Modrý Peter strana 9 z 11

Rozprávková kniha Zamatový králik sa radí ku klasickým a kanonickým dielam v rámci literatúry pre deti a mládež, pričom do zlatého fondu patria aj pôvodné ilustrácie Williama Nicholsona. Vo Veľkej Británii vyšla po prvý raz v roku 1921 a druhé americké vydanie o rok neskôr vo vydavateľstve George H. Doran Company s ilustráciami spomínaného W. Nicholsona prinieslo knihe zaslúžené široké uznanie. Zamatový králik je príbehom hračky, vypchaného králika, ktorý sa túži stať ozajstným, čo sa mu vďaka láske jeho majiteľa, malého chlapca, aj vyplní. Keď chlapec ochorie na šarlach, všetky jeho hračky musia byť spálené. Vďaka ozajstnej slze králika vyrastie kvet, z ktorého vystúpi víla, aby ho zachránila a navyždy premenila na ozajstného - teraz už pre všetkých. Rozprávka zdôrazňuje a potvrdzuje hodnoty dobra, dôležitosť empatie a lásky k okolitému svetu.

Rozprávková kniha Zamatový králik sa radí ku klasickým a kanonickým dielam v rámci literatúry pre deti a mládež, pričom do zlatého fondu patria aj pôvodné ilustrácie Williama Nicholsona. Vo Veľkej Británii vyšla po prvý raz v roku 1921 a druhé americké vydanie o rok neskôr vo vydavateľstve George H. Doran Company s ilustráciami spomínaného W. Nicholsona prinieslo knihe zaslúžené široké uznanie. Zamatový králik je príbehom hračky, vypchaného králika, ktorý sa túži stať ozajstným, čo sa mu vďaka láske jeho majiteľa, malého chlapca, aj vyplní. Keď chlapec ochorie na šarlach, všetky jeho hračky musia byť spálené. Vďaka ozajstnej slze králika vyrastie kvet, z ktorého vystúpi víla, aby ho zachránila a navyždy premenila na ozajstného - teraz už pre všetkých. Rozprávka zdôrazňuje a potvrdzuje hodnoty dobra, dôležitosť empatie a lásky k okolitému svetu.

V tvorbe svetoznámeho nórskeho dramatika a spisovateľa Jona Fosseho (nar. 1959) sa diela zaraďované do úseku literatúry pre deti zakaždým, aj za hranicami Škandinávie, hodnotia ako mimoriadne presahové, ako majúce schopnosť prehovárať na viacerých úrovniach bez obmedzení v podobe veku čitateľa či prílišnej ohraničenosti témy. Jedným z najvýraznejších príkladov tejto presahovosti vo Fosseho tvorbe je kniha pre deti „Sestra“ (Det Norske Samlaget, Oslo 2000). Fosse v nej uvoľnene tematizuje detské prežívanie každodennosti v doslova spontánnom dotyku s transcendentnom, čo prispieva k tomu, že toto dielo nepriamo nadväzuje na Fosseho knihu pre deti „Kant“ (Det Norske Samlaget, Oslo 1990), ktoré jubilujúce vydavateľstvo Modrý Peter v slovenskom preklade vydalo v roku 2015. Fosseho Sestra bola preložená do viacerých jazykov a v roku 2007 jej autorovi v Nemecku udelili ocenenie Deutscher Jugendliteraturpreis. Kto povedal, že to, čo konajú dospelí je dôležitejšie ako to, čo konajú deti? Kto určil, že prežívanie dospelého človeka je relevantnejšie ako prežívanie dieťaťa? Úsilie o odpoveď na tieto otázky mohlo byť na počiatku genézy Fosseho textu „Sestra“. Fosse ako človek a ako autor je totiž schopný dať detskému konaniu a vnímaniu sveta plnú vážnosť. Keď autor píše o štvorročnom chlapcovi a jeho trojročnej sestre, píše o nich ako o deťoch a zároveň ako o plnohodnotných bytostiach, pre ktoré je stvorený celý tento svet. Aj preto môže byť ich súrodenecká láska vo svojej sile láskou, ktorá zastupuje všetky nasledujúce. Vďaka Fosseho autorskej metóde sa v zdanlivo bezvýznamných, bežných a každodenných veciach, udalostiach a vzťahoch odkrývajú tie najväčšie témy: precitnutie a prvé uvedomenie, že sme tu sami na tento svet, túžba po harmónii, zodpovednosť za iných, zanikanie.

