Modrý Peter strana 4 z 11

Monografia je v slovenskom literárnovednom kontexte prvým interpratačno-poetologickým výstupom o poézii autora, ktorého tvorba sa zaraďuje k umeleckým vrcholom slovenskej katolíckej moderny. Osobitne príťažlivá je v knihe reflexia poetiky sna, ženských antroponým a "květomluvy" v poézii tohto autora, pričom sa nanovo vstupuje pri výskume aj do poézie J. A. Rimbauda, S. Mallarmého, poézie českého poetizmu, symbolizmu, ale i J. Silana, J. Demla, L. Novomeského či H. Fiebigovej. Podnetné sú aj kapitoly kriticky hodnotiace dostupnú a zozbieranú odbornú reflexiu o poézii Olivu.

Nová zbierka Mariána Milčáka Provinčné básne sa pokúša pomenovať existenciálnu situáciu subjektu, jeho nezaradenosť či skôr nezačleniteľnosť do samozrejmých súvislostí sveta. Univerzum, ktoré sa v tomto umeleckom obraze neúnosne zužuje, a pre človeka znamená nevyhnutné obmedzenia, prekonáva Milčákov subjekt básnickým overovaním diferencovaných vnútorných mechanizmov. Motivicky sa toto úsilie projektuje ako komunikačná skepsa vychádzajúca z (ne)možností jazyka (teda istá komplikácia v hľadaní adekvátneho umeleckého riešenia), ako neuróza kompenzujúca normalitu spoločnosti, ako persifláž výsostne racionálneho prístupu k ľuďom a svetu, ale aj ako autentické osobné zranenia či prehry, ktoré sa však v texte prezentujú s patričnou dištanciou. Milčákov subjekt je pozorovateľ, ktorý má ambície pozorovaním zmeniť deficitne a neuspokojivo pociťovaný svet. Toto úsilie sa prejavuje aj v poetike a v pokusoch inovovať básnický obraz. V Provinčných básňach sú frekventované alúzie na historicky dôležité básnické iniciatívy, ale aj na filozofické či vedecké postoje.

Stíšená a intímna poézia A. Ondrejkovej pozostáva z neopakovateľných (imaginatívnych) záznamov s ambíciou na malom priestore, minimalisticky sprostredkovať dramatickú vnútornú situáciu ženského lyrického subjektu. Jej obraznosť v sebe nesie surrealistickú auru, postupy však smerujú k introspektívnej, hĺbavej reflexii. Táto kognitívna básnická mapa má svoje vyostrené existenciálne kontúry zvýraznené autorkiným zmyslom pre efektívnu a presnú integráciu zón ticha a mlčania.

Jurolek je mysliteľský typ básnika, ale ani filozofia jeho textu nie je výkladová, nevystavuje sa na obdiv. Prekvapuje a udivuje jednoduchosťou vyjadrenia niekedy zložitých obsahov, čím sa približuje kóanu, stavom osvietenia, keď čitateľ pocíti najskôr radosť z objavu a vzápätí aj akési očisťujúce až katarzné povznesenie. Jurolekova Bukolika nehľadá hodnotu v idyle, ona hodnotu vytvára a vidí ju v sústredení sa na existenčne podstatné, aj keby ním mala byť len zdanlivá drobnosť. Mimocivilizačné, prírodné scenérie Jurolekových básní nie sú prázdnou kulisou, sú naplnením, zmyslom, rozuzlením, v zápase o vnútorne čistého človeka.

V zbierke rezonuje kontrast medzi krásou a (niekedy aj excitovanou) ošklivosťou postmodernej doby. Lyrický subjekt kladie vedľa seba protikladné fenomény tej istej kultúry a hľadá záchytné body v umeleckých a historických reminiscenciách, na pozadí ktorých si vytvára istý druh azylu a osobnostnej, ľudskej autonómie. Čitateľ je tentoraz konfrontovaný s imaginatívnou simultánnou obraznosťou, paralelizmom svetov, v ktorých koexistuje vysoké a nízke (resp. inferiórne) na základe istých asociatívnych prepojení. Bodnárovej Vesmírny prach chce byť dramatickou (jungovskou) konfrontáciou subjektu so zahalenými, inštinktívnymi črtami osobnosti, ktoré v autorkinom uchopení podnecujú originalitu a príťažlivosť umeleckej výpovede.

