Modrý Peter strana 7 z 9

Monografia je v slovenskom literárnovednom kontexte prvým interpratačno-poetologickým výstupom o poézii autora, ktorého tvorba sa zaraďuje k umeleckým vrcholom slovenskej katolíckej moderny. Osobitne príťažlivá je v knihe reflexia poetiky sna, ženských antroponým a "květomluvy" v poézii tohto autora, pričom sa nanovo vstupuje pri výskume aj do poézie J. A. Rimbauda, S. Mallarmého, poézie českého poetizmu, symbolizmu, ale i J. Silana, J. Demla, L. Novomeského či H. Fiebigovej. Podnetné sú aj kapitoly kriticky hodnotiace dostupnú a zozbieranú odbornú reflexiu o poézii Olivu.

Ako sa číta architektúra

Nová zbierka Mariána Milčáka Provinčné básne sa pokúša pomenovať existenciálnu situáciu subjektu, jeho nezaradenosť či skôr nezačleniteľnosť do samozrejmých súvislostí sveta. Univerzum, ktoré sa v tomto umeleckom obraze neúnosne zužuje, a pre človeka znamená nevyhnutné obmedzenia, prekonáva Milčákov subjekt básnickým overovaním diferencovaných vnútorných mechanizmov. Motivicky sa toto úsilie projektuje ako komunikačná skepsa vychádzajúca z (ne)možností jazyka (teda istá komplikácia v hľadaní adekvátneho umeleckého riešenia), ako neuróza kompenzujúca normalitu spoločnosti, ako persifláž výsostne racionálneho prístupu k ľuďom a svetu, ale aj ako autentické osobné zranenia či prehry, ktoré sa však v texte prezentujú s patričnou dištanciou. Milčákov subjekt je pozorovateľ, ktorý má ambície pozorovaním zmeniť deficitne a neuspokojivo pociťovaný svet. Toto úsilie sa prejavuje aj v poetike a v pokusoch inovovať básnický obraz. V Provinčných básňach sú frekventované alúzie na historicky dôležité básnické iniciatívy, ale aj na filozofické či vedecké postoje.

Markovičov básnický traktát, je z hľadiska ozvláštnenia a inakosti v kontexte súčasnej slovenskej poézie výnimočný. Ide o poéziu, ktorá nemá ambíciu odrážať tzv. skutočnosť, ale ducha bytia. Z jagavej a rýdzej spirituality, s ktorou tu má čitateľ do činenia, vzniká neuchopiteľný sediment. Autorov text tak ponúka možnosť zúčastniť sa na umelecky originálnom prežití plnosti ľudského bytia, v ktorom je najdôležitejší návrat k (svojej) božskej podstate alebo presnejšie návrat k pravému ja. Očistná a nadosobná duchovná perspektíva tu presahuje akúkoľvek osobnú traumu. Fotografie Viki Kollerová.

Železná bohyňa milosrdenstva je výberom z doterajšej básnickej tvorby autorky. Básnická iniciatíva Bargielskej pôsobí v našom kontexte až prekvapivo nezaraditeľne, ale výnimočne podnetne. Bargielska komentuje súčasnosť vo svojej zložitosti umelecky ľahko. Jej svet je aj naším svetom: k najdôležitejším hodnotám patria ozajstné, autentické vzťahy. Autorkin subjekt ťažké obsahy len naznačuje, prenáša ich do významovo okrajových zón textu, alebo ich prekrýva mágiou slov nesúcich v sebe niekedy až (takmer detský) obranný reflex a istý druh zámernej naivity, ktorou sa potom veľmi invenčne vyrovnáva situačná tenzia básne. (Inokedy je uvoľnenie imanentne nahradené zástupným sakrálnym motívom, ktorý je autonómne zakomponovaný do textu.) Túto kompenzačnú metódu uplatňuje autorka v neimaginatívnych voľnoveršových útvaroch. Pomerne často ide o fiktívny rozhovor (niekedy len samej so sebou), alebo ide o apostrofu, pri ktorej ozvláštňujúco nepôsobí jazyk, ale aluzívna projekcia zvláštnej (normálu sa vymykajúcej) osobnosti s dispozíciou špecifickým spôsobom sprostredkovať a vyrozprávať správu o živote z nečakaného a prekvapivého uhla pohľadu. Bargielskej básnická metóda má v sebe podnecujúcu energiu a pôsobí aj v kontexte súčasnej poľskej poézie umelecky konštruktívne. Preložil Peter Milčák, ilustrovala Jana Farmanová. 13. zväzok edície Súčasná svetová poézia.

