, nervózny muž, ktorý ju bije a ponižuje. Všetko sa ešte viac zamotáva po oslave, keď manžel privedie domov svojich študentov. Medzi nimi bezočivú sexi Karlu, ale aj citlivého Róberta... Vymotá sa Lýdia z pavučiny intríg? Podľahne zakázanej láske? Udrží si rodinu? Ale za akú cenu? Petra Nagyová Džerengová (3. 3. 1972, Košice), od svojich osemnástich žije v Bratislave, kde vyštudovala obchodnú fakultu na Ekonomickej univerzite. Pracovala ako letuška, redaktorka, moderátorka, scenáristka, predavačka zeleniny, obchodná zástupkyňa. Na štyri roky ju zvolili za viceprimátorku Bratislavy. Napísala knihy pre dospelých Chcem len tvoje dobro, Za to mi zaplatíš!, Pozri sa na seba, Nepýtaj sa, kde som, Ženy nášho rodu, Ide o život, Manželky a tie druhé a Nové začiatky, knihy pre deti Klára a mátohy, Klára a iglu a Klára a Tity. Jej knihy vychádzajú aj v maďarčine a češtine.

Kniha věnovaná identitě strukturované židovské menšiny v českých zemích v první Československé republice vytváří celek s monografií Židé v českých zemích po šoa – Identita poraněné paměti (Marenčin PT 2016). Jejími hlavními tématy jsou společensko-politická východiska minority po vzniku státu, v jeho „zlatém“ období a v době sílícího ohrožení československé demokracie ve třicátých letech minulého století. Syntetické zpracování se však věnuje také reakcím českožidovského a národněžidovského (sionistického) hnutí na dobovou situaci v závislosti na předchozích směrováních českého Židovstva. Jeho cílem je zasazení domácího vývoje do (středo)evropského kontextu.

Bratislavský rodák Karl Benyovszky bol v tridsiatych rokoch 20. storočia veľkým popularizátorom a obdivovateľom mesta. O Bratislave a okolí napísal niekoľko príťažlivých kníh. V knihe o Železnej studničke opisuje údolie Mlynskej doliny - v tesnej blízkosti mesta tu v tom čase bolo možné nájsť príjemné zákutia na oddych, reštaurácie, výletné kaviarne, mlyny, jazerá a nádhernú scenériu romantického lesa. Železná studnička vďačí za svoje meno železitému prameňu, ktorý tu vyviera. Údolie sa rozprestiera na hornom konci Vydrickej doliny. Pri rieke Vydrici, ktorá preteká pôvabnou dolinou, sa už pred stáročiami usadili mlynári a postavili si tu mlyny. V 19. storočí sa Železná studnička stala obľúbeným výletným miestom obyvateľov neďalekého Prešporka. Chýr o liečivých účinkoch železitej vody lákal návštevníkov zo širokého okolia. Podnikaví prešporskí mešťania tu preto vybudovali kúpeľný dom s reštauráciou. Zašlú slávu kedysi hojne navštevovaných miest pripomínajú už len zrúcaniny starých mlynov a množstvo dobových pohľadníc. Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie – hrady, zámky, povesti a Železná studnička. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

