Modrý Peter

Rédeyova monografia sa usiluje prispieť k účinnejšej recepcii a komplexnejšiemu literárnoteoretickému zhodnoteniu básnického diela Ivana Laučíka ako člena jedinečného zoskupenia Osamelí bežci. Nesnaží sa iba o prierezové zmapovanie básnikovej tvorby, ale o hĺbkový interpretačný prienik do jej poeticko-estetickej a významovej podstaty. Zohľadňuje pritom výsledky doterajších literárnovedných výskumov diela Ivana Laučíka, rozhodne však nereprodukuje to, čo už v týchto súvislostiach existuje v dostupnej literatúre. Naopak, osobitnú pozornosť venuje tým relevantným aspektom básnikovho diela, ktoré pri jeho doterajšej reflexii zostali nepovšimnuté. Monografia prináša zásadne nový pohľad na poéziu Ivana Laučíka, principiálne inak koncipovaný, vo vzťahu k existujúcim zdrojom skôr komplementárny a v niektorých aspektoch azda i polemický, výkladový, resp. interpretačný model, ktorý ju čitateľom poézie vhodne a efektívne sprístupňuje. Zvolená výkladová koncepcia na základe dôkladného interpretačno-analytického postihnutia a objasnenia jej poetologických a literárno-estetických osobitostí presvedčivo zdôvodňuje a ilustruje význam a prínos tvorby Ivana Laučíka pre slovenskú literatúru a kultúru.

Brautiganov román Aby to vietor všetko neodvial zaznamenáva prekročenie nepostrehnuteľnej hranice, za ktorou sa nevinnosť a bezstarostnosť detstva osudovo, náhle a celkom nečakane končí a zahaľuje ťažkým závojom bezmocnosti, smútku, viny a nekonečného sebaspytovania. Isté ostáva iba vedomie nezvratnosti minulých udalostí a nevyhnutnosť žiť ďalej s dôsledkami, ktoré prinášajú. Čiastočne autobiografický román sa odohráva v severozápadnej časti štátu Oregon, kde autor strávil väčšinu svojho detstva. Rozprávač sa v spomienkach vracia do leta roku 1947 v malom americkom meste, počas ktorého ako dvanásťročný náhodou zastrelí svojho najlepšieho priateľa. Román sa od Brautiganových ostatných próz líši tým, že vychádza z realistického podložia, v ktorom absentujú fantastické prvky. Románová kompozícia sa opiera o techniky filmovej projekcie, pri ktorej autor premyslene a pôsobivo strieda rôzne časové a priestorové roviny, čím rozkladá lineárny chod deja a buduje alebo uvoľňuje napätie. Román je citlivou a tichou úvahou o detstve, zodpovednosti a o tom, ako sa človek vyrovnáva s vlastnou pamäťou, s pominuteľnosťou a neodvratnosťou času. Richard Brautigan (30. 1. 1935 – 25. 10. 1984) bol jemným, surrealistickým architektom kontrakultúry šesťdesiatych rokov, spisovateľom, ktorý svet nielen pozoroval, ale ho aj pretváral cez kaleidoskopický objektív fantázie a hlbokej melanchólie. Vyrastal v chudobných pomeroch na severozápade Pacifiku a stal sa literárnou senzáciou v San Franciscu, kde hodnoverne zachytil ducha „leta lásky“ v majstrovskom románe Pstruholov v Amerike. Jeho dielo je jedinečnou kombináciou prózy a poézie, je charakteristické krátkymi, údernými kapitolami, ktoré pôsobia ako živé momentky zo sna. Či už písal o knižnici pre nepublikované knihy v diele Potrat: Historická romanca 1966 alebo o meste vyrobenom z cukru v diele V melónovom cukre, jeho hlas zostal nezameniteľný: hravým, predstierane naivným tónom maskoval hlboké skúmanie ľudskej osamelosti a americkej krajiny a spoločnosti. V rokoch 1957 až 1978 vydal deväť básnických zbierok i výber z poézie s názvom Pilulka verzus katastrofa v bani Springhill (1969) a dvanásť prozaických kníh – Konfederátny generál z Big Sur (1965), Pstruholov v Amerike (1967), V melónovom cukre (1968), Potrat: Historická romanca 1966 (1971), Pomsta trávnika (1971), Hawklinovská príšera (1974), Willard a jeho kolkárske trofeje (1975), Sombrero, ktoré spadlo z neba (1976), Sen o Babylone (1977), Expres Tokio-Montana (1980), Aby to vietor všetko neodvial (1982) a Nešťastná žena: Cesta (2000), ktorú napísal v roku 1982, ale vyšla až po jeho smrti.

