Modrý Peter strana 2 z 11

Leitmotívom zbierky Podoby milosti je nenápadný, jemný smútok z bytia. V básnickej výpovedi sa tu stíšene akcentuje pominuteľná nádhera sveta. Krásu na váhach dvíha do výšok ťaživá pominuteľnosť. Skutočnosť v mikrozáberoch i vo svojej monumentálnosti je k dispozícii dočasne. Je tu z milosti, vďaka ľudskému vedomiu, s ktorým zaniká. Je tu a prehlbuje pominuteľnosť svojou nezúčastnenosťou. Aj preto je pre autorov subjekt najvyššou hodnotou život. Existencia v kontextoch nestálosti, nezaručenosti, „ničivej samozrejmosti“ a ľahostajnosti, jej vzácnosť. Svetu, ktorý nás obklopuje, dáva zmysel naše jestvovanie, akokoľvek sa môže javiť ako absurdné alebo zbytočné. Ak je najväčšou hodnotou život v rôznych (tajomných, alebo len okom dieťaťa a básnika postrehnuteľných) podobách, je potom zároveň aj nadprirodzeným darom z milosti. Pri týchto pravdách utíchajú Milčákové básnické „drobné udalosti“, aby mohli naplno prehovoriť i v hlbokej noci toho, kto ešte číta.

Pastirčákova duchovne substanciálna poézia sa aj v zbierke v nikom a nikde usiluje zachytiť ľudské vedomie ako deficitnú a neúplnú entitu, ktorá hľadá pevný bod, ťažisko, v kontexte spoločenskej, kultúrnej a etickej nestálosti. Z tohto kontextu sa črtá umelecky výrazný obraz zápasu o vnútorné ja, o jeho zmysluplnú a niekedy márnu súvzťažnosť s Bohom. Popri konfrontácii s krátkymi útvarmi odkazujúcimi čitateľa do zón katarzie, ticha a precitnutia, sa v autorovej poetike revitalizujú ondrušovské variácie verbálnej a významovej totality.

Štrpkov text Tichá ruka, podobne ako iné básnické výpravy tohto autora, skúma identitu subjektu a v kontexte pominuteľnosti (nerovného súboju s časom) nanovo otvára otázky zmyslu ľudskej existencie. Komplikované, mnohovrstvové zaznamenávanie perspektív nazerania, dynamická a nečakaná zmenauhlov pohľadu sa premieta do generovania početných významových dimenzií, čo sa v čitateľskej skúsenosti zračí ako presah Štrpkovej metódy smerom k funkčnému pomenovaniu osamelobežeckej autorskej stratégie. Kritika (I. Hochel) akcentovala dôležitosť Tichej ruky najmä úspešným umeleckým a zážitkovým „prenosom“ existenciálnej úzkosti a mrazivým prienikom do transcendentných hlbín, v ktorých čitateľ náhle uzrie „hrozivé tajomstvo vesmíru“. V nadväznosti na svojbytnosť autorskej poetiky sa reedícia tohto textu legitimizuje aj tým, čo v umelecky výnimočnej literatúre vedie k sústavnému, ale vždy inak prežívanému čítaniu poskytujúcemu takmer nekonečné možnosti interpretácie.

Bendzákov básnický rukopis má svoju existenciálnu a generačnú výpovednú hodnotu, lebo nechce byť ničím iným, len záznamom chvíle, v ktorej sa konfrontuje neistá empíria osamelého subjektu s tým, čo ju presahuje vzťahovo, eticky či duchovne. Bendzákovým básňam nechýba životná naliehavosť, lebo ako autorovi sa mu darí vždy aspoň v náznaku zachytiť istú singulárnu a zároveň univerzálnu osudovosť, ktorej čelí básnik rovnako ako jeho čitateľ. Starnúci (ale život akceptujúci) lyrický subjekt v týchto básňach nevíťazí, ani neprehráva, lebo všetko vyvažuje dôležitosť, ktorá sa v tejto poézii prisudzuje autenticite. Bendzákov text ani na chvíľu nepretrháva preň principiálne väzby na život a prežitú skutočnosť, čo je v súčasnej poézii niekedy vzácna a zriedkavá tendencia.

Rozprávková kniha Zamatový králik sa radí ku klasickým a kanonickým dielam v rámci literatúry pre deti a mládež, pričom do zlatého fondu patria aj pôvodné ilustrácie Williama Nicholsona. Vo Veľkej Británii vyšla po prvý raz v roku 1921 a druhé americké vydanie o rok neskôr vo vydavateľstve George H. Doran Company s ilustráciami spomínaného W. Nicholsona prinieslo knihe zaslúžené široké uznanie. Zamatový králik je príbehom hračky, vypchaného králika, ktorý sa túži stať ozajstným, čo sa mu vďaka láske jeho majiteľa, malého chlapca, aj vyplní. Keď chlapec ochorie na šarlach, všetky jeho hračky musia byť spálené. Vďaka ozajstnej slze králika vyrastie kvet, z ktorého vystúpi víla, aby ho zachránila a navyždy premenila na ozajstného - teraz už pre všetkých. Rozprávka zdôrazňuje a potvrdzuje hodnoty dobra, dôležitosť empatie a lásky k okolitému svetu.