Po stovkách príbehov svojich hrdinov, reálnych postáv ľudí, ktorí vstúpili do slovenského i európskeho historického povedia a zanechali v ňom pozitívnu, ale mnohí aj negatívnu stopu a viacerí z nich vstúpili i do jeho vlastného života, sa Ján Čomaj rozhodol rozpovedať svoj vlastný životný príbeh. V ňom dominujú tri základné skutočnosti, ktoré ho utvárali ako človeka a vytvorili aj jeho hodnotový systém: posuny historických hraníc na slovensko-maďarskom pohraničí po roku 1938 a 1945, pľúcne problémy, ktoré ho sprevádzali celý život a pripravili o život jeho matku a šesťdesiate roky uplynulého storočia – povestné slovenské predjarie, ktoré umožnilo aj zrod modernej slovenskej reportáže a vznik Čomajových vrcholných reportérských diel. Závan slobody, ktorý sme naplno zažili v roku 1968 sa drasticky ukončil okupáciou v auguste 1968. Nasledujúcich dvadsať rokov prežival ako vydedenec len s občasnými stretnutiami s rovnako postihnutými ľuďmi, akým bol Dominik Tatarka. Po novembri 1989 zaznamenáva jeho pôsobenie po boku predsedu vlády národného porozumenia M. Čiča, reportérske roky v denníku Národná obroda, písanie kníh spomienok na priateľov zo Smeny a úrodné, veľmi plodné roky pri písaní nových kníh, až po nový domov v Šaštíne. Odišiel v januári 2020, ale stihol zanechať svedectvo, ktoré svojou výpovednou hodnotou prekračuje aj horizont jeho storočia. O autorovi Ján Čomaj (1935 - 2020), absolvent štúdia novinárstva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, patril v šesťdesiatych rokoch uplynulého storočia k uznávaným reportérom mládežníckeho denníka Smena. Jeho knižný debut Počmáraný život bol učebnicou umeleckej reportáže. Ani reportérske umenie nezachránilo Čomaja pred nastupujúcimi normalizátormi: musel odísť zo Smeny aj z literatúry. K novinárskej práci sa vrátil až po novembri 1989. V knihe Veľký biliardový stôl predstavil výber zo svojej reportérskej tvorby zo 60. rokov a naplno sa začal venovať žánru literatúry faktu. Vytvoril viac ako dve desiatky príťažlivých knižných portrétov známych historických, umeleckých a popredných hereckých osobností. Temným stránkam našej histórie sa venoval v knihách Súboje s prekliatím či Zločin po slovensky. Tvoril do posledných dní a knihu pamätí Hovorí očitý svedok dokončil krátko pred smrťou.

Ferdiš Juriga (1874 Gbely, 1950 Bratislava). Katolícky kňaz, poslanec, politik a buditeľ. Doktorát z teológie získal na prestížnom viedenskom Pazmaneu. Mal veľký prehľad o dejinách Slovákov a Slovanov. Popri svojom kňazskom povolaní sa venoval buditeľskej práci, zakladal spolky a obchodné spoločenstvá. Vo Viedni sa zoznámil s Dr. Pavlom Blahom, ktorý ho predstavil Vavrovi Šrobárovi. Na istý čas sa stal hlasistom. Zaujala ho Masarykova „Drobná práce“. Medzi farníkmi bol mimoriadne obľúbený. Na svojich farách dbal na to, aby na dedine prevládal slovenský živel. Raz odslúžil omšu po slovensky, za čo dostal od biskupa pokarhanie. V roku 1905 kandidoval do uhorského snemu a stal sa poslancom. Jeho hviezdnou chvíľkou bol 19. október 1918, keď na sneme vystúpil po slovensky, nemecky a maďarsky a zaskočeným poslancom oznámil, že Slováci si už nedajú rozkazovať a chcú byť samostatní. Aktívne sa zúčastnil aj na príprave Martinskej deklarácie 30. októbra 1918. Založil Slovenskú ľudovú stranu a podieľal sa na vzniku Slovenských ľudových novín, do ktorých aktívne prispieval. Pre jeho články ho maďarský súd v roku 1906 odsúdil na dva roky väzenia. Neskôr sa spojil s Andrejom Hlinkom. Ich spoluprácu rozdelila až aféra Vojtecha Tuku, z ktorého sa vykľul maďarský špión a Hlinka sa ho zastával. Po vzniku ČSR bol poslancom v národnom zhromaždení. Jeho politická kariéra skončila v roku 1929, keď ho pre nezhody s Hlinkom vylúčili z HSĽS a biskupi päť dní pred voľbami vydali obežník, v ktorom upozorňujú kňazov, že mu nedovolili kandidovať za poslanca. Strana, ktorú potom založil, dostala len niečo vyše päťtisíc hlasov. Krátko na to, po prehratom civilnom a cirkevnom súde pre urážku Hlinku, požiadal o penziu a v roku 1929 odchádza z verejného života. Po siedmich rokoch sa síce s Hlinkom zmieril, ale to už na jeho ďalšiu činnosť nemalo vplyv. Zostal osamotený a znechutený. Zomrel v roku 1950 v Bratislave. Ľubo Olach (1948) absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pracoval ako redaktor v denníkoch Roľnícke noviny, SMENA, v týždenníku SLOBODA a pre Slovenský rozhlas a televíziu. Po revolúcii sa stal šéfredaktorom hudobného mesačníka POP HORIZONT. Založil reklamnú agentúru AURUM a teleshopingovú firmu TOP SHOP. Vydal zbierky básní Keď zomriem tak nech...!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem..., romány Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Advokát, Prezidentka a Predseda a monografie Vavro Šrobár, Guvernér Imrich Karvaš a Osuský – zabudnutý diplomat. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a prestížneho pezinského PI-klubu. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti.