Kniha pre deti i dospelých Kant nórskeho držiteľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 2023 Jona Fosseho je príbehom osemročného chlapca Kristoffera, ktorý sa večer čo večer ponára do úvah o vesmíre, nekonečne, o tom, čím je v skutočnosti „nič“ a čo vlastne znamená existovať. Tieto otázky v rozhovoroch s otcom postupne prerastajú do hlbšieho skúmania sveta. Príbeh sprístupňuje zložité témy bez zjednodušovania, približuje základné myšlienky filozofa Immanuela Kanta a učí deti nebáť sa premýšľať.

Rozprávková kniha Zamatový králik sa radí ku klasickým a kanonickým dielam v rámci literatúry pre deti a mládež, pričom do zlatého fondu patria aj pôvodné ilustrácie Williama Nicholsona. Vo Veľkej Británii vyšla po prvý raz v roku 1921 a druhé americké vydanie o rok neskôr vo vydavateľstve George H. Doran Company s ilustráciami spomínaného W. Nicholsona prinieslo knihe zaslúžené široké uznanie. Zamatový králik je príbehom hračky, vypchaného králika, ktorý sa túži stať ozajstným, čo sa mu vďaka láske jeho majiteľa, malého chlapca, aj vyplní. Keď chlapec ochorie na šarlach, všetky jeho hračky musia byť spálené. Vďaka ozajstnej slze králika vyrastie kvet, z ktorého vystúpi víla, aby ho zachránila a navyždy premenila na ozajstného - teraz už pre všetkých. Rozprávka zdôrazňuje a potvrdzuje hodnoty dobra, dôležitosť empatie a lásky k okolitému svetu.

Zvláštne nostalgické rozprávanie o detstve prežitom v Paríži, o blízkom vzťahu a porozumení medzi otcom a dcérou a tajomstvách, ktoré navždy ostávajú tajomstvami. Jemný humor prítomný v rozprávaní naznačuje, že všetko sa dá ľahšie zvládnuť, ak zaujmeme k situácii správny postoj. Prózu držiteľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 2014 Patricka Modiana Katarínka Istotová možno žánrovo zaradiť k príbehom zo života detí. Je určená pre čitateľov od 9 rokov. Spolu so sugestívnymi ilustráciami slávneho Jeana-Jacquesa Sempého predstavuje kniha hlboký zážitok (nielen pre detského čitateľa).

Haiku v tejto zbierke prinášajú tichú, sústredenú meditáciu. Krajina, brezy, svetlo, dážď, hmla či noc sa zvnútorňujú a otvára sa priestor na spomalenie, zastavenie a návrat k prostým no hlbokým dotykom so svetom. V trojveršiach sa stretáva prchavosť okamihu s hlbokou kontempláciou, krehká krása prírody s intimitou ticha. Zbierka osloví každého čitateľa hľadajúceho pokoj, obraznosť a návrat k jednoduchosti.

Kniha Svedomie rieky vychádza ako pozoruhodná rekonštrukcia rukopisu Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, ktorý vznikol v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Básnický subjekt poetky sa nám pripomína „uprostred diania“ ako hlboko ľudská identifikácia so skutočnosťou, z ktorej sa neuniká. Naopak, svet je prijímaný so všetkou pestrosťou, krásou a bolesťou. Leitmotív rieky sa nestáva len časovým fenoménom spájajúcim človeka s jeho minulosťou a detstvom, ale aj nadčasovým zdôraznením ľudskej priezračnosti, čistoty a katarznej životodarnej energie. Text je čitateľskou udalosťou a možno i novým podnetom k teoretickým reflexiám o básnickom diele výnimočnej, umelecky i ľudsky charizmatickej poetky. Ilustrácie vytvorila bieloruská výtvarníčka Alena Hil.

Kniha je venovaná dielu estónskeho skladateľa Arva Pärta, ktorý v roku 2025 oslávil svoje deväťdesiate narodeniny a patrí k najuvádzanejším žijúcim autorom na svete. Najrozsiahlejšiu časť knihy tvorí preklad rozhovoru talianskeho muzikológa Enza Restagna so skladateľom a jeho manželkou. Pärt v ňom podrobne opisuje proces hľadania nového hudobného jazyka a vysvetľuje, prečo sa dištancoval od tzv. Novej hudby 60. rokov 20. storočia, v ktorej vnímal zárodok konfliktu: „... v tej dobe už tieto konflikty pre mňa stratili silu a s ňou stratili aj zmysel. Dalo by sa povedať, že som sa vyrovnal so sebou a s Bohom, a tým všetky osobné nároky na svet ustúpili do pozadia.“ Arvo Pärt o svojej hudbe nehovorí v zaužívaných muzikologických pojmoch, ale zdôrazňuje vnútorný postoj, nutnosť zbaviť sa všetkej povrchnosti, opisuje čas čakania, v ktorom dozrel jeho nový pohľad na hudbu či dokonca aj nový hudobný sluch. Publikáciu dopĺňajú eseje od milovníkov a znalcov diela Arva Pärta, ktoré autori (Daniel Pastirčák, Peter Zagar a Vít Zouhar) pripravili zvlášť pre toto knižné vydanie.