- Pláň, Rozprávka, Znelec, Rok, Bazová duša, Ľubovník, Zlatý rez Buzássyho poézia zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia je poznačená dramatickou životnou situáciou človeka, ktorý na začiatku stratil tak veľa, až sa zdalo, že stratil všetko. Vpád vojsk a okupácia, ktorá si svoju autoritu poisťovala hlavňami zbraní, kruto prerušili umeleckú slobodu a očakávanie, že Pražská jar prerastie azda do plnohodnotného demokratického leta. Len postupne, krok za krokom, sa začína u Buzássyho prejavovať sila a odhodlanie ducha podľa hesla, že život žiť sa musí. A tak vzniká vzdorovitá Pláň, prírodou predchnutý Rok a vedomý návrat k tancu v Rozprávke, ktorá v básnikovi zažínala nové svetlo k hudobnému Znelcu, mýtickej Bazovej duši až k liečivému Ľubovníku. V básnickom Zlatom reze už máme Buzássyho ako suverénneho básnika, silnejšieho o všetku tú námahu, ktorú musel kvôli nepriazni doby prekonávať. Dnes už vieme, že Buzássy v skúške obstál so cťou. Potvrdil, že skutočný umelec dokáže tvoriť za akýchkoľvek okolností a nepriaznivých podmienok, ak si zvolí metódu, v ktorej je okrem toho dočasného zahrnuté aj to nadčasové. Ako básnik sa spúšťal do hĺbok človeka a ľudstva, ozrejmoval si princípy a pravidlá života, cenu dôstojnosti, múdrosť skúsenosti a dôležitosť svedomia. Príťažlivosť Buzássyho poézie spočíva v jedinečnom prepojení rozumu a citu, keď citové pohnútky rozumovo analyzuje a racionálne závery podrobuje skúške citov. Dobre teda rozumie vášni a vzburám romantikov, cudzí mu však nie sú ani klasicisti so svojimi ideálmi krásy. Predložený súbor Buzássyho kníh je bohatý na úrovni básnických jednotlivostí, no ponad tieto texty sa podáva výnimočný príbeh človeka a umelca, ktorý si svojou trpezlivosťou a dôverou v silu poézie vyvzdoroval trvalé miesto v slovenskej literatúre v období, kde iným umelcom došli sily alebo nestačil talent.

- Pláň, Rozprávka, Znelec, Rok, Bazová duša, Ľubovník, Zlatý rez Buzássyho poézia zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia je poznačená dramatickou životnou situáciou človeka, ktorý na začiatku stratil tak veľa, až sa zdalo, že stratil všetko. Vpád vojsk a okupácia, ktorá si svoju autoritu poisťovala hlavňami zbraní, kruto prerušili umeleckú slobodu a očakávanie, že Pražská jar prerastie azda do plnohodnotného demokratického leta. Len postupne, krok za krokom, sa začína u Buzássyho prejavovať sila a odhodlanie ducha podľa hesla, že život žiť sa musí. A tak vzniká vzdorovitá Pláň, prírodou predchnutý Rok a vedomý návrat k tancu v Rozprávke, ktorá v básnikovi zažínala nové svetlo k hudobnému Znelcu, mýtickej Bazovej duši až k liečivému Ľubovníku. V básnickom Zlatom reze už máme Buzássyho ako suverénneho básnika, silnejšieho o všetku tú námahu, ktorú musel kvôli nepriazni doby prekonávať. Dnes už vieme, že Buzássy v skúške obstál so cťou. Potvrdil, že skutočný umelec dokáže tvoriť za akýchkoľvek okolností a nepriaznivých podmienok, ak si zvolí metódu, v ktorej je okrem toho dočasného zahrnuté aj to nadčasové. Ako básnik sa spúšťal do hĺbok človeka a ľudstva, ozrejmoval si princípy a pravidlá života, cenu dôstojnosti, múdrosť skúsenosti a dôležitosť svedomia. Príťažlivosť Buzássyho poézie spočíva v jedinečnom prepojení rozumu a citu, keď citové pohnútky rozumovo analyzuje a racionálne závery podrobuje skúške citov. Dobre teda rozumie vášni a vzburám romantikov, cudzí mu však nie sú ani klasicisti so svojimi ideálmi krásy. Predložený súbor Buzássyho kníh je bohatý na úrovni básnických jednotlivostí, no ponad tieto texty sa podáva výnimočný príbeh človeka a umelca, ktorý si svojou trpezlivosťou a dôverou v silu poézie vyvzdoroval trvalé miesto v slovenskej literatúre v období, kde iným umelcom došli sily alebo nestačil talent.

