Modrý Peter strana 6 z 11

V Rakúsovej druhom výbere z reflexií o dielach našej aj inonárodnej poézie, prózy a teoretickej literatúry ide o typ odborných reflexií, pri ktorých metodologickým východiskom je selekcia takých literárnych diel, ktoré sa dajú prijímať afirmatívne. Orientácia na kvalitné umelecké a literárnovedné publikácie umožňuje autorke používať kritiku sympatie. Texty sa usilujú zmapovať aspoň časť obrazu aktuálneho diania v literatúre. Interpretačné reflexie implikujú analýzu diel z hľadiska ich štruktúry, žánrov, sémantického a ideového posolstva a rovnako sa zaoberajú ich výrazovou úrovňou.

Krátke eseje známeho slovenského spisovateľa Dušana Dušeka hovoria najmä o literatúre a umení. Dušan Dušek je slovenský básnik, prozaik, filmový scenárista, autor rozhlasových hier a literatúry pre deti a mládež.

Rozprávková sága, ktorá sa odvoláva na najlepšie knihy tohto žánru (Alica v krajine zázrakov, Čarodej z krajiny OZ, Nevedkove dobrodružstvá, Muminovci a iné). Je to fantastika zakotvená v jazyku a vychádzajúca z reči. Text dopĺňajú pôvodné perokresby autorky.

"Smútok je metafyzický sviatok, ktorý celebruje sám Život ako spomienkovú udalosť na božské nebytie. Na život pred životom a možno na život po smrti. Duša sa len s ťažkosťami vyrovnáva s nedokonalosťou tohto sveta, keďže jej otec je Dokonalosť sama. Človek je súčasťou prírody, ale jeho duša, to je nebo, ktoré sa nad ňou skláňa od nepamäti. Nakoniec nikam neodletíme v skafandroch, len prejdeme z jednej miestnosti do druhej s ľahkosťou tanečnice. Ten, kto má strach zo smrti, však bude musieť zomrieť ako prvý. Duša je svojim založením nudista. Najradšej sa pohybuje nahá. Len čo odložíme telo, či už v spánku alebo iluzórnej smrti, môže byť zase sama sebou. Samovrah je len človek, ktorý sa predbieha v rade."

Świetlického zbierka Nesamozrejmé je výberom z tridsaťročnej tvorby jedného z najvýznamnejších súčasných poľských básnikov, ktorý zostavil básnik Wojciech Bonowicz. V prípade týchto veršov ide o iný typ duchovnej poézie, než akú si zvyčajne pod touto nálepkou čitatelia predstavujú. Kniha je rozdelená do 4 častí, ktoré sú koncipované ako príbeh jedného lyrického hrdinu. Duchovná symbolika umožňuje autorovi pozdvihnúť jazyk, povzniesť naráciu, čím vyrovnáva váhu používaných nízkych registrov, nedbalej a triviálnej reči. Ak je Świetlickému blízke jedno chápanie viery, potom je to také, v ktorom má stále miesto hľadanie Boha a súčasne hľadanie samého seba. A v ktorom jazyk viery, hoci dotýkajúci sa životnej skúsenosti, je zároveň rečou na hranici mlčania, nedopovedania, nejasnosti. V autorovom prístupe je viera vždy rizikom, vkladom v tej najvyššej stávke, otázkou bez definitívnej odpovede. Knihu s ilustráciami Roberta Bielika preložil Peter Milčák.

Zbierka uzatvára neostentatívnu, no jasne rozpoznateľnú trilógiu, započatú predošlými knihami Okamih pred dopadom (2010) a Ako tieň na pľúcach (2014). Ich typickými a novou zbierkou vo viacerých ohľadoch odlišne rozvíjanými znakmi sú difúznosť identity, inakosť rôzneho druhu, nielen existenciálna úzkosť, zrkadlenie sa v roztrieštených plochách časopriestoru, asociálnosť, vyplývajúca aj z heteronormatívnych a rodovo podmienených spoločenských očakávaní a iné, to všetko podávané v často hrozivom, chvíľami čierno-humornom ANestetickom ráme a dopĺňané o diskurzívne a (seba)ironické, ale aj intuitívne dotované odkazy. Zbierku, ktorá vychádza v edícii Mušľa ilustrovala Ivana Šáteková.

