Modrý Peter strana 5 z 11

Pirátske rozprávky sú prvou rozprávkovou knihou poetky Veroniky Dianiškovej a to takou, z ktorej môžu mať pri čítaní spoločný zážitok deti aj ich rodičia. Dianišková pri tvorbe textu s ľahkosťou a prirodzenosťou využila detský zmysel pre neskutočné podoby sveta, pre fantazijnosť, odchýlku, zveličenie a nonsens. V jej texte sa obyčajný dom mení na pirátsku loď a jeho obyvatelia na jej posádku. Prelínanie medzi oboma rovinami je plynulé a autorka ho produktívne využíva. V jednotlivých príbehoch sa každodenný jednotvárny život mení na dobrodružstvá plné nečakaných situácií, napätia i humoru. Zvyčajné rodinné vzťahy medzi sestrami a deduškom striedajú vzťahy medzi pirátkami, ale aj pirátmi z iných lodí či podivuhodnými morskými bytosťami. Text citlivo a umelecky presvedčivo aktualizuje hodnoty lásky, priateľstva a vzájomnej dôvery. Knihu ilustrovala Jaroslava Džuppová.

Džavachišviliovej básne vynikajú osobitou expresivitou popretkávanou jemnou, niekedy až mrazivou iróniou a filozofickým podtextom. Celkovou atmosférou občas pripomínajú plače. Sú zaujímavé aj z formálneho hľadiska – veľkú pozornosť venuje autorka rytmickej stránke a funkcii pauzy, ktorá sa nezriedka nachádza na nečakaných miestach, často kombinuje viazaný a voľný verš, pričom rytmicky odlišné časti v básni vytvárajú akési interlúdiá a zvyčajne obsahujú aj rýmované refrény.

Výber z poézie súčasného poľského básnika v preklade Petra Milčáka. Bonowiczov subjekt sa od empírie tzv. každodenných banalít dostáva k metafyzickým presahom a nedopovedanosti, k priestoru, ktorý jeho výpoveď robí autenticky dôležitou a silnou. Aj nerozsiahle Bonowiczove básne vedia byť sugestívnymi výpoveďami s naliehavými témami a bytostnými motívmi. Za načrtnutou a niekedy jednoduchou kulisou je to, čo sa zdá byť nepochopiteľné, tajomné, to, čo nás tak či onak presahuje. Bonowiczove básne majú svoj pôvab aj vďaka umiestneniu neočakavaných vecí do ešte menej očakávaných súvislostí. Kniha vychádza v edícii Súčasnej svetovej poézie s ilustráciami Bohdana Hostiňáka. 

Autor vstupuje sériou úvah programovo do viacerých kultúrnych a umeleckých kontextov. Jeho zvedavý a objavujúci rozprávač sa cíti komfortne v prostredí divadla, fotografie, výtvarného umenia i literatúry. Je zorientovaný, vzdelaný (či skôr kultúrny) a má potrebný nadhľad. Texty vynikajú interpretačnou hĺbkou a perspektívou, v mene ktorej sa niekedy to, čo je vzdialené, približuje k čitateľovi, a naopak, čokoľvek blízke, ak sa ukáže ako nepodstatné, zaniká za horizontom záujmu i výhľadu. Kovácsove úvahy veci nekomplikujú, sú skôr (vy)nálezmi, od ktorých vedú nitky inam (do iných kultúrnych svetov a kontextov), čo len potvrdzuje, že autor nevytvára povrchové mapy, ale záznamy založené na vnútorných súvislostiach. Autorove komentáre nezotrvávajú tvrdošijne v analyzovanej problematike, ale sú obohatené existenčnými, empirickými a filozofickými presahmi, ktoré svedčia o autorovom rozhľade, životnej múdrosti a niekedy hraničia až s tvrdošijnosťou občianskeho postoja. Od divadla, obrazov, básní Kovács očakáva vždy správu o tomto svete, preto sa od umenia nikdy nezabúda vrátiť k životu. Kniha vychádza v edícii Sivá brada.