Shakespearove Sonety predstavujú nový kompletný preklad jedného z najväčších skvostov svetovej lyriky, Shakespearových Sonetov (154 sonetov v rozsahu 2 155 veršov); k nim je priradený preklad básne Milenkin nárek (329 veršov), ktorý vyšiel spolu so Sonetmi aj v prvom, tzv. kvartovom vydaní v r. 1609 a štruktúrne i tematicky na ne nadväzuje. Preklad dopĺňajú podrobné poznámky a vysvetlivky v rozsahu 500 rukopisných strán, ktoré majú ambíciu čitateľom pomôcť zorientovať sa v interpretácii sonetov a ich mnohých kontextov tým, že zhŕňajú názory editorov jednotlivých vydaní a shakespearológov od 17. st. až podnes. Kniha obsahuje aj kalendárium života a diela Williama Shakespeara, doslov a zoznam použitej literatúry. Zbierka sonetov s témou priateľstva a lásky je nepochybne jedným z najväčších klenotov svetovej poézie, ktorý aj po štyroch storočiach znie živo a súčasne. Majstrovské zvládnutie kráľovskej básnickej formy, originálna obraznosť, metaforika a dráždivá tajomnosť sú už po stáročia silným lákadlom pre milovníkov poézie.

Monografia Sondy do slovenskej prózy sa usiluje podať interpretačne živý obraz diel novodobej slovenskej literatúry z hodnotového pohľadu autora interpretácií a prispieť tak k ich otvorenému čítaniu. Sondy predstavujú akýsi prieskum podôb jednotlivých textov a zároveň tvoria jemné tkanivo siete slovenskej literatúry, ktorej základným princípom nie je úplnosť, ale eliptickosť a hodnotová výberovosť. Všetky sondy sú dvojzložkové. Ich súčasťou sú krátke perexy, ktoré poskytujú stručné bibliografické údaje, opisujú okolnosti vzniku textu, formy jeho existencie, kontextualizáciu v slovenskej literatúre, ale aj v medziliterárnych súvislostiach a zdôvodnenie interpretačného záujmu o text. Samotné interpretačné texty majú povahu čítania a lektúr jednotlivých textov. Predstavujú celoživotnú čitateľskú a interpretačnú skúsenosť autora. Sondy do slovenskej prózy interpretujú napríklad texty autorov ako Jozef Ignác Bajza, Ján Botto, Jonáš Záborský, Božena Slančíková-Timrava, František Švantner, Dominik Tatarka, Ján Johanides, Ladislav Ballek, Vincent Šikula, Dušan Kužel, Alta Vášová, Rudolf Sloboda, Pavel Vilikovský, Stanislav Rakús, Dušan Mitana, Dušan Dušek, Ivan Habaj, Peter Pišťanek, Monika Kompaníková, Jana Beňová, Ivany Dobrakovovej a ďalších.

Trilógia pozostávajúca z próz Bdenie, Sny Olavove a Na sklonku dňa patrí k vrcholným prozaickým dielam jedného z najvýznamnejších žijúcich nórskych spisovateľov Jona Fosseho. V roku 2015 zaň autor získal prestížnu cenu Severskej rady za literatúru. Baladický príbeh muzikanta Asleho a jeho družky Alidy, dvoch mladých milencov, je príbehom o veľkých témach: o láske, ktorá musí prinášať fatálne obete, o osude, ktorý je milosťou i prekliatím a pred ktorým nemožno ujsť, o smrti, ktorá nám našich blízkych berie s definitívnou neúprosnosťou a zároveň ich takmer až desivo sprítomňuje. V osobitom štýle rozprávania je obsiahnuté čosi až prapôvodné, čím nabáda k asociáciám s biblickými textami a staroseverskými literárnymi útvarmi. Bližšie neurčenou minulosťou, miestami bezčasovosťou, v ktorej sa odohráva trilogický príbeh Asleho a Alidy, ich predkov i potomkov, všetky tri texty balansujú na hranici sna a skutočnosti: minulosť a prítomnosť sa prelínajú v podchvíľou hmlistých, podchvíľou celkom zreteľných obrazoch, živí vidia mŕtvych, ktorí sú takmer hmatateľne blízko, no predsa nenávratne preč. Aj v tejto próze Jona Fosseho sa mnohé z deja zámerne rozpráva len v náznakoch, čím sa vytvára nielen priestor pre napätie medzi tušeným a rozprávaným, ale najmä pre mnohoznačnosť, ktorej autor vo svojom esejistickom diele prisudzuje etický rozmer. Príbehu i textu tak dominuje relatívnosť opozície dobra a zla, ktorú tematizuje veľká časť Fosseho diela ako takého.

