Modrý Peter strana 7 z 11

Ján Buzássy (1935) je slovenský básnik a prekladateľ. Za básnickú zbierku Bystruška získal v roku 2008 Cenu Dominika Tatarku.

Veršami Proglasu akoby zhora nadol prechádzal dlhý rez mečom. V texte sa tak možno stretnúť s odkazmi na biblický text, ktorý má vo všeobecnosti vysoký status a ich uplatnenie nás neprekvapí, zároveň s tým však aj so slovami evokujúcimi telesný rozkl ad, na ktorý je ťažké myslieť inak ako s nevôľou. Pojmy sú v ňom postavené oproti sebe v ostrých protirečeniach, aj za cenu absurdného vyznenia, sémantické konzekvencie jednotlivých tvrdení sú ilustrované názorne, na príkladoch zo sféry ľudského tela , ktorá je každému dôverne známa. V konečnom dôsledku sa tak v tom istom texte stretávajú vznešené opisy vône kvetín, sladkostí, slová ako Boh, rozum, slovo s odkazmi na nozdry, uši či dokonca hnis. Takéto uvažovanie zodpovedá špecifi cky stredovekému prístupu ku skutočnosti, keď sa pozorovanie zmocňuje významu predmetov a javov vôkol seba prudko, odhodlane, ale často aj drsne, v hrubých rysoch, mimo dovtedajšej tradície, po prvýkrát. Čitateľ v takýchto textoch čelí nezvyčajnej si tuácii, ocitá sa takmer na začiatku akéhokoľvek písania a čítania, uprostred priestoru plného kontrastov a protirečení. Svet a v jeho rámci aj reč a literatúra nie sú ešte zobrazované neutrálnym spôsobom, ako objektívne prostredie zaliate vyrovnaným osvetlením, ale nadobúdajú ráz bojiska, v ktorom sú jednotlivé slová jedno od druhého zreteľne oddelené, stáva sa miestom stretu antagonistických síl. Na jednej strane tu stojí schopnosť ľudí vnímať spanilosť svojich duší, ich túžba sa radovať, o bjaviť rajský život, aby na strane druhej o to viac vystúpila temnota hriechu a skaza tohto sveta. Naliehavo sa mu oznamuje, že prostredie, v dosahu jeho zmyslovej skúsenosti, je odsúdené k zániku. Exponovanosť stredovekého literárneho štýlu pr edpokladá pripravenosť vnímať svet aj slová a myšlienky vyhrotene. Vytvára podmienky pre osobnú účasť na tom, čo sa formuluje; korešponduje so stanoviskom človeka, ktorý sa, na rozdiel od Raffaelovho rytiera, cíti byť tým, čo vidí, ešte bytostne zaujatý. O pravej reči (Proglas)

4 divadelné hry: Mačka, Cela, Rodinná fotografia a Pokuše

Do poslednej bodky

Marion Poschmann je autorka, ktorej tvorba je v Nemecku vysoko cenená, o čom okrem pozitívnych kritických ohlasov svedčí aj celý rad ocenení a štipendií, ktoré doposiaľ za svoju tvorbu získala, za všetky spomenieme aspoň Cenu Petra Huschela za rok 2011. Básnická bierka Zamknuté komory (2002), je autorkinou druhou publikovanou knihou.

Joe Palaščák (1984). Vydal básnickú zbierku Teloi (2008), za ktorú získal prémiu Ceny Ivana Krasku. Žije v Košiciach.

Derek Rebro je literárny kritik a redaktor. Vydal básnickú zbierku Okamih pred dopadom (2010) a literárnovedné monografie Ženy píšu Poéziu, muži tiež (2011) a Jej mesto v jeho svete? (2013). V súčasnosti sa venuje rodovo orientovanému časopisu Glosolália.

Komédia o ľuďoch, ktorí snívajú o starých časoch.

Margo - ten zväčša biely, prázdny okraj okolo textu v knihe, novinách či časopise - sprítomňuje tichý, pritom však predpokladový, zjavne dialogický rozmer (na)písaného, ktorý nás implicitne vyzýva k zaujatiu postoja a ponecháva priestor na vlastné reakcie naň. Niektorí sa občas nezdržia a píšu ich priamo na margo strany textu, zanechávajúc tak po s be vonkajšie odtlačky vnútornej konfrontácie, de facto zvnútorneného rozhovoru s ním, a jeho pochopenia - myšlienky, vety, niekedy slova, ba i spojky či hlásky. Absencia marga, obrazne povedané neumožňuje dialóg. Celé svoje písanie o veciach, ktorými sa zaoberám a ktoré ma zasahujú, vnímam vlastne ako písanie na ich margo. Ako komentár k tomu a povedľa toho, čo sa s nimi a nami deje a čo v spolubytí s nimi prežívam.