Žena v poézii Evy Luky je iracionálna, raz vyčkávajúca, pasívna, a inokedy spod kontroly sa vymaňujúca bytosť. Opúšťa odcudzený, nespoľahlivý, civilizovaný svet, v ktorom sa ľudské stalo neľudským. Preniká do magického a podmanivého univerza snov, vízií a preludov. V neraz bizarnom príbehu osobnej mytológie sa ako záchrana črtá návrat alebo zostup do zrozumiteľnejšieho sveta zvierat a rastlín. Cez zvieracie, animálne sa manifestuje bolestivo ľudské. Vzťah k mužskému partnerovi je rovnako animálny, túžba po ňom má svoj vyhrotene napätý telesný rozmer. V paralelnej existencii zbavenej ničivých nánosov kultúry sa pre ženskú hrdinku vynára priestor na zachovanie vnútornej slobody a autenticity. Jazyk Evy Luky postavený na bizarných slovách a neologizmoch je strhujúci vo svojej pitoresknosti, imaginácii a akejsi zvláštnej obohacujúcej deformovanosti. Poetika Evy Luky je svojskou a invenčnou odpoveďou na otázky smerujúce k bezvýchodiskovosti časti najnovšej básnickej tvorby. Básnická zbierka vychádza v edícii Mušľa s pôvodnými ilustráciami autorky textu.

Pásmo Pavla Suržina je viacrozmerným obrazom vnútorného sveta, v ktorom sa odohráva zápas človeka na veľkej ceste k smrti. Vyhasínajúcu, trýznivú túžbu znásobuje vzťahová nenaplnenosť, samota a izolácia. Pomyselné piliere zmyslu sú vyvrátené. Život sa redukuje na tvorivú prácu, ktorá je paradoxne všetkým. Ani platonickému vzťahu k žene, lyricky umocnenému presvedčivým portrétom dvoriaceho muža s takmer aristokraticky zdorilým správaním, nie je súdené naplnenie: Zámerne nehovorím o istote,/na to sme slabí./ Musíme večne držať spolu./Ľadovce držia spolu,/ oči verného psa, keď nevie kam,/ľudia, ktorých zajtra/ rozhádžu a povešajú,/ do poslednej chvíle držia spolu. Spln duše nenastáva. Písanie ako zmysel vyvažujúci a kompenzujúci všetko, čo sa už nedá zažiť, nadobúda principiálnu platnosť.  To, čo zjednocuje túto výpoveď nie je nehatená asociatívnosť, ale zvláštna pripútanosť (lyrického hrdinu), ktorú stelesňuje milovaný i nenávidený (levočský) genius loci a svojská básnická paralela s rezbárom Majstrom Pavlom. Zvláštna, intímna atmosféra tejto poézie sa zachováva aj v lyrických poznámkach, ktoré od obrazu telesne i duševne podlomeného subjektu smerujú k nenápadnému, ale výstižnému svedectvu o dobe.  Básnická zbierka vychádza v edícii Mušľa s ilustráciami Mareka Ormandíka.

Poézia Petra Repku, ako ju poznáme z posledného obdobia, smeruje i pri zachovaní niektorých osamelobežeckých postupov k zvláštnej básnickej kontemplácii. Preusporiadanie obraznosti k spevavosti ducha má v  predkladanom texte štruktúru ruženca. Toto rozjímanie sa má udiať v čase ako rozličné podoby hudby. Neurčitosť významu v hudbe môže mať svoju istú paralelu v textovej ambigiute. Repkova poézia však inklinuje ku konštitúcii významu, ktorý má podobu niekedy radostného, inokedy tragického spevu. Celkové vyznenie Repkovho opusu je takmer slávnostné, povznášajúce a majestátne, ale bez akejkoľvek falošnej kvetnatosti či patetickosti. Garantom primeranej majestátnosti je v Repkovom texte teleológia umelecky a esteticky zvládnutej modlitby (pokora), gnómickosť, istý tvarový minimalizmus, ale paradoxne aj stopy zložitého a nelineárneho tvarovania. Súčasťou knihy sú fotografie Petra Župníka.

Piata básnická zbierka Jany Bodnárovej Terče je výpravou, ktorá približuje ženu v mnohorakých historických a kultúrnych kontextoch. Dôležité miesto v tomto básnickom putovaní zohráva umenie. Mohlo by sa zdať, že Bodnárovej subjekt sa niekedy zaujíma viac o tvorivý (maliarsky, sochársky) obraz sveta, než o svet sám, ale motivická prítomnosť ťaživých dejinných výjavov naznačuje niečo iné. V prelamovaní mlčania, za neustálym pohybom v priestore a čase, je oveľa hlbšia vrstva Bodnárovej poézie. Terče sú predovšetkým tichým nárekom, trúchlením matky, ktorá žiali nad stratou syna. Možno jestvuje niečo ako nečakané objavenie sa predtým nevidenej cesty. Večný, nezničiteľný verš a akceptácia. Pokoj tvárou v tvár smrti. Tej smrti, ktorej raz sami pozrieme do očí. Ale čo s bolesťou ženy, ktorá aj bez syna ostáva matkou? Je poézia svetom, v ktorom sa neumiera? Ako vypovedať nevypovedateľné? Kde hľadať odpovede na (ne)vyslovené otázky? Presvetľuje bezpodmienečná láska matky vesmír a primkýna k sebe živých i mŕtvych? Je báseň tým, čo otupuje hrot smrtiaceho šípu? Súčasťou knihy sú ilustrácie bieloruskej výtvarníčky Aleny Hil.