Život starnúceho spisovateľa Jeana Daragana, sa začína v posledných dňoch Okupácie. Dej románu siaha do začiatku päťdesiatych rokov, do obdobia jeho prvých detských spomienok, kedy sa Francúzsko snažilo vysporiadať s problémami kolaborácie a vojnového profitérstva. Spisovateľ stretne zvláštne ľudské existencie akoby na pomedzí reality a sna, ktoré v ňom vyvolajú spomienky na dávno zabudnuté udalosti vlastného detstva a osoby s nimi spojené, a ktoré dovtedy v jeho pamäti tvorili biele miesta. Pútavo popisuje parížske štvrte Blanche, La Muette, tiché predmestie Saint-Leu, ale aj náhlu cestu na Juh, do miest "za hranicami" a "do mesta, ktoré sa volá Rím" - ktoré malý chlapec ešte nikdy nevidel, a kam sa vlastne dostal až neskôr, ako mladý muž. Vtedy vyhľadá niektorých z aktérov jeho detstva, aby na nich vzápätí na ďalších tridsať rokov zabudol... a pripomenie mu ich až nález strateného adresára.

Kniha sa zamýšľa populárno-vedeckou formou nad fenoménom čítania na Slovensku v dlhom 19. storočí. Analyzuje čitateľov, preferovanú i zakazovanú literatúru, spôsoby, miesta i funkcie čítania a nakoniec i dôvody, ktoré viedli ľudí, že siahali po knihe. V storočí nacionalizmu mala kniha významné národnopolitické poslanie a nebolo preto vôbec jedno, čo deti, mládež, ženy, ale i obyčajní ľudia čítali. Beletria a jej autori boli v službách vopred zadefinovaných ideovo-politických cieľov a často vstupovali do politických zápasov. Preto dobrodružná, detektívna a ľúbostná literatúra, ako aj ďalšie ľahšie žánre, boli zakazované a marginalizované, rovnako „protislovenské“ alebo mravy ohrozujúce a rôzne tzv. dekadentné zahraničné publikácie. České knihy tvorili prekladmi a bohatou vydavateľskou činnosťou cestu k viac i menej kvalitnej svetovej literatúre, diela ruských autorov mali zase slovenských čitateľov povzbudzovať a posilňovať v slovanskom povedomí. S vydávaním, písaním a čítaním kníh úzko súviseli i obrazové prílohy, ktoré sprístupňovali text, rozvíjali fantáziu a dokázali literatúru i „predávať“. Kniha otvára všetky tieto otázky v celej ich zložitosti a protirečivosti a pokúša sa hľadať na ne odpovede.