Výber z reflexií o vybraných dielach slovenskej aj inonárodnej poézie, prózy a literárnoteoretickej literatúry. Ide o typ odborných reflexií, pri ktorých metodologickým východiskom je selekcia výber takých literárnych diel, ktoré sa dajú prijímať afirmatívne. To umožnilo autorke použiť pri hodnotení kritiku sympatie. Interpretačné reflexie analyzujú diela z hľadiska ich štruktúry, žánrov, sémantického a ideového posolstva, autorka sa zmieňuje aj o ich výtvarnej stránke.

Jemňacinky / Brutálničky poetky Evy Luky sú básnickou dvojknihou pre deti všetkých vekových kategórií. Spredu si čitateľ prečíta Jemňacinky, zozadu, keď knihu otočí dole hlavou, Brutálničky. Alebo sa sám môže postaviť na hlavu a čítať tak knihu bez otáčania. Básne o všetkom, čo sa zmestí do duše človeka. Básne, ktoré vás upokoja, rozveselia, ponoria do hmly melanchólie alebo na smrť vydesia. Básne, ktoré raz plynú kolísavo a inokedy divoko hrmocú. Básne s obrázkami, ktoré s ľahkosťou namaľovala sama autorka.

Lipcsei je bezprostredný, spontánny, prirodzený, ba žiada sa povedať nenútene jednoduchý. Jeho poézia neexperimentuje s jazykom, ani v rámci ozvláštnenia nehľadá neobvyklé modality básnickej dikcie. Lipcsei je poeta natus, jeho text nie je odvodený, ani sa neusiluje o dialóg s inými koncepciami či myšlienkovými systémami. Autor má zmysel pre básnickú skratku, prekvapivú, svojskú iróniu, paradox, no jeho text v náznakoch a perifériách otvára povestné zamknuté komnaty, kde osamelý subjekt "horí" vo svojej bezbrannosti a vnára sa do existenčnej temnoty. Tá však nie je všeobecná a skúsenostne ľudsky univerzálna, naopak, je osobná, osobnostná, len a len lipcseiovská. Niektoré z autorových básní sú bolestivým obnažením subjektu, ktorý v tomto svete nemá miesto, lebo jeho miestom je svet. V tomto príbehu sa volá o pomoc, ale toto volanie je neverbalizovateľné, netextové. Lipcseiova poézia je dramatickým výkrikom dieťaťa v mužovi, a predstavuje (napriek istej svojej hravosti) ťaživé, ale strhujúce čítanie. 54. zväzok edície Mušľa, ilustrácie Jakub Milčák

Prvá slovenská antológia poézie jednej z najdlhšie fungujúcich literárnych skupín v Európe Osamelých bežcov potvrdzujúca jej literárnohistorický význam, progresívnu úlohu a neodmysliteľné profilujúce postavenie v slovenskej literatúre posledného polstoročia. Básnické texty rozdelené do troch blokov sú doplnené citáciami z manifestov, fragmentmi listov, literárno-estetických i filozofických názorov a stanovísk členov skupiny. Antológia je výsledkom kompetentného a fundovaného, ale aj celkom originálneho prístupu k textovému materiálu zostavovateľa Jána Štrassera, ktorý dôverne pozná príbeh tejto básnickej skupiny. Kniha je doplnená o archívne fotografie a ilustrácie Jakuba Milčáka.

Kniha prináša svedectvo o potlačovaní slobody v komunistickom Československu. Zachytáva udalosť výstavy, ktorú ako ideologicky nevhodnú, zapečatila Štátna bezpečnosť a vystavené práce zhabala. O udalostiach, ktoré výstave predchádzali o jej priebehu i dôsledkoch vo svojich textoch píšu jej tvorcovia (Ľubomír Badiar, Jaroslav Beliš, Erik Groch, Jozef Kužidlo, Milan Laciak, Dušan Očkovič, Daniel Pastirčák, Rudo Prekop a Edo Štefan) i návštevníci (Ivo Gil, Ondrej Priadka, Ivan Jurič, Marta Konečná a ďalší). Výpovede sú podávané formu ucelených esejí, úryvkov z listov, alebo prepisu rozhovorov. Publikácia je multi-žánrovým dokumentom: okrem dokumentárnych fotografií z výstavy, prináša i umelecké fotografie, reprodukcie obrazov a sôch, ktoré boli na výstave vystavené. V literárnej prílohe sú ukážky z poviedok a básní, ktoré tvorili súčasť výstavy. Zostami publikácie sú Daniel Pastirčák a Rudo Prekop. Kniha vychádza ako prémiový zväzok edície Sivá brada.