Titul kompozične nadväzuje na Rakúsovej knihu Fiktívne rozhovory z roku 2018. Autorka tu svojsky reflektuje tvorbu autorov ako Pavel Vilikovský, Dušan Mitana či Oleg Pastier a okrem toho sa zameriava na dva základné tematické okruhy – preklad a rozprávku. Zachytáva teoretické koncepcie Františka Mika, Jána Zambora a Mariána Andričíka. Teoretické texty sú obohatené recenziami na diela uvádzaných autorov a neraz aj autentickou korešpondenciou s nimi.

Grochova rozpoznateľná, jedinečná a neopakovateľná poetika v tomto básnickom diptychu sprítomňuje umelecky originálne plnosť prežívaného ľúbostného citu, aj napriek (alebo vďaka) prežitej trpkosti jeho nenaplnenia. Grochov lyrický subjekt však prekonáva akúkoľvek individuálnu osudovosť nástojčivým hľadaním zmyslu v tom, čo je za hranicami času a reči. Nie je podstatné to, či je Grochova básnická mytológia religiózna. Jej pôsobivý obraz je umelecky pravdivý a preto čitateľsky oslobodzujúci. Z prvého vydania zbierky Em pred osemnástimi rokmi sa predalo takmer dva a poltisíc výtlačkov a kniha sa niekoľko mesiacov držala na prvých miestach v rebríčku Artfora.

Kniha Translating Milton into the Slavic World je súborom štúdií literárneho vedca a prekladateľa Mariána Andričíka z UPJŠ v Košiciach a Tarasa Shmihera z Národnej univerzity I. Franka vo Ľvove, ktorý je doplnený o rozhovor týkajúci sa prekladania umeleckej literatúry. Jej ambíciou je ponúknuť prvý komplexnejší pohľad na preklady diel Johna Miltona tematicky vychádzajúce z Biblie (najmä Stratený raj a Samson bojovník, čiastočne aj Vrátený raj) do slovanských jazykov. Históriou prekladov Strateného raja do slovanských jazykov od 18. storočia až podnes sa zaoberá prvá štúdia, po ktorej nasleduje prekladateľská reflexia vlastných postupov pri prvom preklade Strateného raja do slovenčiny. Ďalšie dve komparatívne štúdie sú porovnaním prekladateľských postupov pri preklade Miltonovej knižnej drámy Samson bojovník a jeho eposu Stratený raj do ukrajinčiny a slovenčiny.

Karol Horák podobne ako Pavel Hrúz či Pavel Vilikovský svojou predchádzajúcou tvorbou narúšal dobové doktríny socialistického realizmu, lyrizoval a subjektivizoval aj sociálnu tému, neustále skúšal tvarové možnosti diela a demýtizoval viaceré historické osobnosti. Jeho texty však prostredníctvom jazykových hier a formálnych experimentov často skepticky a naliehavo vypovedajú o človeku i spoločnosti, teda nerezignujú na sémantiku diela a (tradičné) hodnoty. V súbore Sírny kotol sa vo zvýšenej miere – v porovnaní s predošlými prózami – vyskytujú animálne motívy: žaba, havrany, sršne, labuť či pes. V navonok triviálnej každodennosti, pri kŕmení mačiek, chytaní fakultnej muchy či prepisovaní vedeckých textov, riešia Horákove postavy existenciálne problémy – samoty, prázdnoty, života a smrti. Horák dramatik sa v nich prejavuje prostredníctvom pozvoľnej gradácie konfliktu, ktorý neraz vyúsťuje do osobnej i kolektívnej katastrofy. Podobenstvo tvorí autor prostredníctvom zvieracieho sveta, ktorý je tomu nášmu, ľudskému, podobný aj vo svojej tragickosti. Napriek tomu nechýba v jeho tvorbe komika, predovšetkým jej ironický, groteskný či absurdný modus. Táto kniha dokumentuje nielen poetologický a slohovo-typologický vývin autora, ale tiež celej slovenskej literatúry od 70. rokov 20. storočia do nového milénia.