Obdobie medzi dvomi svetovými vojnami ponúka množstvo tém, ktoré umožňujú pochopiť a spracovať postavenie židovskej komunity na Slovensku. Jednu z nových kapitol medzivojnových dejín Židov na Slovensku reprezentuje výskum židovských politických strán a politických ambícií ich predstaviteľov. Keďže stále prevláda názor, že Židia prostredníctvom židovských politických strán vstupovali do politického života spoločnosti, je zaujímavé sledovať spôsob, akým sa usilovali dosiahnuť zmenu spoločenských procesov. Sprevádzal ich pritom boj za rovnoprávnosť, za uznanie židovskej národnosti, ale aj rozmach sionistického hnutia a najmä politické ambície vedúcich predstaviteľov slovenského židovstva. To všetko (a nielen to) sa odohrávalo v zložitom, a pritom pozitívnom spoločensko-politickom prostredí 1. ČSR, ktoré prostredníctvom prezidenta T. G. Masaryka Židom garantovalo ich práva i osobnú slobodu. Katarína Mešková Hradská (1956) pracuje v Historickom ústave SAV, kde sa venuje problematike židovskej komunity na Slovensku v rokoch 1918-1945. Na túto tému napísala viacero kníh a vedeckých štúdií, ktoré uverejnila na Slovensku i v zahraničí. Ako riešiteľka domácich a zahraničných vedeckých projektov sa stala štipendistkou vedeckých inštitúcií v Izraeli a vo Francúzsku. Je nositeľkou viacerých ocenení za prínos k popularizácií dejín Slovenska.

Tragikomický román o šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia opisuje nástup rokenrolu a elektrických gitár v malom meste na Slovensku. Doteraz najosobnejší text autora opisuje jeho brata, rockového gitaristu, ktorý prejde mnohými skupinami od bigbeatových až po barové kapely, aby nakoniec v osemdesiatych rokoch emigroval do Západného Nemecka, kde spácha samovraždu. Kniha je zároveň aj príbehom mnohých ľudí, ktorí chceli opustiť komunistické Československo, ohradené elektrickým plotom a miestami zámerne pripomína romány Julesa Verna: útek ponorkou, balónom, obrneným autom... Román, jemne balansujúci medzi čiernym humorom a melanchóliou, je poctou básnikom Beat generation aj nespočetným rockovým skupinám, pri ktorých hudbe dospeli viaceré generácie dnešných Slovákov.

Kniha približuje najzložitejšie obdobie živote Gustáva Husáka, ktoré začalo jeho zatknutím vo februári 1951 a končilo sa až po vyše deväťročnej "Kalvárii“ prepustením na slobodu. Husákovo zatknutie a odsúdenie malo širšie príčiny. Išlo o súbeh viacerých faktorov, o ktorých sa čitateľ dozvie práve v knihe. Rovnako sa dozvie, kedy a za akých okolnosti bol prepustený na slobodu. Ani potom však nemal kľudný život, keďže žil v postavení amnestovaného zločinca a musel zápasiť s rôznymi prekážkami ako človek druhej kategórie. Konečnú bodku za celou kauzou tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu, ktorá ho dostala do väzenia, dala až súdna a stranícka rehabilitácia v roku 1963. Gustáv Husák stál po svojom zatknutí doslova na krok od šibenice a rozhodovalo sa o jeho bytí a nebytí. V roku 1951 sa stal najhorším zločincom v republike, a pre neho i celú jeho rodinu sa začalo obdobie obrovského utrpenia, ktoré im navždy poznačilo životy. Manželka s dvomi malými synmi musela zápasiť o holú existenciu, zatiaľ čo on vo vyšetrovacej väzbe prechádzal peklom. Kruté vyšetrovanie, fyzické a psychické mučenie, pobyt na samotke. Ako jeden z mála sa na súde nepriznal k vymysleným obvineniam a bránil sa. Konečný verdikt znel doživotie.