Kľúčová pamiatka staroanglickej literatúry, hrdinský epos Béowulf s rozsahom 3 182 veršov, ktorého najstaršia zachovaná písomná verzia pochádza z prelomu 10. a 11. storočia, sa doposiaľ nestala predmetom záujmu slovenských prekladateľov, hoci doma v Anglicku sa už stretla s mnohými modernými veršovanými i prozaickými prekladmi a chopili sa jej okrem iných také osobnosti ako J. R. R. Tolkien či Seamus Heaney. Epos sa zachoval v jedinom rukopise, známom ako súčasť zbierky Nowell Codex, ktorá je pomenovaná podľa anglického kartografa z 15. storočia Laurencea Nowella a uložená v Britskej knižnici. Tematicky sa paradoxne neviaže k územiu dnešného Anglicka, ale odohráva sa na juhu Škandinávie na rozhraní 5. a 6. storočia. Jeho hrdina B?owulf zo severogermánskeho kmeňa ??atov, obývajúceho v stredoveku južnú časť dnešného Švédska, sa so svojimi spolubojovníkmi vydáva cez more na pomoc kráľovi Hr??g?rovi z dánskeho kráľovského rodu Scyldingov, ktorého krajinu sužuje netvor Grendel. Najskôr sa s ním poráta v Hr??g?rovej hodovni Heorot, potom premôže aj Grendelovu matku, ktorá sa vydá pomstiť syna, a napokon, o päťdesiat rokov neskôr, už ako kráľ ??atov aj draka v boji, pri ktorom sám prichádza o život. Kostru eposu teda tvoria hrdinské činy protagonistu a jeho družiny, zaznejú však aj piesne bardov pod strechou Heorotu o hrdinských činoch minulosti a čitateľ z textu získava cenný obraz o živote starogermánskych kmeňov v Škandinávii na prelome staroveku a novoveku.

Šestnásť súkromných a tajných tlačí Laučíkovho vydavateľstva &, ktoré vychádzali v rokoch 1965 až 1975. Okrem čistého, finálneho textu básní obsahuje kniha aj kompletný prepis tlačí s vyznačením dodatočných autorských zásahov, edičnú a technickú špecifikáciu tlačí a varianty ich textov, edičnú poznámku, ktorá sa usiluje rekonštruovať Laučíkov vydavateľský príbeh a obrazovú prílohu. Zásluhou básnika, bádateľa a vydavateľa Petra Milčáka sa nečakane otvára pred nami ešte jedna nová knižka Ivana Laučíka, ktorý nás opustil pred dvomi desaťročiami. Je celkom nová, celkom súčasná. A presne zaznamenávajúca trasy aj časy a spôsob svojho vznikania. Aj dnešné náčrty aj zajtrajšie fragmenty. Presné škrty. Možné použitie. Čo tu platí? Čo je definitívne? To všetko obsahuje Laučíkov jedinečný počin z rokov 1965 až 1975 ukrývajúci sa pod záhadnou šifrou „&“.(Elektronické možnosti tu ešte neboli.) Viedol ho jasný imperatív a holá nevyhnutnosť: básne nie iba slobodne písať vlastnou rukou ale si ich sám (spolu s bratom Dušanom) tajne preniesť do olovenej sadzby, zalomiť a tajne vytlačiť v pár exemplároch na zákonom aj fízlami prísne stráženom ťažkom tlačiarenskom stroji štátnej tlačiarne v L. M. Prísne tajne a rovno v bruchu molocha cenzúry a všetkých možných komunistických zákazov aj príkazov – od začiatku do konca týmto svojím gestom trvajúc na potrebe aj na nároku na prostriedky otvorenej tvorivej komunikácie. Svoje vlastné vydavateľstvo „&“ vedie Laučíkov vytrvalý osamelobežecký impulz: n e p r e s t á v a j , pokračuj, urob jedno „&“ k nemu prilož, pridaj ďalšie „&“ a k nemu ďalšie a ďalšie... Doslova tenkú stránku po stránke, list za listom. Dodnes ich mám a sú tu s nami. Máme v nich šancu kráčať ďalej v básnikových kľukato neúhybných stopách pochodu po nedozerných ľadových kryhách driftujúcich stále jedným smerom: naopak. Sú jasným dôkazom, že platné básne a dokumenty polárnikov sa nefalšujú – ale odhaľujú pred nami. And. „Prelet medzerami jazyka“ vytvára básnikov vlastný jazyk stále znova. Hovorí nám: „Dýcham / a je to ako čistý šialený hlas / na konci kontinentu.“ A je to číra drsná laučíkovská radosť slobodne žiť & tvoriť. Ivan Štrpka