Práce a dni

Poetická genéza Bohdana Zaduru bola v poľskom kontexte zo začiatku vnímaná ako tzv. neoklasicistická iniciatíva s rešpektom k tradičným výrazovým prostriedkom, tvarom a formám, neskôr sa však tento autor stal osobnostne a umelecky neprehliadnuteľným najmä vďaka záujmu o nebanálnu každodennú skúsenosť s privátnym existenciálnym presahom. Preklad tvoria aj neraz minimalistické záznamy, postrehy, ktoré spomínanú skúsenosť problematizujú. Poukazuje sa tu na izolovanosť ľudských subjektov, odcudzenosť, a civilizačnú rozlomenosť, fenomény, ktoré takmer znemožňujú to, o čo sa v mnohých situáciách Zadurov básnický subjekt pokúša, totiž o istý prienik, spoluprežívanie a obyčajnú ľudskú spolupatričnosť. Núka sa tu slovo solidarita, pochopiteľne bez politických kontextov. Zadurov záujem o osud blížneho je sebazáchovný: nepriazeň osudu iného človeka sa môže kedykoľvek dotknúť aj nás samotných. V tomto je odkaz básnika niekedy nevyjavený, hľadaný medzi riadkami, ale vždy autentický a silný. B. Zadura (1945) od debutu v roku 1968 vydal viac ako 20 básnických zbierok, slovenský výber Všetko vychádza z jeho posledných 4 zbierok. Preložil Peter Milčák, ilustroval Ľudovít Hološka.

Otváracie hodiny Básne 1964-2020

Básnická zbierka, prvé vydanie vyšlo v roku 1988 po tom, ako jej autor nemohol osemnásť rokov publikovať.

Kniha esejí Bricolage 44 prináša originálny syntetizujúci a kritický spôsob spracovania a priblíženia náročných filozofických, spoločenských a kultúrnych problémov v domácom kontexte v popularizačnej forme a usiluje sa o upevnenie pomerne vratkého postavenia filozofie v očiach mladšej ale aj staršej generácie čitateľov. Bricolage označuje domáce majstrovanie, všeumelectvo. Je to pojem, ktorým francúzsky antropológ C. Lévi-Strauss ilustruje spôsob fungovania mýtického alebo primitívneho myslenia. Mýtické myslenie postupuje podobne ako domáci majster. Pri vyjadrovaní používa súbor prostriedkov, ktorých zloženie je na prvý pohľad pomerne nesúrodé až bizarné. Podobne ako eseje, ktoré nemajú dopredu stanovenú optiku, metodológiu ani jednotnú tematiku: každá z esejí je vytvorená z odlišného materiálu a neriadia sa rovnakým postupom, štýlom ani rytmikou: pracujú s klasickými filozofickými spismi, súčasnou seriálovou a TV produkciou (napr. seriály Mladý pápež, Vikingovia, Breaking Bad, Black Mirror, True Detective), filmovou produkciou (Sunset Limited, Annihiliation, atď.), so špecifickými súčasnými slovenskými reáliami (napr. Zomri official), morálnymi a náboženskými problémami. Podobne, ako si musí majster vo svojej domácej dielni vystačiť s dostupným materiálom, postupuje aj autor pri tvorbe esejí. Tak technické, ako aj intelektuálne majstrovanie však môže re-kombináciou zdanlivo nesúrodých prostriedkov dosiahnuť nečakané a efektívne výsledky.

Bieloruské ľudové rozprávky sa zbierali a zaznamenávali najmä na konci 18. storočia a po prvý raz boli publikované na začiatku 19. storočia teda v čase, keď bolo bieloruské územie ešte súčasťou Ruskej ríše. Etnografické výskumy bieloruského folklóru ako časti ruského folklóru však ukázali, že ide o samostatné, originálne diela ľudovej tvorivosti, ktoré sa v istých aspektoch odlišujú od ľudovej rozprávkovej tvorby iných slovanských národov. Kniha Láska zradu premôže obsahuje najmä čaarodejné rozprávky a je prvým uceleným prekladom bieloruských ľudových rozprávok do slovenského jazyka s ilustráciami bieloruskej výtvarníčky Aleny Hil. Preklad vznikol v spolupráci bieloruskej slovakistky Sviatlany Bohuš (knižne vydala napr. preklady R. Slobodu alebo antológiu súčasnej slovenskej poézie Polemika s optimizmom) a Petra Milčáka, ktorý pôsobí ako lektor slovenského jazyka na Bieloruskej štátnej univerzite v Minsku.