Osobitosť a svojbytnosť tejto nenápadnej poézie je v mĺkvom pozorovaní sveta. Štrbina, cez ktorú sa díva ľudské oko, je zároveň trhlinou. Naliehavosť a napätie sa stupňuje v krehkosti zachytenia prítomného okamihu, v nehlasnom žmurknutí prelamujúcom ticho. V objektíve oka sa odráža pominuteľnosť chvíle a nástojčivá, nemá mágia vecí. Výsledný obraz (krátko pred jeho zmiznutím) má byť zbavený akejkoľvek štylizácie. Na nepatrnej ploche básne sa však vynára neopakovateľná atmosféra záblesku. Najdôležitejšie veci sú nevysloviteľné. Adamuščinove básnické momentky sú prežité a zvnútornené analógie ticha. Fotografie Peter Župník.

Básnické médium v Hermovskej chôdzi Štrpku reflektuje aj pohlcuje nejednoznačnú, komplikovanú podobu sveta, ktorú zachytáva viacrozmerná významová sieť pripomínajúca hologram s naznačenou dynamickou hĺbkou, sémanticky ekvipolentnými perspektívami, ale paradoxne aj istou premenlivou difúziou významu a prebleskujúceho zmyslu. V texte koexistujú motívy a podtextové úvahy o zdanlivej inherentnosti vecí a javov na istej spoločnej platforme, ktorou môže byť len prenikajúce sa vedomie subjektu a jeho čitateľa.

V tvorbe svetoznámeho nórskeho dramatika a spisovateľa Jona Fosseho (nar. 1959) sa diela zaraďované do úseku literatúry pre deti zakaždým, aj za hranicami Škandinávie, hodnotia ako mimoriadne presahové, ako majúce schopnosť prehovárať na viacerých úrovniach bez obmedzení v podobe veku čitateľa či prílišnej ohraničenosti témy. Jedným z najvýraznejších príkladov tejto presahovosti vo Fosseho tvorbe je kniha pre deti „Sestra“ (Det Norske Samlaget, Oslo 2000). Fosse v nej uvoľnene tematizuje detské prežívanie každodennosti v doslova spontánnom dotyku s transcendentnom, čo prispieva k tomu, že toto dielo nepriamo nadväzuje na Fosseho knihu pre deti „Kant“ (Det Norske Samlaget, Oslo 1990), ktoré jubilujúce vydavateľstvo Modrý Peter v slovenskom preklade vydalo v roku 2015. Fosseho Sestra bola preložená do viacerých jazykov a v roku 2007 jej autorovi v Nemecku udelili ocenenie Deutscher Jugendliteraturpreis. Kto povedal, že to, čo konajú dospelí je dôležitejšie ako to, čo konajú deti? Kto určil, že prežívanie dospelého človeka je relevantnejšie ako prežívanie dieťaťa? Úsilie o odpoveď na tieto otázky mohlo byť na počiatku genézy Fosseho textu „Sestra“. Fosse ako človek a ako autor je totiž schopný dať detskému konaniu a vnímaniu sveta plnú vážnosť. Keď autor píše o štvorročnom chlapcovi a jeho trojročnej sestre, píše o nich ako o deťoch a zároveň ako o plnohodnotných bytostiach, pre ktoré je stvorený celý tento svet. Aj preto môže byť ich súrodenecká láska vo svojej sile láskou, ktorá zastupuje všetky nasledujúce. Vďaka Fosseho autorskej metóde sa v zdanlivo bezvýznamných, bežných a každodenných veciach, udalostiach a vzťahoch odkrývajú tie najväčšie témy: precitnutie a prvé uvedomenie, že sme tu sami na tento svet, túžba po harmónii, zodpovednosť za iných, zanikanie.

Imaginatívno-hravé verše s prebleskujúcim zmyslom pre nonsens vedú malého čitateľa či poslucháča k objavovaniu nesamozrejmostí sveta a zreteľne smerujú k jeho harmonizácii. Ilustrovala Renáta Milčáková, ktorej kniha Sedem rokov nemá. Talianske rozprávky získala ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska. Pre čitateľov predškolského a mladšieho školského veku.

Pôvabná, usmievavá kniha o dvoch priateľoch - Kláre a psíkovi Tuláčikovi, ako sa trápia so životnými problémami. Sedem krátkych rozprávok sprevádzaných poetickými kresbami naznačuje, že naozaj dôležité a cenné sú skutočné potreby (domov, jedlo, láska) a so zbytočnosťami (zdanie, zhon, sláva) je zakaždým len veľa neužitočnéhop trápenia. Kniha Erika Jakuba Grocha s ilustráciami Ľuboslava Paľa získala ocenenie Najkrajšia detská kniha Slovenska, medzinárodnú cenu "Corvi Bianchi" (Biele havrany), bola zapísaná do prestížnej Čestnej listiny IBBY (International Board on Books for Yound People) Hansa Christiana Andersena v Bazileji a zaradili ju tiež do stálej zbierky kníh Medzinárodnej knižnice v Mníchove.

Publikácia predstavuje výber z bezmála 150 rozhovorov, úvah a rozprávaní prof. PhDr. Stanislava Rakúsa, DrSc. (1940), šúrovského rodáka, prozaika, autora kníh pre deti a literárnovedných knižných publikácií.