Jon Fosse (1959) sa v súčasnej svetovej literatúre presadil najmä ako dramatik a prozaik, v Nórsku však neodmysliteľne patrí medzi najuznávanejších autorov aj v oblasti poézie. K básnickej forme má blízko v celej svojej tvorbe; citeľná afinita k lyrickému žánru výrazne dotvára svojráz jeho drám i próz. Z hľadiska tém Fosseho lyriku kľúčovo definuje uvažovanie o kategóriách osobnej metafyziky a možno povedať, že v tých najlepších básňach sa nám pripomínajú slová jednej z autorových esejí, v ktorej spisovateľ a tým aj básnik vystupuje ako mystik sekularizovaného sveta. Knihu s ilustráciami Jakuba Milčáka preložila Anna Fosse.

Mŕtve kvety medzi živými

Próza Jána MIlčáka sa už tradične vyznačuje štýlovou inakosťou, strohým výrazom, ktorý vyvažuje miestami až básnická obraznosť. Autor viac smeruje k náčrtu celkového obrazu, na ktorom zreteľne hneď nevidíme všetko, ako k autentizujúcej a účelovej objektivizácii. V modelujúcej hierarchii tu nad vonkajškovým svetom dominuje vnútroný svet postáv, ich zložitá a zvláštna "psychológia" (to, čo si postavy prinášajú do kľúčových situácií z minulosti, čo bytostne musia naplniť). Aj preto autorova próza zostáva v kontexte súčasnej slovenskej prózy poeticky osihotená, je však zároveň jedinečná a nenapodobiteľná. Ľudský osud, aj napriek nepriaznivým peripetiám a skutkom, ktoré zanechávajú v postave morálne traumatizujúci znak, dostáva šancu, ak už pre nič iné, tak pre schopnosť pokory a hĺbkovej katarzie. Úlohou tvorcu je tvoriť, úlohou žobráka prežiť. Obraz človeka vzniká v drmatickom zápase, pri ktorom sa nefavorizuje dobové postavenie. Historická téma v autorovom uchopení svojrázne aktualizuje univerzálny kresťanský étos. . Ján Milčák (9. 1. 1935, Levoča) vydal poviedkové knihy Deväť poviedok (1978), Rosa canina (1995) a Pocit úľavy (2013), knihy rozhlasových dramatických textov Pavol rezbár (1979) a Rodinná fotografia (2015) a viacero kníh pre deti, napríklad Rozprávka o Marianke (1990), Chlapec Lampášik (1996), Zuzanka a pán Odilo (2004), Jakub s veľkými ušami (2010), Obrov brat (2011), Rozprávka o oslíkovi (2012), Jonatán malý ako omrvinka (2014), Starec, ktorý lietal (2014). Získal Cenu Mladej tvorby (1967) a za rozhlasové hry Mačka (1973), Celestínka, ryba a pán Baltazár (1988), Rodinná fotografia (1993) a Vrana Florenťanka (1993) získal hlavnú cenu na Festivaloch pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry.

Básne Ladislava Lipcseia v zbierke Svätým mečom predstavujú svet ako miesto pre zrod afirmatívneho vzťahu ku skutočnosti, kde sa všetko, čo sa má obvykle vnímať ako profánne, stáva sakrálnym. Lipcseiov lyrický subjekt má rád tento svet, ale jeho podobu napriek tomu dopĺňa svojskými presahmi a duchovnou transcendenciou. Nádych „vysokého“, ktoré sa tu pravidelne opiera o istú teleológiu, však autor zľahčuje, resp. desakralizuje. Nájdeme tu appolinairovskú dynamiku a úsilie o výrazovú šírku, ktoré však nepodceňuje detail, zmysel pre neočakávanú obraznosť, bez ktorej by báseň stratila na presvedčivosti. Nejde tu o nijaký boj, ktorý by autor zvádzal s ambíciou zostať autentickým. Lyrický subjekt neraz berie na seba podobu chlapca, ktorý je predobrazom, toho, čo svetu chýba, teda istej nevinnosti. Muž oproti chlapcovi tu stráca svoju bezúhonnosť a prostotu. S detskou neškodnosťou tu kontrastuje mužská výbojnosť. Vyvažovanie týchto princípov autorovi umožňuje revoltujúca, beatnicka dikcia a poloha.