Výber z Novakovićovej poézie vychádza v preklade významného prekladateľa Karola Chmela s ilustráciami Mateja Fabiana. Tak ako v nejakom spletitom spoločenskom románe spoznávame vo veršoch pôsobivý obraz sociálnej reality našich čias, píše v doslove k jednej zo zbierok Novakovića básnik a redaktor časopisu Reč Gojko Božović. Týmito slovami možno jednoznačne chrarakterizovať celý opus tohto básnika (nar. 1948 v Podgorici), prekladateľa, absolventa Filologickej fakulty v Belehrade, redaktora rubrík poézie vo viacerých časopisoch a nositeľa najvýznamnejších juhoslovanských, resp. srbských literárnych cien (Miljkovićova, Rakićova, Zmajova, Vaska Popu, laureát Disovej ceny). Od debutu Znalec zrkadla (1976) sa v Novakovićových veršoch križuje jazyk skutočnosti s jazykom literatúry, ba v poslednom období možno hovoriť o skĺbení mýtických figúr s deštruktívnymi postavami zo sivej každodennosti. Tento typ literarizácie reality je formálne bravúrny a natoľko presvedčivý, že tohto autora kritika zhodne považuje za najdôležitejšieho básnika existenciálnej skepsy v dnešnej srbskej poézii. Verše venované malým aj veľkým veciam tohto sveta, obrátené čelom k ľudskému osudu, ktorý zostáva nejasný, ak sa vyčlení z rámca, v ktorom sa realizuje, sú presvedčivým príkladom veristického skúmania súčasnosti. Verizmus je básnikova voľba v ňom vidí tvorivú možnosť pochopenia konkrétnych individuálnych drám i situácií prevratného významu pre etnikum či ľudstvo.

Sám názov signalizuje, že predmetom knihy sa cez text, ktorý patrí do autorskej produkčnej línie, a cez dielo, na ktorom sa zúčastňuje aj čitateľská dotvárajúca iniciatíva, stáva v najširšom zmysle komunikačná estetika. Táto rozsiahla oblasť potom umožňuje v jednotlivých kapitolách sledovať text z pozície jeho rozličných štruktúrnych zložiek a elementov (jazyk, čas, videnie, druhový synkretizmus, vierohodnosť, účinnosť, funkčnosť, mnohoznačnosť, presnosť a pod.). Zároveň umožňuje interpretovať úlohu, akú pri konkretizácii textu a jeho premene na dielo zohráva svojím prežívaním a múzickými dispozíciami čitateľ. Autor sleduje prostredníctvom domácej i inonárodnej literatúry, literatúry pre deti i dospelých aj inštituciálnu bázu literatúry (univerzitné prostredie, kritika, individuálne a kolektívne, dobové a spoločenské súvislosti, kultúrna situácia).

Piata básnická zbierka Jany Bodnárovej Terče je výpravou, ktorá približuje ženu v mnohorakých historických a kultúrnych kontextoch. Dôležité miesto v tomto básnickom putovaní zohráva umenie. Mohlo by sa zdať, že Bodnárovej subjekt sa niekedy zaujíma viac o tvorivý (maliarsky, sochársky) obraz sveta, než o svet sám, ale motivická prítomnosť ťaživých dejinných výjavov naznačuje niečo iné. V prelamovaní mlčania, za neustálym pohybom v priestore a čase, je oveľa hlbšia vrstva Bodnárovej poézie. Terče sú predovšetkým tichým nárekom, trúchlením matky, ktorá žiali nad stratou syna. Možno jestvuje niečo ako nečakané objavenie sa predtým nevidenej cesty. Večný, nezničiteľný verš a akceptácia. Pokoj tvárou v tvár smrti. Tej smrti, ktorej raz sami pozrieme do očí. Ale čo s bolesťou ženy, ktorá aj bez syna ostáva matkou? Je poézia svetom, v ktorom sa neumiera? Ako vypovedať nevypovedateľné? Kde hľadať odpovede na (ne)vyslovené otázky? Presvetľuje bezpodmienečná láska matky vesmír a primkýna k sebe živých i mŕtvych? Je báseň tým, čo otupuje hrot smrtiaceho šípu? Súčasťou knihy sú ilustrácie bieloruskej výtvarníčky Aleny Hil.

