Modrý Peter strana 3 z 11

Kniha Takašiho Hiraideho Mačací hosť je na prvý pohľad jednoduchým príbehom o nečakanom vzťahu manželského páru spisovateľov k mačke, ktorá si k nim našla cestu zo susedného domu v tieni obrovskej zelkovy. Zároveň je hlbokým vhľadom do mysle človeka, ktorý nám podáva citlivú správu o dôležitom období svojho života; o vzácnej mačacej bytosti, ktorá zmenila život jemu, jeho žene, a ak chceme, môže ho v istom zmysle zmeniť aj nám. Minimálne v tom, že nám ukazuje, ako sa pristaviť, rozhliadnuť, pozorovať, prijať a nechať ísť. Táto kniha je o prilipnutí k čomusi, čo nám nepatrí a patriť nikdy nebude: či už je to mačací hosť, záhrada, dom alebo kúsok života, ktorý ide popri nás a my sa ho márne snažíme uchopiť. Je to hold pominuteľnosti a smrteľnosti: kvalitám, ktoré treba znova a znova prehodnocovať. Je o japonskej filozofii "mono no aware" (uvedomovanie si smútku a krásy vecí) a "wabi-sabi" (prijatie pominuteľnosti a nedokonalosti). Ale predovšetkým je pôvabným príbehom o neokázalej, zastretej láske.

Kniha poézie O slonoch a jazvecoch (a trochu aj o deťoch) je fascinujúcim detským pohľadom na svet okolo nás. Bieloruský autor Andrej Skurko nás v každej svojej básničke presviedča, že svet je nádherný a oslnivý a ešte ohromujúcejšie v ňom je hľadanie a nachádzanie vždy nových, ešte nepoznaných zvierat a vecí. Každý čitateľ spolu s detským objaviteľom Tomášom môže pátrať po byte, putovať na lodi, vkročiť do lesa, a ak chce, nájsť krta v metre, ísť na "jutjub" a instagram alebo môže nechať motýľa urobiť selfie. Kniha plná fantázie, humoru a nonsensu ožíva aj vďaka brilantnému prekladu Jána Štrassera a pôvabným ilustráciám, ktoré sa vo veľkej miere podieľajú na umeleckom zážitku z tohto textu.

Robayna pracuje s pozoruhodnými metaforami a básnickými prostriedkami. Jeho knihu Na šírom mori ozvláštňuje okrem iného pojem nevedomosti. Ide o starý spirituálny a mystický systém, podľa ktorého je nevedno (no saber) vyššou formou poznania. Najvýraznejším klasickým príkladom tohto prúdu je The Cloud of Unknowing, dielo anonymného anglického autora zo 14. storočia. Máme tu do činenia s niečím posvätným, čo básnik skúma prostredníctvom návratu do minulosti. Pre Robaynu je návrat k pôvodu, k počiatkom príbehu, nástrojom na nadviazanie kontaktu s mystériom ,,tela sveta”. Základným pocitom tejto knihy nie je pocit opustenosti alebo uvedomovanie si ruptúry vo vzťahu k predchádzajúcemu životu. Práve naopak, táto dlhá báseň, pozostávajúca z 35 fragmentov bez názvu, má ambíciu uzmieriť smútok s láskou a nádejou a znovu ich obnoviť.

Robayna pracuje s pozoruhodnými metaforami a básnickými prostriedkami. Jeho knihu Na šírom mori ozvláštňuje okrem iného pojem nevedomosti. Ide o starý spirituálny a mystický systém, podľa ktorého je nevedno (no saber) vyššou formou poznania. Najvýraznejším klasickým príkladom tohto prúdu je The Cloud of Unknowing, dielo anonymného anglického autora zo 14. storočia. Máme tu do činenia s niečím posvätným, čo básnik skúma prostredníctvom návratu do minulosti. Pre Robaynu je návrat k pôvodu, k počiatkom príbehu, nástrojom na nadviazanie kontaktu s mystériom ,,tela sveta”. Základným pocitom tejto knihy nie je pocit opustenosti alebo uvedomovanie si ruptúry vo vzťahu k predchádzajúcemu životu. Práve naopak, táto dlhá báseň, pozostávajúca z 35 fragmentov bez názvu, má ambíciu uzmieriť smútok s láskou a nádejou a znovu ich obnoviť.

Rozsiahly výber z poézie posledného žijúceho beatnika Garyho Snydera preložil Marián Andričík zo súborného diela Collected Poems (2022). Pre Snydera je báseň pracovným priestorom. Myšlienka práce je v Snyderovej ekologickej poézii ústredná, pretože mu umožňuje priamo venovať pozornosť aktu „písania krajiny“. Kritici majú sklon vidieť jeho poetiku ako tvrdenie o vzájomnej prepojiteľnosti všetkých vecí, čo je zároveň buddhistické aj ekologické. Snyderovskú báseň spoznáte okamžite: je to typická kombinácia jednoduchého jazyka Williamsa, voľne plynúcich, intenzívne vizuálnych obrazov Pounda a dokumentárnych informácií krajiny západného pobrežia, ktorú do poézie ako prvý vniesol Robinson Jeffers, presného a nealegorizovaného pozorovania každodenného života čínskych básnikov a orálnosti beatnických kolegov.