Milčákov bilingválne, v reedícii publikovaný básnický text invenčne tematizuje tenziu medzi bolestne zakúšanými aspektmi skutočnosti a fikciou. Deficity skutočnosti vo vedomí autorovho básnického subjektu kompenzuje istá sebazáchovnosť a idealita fikcie, v reflexii čitateľa však zostáva znepokojujúci, obnažený existenčný „osteň“, tŕň bytia, bolesť zo straty všetkého, o čo človek v živote nakoniec prichádza. Ľudská krehkosť, jej hlboký zmysel, sa v zdanlivej indiferentnosti sveta premieta do obrazov s osudom zápasiacich zvierat (napríklad psa, líšky, drozda), ale aj nepoddajnej trávy, aby ničotu a existenčnú úzkosť v podobnom údele každého z nás aspoň na chvíľu prežiarila večnosť.

Rozšírené a upravené vydanie poézie svätého Jána z Kríža Živý plameň lásky v editorskej konkretizácii, preklade a interpretácii Jána Zambora kompletizuje a čiastočne reviduje jej prekladový obraz. Kniha prináša aj dve básne tohto autora v preklade jeho prvého slovenského prekladateľa Karola Strmeňa. Súčasťou vydania je rozšírená verzia Zamborovej štúdie o básnikovej poézii a jeho životopisná skica o autorovi. Súbor dopĺňajú básne Janka Silana a Jána Zambora viažuce sa na túto výnimočnú osobnosť. Výtvarný sprievod ku knihe vytvoril Petr Veselý. Zostavil, z rozličných vydaní preložil, štúdiu, skicu o autorovom živote a edičnú poznámku napísal Ján Zambor Svätý Ján z Kríža (1542 – 1591) je vrcholný predstaviteľ španielskej mystickej poézie. Ako karmelitánsky rehoľník študoval na univerzite v Salamanke. Pod vplyvom svätej Terézie Ježišovej prešiel k reformným bosým karmelitánom a stal sa spoluzakladateľom kláštorov ich mužskej vetvy. Obutí ho deväť mesiacov väznili v Tolede. Tam sa zrodili viaceré jeho básne i preňho charakteristický symbol temnej noci. Jeho poézia je výrazom intímnej mystickej skúsenosti a cesty duše k zjednoteniu s Bohom. Je veľkým lyrikom lásky, tvorcom mysticko-erotickej poézie elastickej stavebnosti a zriedkavej krásy, v ktorej sa pozemské spája s nadpozemským.

Leitmotívom zbierky Podoby milosti je nenápadný, jemný smútok z bytia. V básnickej výpovedi sa tu stíšene akcentuje pominuteľná nádhera sveta. Krásu na váhach dvíha do výšok ťaživá pominuteľnosť. Skutočnosť v mikrozáberoch i vo svojej monumentálnosti je k dispozícii dočasne. Je tu z milosti, vďaka ľudskému vedomiu, s ktorým zaniká. Je tu a prehlbuje pominuteľnosť svojou nezúčastnenosťou. Aj preto je pre autorov subjekt najvyššou hodnotou život. Existencia v kontextoch nestálosti, nezaručenosti, „ničivej samozrejmosti“ a ľahostajnosti, jej vzácnosť. Svetu, ktorý nás obklopuje, dáva zmysel naše jestvovanie, akokoľvek sa môže javiť ako absurdné alebo zbytočné. Ak je najväčšou hodnotou život v rôznych (tajomných, alebo len okom dieťaťa a básnika postrehnuteľných) podobách, je potom zároveň aj nadprirodzeným darom z milosti. Pri týchto pravdách utíchajú Milčákové básnické „drobné udalosti“, aby mohli naplno prehovoriť i v hlbokej noci toho, kto ešte číta.