Nová zbierka Mariána Milčáka Provinčné básne sa pokúša pomenovať existenciálnu situáciu subjektu, jeho nezaradenosť či skôr nezačleniteľnosť do samozrejmých súvislostí sveta. Univerzum, ktoré sa v tomto umeleckom obraze neúnosne zužuje, a pre človeka znamená nevyhnutné obmedzenia, prekonáva Milčákov subjekt básnickým overovaním diferencovaných vnútorných mechanizmov. Motivicky sa toto úsilie projektuje ako komunikačná skepsa vychádzajúca z (ne)možností jazyka (teda istá komplikácia v hľadaní adekvátneho umeleckého riešenia), ako neuróza kompenzujúca normalitu spoločnosti, ako persifláž výsostne racionálneho prístupu k ľuďom a svetu, ale aj ako autentické osobné zranenia či prehry, ktoré sa však v texte prezentujú s patričnou dištanciou. Milčákov subjekt je pozorovateľ, ktorý má ambície pozorovaním zmeniť deficitne a neuspokojivo pociťovaný svet. Toto úsilie sa prejavuje aj v poetike a v pokusoch inovovať básnický obraz. V Provinčných básňach sú frekventované alúzie na historicky dôležité básnické iniciatívy, ale aj na filozofické či vedecké postoje.

Historicky prvý slovenský preklad biblického barokového eposu anglického básnika Johna Miltona, ktorý je nesporne jedným z najvýznamnejších diel svetovej literatúry. Strhujúce veršované spracovanie tematiky biblickej knihy Genezis v dvanástich knihách sčasti napĺňa žánrové konvencie eposu s nadväznosťou na antických, ale aj súdobých klasikov tohto žánru (Homér, Vergílius, Tasso), predovšetkým je však dôkazom básnického génia Johna Miltona, ktorý aj s výrazným zdravotným handicapom ako nevidiaci bol schopný vytvoriť mnohorozmerné dielo, ktoré svojou šírkou záberu, bohatstvom básnickej imaginácie, jazyka i nekompromisným mravným apelom je výsostne aktuálne aj dnes. V Stratenom raji Milton po prvý raz v dejinách anglickej literatúry použil blankvers, do tých čias vyhradený dráme, ako veršový rozmer eposu. Súčasťou vydania je bohatý poznámkový aparát a sprievodná štúdia prekladateľa Mariána Andričíka. Vyše šesťstostranová kniha v tvrdej väzbe s prebalom vychádza s pôvodnými ilustráciami Williama Blakea a v minimalistickej knižnej úprave Jakuba Milčáka.

Výber z poézie súčasného poľského básnika v preklade Petra Milčáka. Bonowiczov subjekt sa od empírie tzv. každodenných banalít dostáva k metafyzickým presahom a nedopovedanosti, k priestoru, ktorý jeho výpoveď robí autenticky dôležitou a silnou. Aj nerozsiahle Bonowiczove básne vedia byť sugestívnymi výpoveďami s naliehavými témami a bytostnými motívmi. Za načrtnutou a niekedy jednoduchou kulisou je to, čo sa zdá byť nepochopiteľné, tajomné, to, čo nás tak či onak presahuje. Bonowiczove básne majú svoj pôvab aj vďaka umiestneniu neočakavaných vecí do ešte menej očakávaných súvislostí. Kniha vychádza v edícii Súčasnej svetovej poézie s ilustráciami Bohdana Hostiňáka. 