Ján Buzássy je od svojho debutu Hra s nožmi (1965) autorom bytostnej, duchovne aristokratickej poézie smerujúcej k estetickej vznešenosti a jasnozrivej myšlienkovej originalite. Už prvé autorove zbierky zakladajú modernú tradíciu slovenskej reflexívnej lyriky, ktorá je najmä jeho zásluhou myšlienkovo inšpiratívna a umelecky neopakovateľná. Autorove postupy, irónia, slovná hra, persifláž a lakonická, iskrivá pointa (ale najmä groteskný výkrik) sa v tvarovej mnohorakosti a v širokom asociačnom oblúku podieľajú na artizme, ktorý sa vzďaľuje od akejkoľvek samoúčelnosti, lebo jeho významy a čitateľom dotvárané obsahy akcentujú podstatu, ľudskosť, šľachetnosť a empatiu bez akýchkoľvek umeleckých kompromisov. Zbierky zaradené do prvého zväzku súborného básnického diela patria k tomu najlepšiemu, čo v slovenskej poézii po roku 1945 vzniklo.

Pevné hviezdy sú súborom básnických alegórií, v ktorých sa subjekt spytuje na možný prienik existencie so svetom, ale ten napriek svojej kráse nikdy nebol dokonalý. Z tohto deficitu sa rodí túžba po transcendencii duše, smäd hovoriaci o archetypoch hľadajúceho (muža) jazykom symbolov. Ide o druhú, prelomovú zbierku autora, v ktorej poetiku civilného verša nahrádzajú nadčasové reflexie.

Nežnosť rozkladu je štvrtou zbierkou Dereka Rebra a tvorí jedno rozsiahlejšie ucelené pásmo. Rebrova poézia využíva drzosť spájať nespojiteľné (ako svojho času P. Macsovszky), odstraňovaním textu a kontextu posúva aj „deletačné“ postupy (podobne ako N. Ružičková) a skôr prirodzene a nevedome než vedome a cielene sa v jeho tvorbe ustálila dichotómia slov vo verši (ako sme zvyknutí z poézie nadrealizmu). Dôležitú otázku, či básne máme čítať ako podnet pre intelekt („ako situáciu textu“) alebo ako osobnú správu čitateľovi o „situácii subjektu“ a autora ponecháva Rebro iritujúco otvorenú.

Pôvabná, usmievavá kniha o dvoch priateľoch - Kláre a psíkovi Tuláčikovi, ako sa trápia so životnými problémami. Sedem krátkych rozprávok sprevádzaných poetickými kresbami naznačuje, že naozaj dôležité a cenné sú skutočné potreby (domov, jedlo, láska) a so zbytočnosťami (zdanie, zhon, sláva) je zakaždým len veľa neužitočnéhop trápenia. Kniha Erika Jakuba Grocha s ilustráciami Ľuboslava Paľa získala ocenenie Najkrajšia detská kniha Slovenska, medzinárodnú cenu "Corvi Bianchi" (Biele havrany), bola zapísaná do prestížnej Čestnej listiny IBBY (International Board on Books for Yound People) Hansa Christiana Andersena v Bazileji a zaradili ju tiež do stálej zbierky kníh Medzinárodnej knižnice v Mníchove.

Imaginatívno-hravé verše s prebleskujúcim zmyslom pre nonsens vedú malého čitateľa či poslucháča k objavovaniu nesamozrejmostí sveta a zreteľne smerujú k jeho harmonizácii. Ilustrovala Renáta Milčáková, ktorej kniha Sedem rokov nemá. Talianske rozprávky získala ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska. Pre čitateľov predškolského a mladšieho školského veku.

V tvorbe svetoznámeho nórskeho dramatika a spisovateľa Jona Fosseho (nar. 1959) sa diela zaraďované do úseku literatúry pre deti zakaždým, aj za hranicami Škandinávie, hodnotia ako mimoriadne presahové, ako majúce schopnosť prehovárať na viacerých úrovniach bez obmedzení v podobe veku čitateľa či prílišnej ohraničenosti témy. Jedným z najvýraznejších príkladov tejto presahovosti vo Fosseho tvorbe je kniha pre deti „Sestra“ (Det Norske Samlaget, Oslo 2000). Fosse v nej uvoľnene tematizuje detské prežívanie každodennosti v doslova spontánnom dotyku s transcendentnom, čo prispieva k tomu, že toto dielo nepriamo nadväzuje na Fosseho knihu pre deti „Kant“ (Det Norske Samlaget, Oslo 1990), ktoré jubilujúce vydavateľstvo Modrý Peter v slovenskom preklade vydalo v roku 2015. Fosseho Sestra bola preložená do viacerých jazykov a v roku 2007 jej autorovi v Nemecku udelili ocenenie Deutscher Jugendliteraturpreis. Kto povedal, že to, čo konajú dospelí je dôležitejšie ako to, čo konajú deti? Kto určil, že prežívanie dospelého človeka je relevantnejšie ako prežívanie dieťaťa? Úsilie o odpoveď na tieto otázky mohlo byť na počiatku genézy Fosseho textu „Sestra“. Fosse ako človek a ako autor je totiž schopný dať detskému konaniu a vnímaniu sveta plnú vážnosť. Keď autor píše o štvorročnom chlapcovi a jeho trojročnej sestre, píše o nich ako o deťoch a zároveň ako o plnohodnotných bytostiach, pre ktoré je stvorený celý tento svet. Aj preto môže byť ich súrodenecká láska vo svojej sile láskou, ktorá zastupuje všetky nasledujúce. Vďaka Fosseho autorskej metóde sa v zdanlivo bezvýznamných, bežných a každodenných veciach, udalostiach a vzťahoch odkrývajú tie najväčšie témy: precitnutie a prvé uvedomenie, že sme tu sami na tento svet, túžba po harmónii, zodpovednosť za iných, zanikanie.