Jednotlivé príbehy knihy vychádzajú v USA ako samostatné brožované vydania, našim vydavateľským úsilím bolo spojiť niekoľko príbehov do jednej knihy. „Nedostižný Edo“ je príkladom pozitívneho amerického bestselleru, u detských, ale aj dospelých čitateľov je obľúbený najmä kvôli svojej prostote, dômyselnosti a jemnému humoru, pričom na malej textovej ploche verne vystihuje svet detí túžiacich po tajomstve a hľadaní.

Na jednej strane sa básnický preklad chápal v duchu prekladateľského pesimizmu ako nemožný. Percy Bysshe Shelley sa vyjadril na margo básnického prekladu slovami: "... je práve také múdre hodiť fialku do krivule, aby sme objavili formálne princípy jej farby a vône, ako usilovať sa presadiť výtvory básnika z jedného jazyka do druhého". Často sa uvádza ajaforistický výrok amerického básnika Roberta Frosta, že "poézia je to, čo sa pri preklade stratí". Na druhej strane - v rámci prekladateľského opitimizmu - sa popri viere v možnosť básnického prekladu zdôrazňovala nevyhnutnosť prenosu všetkých rovín textu. Netreba zdôrazňovať, že vďaka aktívnemu prekladaniu poézie máme bližšie k druhej skupine názorov vychádzajúcej z tézy, že jestvuje - povedané slovami Jana Mukařovského - isté kolektívne vedomie o tomto svete, o objektívnej realite, ktoré je napriek všetkej rozdielnosti jazykov a kultúr prenosné.

Autorské rozprávky založené na vertikálnom videní a modelovaní sveta predstavujú premenu archetypu mýtov a ľudových rozprávok najmä na duchovnej báze. Z toho hľadiska ich možno pokladať za jedny z tisícorakých špecifickýchpokusov zachytiť podstatu nevyčerpateľnejého duchovného dedičstva. Spomedzi mnohých žánrových variácií autorských rozprávok nás zaujímajú práve tie, v ktorých v rozličnej miero zohráva úlohu filozoficko-symbolický princíp, imaginatívno-poetický princíp, mytologizujúci princíp, transcendeltálno-spirituálny a iracionálny princíp alebo sociálno-spychologický princíp. Podobne ako mýtus a ľudová rozprávka, aj takéto autorské rozprávky sú interpretáciu sveta, o ktorom E. Cassirer povedal, že sa skladá z "jazyka, mýtu, umenia a náboženstva". Všetky spomenuté časti sveta sa v rozlišnej miere zrkadlia aj v autorskej rozprávke ako symbolickom médiu vypovedajúcom o človeku, jeho fyzickom, duševnom a duchovnom živote.

Horákova prvá prozaická práca Medzivojnový muž neprešla sitom normalizačnej edičnej politiky a uviazla kdesi v húštine redakčnej manulatúry. Časť z nej sa však našla a teraz má vydavateľskú premiéru. Medzitým ju autor stihol prepracovať do divadelnej podoby a martinské divadlo ju aj inscenovalo. Pravda, premenou na drámu sa stratil pôvodný jazyk, konštitutívny znak Horákovho prozaického umenia; vzniklo iné dielo. Viac šťastia mal s dvoma novelami Zánik dialektu a Kurz jazyka (knižne vyšli pod spoločným názvom Súpis dravcov) a s ďalšou rozsiahlou novelou Cukor. Ťažisko týchto próz je tiež v jazyku; ten vysúva jednotlivé príbehy na poetickú rovinu či na rovinu grotesknosti a humoru. Je tu prítomná aj smrť, ale tá v tomto kontexte len dodáva životu hlbšiu dimenziu. Próza Medzivojnový muž, ktorá zostala dlho v rukopise, tiež bazíruje na originálnom jazyku. Sila a presvedčivosť príbehu vyviera z napätia medzi zážitkom a neosobným, vecným štýlom. Tak sa síce zotrela zážitková bezprostrednosť, ale posilnil sa racionálny a intelektuálny rozmer prózy. Vznikol odstup prekonávaný trvalou autorskou empatiou. Spomínaná poetickosť nemá u Horáka prameň v emocionalite. Autor je racionalista a konštruktér, vyhýba sa priamočiarosti a uplatňuje rafinovanú jazykovú okľuku, ktorá však mieri do samého stredu ľudskej existencie. Merané vývinovými hľadiskami znamenali Horákove prozaické aktivity závažný vklad, pretože v nich autor ďalej rozvíjal produktívne metodologické a ideové podnety zo 60. rokov. Vladimír Petrík