Klasické dielo slovenskej literatúry pre deti. Detského čitateľa kniha zaujme predovšetkým svojou komickou absurdnosťou, ktorá má blízko k jeho hravosti a spontánnosti a dospelý čitateľ popri tom všetkom odhalí aj hlboký etický plán, ktorý v sebe tento text nesie.

Rédeyova monografia sa zameriava na interpretáciu, resp. výklad lyriky Štefana Strážaya, ktorý svojím básnickým dielom predstavuje ojedinelú a celkom osobitú výrazovú polohu, so zvláštnym zreteľom práve na poetologické špecifiká jeho tvorby. Práca nie je poňatá ako tradičný literárno-historiograficky prehľadový výklad problematiky, ale má vyslovene interpretačný charakter, jej cieľom literárnoteoretická interpretácia resp. analýza konkrétnych textov. Prostredníctvom interpretačných sond sa snaží analyticky postihnúť a charakterizovať proces pozvoľna realizovaných premien a posunov v autorskej poetike od jeho knižného debutu po ostatnú zbierku Interiér (1992), ktoré robia jeho tvorbu v kontexte slovenskej lyriky osobitou, predovšetkým od zmyslovo bezprostredne evidovaných vecí ku konceptualizovanej vecnosti, od fenomenality životného sveta, ktorý sa javí v tematizovaných predmetoch každodennosti, k existenciálnej perspektíve nazerania na život. Zámerom je priblížiť tvorbu jedného z najpozoruhodnejších slovenských básnikov, ktorá zatiaľ nebola literárnovedne systematicky a komplexne reflektovaná, objasniť špecifické i význačné postavenie jeho poézie, v ktorej sa markantným a vyhranenýmspôsobom uplatňuje princíp civilnosti, gnómickosti a prozaizácie výrazu v básnickom texte ako jedna z najpríznačnejších progresívnych vývinových tendencií domácej lyriky poslednej tretiny 20. storočia.

Básnická zbierka

Vystúpil som vyššie, aby som vychutnal výhľad na rozparený rybník, kostolné veže a dymiace komíny moravskej elektrárne. Roztvorená náruč rovinatej krajiny odnášala Brčkove urážky do diaľav, už som sa na nikoho nehneval a zľahka som splynul s vyváženým priestorom. Kúsok odo mňa prebehol udychčaný chlapec s pomaľovaným šarkanom, vzduch zavoňal sírou a spálenými orechovými listami. Zostupoval som ľahší, takmer nehmotný a étericky čistý.

Kniha obsahuje časopisecky publikované recenzie, ktoré podávajú ucelený obraz o zásadných dielach slovenskej literatúry. PhDr. Jozef Špaček sa narodil 8. 10. 1950 v Skalici, kde žije dodnes. Študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1975 až do roku 2013, kedy odišiel do dôchodku, učil na Gymnáziu F. V. Sasinka v Skalici. Jeden školský rok (1986/1987) pôsobil vo funkcii riaditeľa Záhorského múzea v Skalici. Vydal prózy Na kobyle, na žrebcovi (1980), Neúplný rozvrh hodín (1986), Ruže a tŕnie (1991), Sever a iné túžby (1996), Niečo o abecede (2006), V ulitách (2008). Pre maturantov vydal príručku Slovenská a svetová literatúra k maturite (2000), je spoluautorom Slovníka slovenských spisovateľov (1999, 2005) a tiež učebníc literatúry pre stredné školy. Prózy, recenzie a literárno-kritické state časopisecky publikoval od roku 1975. Je členom Klubu nezávislých spisovateľov. Slovenský text.

Teóriou látky, témy, problému a tvaru chceme prispieť k otázkam zrodu literárneho diela a autorskej metódy, ale aj k interpretácii povahy umeleckého textu. Prepojenosť videnia a komunikačnej intencionality má takú umeleckú štruktúru, ktorá dáva čitateľovi možnosť, aby sa k videniu najdôležitejších vecí, umiestnených pod textom (medziriadkový priestor), za textom (katarzný priestor) alebo nad textom (druhoplánový priestor) dopracoval sám. Energia slov sa sústreďuje na sprievodné a druhoradé javy, podstata "sa vyjadruje" mlčaním. Slovenský text