Autorka v monografii chápe ruskú „novú“ literatúru širšie, a to preto, lebo sa ňou zaoberá vo vzťahu k slovenskému kultúrnemu kontextu. Pôjde teda o novú literatúru, novú obsahom i formou, práve v tomto kontexte, a to v troch podobách: 1. preklady nových diel autorov, ktorí sa už v slovenčine objavili – vo všetkých prípadoch to budú diela modernistov experimentátorov, priamych predchodcov alebo inšpirátorov postmodernej literatúry; 2. preklady prevažne postmoderných diel, ktoré sa buď dovtedy prekladať nesmeli (paralelná, postmoderná literatúra), alebo vznikli koncom 90. rokov a neskôr; 3. preklady, v ktorých prekladatelia použili nové, dovtedy nie bežné postupy a prístupy, a to v pozitívnom i negatívnom zmysle. Neskúma ich však zo sociologického hľadiska, nevenuje sa teda otázkam motivácie výberu textov na preklad či ich interpretácie, ale najmä práci prekladateľov s textom, ich prekladateľským metódam a postupom. Pri analýze prekladov uplatňuje dve základné kritériá: funkčnú ekvivalenciu originálu a prekladu v tom najširšom možnom zmysle a koncepčnosť prekladu.

Milčák vo svojej poslednej monografii načrtáva možnú typológiu hypostazovaného subjektu. Nejde mu však len o terminologické spresnenie pri narábaní s kategóriou subjektu, ale aj o hľadanie istého hierarchizujúceho systému. Autorova perspektíva vychádza z paradigmatickej opozície súčasnej lyriky, teda z istej tenzie medzi tým, čo sa v lyrike vníma ako tradičné a normatívne, a tým, čo vzniká v súčasnej básnickej produkcii zásluhou ozvláštňujúcich postupov a inovácií. Ůvahy vychádzajú z lektúry básnických textov Rudolfa Juroleka, Evy Luky, Teda Hughesa, Zbigniewa Herberta, Arpáda Tözséra, Ivana Štrpku, Valerija Kupku a iných autorov.

Krajina, príroda majú vo svojej holej existencii pre Jurolekov básnický subjekt absolútnu výpovednú hodnotu. Tento svet je celkom zámerne svetom bez človeka, aj preto sa môže a má javiť ako božský. Tri zbierky zlúčené do nového celku spoľahlivo spája tá istá metóda: minimalistická a vyhranene intímna exegéza toho, na čo hľadíme, keď vstupujeme do priestoru „tam vonku“. Prírodné, vonkajškové, sa zvýznamňuje optikou zameranou na maličkosti, ktoré autorov subjekt objaví a oddelí od pozadia tým, že im prisúdi prioritný význam. Je to v istom zmysle aj premena fyzického na metafyzické - z významu sa rodí poznanie. Pri pointách zlomkovitých sentencií a gnóm čitateľ zažíva nevšedný impulz, niečo ako vnuknutie. Tento záblesk znamená radosť z objavu, ale aj katarzné povznesenie.

Kniha V severnom vetre čítaš správy ďaleké je prvým priamym prekladom staroegyptského literárneho diela do slovenčiny v knižnej podobe. Po prvý raz si v slovenčine môžeme prečítať o radostiach a strastiach ľudí, ktorí žili a milovali na oboch brehoch nílskeho údolia zhruba pred tritisíc dvesto rokmi. Kniha obsahuje štyri najväčšie zachované cykly staroegyptských ľúbostných básní, ktoré sa recitovali a spievali v ramessovskom období Novej ríše, v 19. a 20. dynastii, keď vládli slávni panovníci Ramesse II. Veľký a Ramesse III. Doslovný preklad básní pripravila egyptologička Silvia Štubňová Nigrelli z Brownovej univerzity v Providence, prebásnila ich poetka a lingvistka Katarína Džunková z Karlovej univerzity v Prahe, sprievodné texty napísal egyptológ Martin Odler z Univerzity v Newcastli. Staroegyptská ľúbostná poézia patrí medzi skryté inšpiračné zdroje známej biblickej Piesne piesní. V celej starovekej lyrike však vyniká predovšetkým ako najrozsiahlejší súbor ženskej ľúbostnej poézie. Knihu bohato ilustruje umenie Novej ríše z otvorených zdrojov, predovšetkým z Metropolitného múzea umenia v New Yorku a Egyptského múzea v Turíne.

Dianišková v novej zbierke v ozvláštňujúcich stratégiách znevýznamňuje druhovo ľudské. Je záznamom hlasu prírody, človek je provokujúco vyzátvorkovaný. Táto neprítomnosť človeka naznačuje jeho historické zlyhávanie. Na scénu s apokalyptickými freskami vstupuje príroda vo všemožných podobách. Ide o vonkajškovo mierne bizarnú morfológiu. Bytie vedomia je odrazu celkom iné. Duch, jeho hlas, ktorý opustil človeka, sa presídľuje do živej i neživej prírody. S človekom mizne zároveň svetlo a empiricky temný tieň racionalizmu. Včlenenie do prírodného je hlboké, autorka zachádza vo výpravách do „neľudského“ (prírodného) ďalej ako Haugová alebo Luka. Básnický text tu má podobu svojskej mytológie.