Štrpkova zbierka Medzihry. Bábky kratšie o hlavu reprezentuje jednu z poeticky, esteticky najsilnejších a najoriginálnejších výrazovo-tematických i významových polôh slovenskej ponovembrovej lyriky. Pritom práve táto zbierka ako jediná z básnických kníh I. Štrpku nevyšla na Slovensku, ale v českom vydavateľstve Torst a doteraz patrí medzi autorove najnedostupnejšie zbierky. Zbierka pôvodne vyšla v roku 1997 (jej rukopis je však z roku 1995) a má v istom zmysle zvláštne postavenie v kontexte autorovho lyrického diela i slovenskej poézie vôbec znamená určitý vývinový a tematicko-koncepčný zlom, začiatok ponovembrovej etapy v tvorbe I. Štrpku, možno azda povedať, nový mysticko-poetický rozmer jeho lyriky. Zároveň však poetologicky mimoriadne presvedčivo, na vysokej literárnoestetickej úrovni vyjadruje aj isté neobyčajne naliehavé, nadčasové a aj v súčasnosti aktuálne etické posolstvo. Motív bábok tu má nielen priamočiaro politické, ale aj hlbšie a diferencovanejšie existenciálno-filozofické konotácie: ako metafora (nielen mocenskej) zmanipulovanosti človeka pozbaveného vlastnej individuality a slobody a tým degradovaného na nesvojvoľnú a neuvedomelú bytosť neautentickosti existencie ponímanej ako životná plytkosť, povrchnosť, vyprázdnenosť, smrť zaživa, položivot, bytie medzi živými a mŕtvymi.

Štrpkova zbierka Medzihry. Bábky kratšie o hlavu reprezentuje jednu z poeticky, esteticky najsilnejších a najoriginálnejších výrazovo-tematických i významových polôh slovenskej ponovembrovej lyriky. Pritom práve táto zbierka ako jediná z básnických kníh I. Štrpku nevyšla na Slovensku, ale v českom vydavateľstve Torst a doteraz patrí medzi autorove najnedostupnejšie zbierky. Zbierka pôvodne vyšla v roku 1997 (jej rukopis je však z roku 1995) a má v istom zmysle zvláštne postavenie v kontexte autorovho lyrického diela i slovenskej poézie vôbec znamená určitý vývinový a tematicko-koncepčný zlom, začiatok ponovembrovej etapy v tvorbe I. Štrpku, možno azda povedať, nový mysticko-poetický rozmer jeho lyriky. Zároveň však poetologicky mimoriadne presvedčivo, na vysokej literárnoestetickej úrovni vyjadruje aj isté neobyčajne naliehavé, nadčasové a aj v súčasnosti aktuálne etické posolstvo. Motív bábok tu má nielen priamočiaro politické, ale aj hlbšie a diferencovanejšie existenciálno-filozofické konotácie: ako metafora (nielen mocenskej) zmanipulovanosti človeka pozbaveného vlastnej individuality a slobody a tým degradovaného na nesvojvoľnú a neuvedomelú bytosť neautentickosti existencie ponímanej ako životná plytkosť, povrchnosť, vyprázdnenosť, smrť zaživa, položivot, bytie medzi živými a mŕtvymi.

Najevidentnejším posunom v poézii, ktorá sa konfrontovala nielen s vývojom osobnostného zrenia autora, so skúsenosťami vo vzťahu so svetom, ale aj s literárnou tradíciou, resp. fascináciou možnými interpretáciami sveta, je v novej Chmelovej zbierke istý odklon od poetiky paradoxu, koincidencie; dá sa povedať, že akoby na jej úkor narástla nostalgia, došlo k prehĺbeniu emocionálnych polôh, aké sa podistým usiluje vybalansovať v objektivizovaných konceptuálne ladených textoch či správach z aktuálneho sociálneho zázemia súčasníkov, pričom charakteristickou črtou v kontexte tvorby zostáva intertextualita, dialogické odvolávanie sa na tvorivé iniciatívy domácich i cudzích autorov. Nad Chmelovými textami sa vznáša všadeprítomný duch irónie, ktorý nedovoľuje zbaviť sa odstupu vo vzťahu ku skutočnosti, skutočnosti predmetov či myšlienok. Markantná zostáva spojitosť s estetikou dekonštrukcie, vo fragmentoch rozkúskovaného sveta sa tu ponúkajú rozmanité propozície a možnosti vo chvíľach náhleho, prekvapujúceho pochopenia, porozumenia, zjavenia doteraz ignorovaných súvislostí. Zbierka je ilustrovaná sklenenými obrazmi Pala Macha.