Básnické médium v Hermovskej chôdzi Štrpku reflektuje aj pohlcuje nejednoznačnú, komplikovanú podobu sveta, ktorú zachytáva viacrozmerná významová sieť pripomínajúca hologram s naznačenou dynamickou hĺbkou, sémanticky ekvipolentnými perspektívami, ale paradoxne aj istou premenlivou difúziou významu a prebleskujúceho zmyslu. V texte koexistujú motívy a podtextové úvahy o zdanlivej inherentnosti vecí a javov na istej spoločnej platforme, ktorou môže byť len prenikajúce sa vedomie subjektu a jeho čitateľa.

Železná bohyňa milosrdenstva je výberom z doterajšej básnickej tvorby autorky. Básnická iniciatíva Bargielskej pôsobí v našom kontexte až prekvapivo nezaraditeľne, ale výnimočne podnetne. Bargielska komentuje súčasnosť vo svojej zložitosti umelecky ľahko. Jej svet je aj naším svetom: k najdôležitejším hodnotám patria ozajstné, autentické vzťahy. Autorkin subjekt ťažké obsahy len naznačuje, prenáša ich do významovo okrajových zón textu, alebo ich prekrýva mágiou slov nesúcich v sebe niekedy až (takmer detský) obranný reflex a istý druh zámernej naivity, ktorou sa potom veľmi invenčne vyrovnáva situačná tenzia básne. (Inokedy je uvoľnenie imanentne nahradené zástupným sakrálnym motívom, ktorý je autonómne zakomponovaný do textu.) Túto kompenzačnú metódu uplatňuje autorka v neimaginatívnych voľnoveršových útvaroch. Pomerne často ide o fiktívny rozhovor (niekedy len samej so sebou), alebo ide o apostrofu, pri ktorej ozvláštňujúco nepôsobí jazyk, ale aluzívna projekcia zvláštnej (normálu sa vymykajúcej) osobnosti s dispozíciou špecifickým spôsobom sprostredkovať a vyrozprávať správu o živote z nečakaného a prekvapivého uhla pohľadu. Bargielskej básnická metóda má v sebe podnecujúcu energiu a pôsobí aj v kontexte súčasnej poľskej poézie umelecky konštruktívne. Preložil Peter Milčák, ilustrovala Jana Farmanová. 13. zväzok edície Súčasná svetová poézia.

Osobitosť a svojbytnosť tejto nenápadnej poézie je v mĺkvom pozorovaní sveta. Štrbina, cez ktorú sa díva ľudské oko, je zároveň trhlinou. Naliehavosť a napätie sa stupňuje v krehkosti zachytenia prítomného okamihu, v nehlasnom žmurknutí prelamujúcom ticho. V objektíve oka sa odráža pominuteľnosť chvíle a nástojčivá, nemá mágia vecí. Výsledný obraz (krátko pred jeho zmiznutím) má byť zbavený akejkoľvek štylizácie. Na nepatrnej ploche básne sa však vynára neopakovateľná atmosféra záblesku. Najdôležitejšie veci sú nevysloviteľné. Adamuščinove básnické momentky sú prežité a zvnútornené analógie ticha. Fotografie Peter Župník.

Markovičov básnický traktát, je z hľadiska ozvláštnenia a inakosti v kontexte súčasnej slovenskej poézie výnimočný. Ide o poéziu, ktorá nemá ambíciu odrážať tzv. skutočnosť, ale ducha bytia. Z jagavej a rýdzej spirituality, s ktorou tu má čitateľ do činenia, vzniká neuchopiteľný sediment. Autorov text tak ponúka možnosť zúčastniť sa na umelecky originálnom prežití plnosti ľudského bytia, v ktorom je najdôležitejší návrat k (svojej) božskej podstate alebo presnejšie návrat k pravému ja. Očistná a nadosobná duchovná perspektíva tu presahuje akúkoľvek osobnú traumu. Fotografie Viki Kollerová.