V prípade osamelého bežca i rytiera stredovekej dvornej epiky je rozhodujúca cesta - vytrvalostný beh "po dlhej trati" i putovanie - v prenesenom význame. Obaja zdoloávajú trasu svojej prmeny a bytostného napĺňania a zdokonaľovania. Rytierstvo v tomto zmysle - ako individuálnym hrdinom vykonávaná "služba štátu" a dobrodružné putovanie - hľadanie (princím "quest") - nemá svoje "naplnenie", je to a priori nezavŕšiteľný, nikdy sa nekončiaci proces napĺňania, nekonečného realizovania sa, "stávania sa". Rytier má pred sebou stále "otvorenú cestu" - akékoľvek ušľachtilé činy a hrdinstvá práve vykonal, resp. má už za sebou, nemôže považovať svoje pôsobenie či službu za zavŕšenie a uzatvorenie, zakaždým ide ďalej (ísť stále ďalej - má u Štrpku (a Osamelých bežcov vôbec) od začiatku, t.j. od vzniku a profilovania sa skupiny a prvých skupinových manifestov, zmysel či hodnotu životného "motta", "programového vyhlásenia".

Výber básní poľskej poetky.

Zbierka básní Mariána Milčáka sa rodí z otázok, ktoré majú svoj pôvod v uvažovaní o zmysle. Premýšľanie o zmysle (nielen ľudskej existencie, ale všetkého, čo jestvuje), má popri filozofickom a umeleckom aspekte aj svoj vedecký a spirituálny rozmer. Tieto na prvý pohľad vzdialené a protirečivé možnosti prístupu k svetu spája subjekt Milčákových básní ako niečo harmonické a prirodzené. Spirituálny výklad sveta nachádza napríklad svoju alternatívu v kvantovej fyzike a naopak. Výsledkom skĺbenia oboch možností nie je paradox, ale objav, odkrytie pravdy, logický posun. Ako isté ozvláštnenie možno vnímať pokus autora vtesnať svoje postoje k svetu tentoraz do tela básní v próze. Niektoré z Milčákových básnických textov však smerujú aj k citlivej reflexii dejinných obratov, ktorým sa jeho generácia nemohla a ani nechcela vyhnúť. Rukopis nadštandardným, nebanálnym spôsobom otvára filozofické, ale aj spirituálne otázky v postmetafyzickom a postregionálnom čase. Zbierka je ilustrovaná vyšívanými obrazmi Vlasty Žákovej.

Básnické dielo Ivana Laučíka predstavuje nespornú a trvalú, už aj literárnovedne vykázanú hodnotu a patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v slovenskej poézii poslednej tretiny 20. storočia. V rámci Laučíkovej tvorby zaujíma osobitné postavenie práve zbierka Havránok, ktorá vyšla v prvom, neveľkom náklade vo vydavateľstve Modrý Peter v roku 1998. Táto Laučíkova posledná zbierka je pozoruhodnou z hľadiska významových, obrazných, výrazovo-tematických či formálnych osobitostí. Zbierku ilustroval Svätopluk Mikyta.

Najevidentnejším posunom v poézii, ktorá sa konfrontovala nielen s vývojom osobnostného zrenia autora, so skúsenosťami vo vzťahu so svetom, ale aj s literárnou tradíciou, resp. fascináciou možnými interpretáciami sveta, je v novej Chmelovej zbierke istý odklon od poetiky paradoxu, koincidencie; dá sa povedať, že akoby na jej úkor narástla nostalgia, došlo k prehĺbeniu emocionálnych polôh, aké sa podistým usiluje vybalansovať v objektivizovaných konceptuálne ladených textoch či správach z aktuálneho sociálneho zázemia súčasníkov, pričom charakteristickou črtou v kontexte tvorby zostáva intertextualita, dialogické odvolávanie sa na tvorivé iniciatívy domácich i cudzích autorov. Nad Chmelovými textami sa vznáša všadeprítomný duch irónie, ktorý nedovoľuje zbaviť sa odstupu vo vzťahu ku skutočnosti, skutočnosti predmetov či myšlienok. Markantná zostáva spojitosť s estetikou dekonštrukcie, vo fragmentoch rozkúskovaného sveta sa tu ponúkajú rozmanité propozície a možnosti vo chvíľach náhleho, prekvapujúceho pochopenia, porozumenia, zjavenia doteraz ignorovaných súvislostí. Zbierka je ilustrovaná sklenenými obrazmi Pala Macha.