Vychádzam stále z tých istých dverí Pri mojej bráne sedáva Boh. Tu a tam prenesie váhu z jednej nohy na druhú, vyženie spod nechtov poslednú spomienku. Zvykli sme si na seba, on na mňa ľahšie ako ja naňho. Keď už nevie kam by sa ukryl a teplota klesne na mínus šesť, pokrčí plecami a vkĺzne pod zem. Keby nie mrazu, bál by sa, že sa rozmočí a stopa po ňom ostane len v malých potôčikoch medzi očami okoloidúcich. Tam ho nájde sociálny pracovník, alebo aj celá neziskovka či dve, nahého, s prekríženými nohami, s pohľadom zastretým srieňom. Aj by sa modlil k tým hore, keby sám nebol Bohom.

Fragment (rytierskeho) lesa druhé, rozšírené vydanie Ivan Štrpka

Poetika, akú prinášajú básnické miniatúry Viktora Suchého, je veľmi náročná, vyžaduje si od autora neobyčajnú mieru sústredenia, zaujatia javmi, ktoré ho obklopujú. Predstavuje doslova umenie koncentrácie. Výsledkom sú verše, pri ktorých bolo vážené každé slovo. Typická pre ne je dôvera vo význam naoko bežných, jednoduchých objektov a ich fragmentov, akými sú „maják sanitky“, „šálka“ či „ryba so zemiakmi“. Predmety a javy, ktoré zvyčajne unikajú našej pozornosti, sa tu ocitajú v centre diania. Autorova dôvera v potenciálnu zmysluplnosť aj tých najobyčajnejších, a preto obvykle prehliadaných detailov, mu umožňuje objavovať veľa v malom, nachádzať vysoké v tom najnižšom, s ľahkosťou hovoriť aj o ťažkom. Básne o počasí Viktora Suchého predstavujú v kontexte publikačnej explózie, aká nás dnes obklopuje, výnimočnú udalosť. V čase, keď neohraničenému vŕšeniu slov akoby už nič nestálo v ceste, sa v nich dostáva k slovu hlas, ktorý sa s vydávaním neponáhľal, ale pomaly, v ústraní čakal, kým dozrie.

Tridsaťšesť autorských interpretácií

Román Lodenica (Naustet, 1989) od Jona Fosseho, jedného z najvýznamnejších žijúcich škandinávskych autorov, patrí v Nórsku doslova k čítankovým prózam a literárna kritika ho právom radí k novšiemu literárnemu kánonu. Príbeh o tragickom milostnom trojuholníku, do ktorého dvoch dávnych priateľov z detstva vženie nečakaným spôsobom oživená rivalita, sa odohráva v typickej pre Fosseho autorský štýl zredukovanosti deja a sugestívnej repetitívnosti rozprávaného. Román Lodenica je nielen reprezentatívnym príkladom poetologických východísk silnej autorskej generácie, ktorá v Nórsku debutovala v 80. rokoch, ale v mnohom úspešne reprezentuje novšiu nórsku prózu vôbec. O jeho pôsobivosti svedčí aj skutočnosť, že bol v roku 1997 sfilmovaný. Text Lodenice bol preložený do dánčiny, švédčiny a francúzštiny a v súčasnosti sa pripravuje jeho anglické a nemecké vydanie.

Knihu autor venuje Sandre a Zuzane z Nota Bene i všetkým bezdomovcom. Časť textov bola pôvodne publikovaná práve v tomto periodiku. Texty v Pastirčákovej knihe sa miestami vyznačujú až fulghumovským pôvabom podania, sa prístupným a štýlovo čistým spôsobom hovorí v rozsahovo kratších textoch o veľkých veciach. Transcendentálny presah jednotlivých úvah je zrejmý, ale nie samozrejmý. Autentická viera sa v nich stáva niekedy optickým východiskom, a inokedy logickým vyústením. Text túto vieru nevnucuje, ale ju vynachádzavo posilňuje a vytrvalo zachováva.

Fragment (rytierskeho lesa) Zbierka 19 básní